Keď sme sa stretli, povedal, že sa cíti byť na rozhraní medzi dvoma prostrediami a že to nie je ľahká pozícia. Narodil sa do veriacej rodiny, až do svojej dospelosti sa pohyboval v katolíckom prostredí, ktoré ho formovalo. Už od útlej mladosti vie, že je gay, a pre Postoj hovorí svoj príbeh. 

Keď sme si dohadovali rozhovor, vedeli sme, že dnes sme každý v inom prostredí a naše východiskové pozície sa líšia. No rozhovor v atmosfére vzájomného rešpektu nám dával obom zmysel práve v týchto dňoch plných hnevu, vášní a polarizácie.  

Za iných okolností by sme sa o niektorých témach viac sporili, ako novinárka som si však teraz chcela vypočuť človeka, ktorý hovorí, čím si reálne prechádzajú ľudia s inou sexuálnou orientáciou a čo by teroristický útok v Teplárni mal zmeniť v atmosfére spoločnosti. „... nemám rád, keď sa začne kresťanom hovoriť, že sú katolibanci a že nás nenávidia. Vyzývam na dialóg. Rozhodne si nemyslím, že by kresťania mali krv na rukách. Ale nemyslím si, že je prehnané tvrdiť, že niekto konkrétny krv na rukách má,“ hovorí Martin Velič. 

Martin Velič je televíznym režisérom a popritom robí na filmoch ako pomocný režisér. Na univerzite učí budúcich filmárov. Vyštudoval film v Zlíne a robí si doktorát na VŠMU u Petra Bebjaka. Téma jeho dizertačnej práce je queer cinema vo východoeurópskej kinematografii. 

Pochádzate z katolíckeho prostredia. Ako ste vyrastali?

Som z rodiny, ktorá je veriaca, z čoho sa odvíjali mnohé ďalšie veci. Študoval som na katolíckej základnej škole, potom na katolíckom gymnáziu, moji rodičia sa pohybovali v komunitách rodín, ktoré sa pravidelne stretávajú, hovoria o evanjeliu aj o spoločenských témach.

Ako dieťa si pamätám, že išlo o formu rodinných stretnutí, na ktorých sme boli aj my deti a spolu sme vyrastali. Dnes, keď sme už odrástli, sa stretávajú len naši rodičia. Zároveň som chodil k saleziánom. Môj život sa teda odohrával v tejto komunite ľudí. 

Čiže nešlo o tradičnú vieru, v nedeľu do kostola a koniec, ale boli ste duchovne formovaný. 

V rodine určite. Na škole som zažil aj, aj. Boli tam ľudia, ktorí prejavovali živú vieru a snažili sa ju dávať ďalej, ale boli aj takí, ktorí ma od nej svojím spôsobom skôr odrádzali. 

Ale hlavným človekom, ktorý mi predstavil živú vieru, bol môj otec. Tak by mal podľa mňa vyzerať kresťan. 

To znamená ako? Aký je váš otec?

Môj otec má vieru vo svojej prirodzenosti, vždy šíri lásku, vždy sa vedel obetovať pre rodinu, žil pre nás a bol veľmi autentický.

Moja mama je tiež veľmi dobrá žena a kresťanka, ale tým, že vieru nadobudla až počas dospelého života, tak niektoré veci vidí inak. 

Viera v Boha bolo niečo, čo aj vám bolo prirodzené od detstva? 

Áno, ja som sa niekedy po nedeľných omšiach hral na kňaza. Zavrel som sa na balkón a slúžil som omše. Vtedy mi viera dávala detskú logiku. Potom som začal dospievať a prišlo k zmenám.

Mali ste moment, keď ste urobili osobnú voľbu Boha? Teda že nie je niečím, čo ste zdedili po rodičoch, ale že v neho veríte vy osobne? 

Mal som to v období dospievania, pred dvadsiatkou. Paradoxne sa to stalo v najťažšej fáze, ktorú som prežíval ako tínedžer, keď som zisťoval, či som vôbec prijatý tou cirkvou, ktorej som súčasťou. Ale to nebolo tak, že by som sa jedno ráno zobudil a bol som osvietený.

