Kauza Emmanuela Macrona Uniknuté dokumenty ukazujú, že mal až príliš blízko k firme Uber

Britské noviny The Guardian odpálili v nedeľu 10. júla novinársku bombu – zverejnili 124-tisíc tajných dokumentov spoločnosti Uber, ktoré ukazujú na nekalé praktiky tejto miliardovej globálnej firmy v rokoch 2013 až 2017. Na investigatíve sa teraz podieľa 42 najväčších svetových médií, ktoré ďalej odkrývajú správanie vedúcich pracovníkov Uberu.

Čo je však ešte zaujímavejšie, dokumenty ukazujú aj na priamy a veľmi blízky kontakt medzi lobistami Uberu a svetovými politikmi. Ide predovšetkým o Emmanuela Macrona v jeho role ministra hospodárstva.

Čo sú Uber files?

Spoločnosť Uber je všeobecne známou globálnou značkou, ktorá je súčasťou rýchlo sa rozvíjajúcej „gig economy“ a od svojho vzniku významne narúša biznisové status quo. Zameriava sa na zdieľané jazdy, doručovanie jedla, balíčkov a podobne. Prítomná je už v 72 krajinách sveta a výrazne zlacnila a zjednodušila dopravu a doručovanie, čiže povedané ekonomicky, výrazne znížila transakčné náklady.  

Svojím inovatívnym spôsobom (nevlastní žiadne autá, aj keď je jednou z najväčších „transportných“ firiem na svete) si však vytvorila množstvo nepriateľov najmä medzi taxikármi, mnohokrát tiež prevádzkovala svoje služby ilegálne. A tieto nekalé praktiky pri svojej agresívnej a rýchlej expanzii teraz vyplávali na povrch.

Uber files sú globálnym vyšetrovaním 124-tisíc dokumentov, ktoré The Guardian získal od whistleblowera Marka MacGanna zvnútra firmy Uber. Dokumenty poukazujú na ohýbanie zákona, zavádzanie polície, využívanie násilia a rozsiahleho tajného lobingu zo strany Uberu.   

Mark MacGann je kariérnym lobistom, ktorý viedol snahy Uberu získať si vlády v Európe, na Blízkom východe a v Afrike. Dokumenty, ktoré MacGann zverejnil, obsahujú prezentácie, poznámky, správy na WhatsAppe a iMessage či emaily. Ku všetkým týmto dokumentom mal ako vedúci pracovník plný prístup.

Dokumenty napríklad odhaľujú, že vedúci predstavitelia spoločnosti Uber nariadili využívanie takzvaného „kill switch“, čiže vypnutie prístupu k IT databázam spoločnosti počas policajných razií. Znamená to, že v prípade policajnej razie zamestnanci zablokovali prístup k týmto databázam a policajti odišli s prázdnymi rukami.

Vo viacerých krajinách sa totiž polícia snažila vypnúť Uber pre porušovanie zákona a neočakávané razie boli veľmi časté na získanie dôkazov. Stratégia kill switch sa podľa uniknutých dokumentov použila minimálne v šiestich európskych krajinách, napríklad vo Francúzsku, v Belgicku či dokonca Maďarsku.

Iné dokumenty zase odhaľujú využívanie násilných protestov na zmenu prístupu vlád. V roku 2016 sa vo Francúzsku uskutočnili veľké protesty taxikárov proti Uberu, ktoré vyústili do násilia. Viacerí taxikári zaútočili na vodičov Uberu, zbili ich a títo nedostali žiadnu dodatočnú ochranu. Vtedajší šéf Uberu Travis Kalanick považoval tieto násilné protesty za nástroj, ako zatlačiť na francúzsku vládu, aby zmenila vtedajšiu reguláciu a umožnila Uberu legálne fungovať.

Firma chcela, aby jej vodiči protestovali, dokonca protesty aj sama organizovala – a keď bol Travis Kalanick upozornený na ohrozenie vodičov Uberu, vyhlásil: „Ak máme 50-tisíc vodičov, [taxikári] neurobia a nemôžu nič urobiť. Myslím, že to stojí za to. Násilie zaručuje úspech. A týmto chlapom treba odolať, nie?“ Podobnú taktiku využíval Uber aj v Belgicku, Španielsku či Holandsku.

