Vražda na Zámockej Slovensko má svojho prvého teroristu

Je zvláštne, prečo vrcholoví politici nenašli správne slovo pre to, čo sa udialo – terorizmus.

Azda je to preto, lebo terorizmus je v našich končinách takým zriedkavým fenoménom, že pre mnohých bolo v prvej chvíli nepredstaviteľné, že teroristom môže byť aj niekto, kto nepobehuje po svete s turbanom a bradou. Ak politika a bezpečnostné zložky nedokážu správne vyhodnotiť, čo sa udialo, len ťažko dokážu nájsť adekvátnu odpoveď.

Preto je nevyhnutné, aby polícia a iné štátne zložky prijali nielen opatrenia, ako lepšie chrániť zraniteľné skupiny, ako sú ľudia inej sexuálnej orientácie alebo židovského pôvodu, ale aj ako včasne odhaliť extrémistov. 

Môžu náckovia vraždiť beztrestne?

Samovražda páchateľa znemožnila aj jeho trestné stíhanie, čo len zhoršuje pocit veľkej časti spoločnosti, že nebola, a teda už ani nebude adekvátne potrestaná.

V Európe sú prípady neonacistického terorizmu menej zriedkavé, než by sa na prvý pohľad zdalo. Čiernym rokom bol rok 1980, keď pri bombovom útoku na železničnú stanicu v Bologni v roku 1980 talianski neofašisti zabili 85 a zranili vyše 200 ľudí. Len mesiac nato podnikol druhý útok člen neonacistickej mládežníckej organizácie „Wiking“ a spolku Wehrsportgruppe (branno-športová skupina) Hoffmann. Na známom Oktoberfeste v Mníchove vybuchla bomba, ktorá okrem páchateľa zabila ďalších 12 ľudí, 221 osôb bolo zranených.

Členovia WSG Hoffmann v nasledujúcich rokoch spáchali aj ďalšie vraždy, v roku 1981 zastrelili rabína Norimbergu Shloma Lewina a jeho priateľku, o rok neskôr zomrel jeden z členov skupiny po tom, čo ho jeho kumpáni za porušenie disciplíny mučili.

Aj vo Francúzsku, Veľkej Británii, Švajčiarsku či v Rusku došlo k vraždám a útokom neonacistov. V roku 2006 v Moskve extrémistická organizácia Spas detonovala bombu na Čerkizovskom trhu, kde mnohí z predavačov aj zákazníkov boli stredoázijského či kaukazského pôvodu, útočníci zabili 14 ľudí.

Asi najznámejšou sériou vrážd v mladšej dobe boli činy trojice Mundlos, Böhnhardt a Zschäpeová, nazývanej aj Nationalsozialistischer Untergrund (NSU, Národnosocialistické podsvetie), ktorá v rokoch 2000 až 2006 zastrelila deviatich ľudí. Medzi obeťami bolo šesť tureckých občanov prevažne kurdského pôvodu, dvaja Nemci tureckého pôvodu a jeden Grék. Obeťami boli drobní podnikatelia, majiteľ zelovocu, stánkov s kebabmi, kvetinárstva či kľúčovej služby. Členovia NSU svoje obete obvykle zastrelili pištoľou. Inšpiráciou im mali byť činy americkej teroristickej skupiny The Order.

V rokoch 1999, 2001 a 2004 siahli po pre nich zriedkavejšom prostriedku – výbušninách. Pri prvých dvoch pokusoch boli bomby chybne skonštruované, napriek tomu zranili dve osoby. V poslednom útoku v Kolíne nad Rýnom odpálili na ulici, ktorú obývala prevažne turecká komunita, bombu naplnenú klincami, zranených bolo 22 ľudí, z toho štyria ťažko.

Zschäpeová, Mundlos a Böhnhardt. Foto: FB

Aké infiltrované sú bezpečnostné zložky

V roku 2007 skupina NSU našla svoju poslednú obeť, policajtku Michèle Kiesewetterovú, ktorú zavraždila strelou do hlavy. Jej kolega po zásahu do hlavy ležal niekoľko týždňov v kóme, ale zranenie prežil. Vražda Kiesewetterovej zanechala niekoľko otáznikov, niektorí z jej kolegov policajtov boli v minulosti členmi odnože Ku-klux-klanu. Vyšetrovania vraždy nesmerovali najskôr k extrémistom, ale ku skupine Rómov, ktorí sa zdržiavali v oblasti, policajní psychológovia po vypočutí jedného z nich tvrdili, že je „bežným reprezentantom svojej etnickej skupiny“, a teda „lož je podstatnou súčasťou jeho socializácie“.

Do roku 2011 sa vrahovia ďalej ukrývali a živili lúpežami, než ich po poslednom prepadnutí banky našla polícia. Böhnhardt a Mundlos spáchali samovraždu, Zschäpeová, ktorá sa na poslednej lúpeži nezúčastnila, podpálila byt trojice a po dlhšom úteku sa nakoniec vzdala polícii.