Bolo to dlhotrvajúce obdobie, keď som bojoval s tým, kto vlastne som a čím som. Toho tlaku bolo vtedy tak veľmi veľa, najmä ak niekto pre vás personifikuje cirkev a ten niekto vás potom slovne odmieta a vy toho odmietnutia cítite už toľko, že prehodnocujete úplne všetko. Vtedy som sa cítil veľmi sám a cirkev mi to iba sťažovala. 

Nechýba vám život v cirkvi a sviatosti?

Krstom som sa stal katolíkom, a teda som stále súčasťou cirkvi. Ale nie som už praktizujúci a v mnohom som sa odlúčil. Na začiatku mi to bolo ľúto, ale potom som si prechádzal rôznymi fázami. Najprv to bol smútok z nepochopenia, potom nastúpil hnev, až som sa úplne odlúčil.

Až keď som bol výrazne starší, pociťoval som opäť potrebu mať duchovný život. Ale to aj nachádzam, len už nie uprostred Katolíckej cirkvi. Prijatie som našiel u evanjelikov, v Cirkvi bratskej u pána Pastirčáka, ale aj v židovskej komunite. Necítim sa byť fixovaný na jednu konkrétnu cirkev. 

Potom som to prekonal, vyhodnotil som si to tak, že Boh je láska a hotovo.

Ako mladík ste dokonca pomáhali s kampaňou pre KDH. To znamená, že ste nemali problém ani so spoločenským presahom konzervativizmu.   

Ja som nepracoval pre KDH, len som dobrovoľníčil počas kampane v roku 2006, v tom čase som nemal ešte ani volebné právo. Pomáhal som na centrále s tým, čo bolo treba. 

Teda nemali ste problém s konzervatívnym pohľadom na svet? 

Nemal. Myslel som si dokonca, že je to správne. A dodnes si nemyslím, že je to nesprávne. Len je to iné než môj súčasný názor. Ja som sa v lete po tej kampani prvýkrát zamiloval do muža. 

To už bola vaša sexuálna orientácia pomenovaná pred svetom? 

Rozhodol som sa, že už nechcem žiť dvojaký život a v tajnosti. Celé sa to začalo zvláštnou komunikáciou môjho strýka, ktorý je takisto gay, s mojou mamou. Jemu som sa zveril, ale nedal som súhlas, aby to povedal mame. S odstupom času som asi aj vďačný, že to urobil, hoci vtedy som bol nahnevaný. Na základe toho som mal niekoľko dlhých rozhovorov s mamou a už som to všetko povedal. S odstupom roka alebo dvoch som to povedal aj otcovi. 

Prečo ste im to nepovedali naraz?

Možno som mal pocit, že mama bude v tomto chápavejšia ako otec. Mal som dojem, že syn voči otcovi je v takom vzťahu, že ho nechce sklamať, že zlyhal. A keďže som ho tak veľmi rešpektoval ako mužský vzor, tak sa mi to hovorilo ťažšie. 

Foto: Andrej Lojan

Aká bola reakcia mamy?

Na začiatku veľmi dobrá. Ale neskôr to začala až príliš analyzovať v zmysle, kde sa stala chyba. Riešila, že otec často chodil na služobné cesty a ja som ostával doma s ňou a so sestrou, takže mala pocit, že som nemal mužské vzory. Potom zisťovala, či som nezažil nejakú traumu s nejakým dievčaťom. 

Aj vás nasmerovala k nejakému psychológovi?

Nie, ja sám som vyhľadal psychológa, aby som prijal seba samého, ešte v čase, keď to rodičia nevedeli. Bol som po rozchode so svojou prvou láskou, ten vzťah som ukončil ja, aj keď som ho ukončiť nechcel. Ale bol som taký schaosený a zúfalý, že som nevedel, čo robím.

Keď som sa vyoutoval priateľom v škole, tak sa mi mnohí otočili chrbtom, zároveň som sa bál to ešte povedať rodičom. Akoby som sa nemal komu zveriť. Vtedy som na popud svojej sestry vyhľadal pomoc. Psychologička mi veľmi pomohla. Ak by niekto prechádzal tým istým, veľmi odporúčam silu odbornej pomoci.

