Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. september 2022

Bridlicový plyn

Európa ho má viac ako USA, ale bojí sa ekologického rizika

Európa má viac bridlicového plynu ako USA. Ťažbe stojí v ceste odpor verejnosti pre ohrozenie životného prostredia a zdrojov vody. Môže to zmeniť energetická kríza?

Európa ho má viac ako USA, ale bojí sa ekologického rizika

Vrt na ťažbu bridlicového plynu v Pensylvánii, USA. Zdroj: flickr.com/beyondcoalandgas

Veľká Británia minulý týždeň oznámila, že ruší moratórium na ťažbu bridlicového plynu, ktoré zaviedla v roku 2019. Konkrétne ide o zákaz frakovania, kontroverznej metódy, ktorá sa pri ťažbe bridlicového plynu využíva.

Podobné moratóriá či zákazy frakovania platia v mnohých európskych krajinách. V iných síce takýto explicitný zákaz alebo obmedzenie neexistuje, regulačné úrady sú však v prípade ťažby bridlicového plynu zdržanlivé a povolenia nevydávajú ani na prieskumné vrty.

Európa má pritom podľa odhadov väčšie zásoby bridlicového plynu ako napríklad USA, ktoré z neho výrazne profitujú. Tieto odhady hovoria o tom, že zásoby by dokázali naplno pokryť minimálne 30 rokov súčasnej úrovne spotreby. A to bez potreby dovozu zemného plynu, skvapalneného zemného plynu či bridlicového plynu z akéhokoľvek kúta planéty. Európa by tak dokázala byť energeticky sebestačná.

V európskom podzemí sa nachádza podľa odhadov 14,3 bilióna kubíkov plynu (úplne presné údaje nemáme, keďže európske krajiny obmedzujú aj prieskumné vrty). Najväčšími zásobami oplývajú Poľsko a Francúzsko. Poľské náleziská sú súčasťou rozsiahleho východoeurópskeho ložiska, ktoré sa cez Ukrajinu tiahne až do Rumunska a Bulharska a pravdepodobne zasahuje aj veľkú časť východného Slovenska.

Ukrajina je pritom jedinou európskou krajinou, kde sa bridlicový plyn aj reálne ťaží.

Potvrdené zásoby na Slovensku sa nachádzajú na Záhorí ako súčasť Viedenskej panvy, ktorá sa cez naše územie tiahne od Južnej Moravy po dolné Rakúsko.

Najkomplexnejšie údaje, ktoré zatiaľ máme v Európe k dispozícii, pochádzajú zo správy nemeckého Spolkového inštitútu pre vedy o Zemi a prírodné zdroje (Bundesanstalt für Geowissenschaften und Rohstoffe) z roku 2013. Technicky využiteľné zásoby sú na úrovni 14 biliónov kubíkov a takmer trojnásobne prevyšujú zásoby konvenčného zemného plynu, ktorého je v Európe 5,2 bilióna kubíkov.

Francúzsko sa však zatiaľ svojich zásob dotýkať nechystá. Na základe tlaku verejnosti už v roku 2011 prijal francúzsky parlament zákon, ktorý zakazuje hydraulické štiepenie alebo frakovanie. V roku 2017 k tomu pribudla legislatíva, ktorá až do roku 2040 zakazuje akýkoľvek prieskum a ťažbu ropy a zemného plynu na francúzskom území. Francúzsko tak nebude vydávať ani nové licencie, ani obnovovať existujúce povolenia, ktoré umožňujú frakovanie alebo ťažbu fosílnych palív.

Ťažbu bridlicového plynu v minulých rokoch fakticky zakázalo aj Nemecko. Zákon z roku 2017 má však znovu posúdiť Spolkový snem. Expertná správa k tomuto preskúmaniu však vyzýva, aby politici zohľadnili ekologické, hospodárske, spoločenské aj zdravotné vplyvy hydraulického štiepenia.

Frakovanie v ostatných rokoch zakázalo aj Holandsko, Írsko a Veľká Británia, kde sa takisto vyskytli protesty verejnosti. Zakázané je aj v Rakúsku a v Českej republike. Aktívne licencie zatiaľ platia vo Švédsku, v Dánsku, v Španielsku a v Portugalsku.

