Ukážka ponúka odpoveď na to, prečo sú Rusi takí pasívni voči vládnemu režimu. Dokonca keď sa represie dotknú ich blízkeho okolia. Ruská pasivita má korene hlbšie než v súčasnej vojne proti Ukrajine.

Putinov režim sa nepodarilo zvrhnúť ani v období plnom nádejí na prelome rokov 2011 a 2012, keď sa Rusi vzbúrili proti návratu Vladimira Putina do Kremľa.

Koniec ruskej nehy

„Len si to predstav, dcéra bude mať o dva týždne svadbu a ich moderátora zbalila polícia. Pred rokmi sa zúčastnil na nepovolenej demonštrácii na podporu Navaľného, ​​písal nejaké protivojnové odkazy na sociálnej sieti a už je v base,“ zúfa si Svetlana.

Asi päťdesiatročná hrdá matka sa na jar 2022 prvýkrát stretla, hoci nepriamo, s represiami ruského štátu. Svetlana sa o politiku nestarala. Dá sa povedať, že je v tomto ohľade typickou obyvateľkou Ruskej federácie. Rusi sa spravidla politiky štítia. Domnievajú sa, že nemajú žiadnu možnosť, ako ovplyvniť „tých hore“. Rusi nie sú hlupáci, vedia, že voľby sú cinknuté.

Alebo politiku vnímajú ako zábavu pochybného rázu. Starajú sa o ňu obskúrni poslanci ruského parlamentu, ktorí sa v médiách prezentujú rôzne šialenými výrokmi a iniciatívami. Nie je to tak dávno, čo poslanec prokremeľskej strany Spravodlivé Rusko Oleg Michejev žiadal v krajine legislatívne zakázať tenisky a topánky na vysokých podpätkoch. Zatiaľ to neprešlo.

K vnímaniu politiky ako šou prispieva aj ruská televízia. Spravodajské relácie štátnych kanálov sú skoro ako vystrihnuté z československých normalizačných správ. Putin urobil to a to. Vláda sľúbila tamto a toto. Krajina prekvitá, Západ hnije. Korunu tomu nasadzujú rôzne diskusné programy, ktoré majú za cieľ „vysvetliť politiku gazdinkám variacim doma boršč“. Ale skôr ide o televíznu hru na prekrikovanie.

Opatrný záujem o politiku vo Svetlane prebudila perestrojka. „Zrazu sa v mojom okolí objavila zakázaná literatúra. Už si nespomeniem, kto mi priniesol Pasternaka. Čítala som Doktora Živaga a nechápala som, prečo štát tú knihu zakázal. Bola v nej láska, bolesť, naše dejiny bez príkras. A to všetko bolo desiatky rokov zakázané. Len cudzinci v zahraničí si to mohli prečítať. Vtedy som pochopila, že keď štát už nie je schopný ďalej skrývať našu minulosť, tak nemá budúcnosť. Asi vtedy som začala pociťovať voči sovietskemu štátu a politike vládnej strany apatiu.“

Priznáva, že v tom čase mala radšej rockovú hudbu. „Mašina vremeni, Viktor Coj, DDT – tí ma zaujímali viac ako podnikateľské alebo politické aktivity. Gorbačov pre mňa bol symbolom rocku,“ usmieva sa, keď spomína na svoju mladosť.

Ako členka Komunistického zväzu mládeže len z diaľky sledovala prvé podnikateľské krôčiky svojich spolužiakov. „V našej komsomolskej organizácii bol Víťa. Ten mal čuch na rôzne machinácie. Založil si kooperatív a predával gramofónové platne a kazety. Vtedy to už bolo legálne, nemusel sa báť stíhania. Slušne si zarobil, ak si dobre spomínam. Ako skončil, neviem. Chodorkovskij sa z neho nestal,“ naráža Svetlana na predtým najbohatšieho Rusa Michaila Chodorkovského, ktorý svoje podnikanie rozbehol práve v Komsomole.

„Priala som si slobodu, ale nijak horlivo. Skrátka som chcela, aby nás štát prestal buzerovať. Slovo ,sloboda‘ som vnímala cez seba, cez svoje vlastné záujmy a pocity. S konkrétnymi ľudskými právami som si to slovo nespájala. Ani som nevedela, čo to je. Za prejav slobody som nepovažovala možnosť zvoliť si vlastnú politickú reprezentáciu,“ rozpráva.

