Patologické hromadenie Začínajú jednou izbou, až zaplnia celý dom. Zbierajú knihy, jachty aj potkany

„Ide o chorobné nutkanie. Je to neovládateľná potreba, ktorú neviete skrotiť rozumom ani vôľou. Niekedy sa začne tým, že musím ísť skontrolovať, či som dobre vypla vodu a či netečie kohútik. Postupne sa z toho môže vyvinúť situácia, keď kohútiky kontrolujem hodinu a bez toho nedokážem odísť z domu. A to sa preklopí do spomínaného ‚škrečkovania‘, keď musím mať istú vec na istom mieste. A ak to tak nie je, tak sa ako hoarder necítim bezpečne,“ vysvetľuje patologické zhromažďovanie psychoterapeutka Hana Alblová.

Kompulzívne zhromažďovanie, nazývané aj hoarding, je psychickou poruchou, ktorú niekedy spozorujeme len ťažko alebo sa prejaví až v neskoršom veku. Česká psychoterapeutka Hana Alblová sa vo svojej praxi a v online poradni Mojra venuje českým aj slovenským klientom a aj „hoarderom“.

Hovorili sme spolu o tom, ako rozlíšiť bežnú zberateľskú vášeň od poruchy, ktorú treba liečiť, ako pristupovať k hoarderovi, ktorého máme v rodine, aj s akými zberateľskými príbehmi sa stretáva vo svojej praxi.

Azda každý z nás v istom životnom období niečo zbieral. Ako odlíšiť zberateľskú vášeň od poruchy, ktorú treba liečiť?

Keď zbierame umenie, porcelán či platne zo záľuby, tak platí, že nám na týchto veciach záleží. Ak ide o patologické, teda nezdravé hromadenie, tak je zberateľovi jedno, ako sú sviečky, noviny či obrazy vystavené a koľko ich je. Stačilo mu dostať ich tam, kam potrebuje. Nie je to jeho koníček ani srdcová záležitosť. Zberateľ sa snaží svoje zbierky organizovať, stará sa o ne, aktívne sa o ne zaujíma, ale „zhromažďovač“ chce skôr predmety získať a ďalej ho nezaujímajú.

Pri kompulzívnom hromadení môže ísť aj o genetickú predispozíciu, niekedy teda môžeme zbadať podobné tendencie niekde v rodine.

Je poznávacím znakom tejto poruchy, že ide o veľké množstvo vecí?

Nie nutne. Hoarderovi nejde o to, koľko vecí má, samy osebe preňho nič neznamenajú. Priniesol si ich ako odpoveď na nutkavú potrebu ich mať. 

Takže hoarderovi robí dobre proces získavania veci, nie vec samotná?

Áno. Hromadenie niekedy prekladáme aj ako „škrečkovanie“ či „syslenie“. Nejde o to, kde a ako sú tieto veci uložené a ako je o ne postarané. Dôležité je len, že sú v priestore, kde ich potrebuje mať. Hoarderi vedia, že si niečo domov priniesli, no ich mozog s tým už ďalej nepracuje.

Ilustračné foto: Profimedia

Prečo je teda pre hoardera problém sa s vecami rozlúčiť, ak mu na nich nezáleží?

Pretože mu beriete niečo, čo mu zapĺňa jeho prázdnotu. Tie veci pre neho symbolizujú istotu. Ak mu chcete niečo presunúť, upratať či vyhodiť, je to pre neho nabúranie osobného priestoru. Aj preto sa hoarderi začnú postupne izolovať, prestanú do svojich priestorov púšťať priateľov či príbuzných. Tí im chcú pomôcť práve tým, že im chcú poupratovať. 

Nemusí však ísť len o predmety, niekedy sú objektom hromadenia aj zvieratá. Niektorí klienti majú domácnosti plné mačiek či psov, alebo dokonca potkanov. 

Je hoarding oficiálne definovaná porucha duševného zdravia?

Kompulzívne hromadenie ešte stále skúmajú klinickí psychológovia a aj psychiatri kvôli tomu, ako tento problém riešiť farmakologicky. Zo zahraničných štúdií vyplýva, že hoarding je samostatný subtyp OCD, teda obsesívno-kompulzívnej poruchy. 

Nie každý človek, u ktorého sa toto nutkanie objaví, však musí byť psychiatrický pacient. U človeka, ktorý môže mať isté obsesívno-kompulzívne prejavy, sa hromadenie môže vyskytnúť ako sprievodný jav. 

