Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
10. júl 2022

Psychologička o čiernej ovci v rodine

Väčšinou posledné dieťa narúša hodnoty rodičov, či už pasivitou, alebo únikom

O fenoméne čiernej ovce v rodine sme sa rozprávali s odborníčkou na súrodenecké konštelácie Danielou Čechovou. 

Väčšinou posledné dieťa narúša hodnoty rodičov, či už pasivitou, alebo únikom

Foto: Milan Dujava

Psychologička Daniela Čechová v rozhovore vysvetľuje, prečo sa vo viacdetných rodinách objavuje fenomén čiernej ovce oveľa menej ako v rodinách s dvoma, troma deťmi. „Keď máme dve alebo tri deti, tie bývajú väčšinou veľmi odlišné a skôr sa v nich nájde aj spomínaná čierna ovca, ktorá sa rozhodne poprieť hodnoty rodičov. Môže sa vymknúť zo sociálneho statusu rodiny, zo životnej filozofie rodiny, z viery, zo vzťahov,“ hovorí odborníčka, ktorá pôsobí na katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, je predsedníčkou Slovenskej adlerovskej spoločnosti a certifikovanou psychoterapeutkou.

Hovorili sme o tom, ako môžu rodičia zabrániť, aby sa práve ich dieťa nevydalo na zlé chodníčky, i o tom, ktorému dieťaťu hrozí najväčšie riziko. 

Aký typ človeka býva najčastejšie čiernou ovcou rodiny? 

Platí, že každý zo súrodencov je iný. Pojem čierna ovca sa používa v negatívnom význame, že niekto zo súrodencov sa vyčleňuje od ostatných svojím správaním alebo hodnotovým nastavením. 

Ako sa stane, že zo súrodencov, ktorí sú všetci vychovávaní rovnako, tými istými rodičmi, v rovnakých sociálnych podmienkach, jeden úplne uletí?

Všetky deti v rodine sa odlišujú. Keď sú podobné a vyznávajú podobné hodnoty, je to skôr výnimka. Väčšinou v rodinách s väčším počtom detí, ktoré sú okolnosťami nútené medzi sebou viac spolupracovať, sú si súrodenci hodnotovo podobnejší. Vo veľkých rodinách sú deti priateľskejšie, pomáhajú si, angažujú sa vo výchove mladších súrodencov. Rodičia viacerých detí už nestíhajú všetko, preto deti viac kooperujú na hodnotovom systéme rodiny a prirodzene si ho aj osvojujú. 

Keď máme dve alebo tri deti, tie bývajú väčšinou veľmi odlišné a skôr sa v nich nájde aj spomínaná čierna ovca, ktorá sa rozhodne poprieť hodnoty rodičov. Môže sa vymknúť zo sociálneho statusu rodiny, zo životnej filozofie rodiny, z viery, zo vzťahov… Konformné deti preberajú hodnoty svojich rodičov, rebelujúce deti tieto hodnoty odmietajú. 

Má na to vplyv aj poradie súrodencov? 

Väčšinou platí, že najstaršie dieťa býva ten „dobrý“, poslušný, snaživý, druhý je rebelujúci a väčšinou tretie dieťa alebo najmladšie dieťa býva veľmi odlišné od prvých dvoch. Väčšinou posledné dieťa úplne narúša hodnoty rodičov, či už pasivitou, alebo únikom. 

Ako to myslíte?

Najmladšie deti sú často závislé, najväčší počet závislých máme medzi najmladšími deťmi v rodine. Preto tieto deti zvykneme označovať za čierne ovce rodiny. Rodičia už majú menej času na každé ďalšie dieťa. Na posledné dieťa už nie je zo strany rodičov taká energia, akú venovali predošlým súrodencom. Rodičia môžu byť aj efektívni, ale sú súčasne aj starší. 

Najmladšie dieťa má najmenej hraníc, pretože ich nemá kto kontrolovať, alebo keď sa aj určia, tak sa nedodržiavajú, lebo rodičia už nie sú takí dôslední. Najmladšie deti sa naučia vyhýbať sa plneniu úloh, domácim prácam. A sú v tom dobré, stávajú sa z nich zruční manipulátori. Hľadajú si únikové stratégie ako alkohol, drogy. Ale na druhej strane sú aj veľmi tvoriví. 

