Spoločnosť 24. jún 2022

Nový pohľad na pandémiu úzkosti Úzkosť je užitočná. Keď budeme pred ňou chrániť seba aj deti, zažijeme jej viac

Stanislava Horváthová
Stanislava Horváthová

Presvedčenie, že úzkosť musíme odstrániť, je receptom na ešte väčšiu úzkosť, tvrdí profesorka Tracy Dennis-Tiwary v novej knihe Future Tense.

Presvedčenie, že úzkosť musíme odstrániť, je receptom na ešte väčšiu úzkosť, tvrdí profesorka Tracy Dennis-Tiwary v novej knihe Future Tense.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Stanislava Horváthová

Úzkosť je užitočná. Keď budeme pred ňou chrániť seba aj deti, zažijeme jej viac
Foto: Flickr/Emilie Cotterill

Deti aj dospelí dnes používajú slovo úzkosť takmer na všetko, čo sa nám v živote deje. Žijeme v úzkostnom storočí, úzkosťou sme nahradili slovo stres. Začali sme o sebe uvažovať ako o úzkostnej spoločnosti, hovorí Tracy Dennis-Tiwary, profesorka psychológie a neurovedy na City University of New York, ktorá sa venuje výskumu a liečbe úzkosti. 

V roku 2021 si viac ako 8 000 britských detí zvolilo za slovo roka, keď majú hovoriť o zdraví a spokojnosti, slovo úzkosť, uvádza štúdia Oxford University Press. Podľa prieskumu Ligy za duševné zdravie z toho istého roku hlási každý štvrtý až piaty Slovák časté prejavy úzkosti.

Úzkostnými poruchami dnes trpí tridsať percent dospelých Američanov a v USA sú najčastejším problémom duševného zdravia. Za posledných pätnásť rokov v Británii stúplo užívanie liekov proti úzkosti dvojnásobne, v USA vraj štvornásobne: „Máme milión skvelých kníh, vedecky overených liečebných postupov a tridsať rôznych liekov proti úzkosti,“ povedala pre The Guardian profesorka Dennis-Tiwary.

Po dvoch dekádach boja s úzkosťou svojich klientov však zistila, že tento prístup nefunguje. Dnes tvrdí, že naším problémom nie je samotná úzkosť, ale to, ako sme sa o nej naučili premýšľať. 

„Predstava, že úzkosť je niečo, čo treba odstrániť, akýsi zvyk, ktorý treba prelomiť, je mylná a v skutočnosti nám škodí. Je to doslova recept na ešte väčšiu úzkosť.“ Toto presvedčenie je hlavnou myšlienkou jej novej knihy Future Tense.

Ako sa však k úzkosti postaviť, ak ju nemáme vyháňať? A prečo by sme podľa profesorky mali naučiť seba aj deti, ako sa cítiť zle, aby sme sa mohli cítiť dobre?

Úzkosť potrebujeme objaviť ako užitočného priateľa

Aj keď sme zvyknutí úzkosť vnímať ako niečo neželané, podľa knihy Future Tense je to emócia, ktorú sme si ako ľudia vyvinuli, aby nám slúžila.

Aby sme ju tak mohli vnímať, najskôr ju musíme oddeliť od úzkostnej poruchy, s ktorou sme si ju v posledných rokoch stotožnili, vysvetľuje autorka pre The Guardian

Foto: Flickr/emma kate

Úzkostná porucha je funkčná porucha, pri ktorej nám panické ataky a spôsob, ako na ne reagujeme, znemožňujú normálny život. Napríklad keď pre ňu odmietneme ísť na štátnice, prestaneme vychádzať z domu či šoférovať auto. Ľudia trpiaci obsesívno-kompulzívnou poruchou si začnú vytvárať rituály, ktoré im pomáhajú tieto úzkostné pocity zvládnuť, ako napríklad aj hromadenie vecí či zvierat.

Panická porucha si vyžaduje liečbu, no podľa profesorky je dôležité, aby sa klienti svojim úzkostiam naučili postaviť, napríklad prostredníctvom kognitívno-behaviorálnej terapie. 

Samozrejme, mali by sme urobiť všetko pre to, aby sa úzkosť nerozvinula do poruchy. V tom nám však môže pomôcť práve zmena pohľadu na úzkosť. „Samotná úzkosť totiž nie je porucha ani choroba, ale triumf ľudskej evolúcie,“ tvrdí azda šokujúco Dennis-Tiwary.