Takže nie každý človek s OCD zhromažďuje a nie každý hoarder má diagnostikovanú OCD poruchu?

Presne tak. Sú ľudia, ktorí nikdy nemali žiadne problémy, nepotrebovali vyhľadať psychologickú pomoc, no zrazu sa u nich nutkanie na hromadenie objaví. Mnohí ho dokážu pomerne dlho schovávať a pre okolie vyzerajú, že fungujú normálne. Aj preto sa na to, že majú problém, často príde až neskoro, napríklad keď strácajú hygienické návyky alebo sa začnú sociálne izolovať. 

Hoarding prekladáme aj ako kompulzívne hromadenie. Čo znamená „kompulzívne“? 

Ide o chorobné nutkanie, je to neovládateľná potreba, ktorú neviete skrotiť rozumom ani vôľou. Niekedy sa začne tým, že mám potrebu ísť skontrolovať, či som dobre vypla vodu a či netečie kohútik. Postupne sa z toho môže vyvinúť situácia, keď kohútiky kontrolujem hodinu a bez toho nedokážem odísť z domu. A táto potreba sa preklopí do spomínaného „škrečkovania“, keď musím mať istú vec na istom mieste, a ak to tak nie je, tak sa ako hoarder necítim bezpečne. 

Zberateľ sa snaží svoje zbierky organizovať, stará sa o ne, ale „zhromažďovač“ chce skôr predmety získať a ďalej ho nezaujímajú.Zdieľať

Hoardera si často predstavujeme ako staršieho človeka obklopeného knihami či súčiastkami. Vzniká až v neskoršom veku?

Aj keď hoarding vyzerá, že je záležitosťou stredného veku okolo päťdesiatky, môžeme ho pozorovať aj u detí. U autistických, úzkostných či depresívnych detí je dôležité sledovať, či vás do svojej izbičky pustia, čo majú pod posteľou a či si nezačali robiť zbierky. Neskôr v živote ide o akési zberateľské vlny. Niekto ju zažije v tridsiatke, získa nad ňou kontrolu, potom je pokoj a hoarding opäť v plnej sile prepukne až v seniorskom veku. 

Existuje nejaký spúšťač, ktorý môže túto poruchu rozbehnúť?

Tak ako u o mnohých iných psychických ťažkostí, častejšie sa vyskytujú v záťažovom období, pri otvorení traumy a podobne. No nemusí to tak byť. Je to chemický mechanizmus v mozgu, a ak sa nelieči psychofarmakami, žije si svojím životom a ukáže sa podľa toho, ako sa veci v živote vyvíjajú. 

Prečo pri OCD poruchách niekto nemôže stúpiť na čiaru, niekto kontroluje kohútiky a niekto začne hromadiť?

To je veľmi individuálne. Nájsť kľúč k spúšťačom a zdrojom tohto správania je práve to najťažšie. U niekoho sa to podarí a u iného klienta nie. Závisí to aj od toho, v akej fáze rozvoja poruchy sa klient nachádza. U medikovaných pacientov sa stav niekedy zlepší natoľko, že si domov pustia rodinného príslušníka a dokážu komunikovať o tom, čo treba vyhodiť. Nechajú sa presvedčiť, aby sa umyli a zbavili byt zvyškov jedla. No aj medikovaní pacienti často riešenia odmietajú. 

Čo hoarder zažíva, keď si novú vec zaobstará či kúpi? Je to uspokojenie či upokojenie, alebo vytrženie z novej veci?

Ide o pocit akejsi istoty, ktorou si nahrádza to, že ju vlastne v živote nemá. Vytvára si tým priestor bezpečia. Niekedy si doslova vystavia hradby z časopisov či krabíc a medzi nimi cestičky, ktorými sa pohybuje. Ide vlastne o kompenzáciu niečoho, čo mu v živote chýba. 

Ako napríklad?

Hoarder môže byť inteligentný, vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý má vysokú pozíciu a je vynikajúco technicky či IT zručný. No zistil, že nemá žiadny súkromný život, že mu chýba rodina, nedokáže si udržať partnerku či partnera. Možno zažil tragickú udalosť a uzavrel sa do svojho sveta. Najmä zo začiatku sú to často ľudia, ktorí majú štýlové bývanie, a začína sa to jednou izbou, v ktorej si dovolia takto hromadiť. Potom to však prerastie do ďalších izieb, až sa zaplní celý dom. 