Ako rodičia by sme si mali byť zrejme tejto pravdepodobnosti pri posledných deťoch vedomí, aby sme zabránili tomu, že pôjdu na zlé chodníčky.

Najlepšia stratégia je podporovať rovnocennosť v rodine. V rámci rodičovstva by sme sa nemali prikloniť k žiadnemu výchovnému extrému. Extrémom môže byť veľmi autokratická výchova, ale aj veľmi liberálna výchova bez hraníc. 

Pri posledných deťoch hrozí často aj rozmaznávajúca a hyperprotektívna výchova. Ak rodičia stoja nohami pevne na zemi a držia sa zdravého rozumu, potom majú deti menej problémov. Ak napríklad rodičia dbajú príliš na výkon, najstaršie dieťa sa môže chytiť, ale posledné dieťa sa môže cítiť veľmi odradené a nachádza si bočné cestičky. Medzi súrodencami by sme mali podporovať spoluprácu, nie súťaživosť. 

Aj keď sme ako rodičia pri posledných deťoch už unavení, nemali by sme sa uvoľniť natoľko, že nám výchova najmladších detí pretečie pomedzi prsty. Treba zabrať aj pri nich. Ale neskĺznuť do spomínanej rozmaznanosti, lebo však „je to naše posledné dieťa, treba si ho užiť“.

Spomínali ste, že aj druhé dieťa v poradí býva rebelujúce. Je šanca, že aj ono môže byť čiernou ovcou v rodine? 

Je riziko, že každé dieťa môže byť čiernou ovcou, ak sa vydá na zlé chodníčky. Aj keď si dovoľujem odhadnúť, že sú to viac tie najmladšie deti. Druhorodené deti sú rebelmi, ale v zmysle, že idú po nevychodených chodníčkoch, iných ako prvé dieťa.

Teda ak sú napríklad rodičia lekári, je veľká pravdepodobnosť, že prvé dieťa bude lekár alebo bude mať podobné, konzervatívnejšie povolanie alebo povolanie obsahujúce vodcovstvo a druhé pôjde úplne inou cestou. Ale pri nich nejde o zlé chodníčky, len sú iné. 

Poznám prípady rodín, kde rodičia poskytli všetkým deťom rovnaké podmienky, dve z nich sa spoločensky uchytili, jedno z nich však skončilo ako sociálny prípad úplne na dne. Ako je to možné?

Tieto deti sú odradenými deťmi.

Čo si pod tým máme predstaviť? 

Na začiatku sa možno aj snažili vyrovnať so vzorom svojich rodičov alebo súrodencov, ktorí boli poslušní a dobrí, ale v istom bode, keď sa im prestalo dariť, stratili odvahu skúšať nové veci. 

Druhorodené dieťa je odvážne, ono sa nebojí ísť ani proti autoritám. Ale najmladšie deti sa vzdávajú, ako keby si uvedomili, že nevedia nič dosiahnuť, a sú pasívne. Povedia si, že budú najlepšie aspoň v tom, že budú najhoršie. Sú to odradené deti, ktoré stratili dôveru, že sa im podarí začleniť sa a nájsť si svoje miesto. 

Vieme ako rodičia čítať signály, že dieťa môže skončiť zle? 

Žiaľ, rodičia si všimnú často až dosť neskoro, že s dieťaťom nie je niečo v poriadku. Problém je, že dieťa, ktoré sa sťahuje do seba a stáva sa pasívnym, už nekomunikuje o svojich potrebách a zraneniach. Vyžaduje si to veľkú múdrosť rodičov, aby rozlíšili, kedy dieťa nechať samo, aby si vyriešilo svoj problém, a kedy, naopak, zakročiť. Platí to napríklad pri šikanovaní, väčšinou sa o tom ako rodičia dozvedáme neskoro. 

Inzercia

To, že niektoré z detí sa stane čiernou ovcou, môže ovplyvniť aj externé prostredie? 

