Koniec Slovalca Budúcnosť ťažkého priemyslu na Slovensku je otázna, nejde iba o ceny energií

Milan Škriniar patrí k najúspešnejším slovenským futbalistom. Aktuálne hrá v tíme Interu Miláno a hovorí sa o jeho prestupe do Chelsea, no len málokto vie, že jeho prvý významnejší turnaj bol v Nórsku. Dostal sa naň ešte ako junior, a to vďaka podpore od spoločnosti Slovalco, ktorej väčšinový akcionár sídli práve v Nórsku.

To aspoň uviedol primátor mesta Žiar nad Hronom Peter Antal na dnešnom proteste pred úradom vlády. Zamestnanci podniku, ako aj ľudia z mesta a regiónu prišli vládu vyzvať, aby podporila ťažký priemysel na Slovensku a zabránila tak zatváraniu fabrík.

Slovalco totiž iba pred pár týždňami oznámilo, že po 70 rokoch ukončí v Žiari výrobu hliníka a prepustí 300 zamestnancov. Okrem nich je ohrozených aj ďalších 2 000 miest, ktoré sú na závod nepriamo naviazané.

Ceny elektriny a lacná čínska konkurencia

Firma nezatvorí svoje brány úplne, aj naďalej sa totiž bude venovať recyklácii hliníka, príde však o hlavnú časť svojej činnosti. Dôvod je jasný. Hliník sa v Slovalcu vyrába elektrolýzou oxidu hlinitého, čo je energeticky extrémne náročný proces. Závod je najväčším spotrebiteľom elektriny na Slovensku a končí v ňom desatina celkovej spotreby krajiny.

Ceny elektriny však iba za posledný rok stúpli hneď niekoľkonásobne. Lenže okrem nich sa zvýšili aj poplatky za emisné povolenky, a keďže platí, že čím má firma väčšiu energetickú spotrebu, tým má vyššie emisie a potrebuje teda viac povoleniek, náklady žiarskej hlinikárne enormne narástli.

Kým v auguste minulého roka sa elektrina na burze predávala za približne 80 eur za MWh, toto leto ceny presiahli 500-eurovú hodnotu. Ceny emisných povoleniek sa pohybujú okolo sto eur za tonu, čo oproti vlaňajšku tvorí 200-percentný nárast.

Problémy tak nemá iba Slovalco. Pred časom oznámila prepúšťanie aj oravská železiareň OFZ. Šalianske Duslo sa zasa pripravuje na pravidelnú odstávku, ak však budú ceny elektriny naďalej rásť, vedenie uviedlo, že nie je isté znovuspustenie. Vo všetkých prípadoch ide o podniky s dlhoročnou históriou a s enormnou spotrebou energií.

Ceny energií pritom rástli už pred vypuknutím konfliktu na Ukrajine. Problém sa riešil už v roku 2019, keď najväčšie žrúty elektriny dostali zľavu z tarify za prevádzku systému. Vďaka tomuto opatreniu mohlo zopár firiem ušetriť aj niekoľko desiatok miliónov eur ročne.

Problémom však nie sú iba ceny energií. V skutočnosti sa európsky ťažký priemysel, a to obzvlášť odvetvie výroby a spracovania kovov, borí s ťažkosťami už niekoľko rokov.

Európske podniky, ktoré musia plniť množstvo regulácií, inštalovať drahé technológie na ochranu životného prostredia a kupovať emisné povolenky, nedokážu konkurovať lacnej čínskej alternatíve.

V praxi sa tak deje to, že v Európe je síce výroba ocele či hliníka čistejšia, no už o ňu pre jej cenu nemáme záujem a siahame po lacnejšej, ale špinavšej čínskej alternatíve.

Európska únia proti tomu javu chce bojovať špeciálnym clom na čínske dovozy, ale to začne platiť až v roku 2026.

Ďalším čiastočným riešením je zavedenie takzvaného mechanizmu kompenzácií za nepriame náklady uhlíka. Vďaka nemu môže firmy získať späť časť peňazí, ktoré zaplatili za emisné povolenky. Práve navýšenie týchto kompenzácií žiadali aj ľudia na dnešnom proteste a energeticky najnáročnejšie firmy oň bojujú už dva roky.

Na Slovensku sa totiž do priemyslu dostali cez tento mechanizmus naspäť iba štyri percentá z toho, čo firmy zaplatili. V Nemecku to však bolo takmer 20 percent, vo Francúzsku viac ako 30 percent.

Aktuálna vláda síce od svojho začiatku sľubovala zmenu, ako však na proteste skonštatoval generálny riaditeľ Slovalca Milan Veselý, nič sa doteraz neudialo.