Uber využíval aj veľmi aktívny lobing u najvyšších svetových politikov. Bývalí najbližší spolupracovníci Obamu David Plouffe (šéf jeho kampane) a Jim Messina (politický poradca) dokázali pre Uber vybavovať súkromné večierky u veľvyslancov a ministrov zahraničných krajín a otvárať dvere tam, kde bolo treba. Európska komisia už čelí tlaku na otvorenie vyšetrovania v súvislosti so svojou bývalou podpredsedníčkou Neelie Kroesovou, ktorá bola zodpovedná práve za digitálnu agendu EÚ v rokoch 2010 až 2014.

Neelie Kroes podľa uniknutých dokumentov tajne lobovala v prospech Uberu u holandského premiéra Marka Rutteho a ďalších významných holandských politikov. Čelí tak podozreniam z porušenia etického kódexu a neoprávneného využívania nadobudnutých kontaktov. Dokumenty zachytávajú aj lobovanie u súčasného nemeckého kancelára Olafa Scholza, britského premiéra Borisa Johnsona, ale aj u súčasného amerického prezidenta Joea Bidena.

Zvlášť zaujímavý je práve prípad Bidena. Joe Biden sa ešte ako viceprezident USA stretol na Medzinárodnom ekonomickom fóre v Davose práve s predstaviteľmi Uberu. Na toto stretnutie meškal a uniknuté správy odhaľujú veľké sebavedomie Travisa Kalanicka. Ten napísal o Bidenovi: „Požiadal som svojich ľudí, aby mu dali vedieť, že každá minúta, keď mešká, znamená o jednu minútu menej so mnou.“ Zdá sa, že po ich rozhovore v Davose Biden doplnil svoj prejav, v ktorom sa o Uberi pozitívne vyjadril, že ide o firmu, ktorá dá miliónom pracovníkov „slobodu pracovať toľko hodín, koľko chcú, a riadiť si svoj vlastný život, ako si želajú“.

Uber vo vyhlásení po zverejnení dokumentov uviedol: „Nebudeme sa vyhovárať za minulé správanie, ktoré zjavne nie je v súlade s našimi súčasnými hodnotami.“ Uber sa tak nesnaží popierať svoje činy z minulosti, ktoré teraz vyplávali na povrch. Trvá však na tom, že pod novým vedením od roku 2017 uskutočnil veľké reformy a nemá nič spoločné s obdobím pod vedením Travisa Kalanicka, ktoré je zachytené v uniknutých dokumentoch.

Uber a Emmanuel Macron

Na analýze uniknutých dokumentov sa podieľa aj francúzsky denník Le Monde. Stredobodom jeho odhalení je veľká podpora Emmanuela Macrona v prospech Uberu v rokoch 2014 – 2016, vtedy ešte ako ministra hospodárstva a digitálnej transformácie.

Vo Francúzsku, ako bolo opísané, spôsobil príchod Uberu obrovské nepokoje. Francúzsko je známe svojím rigidným zákonníkom práce a všemocnými odbormi, ktoré mnohokrát vedia zablokovať celé hospodárstvo. Keďže Uber funguje na princípe dočasných kontraktorov (práca je úplne flexibilná, vodiči si sami vyberajú, koľko a kedy chcú jazdiť), neposkytuje vodičom sociálne istoty ako bežné zamestnania, čo prekáža a prekážalo predovšetkým ľavici.

Vo Francúzsku však táto rigidnosť spôsobuje, že ľudí, ktorí už sú zamestnaní, je extrémne náročné prepustiť, zároveň to zabraňuje inováciám a novým formám zamestnania, ako je práve Uber. Inak to nebolo ani v prípade taxikárov. Taxikári sú vo Francúzsku takou preregulovanou profesiou, že na to, aby sa človek stal taxikárom, potrebuje 300 hodín výcviku a licenciu, ktorá môže v niektorých mestách stáť až 250-tisíc eur. To nielenže zvyšuje náklady pre používateľov, ale zároveň spôsobuje nedostatok taxikárov – no taxikári, ktorí už pôsobia na trhu, sú ako chránená zver.

A práve tento rigidný systém mal Macron záujem zmeniť už ako minister alebo neskôr aj ako prezident. Digitálnu ekonomiku vnímal ako príležitosť, nie ako hrozbu, podpora start-upov sa stala jednou z jeho hlavných priorít. Agentúre Mediapart dokonca povedal, že zakázať Uber je rovnaké, ako keby posielal nezamestnaných mladých ľudí zo schátraných predmestí „opäť predávať drogy“.