Na prelome 80. a 90. rokov otriasali nielen Moskvou a vlastne aj celým Sovietskym zväzom mnohotisícové protesty. Začiatkom februára 1990 sa v centre sovietskej metropoly uskutočnila až 300-tisícová demonštrácia proti vláde jednej strany. O takmer rok neskôr sa pod hradbami konal polmiliónový míting proti krvavému pokusu sovietskej vlády o obnovenie kontroly nad Litvou. Svetlana sa na oboch demonštráciách zúčastnila.

„Protestovala som za seba. Nezávislosť Ruska od zvyšku ZSSR som si nevedela predstaviť. A musím sa vám priznať, vlastne som si ani nepriala, aby sa od nás odpojilo Pobaltie alebo Gruzínsko. Tie stredoázijské republiky, rôzne štáty, sme len kŕmili našimi peniazmi. Ale mentálne bolo pre mňa zložité predstaviť si, že také Lotyšsko bude iná krajina, s hranicami a pasovou kontrolou. Prirodzene, pobaltské krajiny boli akousi náhradou zahraničia. V sovietskych filmoch vďaka svojej európskej architektúre stvárňovali napríklad Veľkú Britániu. Ale hovorilo sa tam po rusky, žili a žijú tam ruskí ľudia,“ opisuje svoje vtedajšie pocity.

S rozpadom Sovietskeho zväzu sa nemôže zmieriť dodnes. „Nie som fanatička. Neželám si návrat do minulosti. Prezident Putin povedal, že zánik ZSSR je obrovská geopolitická katastrofa. Pre mňa to bola katastrofa mentálna, psychologická. Skončil sa život taký, aký som ho poznala. Prišlo obdobie neistoty a občas aj hladu,“ vysvetľuje Svetlana.

S rozpadom Sovietskeho zväzu jej už aj tak vlažný záujem o politiku opadol. „Musela som riešiť úplne iné veci. Zháňala som prácu, zháňala som jedlo – vtedy boli obchody prázdne. Potom prišla na svet dcéra. Jeľcinovi som spočiatku verila, ale keď sa z neho stal chorý vládca, ktorého vodilo jeho okolie, prestala som mu dôverovať,“ mieni.

Definitívne sa podľa svojich slov prestala zaujímať o politiku, keď prišiel na začiatku tisícročia Vladimir Putin k moci. „Rusko si prežilo doslova ekonomické peklo. Naše rodinné úspory sa vyparili, zase sme boli chudobní. Musela som pracovať v dvoch prácach a manžel v troch, aby sme mali nejaké slušné peniaze. Priznám sa otvorene: Putin bol pre mňa úľava. Skončila sa Jeľcinova vláda a ja som verila, že bude lepšie. A bolo. Ale už ma politika nezaujímala. Zaujímalo ma, aby naša rodina žila bez núdze. Korupcia? Absolútna moc jedného muža? Veď to isté bolo za Jeľcina! Len za Putina sme sa mali lepšie,“ hovorí Svetlana.

Politika Svetlanu dohnala na jar 2022. Po ruskom vpáde na Ukrajinu sa opäť začala mať horšie. Jej rodina nemohla vycestovať na dovolenku do zahraničia, musela obmedziť svoje výdavky. A represie Putinovho režimu nepriamo dopadli na svadbu jej dcéry.

*****

Ako je možné, že Rusi ako Svetlana ignorovali, že atmosféra v Rusku prituhuje? Nový pán Kremľa vytvoril v krajine ilúziu lepších časov. Do ruskej anexie Krymu skraja roku 2014 Rusi zažívali najväčší blahobyt nielen od rozpadu Sovietskeho zväzu, ale vari za celú existenciu ruského štátu.

Nielen Rusi z metropol, ale aj z regionálnych centier si zrazu mohli dovoliť zahraničnú dovolenku či nákup na splátky bez obavy, že by si na krk uviazali neznesiteľnú dlhovú opratu. Z depresívnej šede sa začalo vynárať Rusko, kde sa dá žiť.

Najvyšší ekonomický boom Rusko zažívalo, logicky, s rastom ceny energetických surovín, od ktorých vývozu bola a je krajina závislá. A prekvapivo aj vďaka ekonomickým reformám, ktoré však neskôr v Kremli uťali. V prvých desiatich rokoch vlády Vladimira Putina HDP na obyvateľa vzrástlo dvojnásobne, podstatne sa znížila chudoba a nezamestnanosť. Do Ruska začali prúdiť zahraničné investície.