Zo strany rodičov ste mali reakcie, ktoré by vás zranili?

Zo strany môjho otca prišla úžasná reakcia. Povedal mi, že „pre mňa je dôležité, aby si bol hlavne dobrým človekom“. A to ma dostalo. Prijal to úžasne, aj keď ho to muselo tiež zasiahnuť. Ale je pravda, že aj on mal v minulosti pred mojím coming outom nejaké blbé výroky.

Napríklad sme raz sedeli pri stole a povedal, že „hlavne mi nikdy neurob, že budeš homosexuál“. To bolo v tom čase, keď som to už o sebe vedel, len som nebol vyoutovaný. To zamrzí. Treba vážiť slová, lebo je až šokujúce, ako vie pár slov zraniť. 

Tieto absolútne vyjadrenia rodičov môžu byť mienené nevinne, no rodičia možno ani netušia, že ich deti si práve niečím podobným prechádzajú.

Presne tak. Môže to byť v bezprostrednej blízkosti vás, môže ísť o vaše dieťa, ktoré si meter od vás natiera rožok maslom. 

Našťastie, keď už moji rodičia vedeli, že som gay, tak sa ma už snažili nezraňovať, ako len vedeli. 

Rodičia ako veriaci ľudia alebo aj okolie od vás nežiadalo, aby ste niesli bremeno svojej orientácie ako svoje sebazaprenie a žili bez vzťahov, čo je učením cirkvi v téme homosexuality? 

So svojou mamou som mal takúto debatu, ale nie až do takej miery, že by to odo mňa požadovala. Vážim si, že rešpektovala aj môjho vtedajšieho priateľa a aj môj súčasný vážny vzťah.

Mama však ako reakciu spolu so skupinou ďalších ľudí založila občianske združenie Priestor prijatia, kde sa venujú homosexuálom, ktorí majú problém so sebaprijatím. Ale mám pocit, že ich snahy skôr idú týmto smerom, aby homosexuáli prijali kríž svojej orientácie a prežili život v celibáte. Možno to tak nie je, ale skôr mám taký pocit. 

Mama ma zavolala na prednášku amerického psychológa Timothyho Longa, ktorý prišiel na Hanusove dni hovoriť o reintegratívnej terapii. Išiel som tam z lásky k mame a rozhodne som nebol z toho obsahu nadšený. Skôr som ticho dúfal, že ona zas na revanš pôjde so mnou na Pride, keď ja som urobil krok smerom k jej prostrediu. Ale to sa nestalo. (Smiech.)

Viete o tom dnes otvorene komunikovať?   

Po tej prednáške som chcel niekam zdúchnuť a neriešiť to. Už sa ma to nedotýka, za tie roky mi aj celkom zhrubla koža. A s mamou sa už dobre poznáme. Ale viem si predstaviť, že keby som takéto pozvanie dostal mladší, keď som bol ešte na to citlivejší, tak by to mohlo byť veľmi zraňujúce. Našťastie to po mne už len nejako stieklo.

Chápete to tak, že zo strany rodičov ide o zjavnú snahu pomôcť v tých medziach, ktoré považujú za správne?

Asi áno. Na druhej strane musím povedať, že moja mama zbožňuje môjho partnera. Hoci sa venuje tejto agende, dôležité pre mňa je, že môj vzťah plne rešpektuje a môjho partnera má úprimne rada.

Chodíme spolu k našim, trávime spolu Veľkú noc, oslavujeme narodeniny. Môjho partnera vnímajú ako moju rodinu. V tomto nemôžem na nich povedať krivé slovo. 

Foto: Andrej Lojan

Ako to berie vaše okolie? 

Moje okolie sa dosť obmenilo, je dnes úplne iné ako kedysi, v tomto zmysle je absolútne prijímajúce. Dokonca aj z radov katolíkov mám kamarátov, ktorí ma naplno prijali. Ale to je moja bublina. 

