Komunizmus Dobrá myšlienka, len zle zrealizovaná?

Určite poznáte ten názor, že komunizmus je veľmi dobrá myšlienka, tá najlepšia v dejinách ľudstva, len bola vždy (zatiaľ) v praxi zle zrealizovaná. Tento názor má dve podoby: v tej prvej je to vynikajúca myšlienka, tá najspravodlivejšia na svete, ale ľudia sú takí zlí, že si ju nezaslúžia. V tej podobe druhej je to taktiež tá najskvelejšia myšlienka, vždy však bola nedokonalými ľuďmi (Stalin, Mao, Castro atď.) realizovaná zle či mylne, ale stále máme možnosť nabudúce ju už konečne zrealizovať dobre...

Moja téza je presne opačná: komunizmus vždy bol, je a aj bude veľmi zlá myšlienka, jedna z najhorších v dejinách. Jeho realizácia v praxi, tzv. „reálny socializmus“, bola menej zlá a viac humánna, než je komunistická teória samotná. A to vďaka buď kladným ľudským citom (priateľstvo), alebo paradoxne ľudským nerestiam (korupcia, nepotizmus). Komunizmus v praxi bol menej zlý než komunizmus v teórii.

Pod komunizmom rozumiem marxizmus, eventuálne marxizmus-leninizmus, pričom stalinizmus, trockizmus, maoizmus sú už len jeho varianty.

Pripomeňme si, čo bol marxizmus. Mal tri zdroje a tri súčasti. Tými zdrojmi bola nemecká idealistická filozofia, britská politická ekonómia a francúzska revolučná politická teória.

Tými súčasťami boli tzv. dialektický materializmus, teda skríženie Hegela s Feuerbachom vo filozofii. Odmietnutie súkromného vlastníctva a trhového hospodárstva ako nespravodlivého a nutne dejinami prekonaného v ekonómii v prospech kolektívneho vlastníctva a tzv. vedeckého socializmu. A v politike to bolo odmietnutie ústavnej, občianskej, teda buržoáznej demokracie (republiky či konštitučnej monarchie) ako vraj takisto nespravodlivých a historicky prekonaných v prospech tzv. diktatúry proletariátu, ktorá je historicky nutná a zruší súkromné vlastníctvo v prospech kolektívneho, čím príde k zániku štátnej moci, odumretiu štátu a nastane stav maximálnej rovnosti, slobody, spravodlivosti a naplnenia ľudského potenciálu.

Marx teda považoval za konečné nutné štádium ľudských dejín anarchokomunizmus a za predposledné nutné štádium diktatúru, teda štát ako remeň. (Neobjasnil už však, ako sa štát ako remeň sám od seba rozpadne, rozplynie, iba to predpokladal.)

Karl Marx sa vo všetkých dôležitých otázkach mýlil.Zdieľať

Lenže Marx sa vo všetkých dôležitých otázkach mýlil. Na každú z nich dal mylnú odpoveď. Človek žijúci v praktickom komunizme („reálnom socializme“) ako prvú zistí mylnosť Marxovej politickej teórie: diktatúra proletariátu (respektíve v leninskom spresnení diktatúra komunistickej strany, ktorá podľa Lenina realizuje dejinnú nutnosť a skutočné záujmy proletariátu, ktoré si jednotliví proletári v dôsledku svojho „falošného vedomia“ neuvedomujú) nie je ani dejinne nutná a ani v žiadnom prípade spravodlivejšia než ústavný režim s obmedzeným štátom, reprezentatívnou (napr. v demokratických voľbách zvolenou) vládou, právnym štátom a garanciou základných práv a slobôd.

Potom zistí, že aj Marxova ekonomická koncepcia bola mylná: trhové hospodárstvo nie je predurčené na zánik; naopak, systém súkromného vlastníctva je produktívnejší – lepšie produkuje bohatstvo – než systém kolektívneho vlastníctva, ekonomický socializmus. Súkromné vlastníctvo je navyše základné ľudské právo, ktoré je podmienkou všetkých ostatných ľudských práv. Je zdrojom nezávislosti človeka od svojvôle či rozmarov ostatných, väčšiny či štátu samotného. A ako také je oveľa dôležitejšie pre chudobných než pre bohatých; bohatí si už nejako pomôžu, ale ak chudobní prídu o svoj majetok, sú vydaní napospas ostatným. Preto správne je nie súkromné vlastníctvo zrušiť, ale, naopak, rozšíriť ho a urobiť univerzálnym, aby každý aspoň niečo vlastnil.