Rusko sa zároveň začalo vzpierať. Je to proces typický skôr pre rozvojové krajiny. Keď spoločnosť bohatne, dochádza k jej politizácii, vzniká občianska spoločnosť a začína si uvedomovať svoje práva. Fiktívne politické procesy, tolerancia zmanipulovaných volieb výmenou za blahobyt už prestávajú stačiť.

Na protivládnych protestoch v Moskve som sa ako novinár zúčastnil aj ja. Bolo to fascinujúce hnutie s novou, dlhé roky v Rusku nevídanou energiou.

*****

Zima, hrozná zima. To sa mi vybaví, keď si spomeniem na protivládne protesty v Moskve na prelome rokov 2011 a 2012. Obdivoval som odvahu Rusov napriek počasiu i režimu bojovať za politickú slobodu. Fascinoval ma stotisícový míting na Sacharovovej triede v centre Moskvy. Na naše Vianoce – Rusi 24. december neslávia – ruská metropola zažila sviatok demokracie. Priamy prenos z akcie robila dokonca štátna informačná agentúra RIA Novosti. Pripadalo mi veľmi sympatické, že Rusi na protesty nosili plagáty s Václavom Havlom. Naša nežná revolúcia bola pre mnohých protestujúcich ideálom.

Rusi v uliciach nemávali len transparentmi a bielymi balónikmi. Koncom februára 2012 sa opozičníci chytili za ruky pozdĺž pätnásťkilometrového Sadového okruhu – okružnej magistrály v centre Moskvy – a pomyselne ruský režim obkľúčili. Padal biely sneh a vodiči na podporu trúbili. Zapamätal som si jeden odkaz Putinovi na balóniku, ktorý držala postaršia dáma v huňatom kožuchu: „59... tento rok by si mal ísť do dôchodku.“ Putin sa z Kremľa nikam nepohol. Čo asi teraz robí tá dáma?

Mali Rusi šancu počas tých revolučných mesiacov zmeniť ruský režim? To si nemyslím. Bola to vzbura ruskej strednej triedy proti režimu. Zvyšok krajiny ju nechápal. Veď sa mali konečne dobre. Vďaka Putinovi. Nechápali, prečo sa bohatší a spokojnejší Moskovčania búria proti Putinovmu návratu.

Myslím si, že sa presne vyjadril robotnícky predák Igor Cholmanskich zo zbrojného podniku Uralvagonzavod. „Ak naša milícia, alebo ako sa dnes nazýva polícia, nevie pracovať, nevie sa vyrovnať (s protestmi), tak sme s chlapmi pripravení vyjsť do ulíc a obhájiť našu stabilitu. V medziach zákona, samozrejme,“ sľúbil robotník Putinovi počas Priamej linky v polovici decembra 2011. Cholmanského výzva bola vopred pripravená úradníkmi prezidentskej kancelárie. To však nič nemení na tom, že dobre vystihovala nálady ľudí žijúcich na východ od Moskvy.

Experti aj samotní účastníci protestov si často kladú otázku, ako blízko boli biele stužky k zvrhnutiu vládneho režimu. Teoreticky blízko. Ale iba a len teoreticky.

*****

Keď som chcel od Svetlany, aby zaspomínala na protesty z rokov 2011 a 2012, aby som sa dozvedel, ako ich vnímala, dlho premýšľala. „A ono niečo bolo? Kolegovia z práce možno chodili protestovať. Vybavujem si, že nosili biele stužky. Malo to nejakú súvislosť s demonštráciami? Ale toto išlo mimo mňa,“ priznáva ruská dáma.

Desiatky tisíc demonštrantov v ruskej metropole upadli do zabudnutia. Zásadná udalosť ruskej opozície sa vyparila z mysle ľudí. Akoby naozaj nič nebolo. Možno len nejaká krátkodobá erupcia na slnku. Prízrak demokracie. Fantóm občianskej spoločnosti.

A pre niektorých bol ruský protest dúškom slobody. Na dlhý čas posledným.
 

Knihu Jiřího Justa 15 rokov v Rusku je možné kúpiť TU.