V čase môjho coming outu to však bolo veľmi ťažké, množstvo ľudí sa mi otočilo chrbtom. Skôr ma podržali ľudia z liberálneho prostredia. Ono to nie je jednoduché, keď na cirkevnej škole, aj od kňazov, počujete ako prvé, že žitá homosexualita je smrteľný hriech.

Chápem, že je to učenie cirkvi, ale keď mladý zranený človek, ktorý sa sám hľadá a trpí, počuje len toto, je to extrémne ťažké. Komunikácia bezprostredného okolia je kľúčová. Poznáme prípady, keď to tí ľudia nezvládli. 

Ja som z Bratislavy a mal som možnosť vyhľadať niekde inde pomoc a prijatie. Ale neviem si predstaviť, keby takúto nálož dostalo decko niekde z dediny a prípadne keď nemá takých milujúcich rodičov, akých mám ja. 

Je však jasné, že kňaz nemôže hovoriť niečo iné ako učenie svojej cirkvi. Čo by vám však v tom období pomohlo v spôsobe komunikácie a pre pocit prijatia? 

Kľúčová je atmosféra, ktorú vytvárajú aj slová. Ak sa nebudeme pohoršovať nad tým, že títo ľudia tu sú, tak tí tínedžeri nebudú mať také problémy so sebaprijatím, nebudú utekať od svojich rodičov, z republiky. Keď donekonečna počúvajú o buzerantoch, tak sa nemôžeme čudovať, že ten mladý človek začne sám v sebe hľadať chybu a upadne do depresií. 

Vy ste zažili pre svoju orientáciu aj dva fyzické útoky. Čo sa stalo?

Pred niekoľkými rokmi, keď už som žil otvorene ako gay, som bol dvakrát napadnutý za prítomnosti svojho partnera. V oboch prípadoch išlo najprv o slovný útok, na ktorý som zareagoval na našu obranu a následne som dostal.

Raz to bolo v Bratislave, začalo sa to ako pokrikovanie na ulici, že buzeranti, a keď som sa ohradil, tak som dostal cez ústa. Druhýkrát to bolo namierené na môjho partnera v pražskom klube, a keď som sa ho zastal, tak mi zlomili nos. Skončil som na pohotovosti, lebo na chvíľu som stratil vedomie a museli mi naprávať nos.

Keď idete s partnerom po meste, máte strach?

Keď ideme po meste, tak sa s partnerom nedržíme za ruku. Rozhodli sme sa radšej neprovokovať. Po útokoch na Zámockej to však vnímam trochu inak a možno paradoxne budem chcieť opäť provokovať. 

Ale určite viem, že keby som išiel na dovolenku po Slovensku a išli by sme do nejakého salaša na Liptove, tak si tam nedáme pusu.

V rámci Bratislavy mám svoje komfortné zóny, kde sa cítim bezpečne, a o to horšie je to, čo sa stalo, lebo Tepláreň bol priestor, kde sa mali gayovia cítiť bezpečne. Ja osobne sa však necítim menej bezpečne pre to, čo sa stalo. Cítim sa blbo pre atmosféru v krajine, ktorá je dlhodobá. Celkové nastavenie spoločnosti a výroky jednotlivcov, ktorí burcujú k neznášanlivosti k menšinám. 

Nie je to tak, že celkovo sa ten pocit vašej bezpečnosti zlepšuje? V rozhovore pre .týždeň v auguste ste hovorili, že oproti prvému Pridu a poslednému ste vnímali veľký rozdiel v pocite bezpečnosti. A že teraz je to oveľa lepšie.  

Je pravda, že na prvom Pride boli najpočetnejšou skupinou ťažkoodenci, druhou boli hlavohrudi so svastikami a až tretia najpočetnejšia boli členovia samotného pochodu. Toto je už dnes našťastie iné a je pravdou, že sa tam človek cíti dnes bezpečnejšie ako v roku 2009. 

