Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
19. jún 2022

Moderátor TV Lux Pavol Danko

Nenesiem si ako stigmu, že som vznikol za dramatických okolností

S moderátorom TV Lux Pavlom Dankom o pohnutom živote jeho mamy a o práci pre cirkev. 

Nenesiem si ako stigmu, že som vznikol za dramatických okolností
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

S moderátorom TV Lux Pavlom Dankom o pohnutom živote jeho mamy a o práci pre cirkev. 

Je jednou z hlavných tvárí katolíckej televízie TV Lux. Málokto však pozná dobrodružný príbeh jeho mamy Prisky Dankovej, za slobodna Kopečnej, ktorá bola výraznou ženskou postavou tajnej cirkvi a pre svoju vieru si odsedela osemnásť mesiacov vo väzení. Po tom, čo celý svoj aktívny život venovala cirkvi a v jej živote nastal dramatický zvrat, väčšina ľudí z tohto prostredia sa od nej odvrátila. „Bol som mame vďačný za život, v tom čase to bolo naozaj hrdinstvo, že odolala všetkým tlakom. Až keď som v dospelosti pochopil celý kontext, bol som na ňu neskutočne hrdý,“ hovorí o mame, ktorá zomrela pred dvoma rokmi vo veku 87 rokov, jej syn Pavol Danko. 

Rozprávali sme sa aj o práci pre cirkev, ktorej venuje väčšinu svojho času. „Teraz si úprimne často spomínam na mamu. Už roky som režisérom národného stretnutia mládeže a neviem, či je to vekom, ale v poslednom čase narážam často na prekážky. Hovoríme veľa o synodalite, ale sme tu naozaj len na začiatku, cesta k jednote je ešte veľmi dlhá. Máme miesta v cirkvi, ktoré sú naozaj veľmi uzatvorené... Stál som už toľkokrát na križovatke, nahliadol som do toľkých ,kuchýň‘ vo farnostiach, v kláštoroch, na biskupských úradoch, ale zatiaľ mi ešte stále chutí jesť,“ hovorí Pavol Danko v rozhovore pre Postoj. 

Tvoja mama bola v prostredí cirkvi známa v časoch komunizmu ako aktívna laička. Po jej smrti si vyrozprával celý jej príbeh aj to, že zamlada sedela pre svoju vieru vo väzení. 

Povahovou črtou mojej mamy bola odvaha. Všade, kde sa pohybovala, túžila po živom spoločenstve a živej viere. Mama mala dar, bola pre ľudí ako magnet. Jednak vedela vycítiť, keď niečo bolo autentické a išlo do hĺbky podstaty, zároveň si ju ľudia aj vyberali pre jej výraznú povahu. 

Jej odvaha ju priviedla do spoločenstiev, ktoré boli vnímané ako riziko pre vtedajšiu vládnu moc, ktorá chcela mať všetko pod kontrolou. Práve organizované skupinky mladých veriacich však boli pre vtedajší režim veľmi nebezpečné. Mamu zatkli v roku 1958 pre rozvracanie štátnej moci, čo v preklade znamenalo, že organizovala tajné stretká mladých veriacich. 

O aké stretká išlo?

Boli to stretká mariánskej úcty podľa svätca Ľudovíta z Montfortu. V jeho spisoch bola mariánska úcta poňatá úplne inak, než to bolo dovtedy u nás známe. Mária podľa neho nebola nejaká sladká gýčová žena, ale reálna postava, cez ktorú sa dokážeme dostať k Ježišovi. Na tú dobu to bolo revolučné, lebo z prudko kristocentrickej predstavy o cirkvi prišiel takýto mariánsky prúd novej spirituality. 

Ctitelia tejto spirituality chodili spolu do hôr, na rôzne chaty. Takto sa mama dostala k mnohým kňazom a rehoľníkom. V tom čase sa veľmi dobre poznala aj so Silvom Krčmérym a s Vladom Juklom.

Postupne sa počty týchto ľudí nabaľovali, a len čo sa začal formovať akýsi nový početnejší prúd mladých v cirkvi, vnímalo sa to ako nebezpečné. Prišli si po ňu v Bratislave, v čase, keď sa konečne dostala na vysnívanú medicínu, na ktorú sa predtým nedostala. Neskôr o tom vtipkovala, že sa prvýkrát viezla v limuzíne. Vo väzení strávila osemnásť mesiacov. 

Ako na toto obdobie spomínala?

Našťastie nezažila vo väzení takú krutosť ako niektorí naši rehoľníci pár rokov predtým. Nebola už v generácii mučeníkov, ktorých vo väzení pre vieru týrali, kopali. Mama zažila skôr psychický nátlak, aby vyzradila mená ostatných zo stretiek. 

