Je suis Tepláreň Práve my musíme slovenským homosexuálom v tejto chví­li ukázať solidaritu

A čo sa nedá ozna­čiť inak ako dvojnásobná ho­mo­fóbna vražda.

Vnímam na jednej strane ploš­né obviňovanie celého slovenského konzervativizmu, na druhej strane plošné vyviňovanie sa mnohých slovenských konzervatívcov.

Som z toho nešťastný.

Sám mám svoju históriu s touto témou: najmä pre komentár proti za­vedeniu homomanželstva v Rakúsku som od roku 2018 vypoklonko­va­ný z dobrej rakúskej a nemeckej spoločnosti. Najmä pre tieto kon­zer­vatívne po­s­to­je stal sa zo mňa slovenský autor.

Osobne necítim vinu za stredajšiu vraždu, lebo som nikdy nešíril nenávisť voči homo­se­xuá­lom – z jed­noduchého dô­vo­du, že v sebe nič ta­ké ne­mám. Určite však cítim potrebu reflexie. A nevidím veľa re­fle­xie navôkol.

Budeme mu­sieť vážiť každé slovo, prehodnotiť každý náš argument. Zdieľať

Som nemilo prekvapený z toho, ako si to naši uľahčujú. Koľkí z nás opa­kujú ešte aj teraz naše staré výčitky v štýle: Ale veď ONI za­ča­li! Ale veď ONI „rozdúchavajú nenávisť plnými dúškami“! Ale veď ONI „nám ná­si­lím na­nucujú ideo­ló­giu LGBT“.

Vo chvíli, v ktorej ONI oplakávajú dve nevinné obete homofóbnej vraž­dy, pôsobí slovo o nanucovaní ideológie „násilím“ prinajmenšom ne­cit­li­vo.

Áno, deje sa to, tá ideológia sa nám nanucuje. Nie, fy­zic­kým násilím sa to nerobí.

Vnímam, že niektorí z nás sa ani teraz nevedia vcítiť do kože príslušníka sexuálnej menšiny žijúceho na Slovensku.

Nevidíte, že slo­ven­s­kí ho­mosexuáli ma­jú od stredy strach? Že ten strach je pochopiteľný? Medzi mojimi kamarátmi je aj slovenský homosexuál. Bo­jím sa oňho.

Vidím, že niektorým z nás ešte nedošlo, čo ten homofóbny teror zna­me­ná pre naše fungovanie v slovenskej spoločnosti.

V dohľadnom ča­se vám nepomôže, že pravda je na našej strane, prácu budeme mať s­ťaženú.

Aj keď „naj­kon­zer­va­tív­nejšej vláde“ neprešli návrhy na ne­ví­danú internetovú cenzúru, budeme pod drobnohľadom.

Budeme mu­sieť vážiť každé slovo, prehodnotiť každý náš argument. Má to potenciálne aj svoje dobré stránky: ak nie sme tupí, skvalitníme si agen­du.

Čo je teraz s Harabinom? Nepovie o udalosti nič? Nie je mu nezmyselne zavraždených ľúto?Zdieľať

Po­skytuje sa tu šanca na očistenie. Aj keď to zatne do mäsa, mu­sí­me sa vyrovnať s dvoma menami, ktoré slovenský konzervativizmus kompromitujú a po­larizujú: Štefan Harabin a Ma­rián Kuffa.

Prvého si nevážim. Považujem Harabina za skazenú kolaborantskú du­šu, ktorá už ôsmy me­si­ac čaká na príchod ruských oku­pan­tov, aby mo­h­la svo­ju po­kri­ve­nú kariéru korunovať funkciou slo­ven­ského quislinga v službách zločineckého kremeľského režimu.

Rodina páchateľa je s harabinizmom úzko prepojená, otec vraha kandidoval za Harabi­no­vu Vlasť.

Čo je teraz s Harabinom? Nepovie o udalosti nič? Nie je mu nezmyselne zavraždených ľúto?

A čo máme s Harabinom urobiť? Nepatrí ná­ho­dou už do takého cordon sanitaire, že sa to po­do­bá na kliet­ku?

Druhého si vážim. Pri všetkých prešľapoch, ktorých sa dopustil v straníckej politike, po­va­žu­jem otca Mariána stále za veľkého, je­dinečného a inšpirujúceho dušpastiera, kto­rý môže stále prinášať ovo­cie.

Je tu však jeho starší výrok, že „gejovia a lesby sú nie­kedy hor­ší než tí vrahovia“.

Tá veta sa zdá byť v situácii, keď sa niek­to z opačnej stra­ny stal tým „masovým vrahom“, ešte dráž­di­vej­šia.

Viem, otče, že máte homosexuálov rád. Nechcete vo svetle udalostí eš­te raz verejne vysvetliť, ako ste to mysleli?