Na druhej strane, v roku 2009 tam boli náckovia, ale boli vnímaní ako náckovia, ako skupina, ktorá má byť odsúdeniahodná. Rétorika politikov bola vtedy výrazne miernejšia. Z tohto hľadiska si myslím, že sa atmosféra smerom k nám zhoršila a neznášanlivosť sa posunula do spoločenského diskurzu. Moderátor TA3 Rasťo Iliev vymenoval vo svojej relácii výroky politikov, ktoré to dokresľujú.  

Lenže do tých výrokov, z ktorých bola väčšina naozaj urážlivá, zaradil napríklad aj nevinné vyjadrenie Richarda Sulíka, ktoré vyjadrovalo jeho legitímny politický postoj o nesúhlase s adopciami. 

Určite všetky tie výroky nemali rovnakú váhu a Sulíkov výrok bol podstatne slabší ako ostatné. Ale keď sa Richard Sulík pasuje do roly liberála, tak si má dávať oveľa väčší pozor na to, čo rozpráva. V tomto smere je podľa mňa správne, že sa tam dostal.  

Nehrozí však práve to, že v atmosfére po vražde na Zámockej už aj výroky, ktoré sa týkajú iného názoru na politické riešenia pre LGBTI komunitu, budú vnímané ako nenávistné? Už niekoľko dní počúvame vyjadrenia typu, že kresťania či cirkev majú krv na rukách za to, že sa držia učenia cirkvi. Ako to vnímate? 

Rozhodne si nemyslím, že by kresťania mali krv na rukách. Ale nemyslím si, že je prehnané tvrdiť, že niekto konkrétny krv na rukách má. Tak ako sme to vedeli zadefinovať po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, tak aj tu vieme povedať, kto sa ako správal voči tejto skupine. 

A čo patrí podľa vás k takémuto správaniu?

Nenávistné výroky najmä politikov, ktorí majú najväčší vplyv na spoločnosť, ako napríklad Kollár, Fico, Matovič, Harabin, poslanec Kuffa a mnohí ďalší, ale aj výroky niektorých kňazov. Konkrétne nehorázne vyjadrenia kňaza Kuffu. A následné neodsúdenie týchto výrokov zo strany cirkvi.

Za nešťastný považujem aj výrok biskupa Haľka o bozkávajúcich sa ženách v RTVS. 

Za tento výrok však hádam nemá biskup krv na rukách?

Nie, to nie, je to jednoducho zlé vyjadrenie, ktoré pomáha k nenávistnej atmosfére v spoločnosti. Riešiť, či deti uvidia vo filme bozkávanie lesieb v dobe, keď má každé dieťa neobmedzený prístup na internet a RTVS už dávno nie je jediným zdrojom informácií?

Na druhej strane som sa biskupa Haľka zastal a myslím si, že na Pohode mal byť. Určite by som mu nešiel vešať dúhovú vlajku na kríž. Pohodu vnímam ako festival rôznorodosti, kde sa ľudia rešpektujú a biskup tam tiež patrí. Ale tento jeho výrok prispel k nevraživej atmosfére voči našej komunite.

Foto: Andrej Lojan

Už spomínaný moderátor TA3 opakovane vyzval politikov a verejne činné osoby, aby sa tiež verejne prihlásili k svojej orientácii. Nie je to príliš osobná vec, aby sa vytváral takýto verejný nátlak? 

Jeho vystúpenie určite nebolo podľa novinárskych príručiek štandardné a, samozrejme, súkromie jednotlivca je výsostne intímna vec. Ale keď som raz verejne známe osoba, tak mám aj zodpovednosť za svoje statusy na sociálnych sieťach a za svoje mediálne vystupovanie. Preto považujem jeho výzvu za správnu a dnes veľmi potrebnú. 

Tým, že poznám mnoho ľudí z televízneho prostredia, vidím, koľko z nich žije dvojitý život, to sa mi nezdá správne. Nejaká pani Ilona z Hornej Dolnej si doma vylepí plagát nejakého herca a sníva o ňom, hoci on je v skutočnosti gay. Niektorí sa boja, že tým ohrozia svoju kariéru. Máme tu už však príklady hercov, ktorí tak urobili a ich kariéru to nijako neovplyvnilo.