Foto: súkromný archív Hany Alblovej

Vnímajú hoarderi, že by zhromažďovať veci nemali, alebo svoje správanie vlastne nevidia? 

Dostanú sa do zajatia tejto potreby. To, či sa naplní alebo nie, je pre nich bojom o život. A ten, kto do tejto potreby zasiahne, je doslova nepriateľ. 

Vyskytuje sa táto porucha častejšie u mužov? 

V neskoršom veku ide väčšinou o mužov, no medzi päťdesiatkou a šesťdesiatkou, keď prichádza rozvod, manžel si nájde mladšiu partnerku a manželka nie, ide často aj o hoarderky ženy. 

Je veľmi ťažké odhadnúť výskyt tejto poruchy v populácii, pretože mnohé rodiny tento problém oficiálne neriešia. 

Je teda možné, že máme v okolí nediagnostikovaného hoardera?

Áno, môže byť vo fáze, ktorá je veľmi nenápadná. Maminka vám povie, že má v jednej miestnosti sklad, nepustí vás do nej a zbytok domu vyzerá výborne. Nemáte šancu zistiť, že tam nie sú len veci na upratovanie. Hoarderi sú často veľmi dobre oblečení muži aj ženy, ktorí sa o seba starajú. 

Býva hoarding prekážkou fungujúceho manželstva či rodinného spolužitia?

Je to tak. Niekedy hoarder do svojej päťdesiatky funguje normálne, a keď sa porucha prejaví, tak to partner a deti nesú veľmi ťažko. Môže ísť o rozpad celých rodín a výrazné narušenie sociálnych väzieb. 

Ako by k hoarderovi mali pristupovať jeho životný partner a deti? 

Komunikácia s hoarderom je mimoriadne dôležitá, no musíte ju prispôsobiť konkrétnej situácii. Ak je otec introvert, nechoďte naňho s rodinnou poradou či upratovacou službou. Ak je maminka učiteľka, zvyknutá celý život viesť, nemôžete s ňou hovoriť ako s dieťaťom. Na podobný rozhovor treba ísť okľukou.

Ide o pocit akejsi istoty, ktorou si hoarder nahrádza to, že ju vlastne v živote nemá. Vytvára si tým priestor bezpečia. Zdieľať

Čo tým myslíte?

Prídete k otcovi na kávu, všetko monitorujete očami. Vidíte aj cítite, čo v tom priestore je, no bavíte sa o tom, ako sa má. A len nenápadne vložíte vetu: „Necítiš tu niečo?“ A počkáte na reakciu. Možno sa bude ošívať alebo nezareaguje vôbec, tak pokračujete v rozhovore. Neskôr môžete povedať: „Počuj, tie knihy, čo tam máš, môžem si ich požičať? Vrátim ti ich.“ Tak rýchlo zistíte, ako hlboko je v tom už ponorený. Ak začne byť fyzicky alebo slovne agresívny, je to vyššia miera závislosti. Po tomto prvom kroku môžete ísť ďalej. 

Ako ďalej?

Môžete mu napríklad na whatsapp poslať článok o škrečkovaní. Má to viacero výhod. Nemusíte mu to vysvetľovať sami a nie ste pri tom, keď si ho číta. Väčšinou nezareaguje, no otvorí si ho. V tej skoršej fáze sa skôr hanbí, v tej neskoršej to berie ako útok. Nechajte tému desať či štrnásť dní na pokoji a spýtajte sa ho: „Oci, je tu tento problém, sú rôzne cesty, čo s tým môžeme robiť. Chcel by si?“ Je veľmi dôležité, aby mal hoarder pocit, že má na výber – aj keď vám sa zdá, že je jasné, čo sa musí udiať. 

Kedysi sa razila teória zobrať otca na celý deň s autom do servisu a zatiaľ poslať do bytu upratovaciu službu. 

Vy by ste to neodporúčali?

Pre takého človeka je to koniec sveta. Nehovorím, že takýto radikálny prístup u niekoho nezabral. No o mesiac môže byť domácnosť opäť v tom istom stave. Stalo sa mi, že šesťdesiatročnému otcovi dcéra so synom za víkend upratali, kúpili mu novú posteľ aj matrac. Ten pán sa psychicky zrútil, nebol schopný rozhovoru. Potom sa z toho nevedeli spamätať oni, mysleli si, že robia to najlepšie. 

Ako hoarderovi navrhnúť možnosť psychoterapie?