„Najlepšie sa nám komunikovalo s ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom, ktorý naše požiadavky chápal. Aj od Budaja sme dostali množstvo sľubov, no Matovič s nami ani nekomunikoval,“ opísal pre Postoj komunikáciu s vládou Veselý.

V čom je problém? Jednotliví ministri sa údajne nevedia dohodnúť na výške podpory. Sulík v reakcii na oznam Slovalca uviedol, že „veľkí zamestnávatelia mali dostať priamu finančnú kompenzáciu v dôsledku neúnosného zvyšovania nákladov na výrobu. Bohužiaľ, stroskotalo to na zamietavom stanovisku ministerstva financií“.

Veselý na proteste išiel ešte ďalej a uviedol, že vláda „kradne peniaze z envirofondu“.

Čo tým presne myslel, už nekonkretizoval. Faktom však zostáva, že ako ešte koncom vlaňajška priblížil minister životného prostredia Ján Budaj, envirofond využíva najmä vláda. Fond má na účte viac ako miliardu eur, pričom ročne z predaja povoleniek pribudne okolo viac ako 250 miliónov.

Podľa Budaja je 70 percent z týchto prostriedkov súčasťou rezervy štátnej pokladnice. To sa môže na prvý pohľad zdať zbytočné, nejde však o náhodu. Vďaka tomuto nastaveniu je štátny rozpočet v značne lepšej kondícii, ako by bol, ak by sa nazbieraná miliarda rozdelila medzi podniky, a celkový deficit sa zdá nižší.

Slovenské zákony pritom dovoľujú, aby išlo na kompenzácie pre podniky 25 percent z príjmov z povoleniek, na konkrétnej hodnote sa však musia dohodnúť jednotliví ministri. A zdá sa, že tam je kameň úrazu.

Útlm sna z čias socializmu

V každom prípade má ťažký priemysel v slovenskej ekonomike čoraz menšiu váhu. Priemysel ako taký je stále kľúčový, ide však skôr o výrobu áut.

Súdruhovia síce v 50. rokoch rozhodli, že Slovensko sa zameria na ťažký a zbrojársky priemysel, vybudovali sa fabriky, dnes už však nie je dominantou slovenskej ekonomiky ani jedno z týchto odvetví.

Zbrojársky priemysel postupne krachoval v 90. rokoch, kovovýroba sa utlmovala prirodzeným spôsobom. Ako ukazujú údaje štatistického úradu, kým v roku 2001 v odvetví výroby a spracovania kovov pracovalo takmer 32-tisíc ľudí, v roku 2020 to už bolo 22,5 tisíca. V chemickom priemysle sa počet zamestnancov znížil o viac ako polovicu. Naopak, počet ľudí pracujúcich v automobilovom priemysle narástol za tento čas štvornásobne.

Dnes je výroba áut jasnou dominantou, aj čo sa týka tvorby pridanej hodnoty.

Do popredia sa tak v posledných rokoch dostal najmä automobilový priemysel, v regiónoch, kde fabriky na výrobu a spracovanie kovov sídlia, sú však často jediným veľkým zamestnávateľom.

To, či sa Škriniarova kariéra naozaj odštartovala turnajom v Nórsku, ako na proteste spomínal Antal, nie je podstatné, tento príbeh však veľmi dobre ilustruje, čím je pre mesto a okolie hlinikáreň Slovalco.

Závod je dnes v Banskobystrickom kraji jedným z najväčších zamestnávateľov. V kraji je hneď niekoľko menej rozvinutých okresov s vysokou nezamestnanosťou a najmä vďaka prítomnosti Slovalca k nim Žiarsky okres nepatrí.

Fabrika do mesta prináša aj finančné prostriedky a vďaka nim teda rozvoj. Ako postupne menoval primátor Antal, Slovalco dalo 20 miliónov korún na renováciu štadióna, 600-tisíc eur na opravu plavárne, ďalšie desiatky tisíc na podporu športu, opravy škôl či podporu kultúry.

V každom prípade, aj ak by vláda nakoniec schválila vyššie kompenzácie, pre Slovalco je už podľa Veselého neskoro. Na to, aby mohli pokračovať vo výrobe hliníka, by museli zlacnieť aj ceny energií. Ak sa tak stane, obnovu výroby vidia najskôr v roku 2025.

Objavili sa však podozrenia z toho, že zo strany Slovalca ide o špekuláciu. Denník N napríklad písal o tom, že nórsky väčšinový akcionár Hydro plánoval výrobu hliníku ukončiť už pred dvoma rokmi, nakoniec sa tak však nestalo a teraz iba využili vhodnú situáciu. Aktuálne rozhodnutie im totiž dovolí predať s vysokým ziskom elektrinu, ktorú mali nakúpenú na najbližšie mesiace.

Veselý však tieto informácie odmieta a spoločnosť Hydro podľa neho o odstavení výroby hliníka predtým neuvažovala.