Takéto prihlásenie sa k svojej orientácii by možno pomohlo aj k väčšej tolerancii. Keby ľudia z rurálnejších prostredí videli, že ten aj ten je gay, tak by pochopili, že nie sme ľudia v kožených trikotoch s bičíkom a pávími perami, čo behajú polonahí v gaťkách. Ale, naopak, že sme normálni ľudia a že to môže byť váš lekár, účtovník, učiteľ. 

Možno niektorí sa k tomu neprihlásia nie pre strach o kariéru, ale preto, že nechcú byť definovaní len cez svoju sexualitu.

Ale sú tak definovaní? Rišo Stanke je definovaný len tým, že sa vyoutoval a je homosexuál? Nie, vnímajú ho ako skvelého herca. Ide len o to, aby sme dali spoločnosti na známosť, že nie sme nejaké čudesné stvorenia, ktoré chodia po kanáloch a všade súložia a raz za rok vyjdú s dúhovými vlajkami na pochode.     

Čo ste cítili, keď sa stal ten teroristický čin pred Teplárňou?

Neviem, či sa to dá opísať slovami. Navzájom sme si volali, plakali sme do telefónu, niekto to vyriešil panákom, niekto lexaurinom. Triasli sa nám všetky končatiny. Šialený pocit strachu, beznádeje a bezmocnosti. A potom sa dostavil hnev. 

Hnev na koho?

To je dobrá otázka. Hnev na pomýleného mladíka? To nie… Skôr na celkovú atmosféru v spoločnosti, na všetkých štváčov, ktorí si kopnú do tejto minority vždy, keď majú príležitosť, lebo si myslia, že im to pomôže pred voličmi, hnev aj na mlčiacu väčšinu ľudí, ktorí nie sú štváči, ale boli dlho ticho, keď bolo treba sa ozvať, a v neposlednom rade aj na SIS-ku, ktorá to v dostatočnom predstihu neodhalila.

Zatiaľ z dostupných informácií to vyzerá, že vrah sa radikalizoval najmä vo virtuálnom svete s napojením na medzinárodnú neonacistickú scénu. Naozaj je produktom najmä slovenskej atmosféry? 

Cítite väčší hnev voči vrahovi alebo voči objednávateľovi? V tomto prípade môže byť tým objednávateľom atmosféra nenávisti a strachu. Či štváči, ktorí tú nenávisť zneužívajú. 

Foto: Andrej Lojan

Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej viedla k istej jednote spoločnosti v témach ako boj proti korupcii, právny štát, demokracia. Nebojíte sa, že nastavenie následnej komunikácie po tomto incidente, ktorá je tiež často nepriateľská, môže katolíkov či konzervatívcov zo snahy o dialóg automaticky vylúčiť? 

Ja vyzývam na dialóg. Ale terajší hnev je pochopiteľný. Ak sa táto emócia uchopí správnym smerom, tak verím, že sa vieme dostať k nejakému zmysluplnému dialógu. Ja v to dúfam. Nemám rád výrok: aby smrť Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča nebola zbytočná – lebo zbytočná bola! Ale chcem, aby sme sa najmä zobudili. Ale nie v zmysle prázdnych fráz, že odsudzujeme nenávisť každého druhu. 

Neboli by ste nahnevaní, ak by bol podobný útok mierený na katolíkov?

Katolíci nebudú vedieť ustúpiť zo svojich pozícií tak, ako by ste to možno čakali. Ale mohli by meniť komunikáciu, ktorá je zásadná a prejaviť hlboký záujem a rešpekt k ľuďom, ktorí sú súčasťou vašej komunity. Konzervatívci však nemôžu zásadne meniť svoju agendu a nebudú zrazu podporovať homosexuálne manželstvá a adopciu detí. Ale budú už pre túto legitímnu politickú pozíciu označovaní za homofóbnych a nenávistných? Skončí sa tým akákoľvek snaha o dialóg?

Opakujem, odmietam paušalizovanie typu, že kresťania majú krv na rukách za pozície, ktoré spoločensky zastávajú. To k dialógu nevedie.  