Niekedy funguje, keď dcéra povie mame: „Chodím na psychoterapiu, riešili sme tam aj vzťah k mame, bolo by dobré, keby si tam išla so mnou.“ Stane sa, že takýmto spôsobom bez strachu nadviažeme prvý kontakt, vybuduje sa dôvera a môžeme pracovať. Alebo môže človeka na psychiatrické vyšetrenie poslať obvodný lekár, to zvyknú klienti rešpektovať. Pre mnohých je jednoduchšie užívať lieky než na sebe pracovať v rámci terapie, ktorá je zdĺhavá. 

Foto: súkromný archív Hany Alblovej

O akú farmakologickú liečbu zväčša ide?

Často sú to lieky zo skupiny antidepresív SSRI. Ak ide o ženu, ktorá má celoživotný problém s poruchami potravy a u ktorej sa teraz objavilo aj toto, alebo ak pacient už nejaké lieky užíva, vtedy lekár rozhodne o inom postupe. 

Kedy klientovi odporučíte návštevu psychiatra vy?

Keď sa o seba prestáva starať: zanedbáva osobnú hygienu, čisté WC i kúpeľňu aj pranie bielizne. To sú signály, že je to za hranicou.

Pracujete aj s klientmi, ktorých táto porucha dostala do dlhov?

Mala som klienta, ktorý zbieral jachty, mal ich ukotvené pri Stredozemnom mori. Keď sa mu rozpadlo manželstvo, prestal na more jazdiť, no začal nakupovať rôzne jachtárske diely, ktoré uskladňoval vo svojom byte. Neskôr si kvôli tomu prenajal sklad a vyčerpal všetky svoje finančné možnosti. Nakoniec museli všetko rozpredať a žije v malom domčeku na vidieku. Tieto sklony sa uňho objavujú aj naďalej, no má vyhradenú jednu miestnosť, kde si môže robiť, čo chce.

Je to dobrý nápad?

Niekedy to pomáha, pretože hoarder vie, kde môže naplniť svoju nutkavú potrebu. Je to ohraničený priestor a takto je to bezpečné pre všetkých. 

Nahráva sklonom k hromadeniu aj súčasný materializmus či e-shopy, kde máme zapamätané kreditky?

Áno. Žijeme v konzumnej spoločnosti a tento životný štýl sa stáva súčasťou hoardingových porúch aj akýmsi hnacím motorom pre ne.

Sú hoarderi, pre ktorých je dôležitá haptika, musia sa veci najskôr fyzicky dotknúť a online nakupovanie pre nich nie je témou. Ľudia mladej generácie to už nemávajú, sú na online zvyknutí, a keď si niečo na internete objednajú, zase nevyužijú možnosť to vrátiť. 

Niekedy sa hoarding prepája so závislosťou od nakupovania, ktorá je typická pre ženy. Nedokážu sa vrátiť domov bez toho, žeby si niečo nekúpili. S jednou klientkou sme to riešili tak, že svoje veci pretriedila a postupne ich rozpredáva na online bazároch. 

Keď človek zanedbáva osobnú hygienu, čisté WC i kúpeľňu aj pranie bielizne, to sú signály, že je to za hranicou. Zdieľať

Podľa čoho spoznáme, či ide o závislosť od nakupovania alebo o hoarding?

Diagnostikovať, o čo presne ide, je veľmi zložité. U žien ide často o otázku prijatia svojho vlastného tela, zvyknú sa pridružiť poruchy príjmu potravy, prehnaná starostlivosť o seba, zlý vzťah s mamou a k tomu sa objaví nutkavé hromadenie. Oddeľovať to veľmi nemá zmysel. 

Sú hoarderi, ktorí vyhľadajú pomoc terapeuta sami, alebo ich k tomu zväčša doženie rodina?

Pri staršej generácii často býva iniciátorom stretnutia niekto z blízkych. U mladých je to iné. Ak začnú u seba niečo pozorovať, vyhľadajú si o tom informácie na nete a zapoja sa do diskusných fór. Nie je výnimkou, že za mnou príde klientka a povie mi, čo si sama zdiagnostikovala. Mladí ľudia od šestnásť do dvadsaťpäť sa dnes snažia štylizovať do nejakej roly, je trendom dávať si rôzne diagnózy. Niekedy je moja práca o to ťažšia, keď im hovorím, že to tak nie je. 

Presviedčate klientov, že chorí nie sú?