Nasledujúca mapka zobrazuje potenciálne zdroje bridlicového plynu v Európe

Zdroj: https://www.armadninoviny.cz/bridlicovy-plyn-v-evropske-unii-nevyuzita-prilezitost.html

Pre porovnanie, nasledujúca mapka uvádza potenciálne zdroje ropy, konvenčného plynu a bridlicového plynu podľa štúdie nemeckého Spolkového inštitútu pre vedy o Zemi a prírodné zdroje.

Zdroj: Bundesanstalt für Geowissenschaften und Rohstoffe

Chevron v strednej a východnej Európe

Poľsko, ktoré má najväčšie zásoby bridlicového plynu v EÚ, sa spočiatku vydalo inou cestou. V minulom desaťročí sa rozhodlo do tohto segmentu výrazne investovať a pustilo sa do masívneho prieskumu.

Po problémoch s vysokými investičnými nákladmi a odpore verejnosti sa však Poľsko rozhodlo svoju energetickú závislosť od Ruska vyriešiť vybudovaním LNG terminálu Świnoujście a plynovodom Baltic Pipeline.

Veľkú aktivitu pri prieskume mala v Poľsku americká spoločnosť Chevron. Tá mala viacero konfliktov a ostrých vyjednávaní s poľnohospodármi, ktorí sú v Poľsku významnou spoločenskou aj politickou silou. Po viacerých sporoch sa Chevron rozhodol prieskum v Poľsku ukončiť.

K jeho rozhodnutiu však prispeli aj vysoké náklady a neexistujúca infraštruktúra. Reálna ťažba by si totiž vyžiadala vybudovanie rozsiahlej siete plynovodov (tá súčasná obchádza potenciálne ťažobné oblasti bridlicového plynu). A kým v Spojených štátoch stál 2000-metrový vrt 3,9 milióna dolárov, v Poľsku sa jeho cena vyšplhala na viac ako 11 miliónov dolárov.

Podobne Chevron dopadol aj v susednej Litve, ktorá má odhadované zásoby 100 miliárd kubíkov. Hoci litovská vláda mala záujem rozvíjať ekologicky udržateľnú ťažbu, protesty verejnosti vyústili do rozhodnutia nevypisovať nové tendre na získanie prieskumných povolení.

Proti aktivitám Chevronu sa protestovalo aj v Bulharsku. Počas niekoľkých dní sa pod petíciu proti hydraulickému štiepeniu podpísalo 15-tisíc ľudí a rastúci verejný tlak viedol aj k zmene politického postoja. V roku 2012 bulharská vláda odobrala spoločnosti Chevron povolenie na prieskum a ťažbu.

Záujem o spoluprácu mala aj rumunská vláda. Proces udeľovania licencií bol však značne netransparentný a pravdepodobne spojený aj s korupciou. Navyše rumunská vláda proti protestujúcim nasadila silové zložky, ktoré neraz používali neprimerané násilie.

Po neúspešných pokusoch sa Chevron rozhodol v roku 2015 ukončiť všetky pokusy o prieskum a ťažbu bridlicového plynu v strednej a východnej Európe s vysvetlením, že tunajšie príležitosti už nemôžu konkurovať príležitostiam v iných regiónoch v globálnom portfóliu firmy.

Po niekoľkých rokoch tak utíchlo nadšenie z nového zdroja energetickej suroviny aj v tomto regióne. Svoje aktivity tu ukončili aj ďalšie spoločnosti, napríklad Exxon Mobile či Eni.

Ako však ukazuje príklad Veľkej Británie, ktorá frakovanie zakázala pod tlakom verejnosti, rozhodnutia z minulých rokov nie sú nemenné a zoči-voči energetickým potrebám sa môžu rýchlo meniť.

Zo strategického hľadiska je pritom dobré, že si Európa svoje energetické suroviny zatiaľ necháva pod zemou. Časy nikdy nie sú také zlé, aby nemohli byť ešte horšie.

Otázkou tak je, či sa európske krajiny nechajú inšpirovať Veľkou Britániou, prípadne budú sledovať, aké dlhodobé dôsledky na prírodu a ľudí môže mať masívna ťažba v USA.