Ale musím oponovať tým, že cirkev nie je len tá od Bratislavy po Čiernu nad Tisou. To je aj Írsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko, kde sú tiež kresťania a gayovia tam majú iné podmienky na život. Chápem, že učenie cirkvi sa nateraz nezmení. Ale konzervatívne strany sa môžu posúvať.

Máme príklad Nemecka a CDU, pre ktorú to už nie je témou. Alebo Veľkej Británie, kde registrované partnerstvá uzákonili konzervatívci. A hádam aj kresťanstvo si prechádza istým vývojom. 

No v našej realite na Slovensku sú manželstvá a adopcie pre gayov hranicou, ktorú nechcú konzervatívci prekročiť. Urobí sa teda červená línia, ktorá nás bude rozdeľovať na dobrých a zlých, alebo bude možná legitímna politická debata? 

Záleží na forme. Ak to bude mať takú formu ako v roku 2015 pri referende, tak to k ničomu dobrému nepovedie a budeme bojovať zákopovú vojnu. Ale ak to bude kultivovaná debata vedená odborníkmi a umiernenejšími silami z jednej aj z druhej strany, keď sa budeme vedieť počúvať, tak to hádam bude mať nejaký efekt.

Nakoniec je všetko o nejakom konsenze. Je prirodzené, že nebudeme mať rovnaké názory. Cesta určite nevedie útočením na seba ani citovými vydieračskými kampaňami ako z čias referenda. 

Ale nehrozí citové vydieranie aj po vražde v Teplárni?

Ak mám hovoriť do vlastných radov, keďže sa cítim na rozhraní medzi dvoma prostrediami, tak nemám rád, keď sa začne kresťanom hovoriť, že sú katolibanci a že nás nenávidia. Vyzývam na dialóg. 

Prvý smútočný pochod v centre Bratislavy mal pietny a dialogický charakter – bol tam konzervatívny premiér Heger a liberálna prezidentka Čaputová. Hoci premiér mal veľmi nešťastné vyjadrenia v prvom statuse aj na prvej tlačovke, nakoniec predsa len prišiel k Teplárni a vyjadril podľa môjho názoru úprimnú účasť. 

Konzervatívci budú možno robiť chyby vo vyjadreniach, ktoré vás zraňujú a nám nedochádzajú. Možno aj ja som počas tohto rozhovoru povedala veci spôsobom, ktoré sa vás dotkli. Bude nás to z vášho pohľadu diskvalifikovať pre dialóg? 

Rozumiem, že ten, kto bežne nežije touto témou, nevie celkom, ako sa v nej má pohybovať. Jemu sa možno vyjadrenie o spôsobe života zdalo normálne, nás vytočilo do vývrtky. Premiér dostal po svojich vyjadreniach kritiku a on ju vyhodnotil tak, že áno, máte pravdu, a ospravedlnil sa. To je pre mňa dôležité, lebo mohol aj mávnuť rukou. Tento jeho krok kvitujem. Máme tu potom niekoho iného z tej istej strany, ktorý necitlivo a cynicky hádzal do pléna ďalšie a ďalšie blbé výroky.  

Čo očakávate, že bude nasledovať?

Chceme, aby sme už neboli definovaní len cez svoju sexualitu, aby nás všetci vnímali ako súčasť spoločnosti. My máme všetko také isté ako vy, len inú orientáciu. 

Vy sa však sami definujete cez svoju sexualitu.

Poviem to tak, že najprv to musí byť témou, aby to raz nemuselo byť témou. Treba prijať, že sme tu. Ak sa spoločnosť dostane do stavu, že naša sexuálna orientácia už témou nebude, tak to bude ideálny výsledok. Ani ja to nechcem riešiť. Radšej by som sa s vami bavil o politike, o umení, o filme. 

Teraz to však ešte je téma, aj preto, čo sa stalo na Zámockej. Je dôležité, aby tí najkrehkejší a najzraniteľnejší v tejto komunite mali pocit, že sa majú na koho obrátiť a že sú v bezpečí. Potrebujeme im dať nádej.