Ak je v rodine dieťa, ktoré je veľmi citlivé, senzitívne, môže sa vyvinúť až do určitej psychopatológie, ktorá tiež môže spôsobovať fenomén čiernej ovce v rodine. Na psychické poruchy nemá vplyv poradie medzi súrodencami. Veľa takýchto diagnóz môže byť aj dedičných. Sú aj problémové modely správania, ktoré sa môžu generačne prenášať. Tieto deti unikajú a v dôsledku svojej diagnózy unikajú z rodinných hodnôt.   

Povedzme si tiež otvorene, že väčšina rodín je dnes nefunkčných. Ak sú vzťahy medzi rodičmi nepriaznivé, dochádza k rozvodu, dieťa je tým poznačené. Robím aj súdnu znalkyňu, vypracovávam znalecké posudky, ktoré súdy berú veľmi do úvahy pri rozhodovaní o zverení dieťaťa, či už jednému rodičovi, alebo do striedavej osobnej starostlivosti, preto vidím, ako rodičia aj roky bojujú o deti, chcú sa pomstiť jeden druhému a dieťa je toho svedkom. Dieťa žije v prostredí nenávisti a nemôže sa tomu vyhnúť. To všetko môže mať vplyv na to, že deti sa pod vplyvom náročných podmienok zlomia a idú cestou čiernej ovce. 

Zrejme aj neodhalené poruchy učenia mohli viesť k tomu, že tieto deti si niesli odmala stigmu neposlušných detí a táto nálepka im zostala aj v dospelosti. 

Myslím si, že dnes sa to už nedeje tak často ako v minulosti. Kedysi sme naozaj deti s poruchami učenia alebo s dnes oveľa známejšími hyperkinetickými poruchami ako ADHD či poruchou pozornosti ADD vnímali ako neposlušné deti alebo ako hlúpe, lebo nedávajú pozor. Dnes sa to už diagnostikuje a špeciálni pedagógovia vedia od troch rokov zistiť poruchy autistického spektra a poruchy učenia zachytia väčšinou v škole. 

Ale je pravdou, že okolie môže dať takémuto dieťaťu nálepku čiernej ovce v triede, lebo mu trvá dlho, kým niečo pochopí alebo prečíta, a prideľuje mu nálepku outsidera, s ktorou sa ono môže neskôr stotožniť. Hoci tieto deti nie sú menej inteligentné, musia vynaložiť niekoľkonásobne väčšiu námahu pri učení. Naša spoločnosť stále nie je dosť inkluzívna, aby tieto deti prijala. 

Vraj sú opísané fenomény, keď si dokonca sama rodina určí čiernu ovcu v rodine a projektuje na jedného člena svoju frustráciu z neúspechov, zo vzťahov.

To ide o prípady, keď sú patologickí všetci členovia rodiny a toho, kto nie je ako oni, označia za čiernu ovcu. Stáva sa napríklad, že všetci pijú a jeden nepije, alebo ak je rodina rigidne veriaca a niekto sa chce z toho vymaniť, označia ho za vyvrheľa. V zdravých rodinách sa aj odlišnosť prijme ako normálna dynamika, v patologických vzťahoch sa na tom rozpadnú vzťahy. 

Dnes by už rodičia mali očakávať, že nie každé dieťa si zvolí hodnotový rámec svojich rodičov, hoci si viem predstaviť, že to musí byť ťažké v rodine, kde je viera postavená veľmi vysoko v rebríčku hodnôt. Ak ako rodičia počítame s tým, že je reálne, že niektoré z detí sa hodnotovo odkloní, potom sa tak ľahko nezľakneme, keď to príde. 

Ak rodičia príliš tlačia v nejakej veci, deti zvyknú klamať a rebelovať. V hodnotových otázkach by sme mali edukovať skôr osobným príkladom a nie bigotným nátlakom. Deti by mali mať priestor na rebéliu, špeciálne počas dospievania, a ako rodičia môžeme dúfať, že ak sme dobrým príkladom, ony skôr či neskôr samy objavia hodnoty, ku ktorým sme ich viedli.

Zo psychologického hľadiska je dobré, keď sa deti v určitom veku búria proti svojim rodičom, lebo si tak hľadajú svoju identitu. Ak si, naopak, deti prejdú dospievaním bez krízy identity a sú príliš poslušné a konformné, tak majú problémy neskôr v dospelosti a v tridsiatke zrazu nevedia, kým sú, sú zmätené.

