Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
06. september 2022

Slovenka žijúca na rumunskom vidieku

Vždy ma lákala divočina, vrátiť sa zatiaľ nechcem

Nataša pracovala ako úspešná manažérka v Prahe, v istom momente však zanechala svoju kariéru a odsťahovala sa na rumunský vidiek.  

Vždy ma lákala divočina, vrátiť sa zatiaľ nechcem

Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Slovenku Natašu som toto leto náhodne spoznala v rumunskej obci Rovensko. Býva tam so svojím mužom Robinom za modrou drevenou bránou starého vidieckeho domu s českým nápisom: „Lanýže u Natašky a Robina. Zvoňte.“

Dedinu v rumunskej historickej oblasti Banát obývajú pôvodní českí obyvatelia. Ich predkovia osídlili tento kraj ešte v 19. storočí. Dedinčania sú poľnohospodári a chovajú hospodárske zvieratá. Rumunčinu tu ani nepočuť a v miestnej krčme a obchode sa dá platiť českými korunami.  

V súčasnosti je Rovensko cieľom mnohých turistov aj preto, že je svojou vyššou polohou a ťažším prístupom doslova odrezané od sveta a obklopuje ho panenská príroda.

Život na hrebeňoch hôr v tejto časti krajiny je ťažký a zrejme aj to sa podpisuje pod rýchly úbytok obyvateľstva. Kým v roku 1925 tam žilo okolo 600 ľudí, aktuálne sa ich počet zastavil asi na 50. Mladšie ročníky si hľadajú prácu v Čechách, domov sa už väčšinou nevrátia.

Nataša Dekanová, rodáčka z Trnavy, žije v Rumunsku už celé desaťročie. S Čechom Robinom sa pred rokmi rozhodli opustiť dobre platené manažérske pozície v Prahe. Pre definitívny odchod z veľkomesta sa rozhodli pre Natašine zdravotné problémy a po tom, ako Robin v práci skolaboval. 

Prečo si zvolili práve Rumunsko? „Predtým sme sem chodievali ako turisti, páčilo sa nám tu. Keď sme hľadali nové možnosti, tak sme prišli na to, že nás vždy lákala skôr divočina. A zároveň aj sloboda od byrokracie,“ vysvetľuje. Pred Rumunskom ešte zvažovali život v Južnej Amerike, ale pre veľkú vzdialenosť od svojich rodín túto možnosť napokon zamietli. 

Biznis s hubou

Na rumunský vidiek pricestovali v starom karavane. Spočiatku bývali v podnájme u miestnej babky a vypomáhali na poliach. Dedinčania k nim nemali dôveru a považovali ich za divných. „Všetci si ťukali na čelo. Najskôr nám nechceli nič predať a ohovárali nás,“ spomína dnes s úsmevom Nataša.

Neskôr si kúpili pozemok za dedinou, kde žili v karavane rok a pol. Nataša priznáva, že začiatky neboli vôbec romantické.

„Som vyložene panelákové dieťa, v karavane to bolo dosť náročné. Keď sme sem prišli, mala som naštudované knihy o permakultúre (smiech), ale človek veľmi rýchlo padol na zadok. Spomínam si, ako som vtedy v slzách sadila cesnak a bola som vyčerpaná. Vtedy mi došlo, že moje telo mi umožňuje žiť nadivoko len do určitej miery a že to musím prijať a podľa toho si nastaviť život.“

Keď už začal byť život pre dvojicu v karavane čoraz náročnejší, nový impulz priniesla náhoda. Na pozemku narazili na hľuzovku, ktorá sa v gastronómii považuje za skvost. Ide o hubu s nevšednou arómou, oceňovanú najmä vo francúzskej a v talianskej kuchyni.

V Rumunsku majú hľuzovky svoju tradíciu aj vďaka Márii Terézii, ktorá si ich veľmi obľúbila. Špecifické pre tieto huby je, že rastú pod zemou a priťahujú svojou silnou arómou prasatá.

„To, čo robíme, je divoký zber, zbierame ich naslepo v divočine. Tento zber je tradičný, používajú sa na to prasiatka, ktoré sa na to najlepšie naučia, ale ony to zároveň žerú. Najlepšie je hľadať ich so psom, ktorý sa dá vycvičiť. Je to aj praktickejšie, pretože jazdíme autom a jazdiť s prasiatkom nie je ideálne. Vycvičený pes vymení hubu za nejakú dobrôtku,“ opisuje Nataša.

Hľuzovkový biznis sa Nataši a Robinovi zapáčil. „Povedali sme si, super, máme po starostiach. Nechceli sme žiť úplne bez peňazí, nejaký príjem sme potrebovali. A keďže sme nechceli robiť s turistami a nechceli sme konkurovať miestnym, tak nám to prišlo ako taký zázrak.“ Po čase však prišli na to, že nie je ľahké uživiť sa len samotným hľadaním. Potrebovali odberateľov a hubu, ktorá dlho čerstvá nevydrží, odviezť aj tisícky kilometrov do reštaurácií.

„Keď prídete do Prahy, tam si to vyfotia, že super, máte krásne hromady, ale potom si kúpia pár stoviek gramov. A to sa nevyplatí.“ Skúsili ísť aj cestou rumunského veľkovýkupu, ale ani tam to nebolo ideálne. Za luxusnú hubu dostane hľadač podľa Nataši zlomok predajnej sumy, zhruba 50 eur za kilo.