Skôr im poviem, že ja tam poruchu nevidím, no že sa o tom môžeme ďalej rozprávať. A že by to možno mal zhodnotiť psychiater. Niektorým sa uľaví, že diagnózu nemajú. Iní sa upokoja až vtedy, keď diagnózu potvrdíme – v terapii potom pracujú rýchlejšie a intenzívnejšie, pretože konečne vedia, čo im je.

Aké sú prvé kroky, keď k vám príde na konzultáciu človek s podobnými ťažkosťami?

Na liečenie hoardingu sa využíva kognitívno-behaviorálna terapia (KBT). Základom je vytvorenie vzťahu s terapeutom a pocitu bezpečia. Klientom zvyknem dávať nenápadné úlohy, napríklad: „Odfoťte mi svoju obývačku alebo ukážte mi, čo teda vašej dcére vadí na vašej kúpeľni.“

Čo na fotkách vídavate?

Aj keď tam fyzicky nie som, je takmer cítiť „vôňu“ toho priestoru. A vidíte, čo všetko tam hrozí. Môže ísť o riziko samovznietenia a požiaru alebo že predmety človeka zavalia. Niekedy sú v miestnosti koberce aj zvieratá, musíte s klientom riešiť, ako sa zvieratá venčia a čistia.

Keď sú tie fotky takéto šialené, často sa so mnou spojí aj niekto z rodiny. Potom s dcérou riešime, ako pracovať s maminkou, ako často ju navštevovať. Či skúsiť niečo vyhodiť alebo či lepšie znesie, keď jej pomôže umyť kuchynskú linku. V terapii sa snažíme rozkrývať dôvody, prečo sa hromadenie deje. Hoarding môže byť len vrchol ľadovca. 

Ilustračné foto: Profimedia

Čo sa môže nachádzať pod ním?

Psychické týranie, násilie v rodine, iná psychická porucha či nízke sebavedomie, neúspech v partnerskom živote. Ak klient spolupracovať chce, či už priamo, alebo cez rodinného príslušníka či sociálneho pracovníka, veci sa pomaly menia. Aj keď samotný klient často vraví, že vlastne spolupracovať nemôže, pretože mu vyhadzovanie spôsobuje hrozné stavy, niekedy až panické úzkosti. 

Čo keď hoarder odmieta liečbu aj rozhovor a svoje správanie nijako nemení?

Niekedy musí dôjsť k nedobrovoľnej hospitalizácii. Najmä v prípade, ak ohrozuje seba či svoje okolie, vtedy sa to musí riešiť inak. 

Ako funguje stabilizovaný či vyliečený hoarder?

Mojou skúsenosťou je, že kompulzívne hromadenie nevieme vyliečiť úplne. Niekde v človeku tento mechanizmus zostáva. Aj keď mu pätnásť rokov myšlienky na hromadenie nenapadnú, príde záťažová situácia a človek ako na lusknutie prsta opäť prepne do tohto módu a je tam, kde bol. 

No klientom vysvetľujem, že sa návratu nemusia báť. Aj keď sa to stane, už vedia, aké sú príznaky, dokážu ich rozpoznať a včas zastaviť.

Aká je vaša osobná skúsenosť s týmto typom klientov? 

Pracovať s hoardermi nie je jednoduché. Najmä pri staršej generácii, kde sa pridružia aj ďalšie zdravotné problémy či demencia, sú to často príbehy so silným a smutným koncom. 

Keď má klient zázemie a rodinu, ktorá sa stará, je tu šanca, aby takýto človek mohol opäť žiť plnohodnotný život. To mi dáva zmysel a baví ma. Terapia býva zo začiatku intenzívna, niekedy aj hodinu týždenne. Mám aj klientov, ktorí mi raz za rok napíšu: „Nebojte sa, som v pohode. Keby niečo, ozvem sa. To ma veľmi teší.“

Ktorý z príbehov vám zostal v pamäti? 

V rámci online poradne pracujem s českými aj slovenskými klientmi po celom svete. Mala som klientku, ktorá v byte hromadila potkany. Na zápach a výkaly sa sťažovali aj susedia. Klientka im nestačila ani dávať dostatok potravy. Postupne sa podarilo, že sa obrátila na chovnú stanicu, ktorá si po potkany prišla. Klientka podstúpila liečbu, aj medikamentóznu vrátane KBT terapie. Už sa k tomuto správaniu nevrátila. Má kamarátku, ktorá má potkana, ide k nej na návštevu ho pohladiť, no tam sa to končí.