Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Spoločnosť
28. november 2021

Hľadanie šťastia

Americké národné krédo z pohľadu katolíckeho filozofa

Rád hovorievam študentom, že pápež Lev XIII. bol väčší Američan než Thomas Jefferson.

Americké národné krédo z pohľadu katolíckeho filozofa

Monticello, dom Thomasa Jeffersona vo Virgínii, ktorý si štátnik sám navrhol, je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. FOTO YF12s/Wikimedia Commons

Keď mal Jefferson príležitosť formulovať základné princípy americkej samosprávy, napísal: „Všetci ľudia sú stvorení ako rovní [a] Stvoriteľ ich obdaril určitými nescudziteľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a hľadanie šťastia.“

Z amerických dejín možno viete, že trojica prirodzených práv, ktorá sa najčastejšie uvádzala medzi osadníkmi, bola skôr život, sloboda a vlastníctvo. Táto formulácia bola čosi ako mantra, ktorú používali pastori aj autori pamfletov. Preto si historici už od roku 1776 lámu hlavu nad tým, prečo Jefferson použil namiesto tretieho z nich zvláštne znejúce „hľadanie šťastia“.

Naopak, keď Lev XIII. v roku 1891 vyložil v Rerum novarum základné princípy katolíckej sociálnej náuky, začal prirodzeným právom na súkromné vlastníctvo a väčšinu encykliky venoval jeho obhajobe.

Čo teda máme robiť s týmto „prirodzeným právom na hľadanie šťastia“? Môžeme s ním ako americkí patrioti súhlasiť? Alebo ide azda o zárodok „individualizmu“, ktorý sa mal nakoniec ukázať ako skaza amerického projektu, takže, ako niektorí ponuro tvrdili, „liberalizmus je mŕtvy“?

Na tomto mieste sa nemôžem púšťať do detailov odbornej diskusie. Upozorním však na to, že väčšinu ostatných formulácií v týchto úvodných slovách Jefferson v predchádzajúcich verziách a v rámci reakcie na pripomienky iných upravoval, no formuláciu „hľadanie šťastia“ nikto nenapadol. Zjavne bola pre všetkých prijateľná. Podľa mňa to znamená, že sa chápala ako vyjadrenie čohosi zrejmého a nekontroverzného.

Odborníci hľadali predchádzajúce použitie týchto slov u iných zakladateľov, napríklad u Georgea Masona, v úryvkoch z Johna Locka a u škótskych osvietenských filozofov. Ak však hľadáme čosi, čo je zjavné a nekontroverzné, musíme sa pozrieť na obyčajný jazyk, a nie na filozofické zdroje.

Veľa nám povie samotný Jefferson, keď mimochodom hovorí o šťastí; napríklad: „Naše najväčšie šťastie nezávisí od životných podmienok, do ktorých nás umiestnila náhoda, ale vždy je výsledkom dobrého svedomia, dobrého zdravia, zamestnania a slobody v každom spravodlivom úsilí“ (Poznámky o Virgínii).

Alebo si vezmime túto radu priateľovi: „Pri štúdiu buď usilovný, veľa cvič pre zdravie a často konaj čnostne. Zdravie, vzdelanie a čnosť ti zabezpečia šťastie; dajú ti pokojné svedomie, v súkromí uznanie a na verejnosti česť. Okrem tohto chceme už iba fyzické nevyhnutnosti a tie si je ľahké zaobstarať.“ Podľa Jeffersona sú teda pre šťastie podstatné dobré svedomie a čnostná sloboda.

Mojím odborom je klasická filozofia, a tak môžem povedať, že Jefferson predstavuje rozpoznateľne klasické chápanie šťastia ako uskutočňovanie čnosti, najmä v súkromnom živote, čo si nevyžaduje veľké bohatstvo. Je to rovnaká koncepcia šťastia ako u Aristotela, Ciceróna a Boethia. „Právo na hľadanie šťastia“ sa tak stáva právom konať čnostne a s dobrým svedomím. Dokonca „bez čnosti“, napísal Jefferson Amosovi Cookovi, „nemôže byť šťastie“.