Pandémia a mŕtve sliepky

Karavan bol po čase pre dvojicu primalý. „Spolu so psom na dvoch metroch štvorcových to už nešlo. Zaváranie hľuzoviek nie je úplne jednoduché, musí sa to robiť špeciálnym spôsobom.“ 

Nataša sa smeje, že spočiatku s hľuzovkami pracovala systémom pokus – omyl a mala veľa strát. Ukazuje mi svoje vkusné hľuzovkové špeciality – sterilizovanú hľuzovku, hľuzovkový olej a špeciálnu hľuzovkovú nátierku. Odporúča vychutnať si hľuzovku nastrúhanú na rizoto, olej nakvapkať do cestovín alebo zmesou natrieť hrianky.

Inzercia

Karavan napokon z praktických dôvodov vymenili za dom. Za posledné úspory odkúpili miestnu 150-ročnú usadlosť za 200-tisíc českých korún. Postupne spustili prevádzku a venovali sa hľuzovkovým výrobkom. 

Nataša ma zavedie do svojej nerezovej kuchyne, kde všetko chystá. Je to veľká voňavá miestnosť, dominantná časť domu, plná zaváranín a byliniek. Hľuzovkám sa s Robinom venujú už takmer sedem rokov.

Rozbehnutý biznis ochromila pandémia. „Situácia s covidom nás úplne zabila. Aj tie reštaurácie, ktoré sme si našli na odber, nám pozatvárali, turistov bolo za uplynulé roky veľmi málo. Boli sme nútení hľadať si nejaké iné cesty, ako sa uživiť,“ hovorí Nataša. Aktuálne si Robin musel nájsť dočasnú prácu v Čechách, Nataša sa začala venovať prírodnej liečbe, online poradenstvu a bylinkám.

Starý dom s dvorom jej ponúkol okrem malej záhradky aj možnosť chovať zvieratá. „Mala som sliepky, ale tu je taká divočina divoká. (Smiech.) Každý deň som tu behala s flintou po dvore a odháňala všetky dravce a napokon mi sliepky za jednu noc zahrdúsila v kurníku kuna. Mala som to zavreté, ale aj tak boli ráno všetky mŕtve. Ja vajíčka nemôžem, a keď tu Robin nie je, tak som si povedala, že si túto zábavku odpustím,“ opisuje s úsmevom.

Využíva aj výmenný obchod s dedinčanmi. „Zemiaky napríklad vôbec nesadím, pretože ich zjem málo a to jedno vrece si kúpim od miestnych. Babky toho majú veľa, ony to dávajú prasatám.“

Bez umývačky riadu to nešlo

Čo Nataši na rumunskom vidieku chýba? Viac vody, keďže v lete trpí celá dedina jej nedostatkom. Po prívalových dažďoch steká do doliny a v horách sa nič nezachytí. Stáva sa, že cez deň voda z kohútika netečie.

Česko-slovenskej dvojici ani po desiatich rokoch nechýba predchádzajúci mestský život. Na odľahlom vidieku našli očakávaný pokoj.

„Naše zdravie sa rozhodne stabilizovalo, to sa nedá porovnať. A zároveň to veľmi prehĺbilo náš vzťah, pohľad na svet, na život. To ani neviem veľmi opísať. Tá zmena bola predovšetkým vnútorná. Keď sa na mňa pozerajú známi, rodičia, možno si aj ťukajú na čelo a hovoria: Inžinierka, všetko si zahodila. Ale ja sa cítim dobre, ako by som sa nikdy necítila, keby som zostala v Prahe.“  

Z výdobytkov modernej civilizácie oslovila Natašu napríklad umývačka riadu, ktorá sa ukázala pri práci s hľuzovkami ako dôležitá, rovnako práčka, auto a pripojenie na internet. „Nie sme zas tak úplne bez technických vymožeností. Mám tu aj umývačku riadu, ktorú som v Čechách nikdy nemala, ale keď robím hľuzovku v oleji, je to strašne mastné. Dva roky som tu mala zamestnaného človeka, ktorý len umýval riad, tak som to vyhodnotila ako hlúposť. Internet máme v dedine všetci. Babky tu fičia na Skype. Televízor nemáme,“ vyratúva.

Žiadne plány, uvidí sa potom

Priatelia a známi prichádzajú k dvojici občas na dovolenku a podľa Nataše si pokoj na malebnom rumunskom vidieku užívajú. „Myslím si, že ich to baví, ale takto by žiť nechceli.“ Za romantickými obrazmi návštevníkov sa skrýva mnoho problémov, ktoré prináša „divočina“. Nečakané pohromy prinesú zvieratá alebo počasie, alebo starý dom.

Nataša úprimne prezradí, že aj ďaleko od manažérskej práce a veľkomesta ju občas niečo rozhodí, čo sa prejaví na jej zdravotnom stave. „Neznamená to, že keď sa odsťahujem na vidiek, uniknem životu. Stanú sa veci, ktoré sú nepríjemné, o tom je život. Tomu človek neujde.“

Oceňuje však, že sa jej podarilo začať žiť v súlade s prírodou. „Toto sa stane, aj keď nechceš. Keď zapadne slnko, idem spať, vstanem s úsvitom. Presne vidím, akým spôsobom telo funguje. Ideálny stav je, keď sa manuálna práca strieda s duševnou aj s odpočinkom a duchovným stavom – keď nerobím nič, jednoducho som v prírode.“

Ako vidí svoju ďalšiu budúcnosť? „My už neplánujeme nič, ale budeme tu, pokiaľ budeme môcť. Pretože obaja máme rodičov, o ktorých sa budeme musieť veľmi pravdepodobne postarať. Rodičia sem neprídu ani náhodou. Vízia je taká, že potom sa uvidí. Všetko sa vie zmeniť zo dňa na deň, tak už ani neplánujeme.“

FOTO: archív Nataše Dekanovej a Postoj/Jana Holubčíková

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.