Slovensko

Naše územie patrí z hľadiska možného výskytu bridlicového plynu k najmenej preskúmaným v Európe. Vieme síce o území na Záhorí, ktoré je súčasťou Viedenskej panvy, ako však naznačuje aj mapa potenciálneho výskytu plynu a ropy, Slovensko by teoreticky mohlo mať aj významnejšie zásoby tejto novej suroviny.

Najmä na severe východného Slovenska sa v ostatných niekoľkých rokoch pohybovalo viacero prospektorských spoločností, ktoré sa však zameriavali na náleziská ropy či konvenčného plynu.

Inzercia

Pritom niektoré miesta sú známe tým, že na nich už generácie na povrch vyviera surová ropa. Akákoľvek ťažba však doteraz zastala na nesúhlase miestnych obyvateľov alebo odmietnutí zo strany našich štátnych orgánov.

Riziká ťažby

Hlavným problémom zdržanlivosti pri bridlicovom plyne je práve spôsob jeho ťažby. Na rozdiel od klasického zemného plynu, ktorý je pod zemou uložený v uzavretých „kapsách“, je bridlicový plyn, ako napovedá jeho pomenovanie, obsiahnutý priamo v bridlicovej hornine, je zložený prevažne z metánu a nachádza sa v pomerne hlbokých vrstvách od 1,5 do 6 kilometrov pod povrchom.

Dostať ho odtiaľ znamená túto horninu rozbiť. Táto metóda sa nazýva hydraulické štiepenie alebo frakovanie.

Do príslušnej hĺbky, kde sa bridlica nachádza (1,5 až 6 kilometrov), sa vytvoreným vrtom vháňa voda pod vysokým tlakom, ktorej úlohou je rozštiepiť bridlicovú horninu tak, aby sa z nej uvoľnil plyn. Ten sa následne zmieša s vodou a z nej sa po vyčerpaní na povrch separuje.

Takáto technika by vyzerala na prvý pohľad takmer neškodne. Vo vode, ktorá sa do vrtu pumpuje, je však aj piesok a zmes chemických látok, ktoré pomáhajú pri drvení bridlicovej horniny a zároveň prispievajú k tomu, aby sa plyn vo vode ľahšie rozpustil.

Systém ťažby bridlicového plynu. Zdroj: https://www.flickr.com/photos/cordjohnsoncoenergy/17456312525/

Čo všetko sa v tejto chemickej zmesi nachádza, nie je verejne známe, ide totiž o obchodné tajomstvo ťažobných spoločností.

Z tohto spôsobu hrozia primárne dve riziká. Prvým je kontaminácia spodnej vody. V závislosti od štruktúry podložia (samotná bridlica je nepriepustná) môže dôjsť k prieniku toxických chemických látok. A nielen tých, ktoré do vrtu vpúšťajú ťažiari. Toxické látky, ťažké kovy, prípadne rádioaktívny materiál sa môžu v konkrétnom mieste nachádzať aj prirodzene a frakovaním sa uvoľnia.

Druhým rizikom je voda, ktorá absorbovala plyn a čerpá sa späť na povrch. Pri jej nesprávnom či nedbalom zachytávaní sa chemický kokteil (umelý alebo prirodzený) dostane na povrch, kde môže takisto kontaminovať vodu a pôdu.

Okrem toho samotná ťažba vyžaduje veľkú spotrebu vody, čo v prípade suchších období, akým Európa trpí napríklad tento rok, môže spôsobovať problémy. Pri jednom ťažobnom cykle sa spotrebuje približne 15 miliónov litrov vody.

Na rozdiel od konvenčnej ťažby, keď sa plynová kapsa vyťaží samotným tlakom plynu, je vrt na ťažbu bridlicového plynu obmedzený zhruba na desať cyklov. Vrt je tak vyčerpaný za približne 1 a pol roka. Následne treba vrt urobiť o kus ďalej. Infraštruktúra ťažby sa tak neobmedzuje na konkrétnu lokalitu, ale postupuje krajinou vrátane nevyhnutných potrubí, kalových a skladovacích nádrží a cisterien a ďalšej techniky.

Aj z týchto dôvodov je ťažba bridlicového plynu veľkým strašiakom pre ľudí, ktorí žijú v okolí nálezísk. Ťažbe tak neodporujú len profesionálni environmentalistickí aktivisti, ale najmä bežní občania alebo poľnohospodári. V Poľsku pokračovaniu prieskumu zabránili práve nespokojní farmári.