No a konečne, keď sa človek začne orientovať vo filozofii, zistí, že Hegelova koncepcia pevných zákonov dejín smerujúcich históriu k nutnému koncu je dogmatické tvrdenie, ktoré neplatí; ľudia sa v ktoromkoľvek bode dejín môžu rozhodnúť akokoľvek, budúcnosť nie je dopredu určená, ale je vždy otvorená. A nemenším dogmatickým tvrdením je materialistická hypotéza reality, že vraj všetko, čo je, je iba materiálnej povahy. Nie; bod, trojuholník či princíp sporu nie sú materiálnej povahy, a pritom to sú reálne, zrozumiteľné koncepty; a ak by svet bol iba materiálnej povahy, podliehali by sme fyzikálnej kauzalite a všetky naše predstavy by boli determinované a my by sme nemohli zistiť, čo je pravda. Teda materialistická koncepcia nás učí, že nemáme žiadny dôvod veriť v pravdivosť materialistickej koncepcie; je teda vnútorne rozporná. Inými slovami, nie sme iba materiálne bytosti, ale duchovia, intelekty vtelené v hmote.

Marxizmus či marxizmus-leninizmus má, samozrejme, utopické ciele a tým je nerealistický, pretože nezohľadňuje ľudskú nedokonalosť, nedokonalú ľudskú prirodzenosť. Jeho prostriedkom dosiahnutia utópie je extrémny etatizmus, teda totalitný štát. A, samozrejme, dokiaľ komunizmus či komunistická strana zatiaľ ešte nie sú pri moci, hlásajú a praktikujú hodnotový relativizmus.

Keď sa na začiatku 20. storočia súdruhovia z cárskeho Ruska opýtali Lenina žijúceho v exile, či je morálne prípustné vyvlastňovať kapitalistov ešte pred socialistickou revolúciou (Stalin mal na starosti financovanie strany, takže jej zaisťoval financie tak, že na Kaukaze vykrádal banky, teda vyvlastňoval kapitalistov), Lenin im odpovedal, že čo je to za hlúpu otázku, morálne je predsa všetko to, čo slúži a pomáha komunistickej strane a jej dejinnému poslaniu. Morálka je teda úplne inštrumentálna a relatívna.

Keď sa však komunizmus dostal k moci, hlásal prísny moralizmus, morálny absolutizmus. Bolo nutné byť statočným, rozhodným a pevným súdruhom, heroicky slúžiacim strane a obetujúcim sa v prípade potreby za svetovú revolúciu. A, samozrejme, udávajúcim svojich príbuzných, ak neboli dostatočne nadšení pri plnení úloh, ktoré určila strana. Vnútorným nepriateľom môže byť aj vlastný otec, syn, matka, sestra, manželka či brat. Kontrarevolučné a reakčné živly sú zákerné a ozbrojená päsť proletariátu na ne musí dopadnúť celou svojou silou a rozdrviť ich.

Dobrý komunista podľa komunistickej teórie nepoznal žiadne zľutovanie, slabosť, odpustenie či ľudskosť, to všetko bola len malomeštiacka buržoázna morálka nehodná revolucionára vedomého si svojho dejinného poslania. Komunista bol človek nového druhu a zvláštneho razenia, na živote jednotlivca mu vôbec nezáležalo, išlo o to splniť dejinnú úlohu.

A v tomto bol ideálny komunista podobný ideálnemu nacistovi: žiadna ľútosť, milosrdenstvo či súcit voči príslušníkom nižších rás, „podľuďom“; naopak, potrebný a vzývaný je heroizmus v zápase a boji za triumf, panstvo a nadvládu vyššej rasy, „nadľudí“. Ideálny komunista – to bol „Železný Felix“ Dzeržinskij, zakladateľ a prvý šéf Čeky, komunistickej tajnej polície (to bola tá „ozbrojená päsť proletariátu“). A ideálny nacista bol „muž so železným srdcom“ (ako mu hovoril Hitler) Reinhard Heydrich, generál SS, jeden z hlavných autorov „konečného riešenia“.

Lenže nie každý komunistický funkcionár, hlavne v časoch husákovskej normalizácie, bol ako Železný Felix, teda dokonalý, dobrý komunista. Mnohí z nich mali v sebe ešte nejaké ľudské city priateľstva či sympatií, mnohí dali na rodinkárstvo, a ak niekto poznal kamaráta syna sestry súdruha prvého tajomníka, mohol si nejako polepšiť. A taktiež neboli úplne odolní voči pokušeniam tohto hmotného, materiálneho sveta, voči buržoáznemu malomeštiackemu luxusu a za nejaký ten koňačik či darček si človek mohol nejakú výhodu zaistiť. Proste, väčšina komunistov v praxi „reálneho socializmu“ nebola dobrými komunistami a vďaka tomu, vďaka svojim ľudským slabostiam, boli občas aj trochu ľudskí.

Preto komunizmus v praxi bol oveľa lepší, humánnejší a znesiteľnejší než komunizmus v teórii, komunizmus ako myšlienka. A nabudúce sa pozrieme na podobnosti medzi starým komunizmom a novým „woke“ progresivizmom a na návod, ako im konzervatívne čeliť. Takže táto úvaha bude pokračovať...