A možno nachádzame aj vodidlo, prečo asi Jefferson so svojím strohým chápaním úlohy materiálneho vlastníctva pri skutočnom šťastí vnímal „prirodzené právo na súkromné vlastníctvo“ ako čosi sekundárne: „Šťastie nám nedáva bohatstvo ani lesk, ale pokoj a zamestnanie“ (List pani A. S. Marksovej). Samozrejme, jeho druhovia, ktorí sa venovali poľnohospodárstvu, toto poradie asi v žiadnom prípade nepovažovali za kontroverzné.

Popri strohosti nachádzame silný dôraz na dostatočnosť „domáceho“ šťastia v rámci rodinného života. Jeho postrehy o Dabneym Carrovi ako mladom otcovi rovnako platia aj o „mamách na omši“, ktoré vídam každý deň:

Inzercia

Tento náš priateľ v maličkom dome so stolom, pol tuctom stoličiek a jedným či dvoma sluhami je najšťastnejší človek vo vesmíre… Nehovorí, nepremýšľa ani nesníva o ničom inom, len o svojom synčekovi. Každú udalosť v živote berie tak, aby mu bola zdrojom potešenia. S láskavosťou, aká sa len zmestí do ľudského srdca, no s úplným pohrdnutím nákladnými životnými potrebami ukazuje svetu nový jav vo filozofii – samského mudrca v cynikovom sude.

Pod „samským mudrcom“ má vzdelaný Jefferson na mysli Pytagora zo Samu a jeho schopnosť vidieť v bežných skutočnostiach večné matematické princípy. A slovo „cynik“ používa v presnom zmysle jednej z helenistických filozofických škôl, ktoré napodobňovali Sokratovu legendárnu skromnosť v jedle a obliekaní.

Zdá sa, že zo všetkých prirodzených práv si práve „prirodzené právo na súkromné vlastníctvo“ vyžaduje najviac zásahov štátu – čo je ďalší dôvod nevyzdvihovať ho. A vzhľadom na to, ako veľmi si Jefferson vážil jednoduché a domáce šťastie, mal pochybnosti o tom, že by vláda dokázala pozitívnym spôsobom prispieť ku šťastiu: „Som presvedčený, že spoločnosti, ktoré žijú bez vlády (napríklad Indiáni), sa vo všeobecnosti tešia nekonečne vyššiemu stupňu šťastia než tie, ktoré žijú pod európskymi vládami.“

Jeffersonovi vrstovníci možno cítili, že toto právo na hľadanie šťastia v klasickom zmysle, prostredníctvom slobody konať čnostne, stačí aj na zabezpečenie práva na náboženskú slobodu. Predstavovalo teda spoločný základ pre diskusiu medzi nimi a „mimoriadne štruktúrovanými mysľami… ovplyvnenými vycibreným vzdelaním“, ako povedal Washington vo svojej rozlúčkovej reči (hovoril o vláde, pozn. prekl.).

Môžu teda katolíci súhlasiť s prirodzeným právom na hľadanie šťastia v tomto zmysle? Ja hovorím, že by sme mali začať.

„Šťastie“ je podobne ako „sloboda“ zásadným spôsobom napádaný pojem. Ani zďaleka nie sme v pozícii rezolútne vyhlasovať, že sa zakladatelia mýlili. Podľa mňa je to naopak: vo všeobecnosti sú lepší než my a sme to my, kto sa má v tomto smere od nich čo učiť. A pokiaľ ide o Cirkev, malo by nás to inšpirovať, aby sme sa znovu oddali tomu najlepšiemu z americkej tradície, spolu s jej múdrou pripomienkou: abusus non tollit usum („zneužívanie neruší právo užívania“).

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary's Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad s komentárom).

Pôvodný článok: The Pursuit of Happiness. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.