Ako je to možné? Aby sme mohli úzkosť spoznať v novom, pozitívnejšom svetle, potrebujeme pochopiť, ako funguje, a najmä ju odlíšiť od emócie strachu. Kým strach nám hovorí o tom, že sa niečo zlé určite stane, „úzkosť je o neistote. Niečo zlé sa môže stať, no nemusí. Je to obava z neistej budúcnosti a ukazuje nám na rozdiel medzi tým, kde sme a kde by sme chceli byť“.

Podľa profesorky si úzkosť nemáme predstavovať ako tlačidlo zapnúť/vypnúť, ale ako škálu. Áno, na jednej strane je panický atak a ochromujúca úzkosť, no na druhej je vzrušenie, túžba do niečoho sa vložiť a znamenie, že nám na niečom záleží. 

Možno pociťujeme úzkosť z nadchádzajúcej prednášky, z podozrivo vyzerajúceho znamienka alebo z toho, či sa nám včas podarí nájsť vhodné bývanie. „Súčasťou dizajnu úzkosti je, aby sme sa cítili zle – srdce nám búši, cievy sa sťahujú –, takže si sadneme a počúvame,“ hovorí. „Ale na rozdiel od strachu, úzkosť obsahuje nádej, hovorí pre The Guardian. Pri predstave toho, že nám plná sála ľudí po prednáške zatlieska, že sa obávaná diagnóza nepotvrdí a že nájdeme bývanie snov, sa nám v krvi zvyšuje hladina príjemného dopamínu.

Foto: Flickr/Garen M

„Úzkosť nás pripravuje na to, aby sme odvrátili nešťastie a z neistej budúcnosti urobili dobrú realitu. Pomáha nám predstaviť si budúcnosť a plánovať. Vďaka nej sa lepšie pripravíme na prezentáciu, vyhľadáme lekára a začneme intenzívnejšie pátrať po dobrých realitných inzerátoch. 

„Výsledkom je, že sme vytrvalejší, kreatívnejší, inovatívnejší a vďaka úzkosti prioritizujeme vzťahy s druhými. V tomto zmysle slova je pre nás ozajstným prínosom, vysvetľuje profesorka a dopĺňa: „Je to hrozná emócia, je to hrozný pocit. Ale je to aj krásna emócia.“

Keď budeme pred úzkosťou uhýbať telefónom či seriálom, budeme sa cítiť ešte horšie

S úzkosťou sa stretávame všetci a pre každého je nepríjemná. Ak však vieme, že nám pomôže pripraviť sa lepšie na budúcnosť, nemusíme sa snažiť ju necítiť. Miesto toho, aby sme ju odháňali, s ňou môžeme chvíľu zotrvať a spýtať sa: „Prečo sa takto dnes ráno cítim?

Keď sa sama profesorka Dennis-Tiwary počas tehotenstva dozvedela, že jej syn bude musieť absolvovať operáciu srdca čoskoro po narodení, prepadla ju obrovská úzkosť. Zároveň jej však táto emócia dodala silu zistiť čo najviac o tom, čo synova diagnóza znamená, nájsť toho najlepšieho chirurga a urobiť všetko pre to, aby bola pripravená na každú možnosť. 

Iste, budú aj situácie, keď toho so svojou neistotou s ohľadom na budúcnosť nemôžeme veľa urobiť. Podľa doktorky sa však vždy môžeme rozhodnúť, ako na úzkosť zareagujeme. Pozitívnym spôsobom je vyhľadať priateľov a rodinu, venovať sa pohybu, prírode, hudbe, písaniu poézie, cvičeniam mindfulness a vlastne akejkoľvek aktivite, ktorá nám pomáha sústrediť sa na prítomnosť. 

Keď však začneme pociťovať úzkosť, mnohí z nás zvyknú vyhľadať zážitky, ktoré tieto nepríjemné emócie otupia. Napríklad siahneme po telefóne, pustíme si obľúbenú show na Netflixe alebo si zahráme hru, ktorá odvráti našu pozornosť. Aj keď to nie je vždy zlé, výskum ukazuje, že v konečnom dôsledku sa budeme cítiť ešte úzkostnejší, izolovanejší a vyčerpanejší ako predtým. 