Odhalenie skupiny spustilo ostrú polemiku. Ako mohlo vražedné trio tak dlho utekať spravodlivosti? Jedným z problémov bolo, že úrady dlho páchateľa z radov neonacistov vôbec nezvažovali, v prípadoch počítali so zapletením prisťahovalcov do obchodu s drogami alebo s konfliktmi medzi prisťahovalcami. Po druhom bombovom útoku 2001 úrady zvažovali ako motív rodinný konflikt alebo činnosť iránskej tajnej služby, nie domácich extrémistov.

V centre kritiky stál nemecký úrad pre ochranu ústavy (Verfassungsschutz), ako sa nazýva vnútroštátna tajná služba. Podľa niektorých kritikov dokázala neonacistická scéna hospodársky prežiť len vďaka honorárom, ktoré informanti dostávali z Verfassungsschutzu. Tí často tajnú službu informovali iba selektívne, v snahe získať viac informácií o jestvujúcom probléme tak tajné služby problém ešte zhoršili, argumentujú kritici.

Jeden zo spolupracovníkov Verfassungsschutzu, Andreas Temme, za mlada známy ako „mladý Adolf“, bol dokonca počas jednej z vrážd prítomný v zadnej miestnosti internetovej kaviarne, kde sa vražda udiala. Polícii sa však po odhalení vraždy, ktorú si údajne nevšimol, neozval. I ďalší informanti tajnej služby mali kontakt na trojicu, aj keď všetci popierali, že by vedeli o ich vraždách.

Antisemitizmus ako tmel, ktorý spája extrémistov

Ani so zatknutím Beaty Zschäpeovej extrémizmus v Nemecku nezmizol, ako ukázala vražda Waltera Lübckeho v roku 2019. Šéfa vládneho obvodu Kassel a politika CDU viedlo na zozname nepriateľov už NSU, nakoniec ho zastrelil mladý neonacista.

Lübcke sa už od 90. rokov angažoval proti pravicovému extrémizmu. Širšiemu publiku sa stal známy počas utečeneckej krízy 2015, keď nabádal na humánne zaobchádzanie s migrantmi a utečencami. Neonacistické kruhy vtedy politika obvinili z práce pre „globalistov“ a ako „dôkaz“ šírili jeho fotografiu zo stretnutia so židovskou náboženskou obcou.

Práve antisemitizmus môžeme považovať za lakmusový test na extrémistov, keďže väčšinou spája extrémistov od neonacistov až po islamistov. Ani po vyvraždení väčšiny židovského obyvateľstva zo Slovenska antisemitizmus nezmizol. Krátko po vojne, v septembri 1945, prišlo k pogromu v Topoľčanoch, pri ktorom bolo zranených 45 Židov, v iných podobách prežíva dodnes.

Dokonca aj za čias socializmu čelili Židia rôznym podobám útlaku, počnúc Slánskeho procesom a popravou 11 členov strany prevažne židovského pôvodu až po akciu Pavúk, v ktorej ŠtB špehovala a prenasledovala Židov, snažila sa ich vytlačiť z verejného života a napríklad dokonca bránila tomu, aby sa v lietadlách ČSA podávala kóšer strava.

Po roku 1989 sa v uliciach znovu objavili nacionalisti spievajúci „Češi peši do Prahy, Židia do Palestíny...“, aj keď tieto verejné prejavy sa postupne vytratili a skôr ich nahradilo všadeprítomné konšpirovanie o Židoch v sociálnych médiách.

Podobne ako pri prejavoch nenávisti voči homosexuálom, na ktorú doteraz časť väčšinovej slovenskej spoločnosti bola menej citlivá, tak aj v prípade antisemitizmu platí, že jeho subkutánna existencia je v slovenskej verejnosti taká bežná, že jeho existenciu majorite spoločnosti pripomenie len ten najväčší, najhrubší exces, kým všetky drobné prejavy ujdú pozornosti.

Keď som sa pred dlhším časom rozprával s kamarátom, človekom dobrého srdca, ale neveľkého záujmu o politiku, o problémoch na Slovensku a spomenul som antisemitizmus, prekvapene sa na mňa pozrel. Niežeby antisemitizmus zľahčoval, ale osobne sa s ním v okruhu svojich známych a priateľov nikdy nestretol, a preto si myslel, že asi ani neexistuje. A to akosi vystihuje celý problém slovenskej spoločnosti, takej fragmentovanej do malých subskupiniek, že už nedokáže vnímať problémy mimo svojej bubliny.

Útok na Zámockej nás teraz núti zamyslieť sa aj nad otázkami a problémami, nad ktorými sme dodnes možno príliš neuvažovali, pretože sme mali pocit, že sa nás priamo netýkajú, či už ide o sexuálne, náboženské, alebo etnické menšiny.