Potenciálnym rizikom je aj vznik zemetrasení, keďže týmto spôsobom sa likviduje časť pevného podložia a môže dochádzať k masívnym posunom v podzemí, ktoré sa prejavia aj na povrchu.

USA a svet

Najďalej sú v technológii ťažby bridlicového plynu Spojené štáty americké. Neprekvapí preto, že práve spoločnosti z tejto krajiny patria aj k najaktívnejším prospektorom v iných oblastiach planéty.

Vzhľadom na rozvoj tohto segmentu patrí územie Severnej Ameriky k najpreskúmanejším z hľadiska výskytu zdrojov bridlicového plynu.

Zdroj: vytapeni.tzb-info.cz

Odhaduje sa však, že najväčšie svetové zásoby má Čína. Veľké zdroje má pravdepodobne aj Rusko, ktoré sa však do tejto ťažby nepúšťa z pochopiteľných dôvodov. Viac plynu by znamenalo jeho nižšiu cenu a to by Rusko ako veľkého exportéra pripravilo o príjmy z predaja, a to aj v situácii bez vojny a sankcií. Nezanedbateľné náleziská sa nachádzajú aj v Južnej Amerike a v Austrálii. Rovnako v severnej, ale aj v južnej Afrike, v Indii/Pakistane a v Indonézii.

Zdroj: vytapeni.tzb-info.cz

Tmavé lokality označujú ložiská, pri ktorých boli urobené odhady technicky vyťažiteľných zásob, pre svetlé lokality nebol vo väčšine prípadov k dispozícii dostatok dát.

A vďaka tomuto zdroju je plyn v USA výrazne lacnejší ako napríklad v Európe. Takisto to umožňuje USA stať sa najvýznamnejším exportérom skvapalneného plynu, keďže veľkú časť svojej spotreby dokážu pokryť práve plynom z bridlíc.

Impulzom pre prudký rozvoj tohto odvetvia bola vysoká cena ropy v roku 2008, keď barel stál 145 dolárov. V roku 2015 nastal opačný proces v Európe. Popri občianskych protestoch poklesla cena ropy za barel na 50 dolárov. V tej chvíli sa do ťažby bridlicového plynu neoplatilo investovať.

V USA zároveň platí, že na prírodné zdroje vrátane tých pod zemou má primárny nárok majiteľ pozemku. Ťažobné spoločnosti tak musia presvedčiť jednotlivých ľudí, aby im svoje užívacie práva predali. V Európe, naopak, platí, že prírodné zdroje sú majetkom štátu.

Aj v prípade korupčného získania ťažobných práv tak platí, že politici, ktorí o nich rozhodujú, nemôžu úplne ignorovať názor širokej verejnosti, ako to ukazuje prípad Rumunska.

Oproti USA má však Európa pri možnej ťažbe ďalšiu nevýhodu. Bridlicový plyn sa v USA nachádza aj v riedko osídlených oblastiach. Hoci najväčším známym ložiskom je pensylvánska panva, veľké zásoby sú aj na pomedzí Arkansasu, Lousiany a Texasu. A hoci sa voči tejto snahe vždy zdvihne miestna vlna odporu, nepresiahne lokálnu úroveň, keďže počet ľudí, ktorí môžu byť potenciálne zasiahnutí jej rizikami, je malý.

Európa prakticky nemá riedko osídlené oblasti s výnimkou krajného severu Škandinávie. Keď však vidíme, kde sú najväčšie potenciálne ložiská, ide o veľmi husto osídlené územia. Či už hovoríme o parížskej panve, južnom Francúzsku, severnom Anglicku, Holandsku, alebo o páse od Poľska po Bulharsko. Aj prípade našich potvrdených zdrojov z Viedenskej panvy je hustota obyvateľstva vysoká.

A to sa netýka len priameho zásahu do pozemkov ľudí, ale aj do zdrojov pitnej vody.

S nárastom ceny konvenčného plynu v kontexte toho, že Európa je priestorom s najdrahšími energiami na svete vôbec, sú podzemné zásoby stále alternatívou, ktorá čaká na svoje využitie.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.