Foto: Flickr/Nenad Stojkovic

Ak sa neustále chránime aj pred ľahšími pocitmi úzkosti, toto „uhýbanie do bezpečia“ nám môže pomôcť krátkodobo, no dlhodobo spôsobuje ešte väčšiu úzkosť, upozorňuje profesorka. 

Toto poznanie však neplatí len pre dospelých, ale aj pre deti. To, ako s deťmi hovoríme o úzkosti, či ich pred ňou chránime alebo im pomáhame „ísť cez ňu“, môže zásadne ovplyvniť, ako sa budú cítiť dlhodobo. 

Pomôžme deťom, aby sa na chvíľu mohli cítiť zle

Podľa profesorky Dennis-Tiwary nahradilo v poslednom čase v jej okolí takzvané helikoptérové rodičovstvo, pri ktorom rodičia neustále dozerajú na dieťa v každej situácii, takzvané „snowplow“ rodičovstvo – keď rodičia akoby snežným pluhom odstraňujú všetky prekážky, ktoré ležia deťom v ceste, a riešia za ne veci ešte pred tým, než sa udejú. 

Deti zvyknú povedať dospelému, že úlohu, ktorú majú pred sebou, nezvládnu, žijúc v presvedčení, že náročné emócie sú škodlivé, vysvetľuje pre The Guardian. Aj keď je pre rodiča ťažké nezasiahnuť, deťom musíme dôverovať, že to zvládnu. „Potrebujeme uznať emócie, ktoré prežívajú, a ukázať im, že sme presvedčení o tom, že nájdu svoje riešenia. Musíme im pomôcť prejsť si touto situáciou, nie vyhnúť sa jej,“ tvrdí Dennis-Tiwary.

Tieto rodičovské dilemy pozná aj z vlastnej skúsenosti, o ktorej hovorila pre portál Character lab, ktorý zbiera vedecky overené spôsoby, ako pomôcť deťom sa zdravo vyvíjať.

Keď si jej syn Kavi zabudol v škole vytlačené zadanie s domácou úlohou z matematiky, prišiel za mamou úplne vydesený. Spolu vymysleli, že Kavimu môže spolužiak poslať fotku úlohy, ktorú si sám prepíše a vyrieši do zošita. To mu však nestačilo. Bál sa, že učiteľka uvidí zabudnutý papier na lavici a bude sa naňho ráno hnevať. Prosil mamu, aby učiteľke napísala email, bez toho sa nevedel upokojiť.

„Chcela som mu pomôcť – ktorý rodič by nechcel, aby bolesť zmizla, najmä keď je riešením len obyčajný email? A predsa by to bolo nesprávne, hovorí profesorka. Vysvetľuje, že keď napríklad rodičia dieťaťa, ktoré sa bojí lietať, začnú preto radšej jazdiť na dovolenky autom, vlastne mu zabraňujú, aby sa úzkosť naučilo zvládať.  

Foto: Flickr/Alessandra

Nový typ terapie s názvom SPACE učí rodičov lepšiu možnosť: „prepracovať sa cez úzkosť“. Rodičia sociálne úzkostných detí napríklad postupne, a s veľkou dávkou podpory, vystavujú svoje deti náročným sociálnym situáciám a nenechajú ich doma. Aj keď sa na tejto terapii zúčastňujú len rodičia, nie deti, u osemdesiatsedem percent detí sa po terapii úzkosť zmenšila, čo je podľa autorky rovnako dobrý výsledok, ako keby ju absolvovali deti samotné.

Ani profesorka ten email synovej učiteľke neposlala. „Snažila som sa sprevádzať ho v jeho úzkosti, no aj tak šiel spať ustarostený a ja s ním. Na druhý deň však priniesol jednotku s hviezdičkou a poznámku: ,Skvelé, ako sa ti podarilo vymyslieť iný spôsob, ako odovzdať domácu úlohu!‘“

Profesorka Dennis-Tiwary rodičom radí: nesnažte sa chrániť mladých ľudí pred ich úzkosťou tým, že za nich situáciu vyriešite. Nechajte deti zotrvať s úzkostnými pocitmi a pomôžte im, aby ich zvládli. „Ak sa vaše dieťa pohádalo s kamarátom alebo má obavy z písomky, počúvajte ho a poraďte mu, no nezasahujte. Keď deti čelia týmto ťažkým, no bežným situáciám, učia sa byť pánmi nad svojou úzkosťou – a to je kľúč k tomu, aby sa cítili dobre.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0