 

Keď niekto zažil pocit, že je čiernou ovcou v rodine, je to stigma, ktorá sa s ním nesie celý život, alebo to môže byť odrazový mostík pre osobný rast?

Väčšinou ide o stigmu, o veľmi trvalý pocit, ktorý ako keby bol vytesaný do kameňa. Byť čiernou ovcou, to nezasahuje len myšlienky, ale aj najhlbšie emócie. Celý človek uveril tomu, že je outsiderom, čo sa dá len veľmi ťažko zmeniť. Ak niekto vyrastal s týmto pocitom, môže to raz prenášať aj do svojho rodičovstva a vo výchove môže byť extrémny. 

Čierne ovce sa budú po celý život snažiť dostať mimo systému, lebo si tak utvrdzujú svoju inakosť. Čierne ovce žijú s pocitom, že tam nepatrím, nemám svoje miesto. Niekam patriť je základná ľudská potreba, ktorá sa utvára v rodine. 

Čo môže urobiť rodič, aby u dieťaťa nevznikol pocit, že do rodiny nepatrí, aj keď urobilo v živote vážne prešľapy? 

Odmala je potrebné deťom hovoriť aj o svojich chybách z minulosti. Niekedy sa rodičia v mene toho, aby nestratili autoritu, tvária, že sú dokonalí, že nikdy nemali zlé známky, nikdy nevybočili. Do rodinných vzťahov je potrebné vniesť veľkorysosť. Ak budeme ako rodičia hovoriť o omyloch, ktorých sme sa dopustili, a o svojich zlyhaniach, ktoré sme urobili, deti nebudú mať strach, že keď sa pomýlia, tak sa zrúti svet. Potom aj keď sa dieťaťu niečo nepodarí, vie, že v rodine nájde oporu a sociálne zázemie. 

Ako majú rodičia reagovať, ak je jedno dieťa šikovné a ide životom rovnými cestičkami a druhé, naopak, je výrazne „problémové“?

Platí to, že viac by sme mali povzbudzovať dieťa, ktorému sa darí menej. V adlerovskej psychológii hovoríme o povzbudzovaní, nie chválení. Lebo chválenie môže dieťa paradoxne tiež dávať dole. Povzbudzujeme aj za úsilie, za snahu, nielen za výsledky. Nevyzdvihovať v očiach súrodencov toho, ktorému sa prirodzene darí. Pestovať stále princíp rovnocennosti. 

Ak si každé dieťa zažije v prvých mesiacoch bezpečnú vzťahovú väzbu s rodičom, ktorý uspokojí jeho potreby, dieťa dostane základ, že ľudia sú dobrí, svet je bezpečné miesto. Ak prvé mesiace života dieťaťa napĺňame jeho potreby predvídateľným spôsobom, v období adolescencie má istotu a vie vytvárať dobré vzťahy s rovesníkmi. Ak však prvých 12 až 18 mesiacov života rodičia neuspokojujú jeho potreby a správajú sa nepredvídateľne, nevytvorí sa bezpečná vzťahová väzba, čo má vplyv na jeho sebahodnotu a poznačí to celý život.  

A toto sa už nedá zvrátiť?

Len veľmi ťažko, cielenou dlhodobou psychoterapiou alebo EMDR terapiou (psychoterapeutická metóda a prístup zacielený na liečbu nespracovaných traumatických zážitkov, pozn. red.).

Ako vytvoriť deťom domov, kam sa môžu vracať aj napriek tomu, že urobili v živote chyby?

Rodičia by mali byť rozumní, nepodporovať deti v zlých rozhodnutiach a nežehliť všetko za ne. Ale deti majú vedieť, že domov je pre ne prístavom, kam si môžu prísť odpočinúť. Rodičia by však určite nemali robiť sústavný servis dospelému dieťaťu, mali by byť otvorení, akceptujúci, ale nerobiť nadprácu v zmysle, že čokoľvek dieťa urobí, tak my to musíme v mene dobrých vzťahov akceptovať a riešiť. Takéto dieťa potom nemá motiváciu nič na svojom živote meniť.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.