Aj napriek dobrému úmyslu uniknuté dokumenty odhaľujú až príliš blízky vzťah medzi Uberom a Macronom. Macron je v nich označovaný za kľúčového spojenca Uberu. Macron bol v roku 2014 súčasťou socialistickej vlády, ktorá mala jasne negatívny postoj k tejto firme. Nie dlho po Macronovom nástupe jeden zo socialistických poslancov presadil návrh, ktorý prísnejšie reguloval Uber a zakázal mnohé jeho služby.

Ako sa však ukazuje v dokumentoch, Macron išiel proti svojej strane a tajne hľadal spôsoby, ako v prípade Uberu obísť zákon. Pár hodín po prijatí zákona sa dostavili hlavní predstavitelia Uberu do Macronovej kancelárie a v následnej komunikácii opisujú stretnutie s Macronom takto: „Jedným slovom: veľkolepé. (...) Dnes ráno mega top stretnutie s Emmanuelom Macronom. Francúzsko nás predsa len miluje.“

Počas nasledujúcich dvoch rokov mal Macron približne 50 telefonátov alebo osobných rozhovorov s predstaviteľmi Uberu, ktorým sa mnohokrát snažil pomôcť s francúzskymi úradmi a reguláciami.

Ako už bolo spomenuté, vo viacerých sídlach Uberu vo Francúzsku sa uskutočnili policajné razie, za ktorými stálo ministerstvo spravodlivosti či daňový úrad. Predstavitelia Uberu často kontaktovali Macrona, aby intervenoval v prospech Uberu počas týchto razií, Macronova odpoveď v týchto prípadoch však nie je známa. Zo správ však vyplýva, že v prípade jednej regulačnej agentúry vyšetrujúcej Uber, ktorá pod neho spadala, Macron inštruoval svojich spolupracovníkov, aby „dohovorili“ tejto agentúre v prospech záujmov Uberu.

V októbri 2015 bola jedna zo služieb Uberu zakázaná v Marseille. Predstavitelia Uberu sa okamžite obrátili na Macrona s prosbou o pomoc a ten im odpovedal: „Pozriem sa na to osobne. Dajte mi zaslať všetky dokumenty a do večera prijmem rozhodnutie. V tejto chvíli zostaňme pokojní.“ O dva dni neskôr bol zákaz tejto služby zrušený a mohla fungovať ďalej.

Macron zároveň prostredníctvom viacerých noviel zákona a ministerských dekrétov zjednodušil fungovanie Uberu vo Francúzsku, dokázal tiež presvedčiť vtedajšieho francúzskeho premiéra v jeho prospech. Po stretnutí s premiérom sa Macron vyjadril v správe: „Včera sme mali stretnutie s premiérom. [Vtedajší premiér] Cazeneuve udrží taxíky v tichosti a budúci týždeň zhromaždím všetkých, aby som pripravil reformu a opravil zákon. Cazeneuve dohodu prijal.“

Práve toto Macronovo vyjadrenie spôsobilo obrovské pobúrenie. Navyše zo štyroch stretnutí s lídrami Uberu, ktoré boli odhalené na základe zverejnených dokumentov, sa Macron v minulosti oficiálne priznával iba k jedinému.

Pre Macrona je súčasné odhalenie jeho veľmi prítulných vzťahov s Uberom veľkou politickou ranou, predovšetkým vzhľadom na stratu absolútnej väčšiny v parlamente. Predstavitelia ľavice žiadajú parlamentné vyšetrovanie a k veľkej kritike sa pridalo aj Národné zhromaždenie Marine Le Penovej a zvyšok pravice. K afére sa vyjadril už aj vtedajší prezident François Hollande, ktorý poprel akúkoľvek vedomosť o dohode s Uberom, čím vlastne povedal, že Macron konal za jeho chrbtom.

Aj napriek tomu, že časť Macronových činov a stretnutí bola naozaj jeho náplňou práce ako ministra hospodárstva, súčasné odhalenia znovu dávajú do popredia otázku, aký veľký vplyv majú lobisti a veľké nadnárodné firmy na rozhodnutia politikov.