So streľbou pred gej kaviarňou Tepláreň sa skončil prí­beh jednej sym­patickej idey – idey slovenskej holubičej povahy.

Slovensko sa prejavilo aj v tomto ohľade ako obyčajná krajina zá­pad­nej civilizácie.Zdieľať

Ešte v auguste sa mi postreh jedného in­ter­ne­to­vé­ho anonyma tak zapáčil, že som si ho v počítači uložil.

Autor charakterizoval Slo­vá­kov „ako národ lepšieho priemeru – mierny v každom ohľade, aj v robení dobra, aj v robení zla. A hlavne sme vlažní vo všetkom – v dob­rom aj v zlom“.

Znelo to presvedčivo.

Mne neznámy autor pokračoval: „Máme tu extrémistov, ktorí však nepáchajú žiadny extrém. Ak niekde vo svete je zhromaždenie extrémistov, väčšinou po ňom ostanú nejaké škody, zranení poli­caj­ti, podpálené policajné au­tá, vyrabované obchody.

Na Slovensku po zra­ze extrémistov neostanú žiadne škody. 0 zranených, 0 podpálených áut, 0 vypálených ob­cho­dov, škoda po vyčíslení 0 eur.

Vrcholom slovenského extrémizmu je útok Minka na moslimskú rodinu – ako inak, Minko platonicky hádže dlažobnú kocku, ako sa na echt extrémistu pat­rí, ale zo vzdiale­nos­ti 10 metrov míňa cieľ o cca 8 metrov.

Tak slo­vensky – aby sa ne­dalo povedať, že tú kocku nehodil, ale zároveň aby nikomu neublížil a nemal z toho žiadne problémy.“

Od stredy to už nesedí, Slovensko sa prejavilo aj v tomto ohľade ako obyčajná krajina zá­pad­nej civilizácie.

Môj bývalý ka­ma­rát Miš­ko Hvo­recký môže teraz mať v niečom prav­du: predstava, že slovenská nenávisť je len akýmsi „holubičím hej­tom“, je zrejme vyvrátená.

Jas­né, máme na našej strane niekoľko pádnych argumentov, prečo by sme nemali byť obvinení z tejto vraždy: Juraj K. vraj nebol kres­ťa­nom, možno sa ani necítil byť konzervatívcom, jeho odpudzujúci rasistický svetonázor bol čistým importom.

Z perspektívy klasické­ho slo­vens­ké­ho rodoľuba bol vrah odrodilcom – žil vo virtuálnej ang­lo­sas­kej bub­line a napísal ešte aj svoj „ma­ni­fest“, do kto­rého vlo­žil všetky srdcovky svojho mla­dého ži­vota, v cud­zom ja­zy­ku.

Slovenskí ho­mosexuáli potrebujú teraz cítiť našu podporu.Zdieľať

Skutočnosť, že extrémizmus Juraja K. bol importovaný, nás však ne­môže upokojiť. Za­hraničné médiá, našťastie, informovali veľmi málo o slovenskom te­ro­ris­tovi s americkou ideológiou, na Slovensku je to pochopiteľne iné.

Juraj K. sa inšpiroval od zahraničných masových strelcov. Takto to bý­va, títo osamelí vlci si nájdu na internete svoje vzory, štu­du­jú, kopírujú a napodobňujú ich.

Žiaľ, tento druh teroru sa vy­sky­tu­je vo vlnách. Teoreticky sa môže stať, že bratislavský te­ro­rista in­špiruje iného strateného mladého človeka.

Príslušníci sexuálnych menšín na Slovensku sú preto v tejto chvíli – a tá chvíľa mô­že trvať me­sia­ce – v reálnom oh­ro­ze­ní.

Intenzita toh­to oh­ro­ze­nia sa nedá zmerať, pravdepodobne sa nestane nič, ale ri­zi­ko nemôžeme brať na ľahkú váhu. ONI sú teraz to, čo sa oz­na­čuje otrepaným slovom – zraniteľní.

V týchto dňoch a týždňoch by mal každý slovenský konzervatívec a kaž­dá slovenská kon­zer­va­tív­ka urobiť gesto so­li­da­ri­ty.

Slovenskí ho­mosexuáli potrebujú teraz cítiť našu podporu.

Náš súcit, naše ob­ja­tie, na­šu modlitbu.

Keďže ich je málo a nás je veľa, mali by sme spolu silu a tak by sme im aspoň čiastočne vrátili nejaký ten pocit bez­pečia.

Na to nemusíme odrazu chodiť s dúhovou vlajkou alebo s dúhovým náramkom – hoci moja staršia výzva, že si máme ako kre­sťa­nia vrátiť dú­hu, je stále aktuálna.

Osobne ešte neviem, ako to presne spravím. Asi pôjdem zajtra s deťmi do Bra­tis­la­vy, asi položím kvety pred Tepláreň. Potom uvi­dí­me.