Chceli pozatvárať najmä kňazov, na ktorých potrebovali mať svedectvá. Mama však bola silná a tajila všetko. Skúšali to dokonca na ňu aj tak, že do miestnosti na stretávanie jej priviedli vlastného otca, ktorý ju prišiel prosiť, aby spolupracovala, nech ju čo najskôr pustia. Nahuckali ho predtým, aby ju presvedčil, nech povie všetky mená, a oni jej skrátia trest. Mama sa bála, že sa emočne zlomí, preto sa vo dverách otočila na opätku, ani sa na neho nepozrela a ušla z miestnosti. Dedko to vnímal veľmi osobne, až neskôr si to vysvetlili, že sa musela chrániť, aby ani náhodou nepodľahla emóciám. 

Po prepustení to malo pre ňu ešte nejakú dohru? 

Mala pocit, že ju istý čas ešte sledovali. Už sa nevrátila na medicínu a nemohla cestovať na dovolenku do zahraničia. Mamu to však neodradilo, naďalej sa angažovala v podzemnej cirkvi, stretávala sa s kňazmi, zúčastňovala sa na stretkách, prepisovala na stroji zakázanú literatúru – takzvané klepanice. 

V roku 1968 vystúpila s prejavom na známom stretnutí vo Velehrade, tesne predtým, ako sa znova všetko zatvorilo. Na tú dobu to bola veľmi odvážna, slobodná žena, laička hovorila pred davom ľudí, kňazov o tom, čo by malo byť úlohou laikov v pokoncilovej cirkvi a v spoločnosti. Už vtedy hovorila o potrebe dialógu, o väčšom priestore pre laikov, o ekumenizme, o zmene potratových zákonov…

Foto: Priska Kopečná v čase, keď viedla stretká v období totality

Prejav Prisky Kopečnej na cyrilo-metodských oslavách na Velehrade v roku 1968

V tom čase sa tvoja mama spoznala aj s kontroverzne vnímaným kňazom Jánom Beňom, okolo ktorého sa začali formovať skupinky veriacich.

Áno. Dá sa povedať, že sa stala v začiatkoch jeho pravou rukou. Neskôr sa však ideovo rozišli a mama videla jeho pôsobenie veľmi kriticky. Ján Beňo bol podľa maminých slov charizmatickou osobnosťou vtedajšej cirkvi. Kade chodil, tam dával mamu za vzor zanieteného kresťana, ktorý je slobodný pre Krista.

Prečo sa neskôr od hnutia Jána Beňa dištancovala? 

Mama o tom veľmi hovoriť nechcela, nerada zle hovorila o ľuďoch. On bol v tom čase naozaj zjav a v prvých rokov bol osobnosťou, ktorá vedela strhnúť davy, čo vtedajšia cirkev potrebovala. Mama však hovorila, že vplyvom rokov a aj jeho zdravotných problémov – a teraz citujem mamu – zatvrdol. 

Zrazu jej bolo nepochopiteľné, prečo je taký prísny, prečo vyžaduje od okolia absurdné veci. To bol začiatok maminej výhybky. Zažila akoby prerod jeho osobnosti, keď založil hnutie Nazaret, dostávali sa do stále väčších pnutí, ktoré vyvrcholili tým, že jej povedal, že ju nebude duchovne ďalej viesť, ak to nepôjde podľa jeho pravidiel. 

Mama bola extrémne citlivá na manipuláciu, a keď vycítila, že niečo už nie je autentické, zanechala to. Isté sklamanie v nej však zostalo. 

V tomto období sa jej skomplikovala životná cesta.

Mama mala už svoj vek, 44 rokov, bola zamestnaná ako zdravotná sestra v nemocnici. Podľahla šarmu jedného z pacientov, istého Pavla Danka, ktorého považovala najskôr za smiešneho starého pána, ktorý sa ju snaží zbaliť, ale zrazu spolu čakali dieťa. Môj otec bol v tom čase dokonca ešte ženatý. 

Viete si asi predstaviť, čo takáto správa znamenala v tom čase v prostredí, v akom sa mama pohybovala. Ona, vtedajší vzor kresťanskej angažovanej ženy, sa stala zrazu slobodnou matkou. Bol to brutálny pád dole. 

Takto jej to dalo okolie najavo?

Zrazu sa jej všetky dvere zatvorili, všetci na ňu ukazovali prstom. Dokonca niektorí z cirkevného prostredia mali pocit, že v jej prípade by bolo pre verejné pohoršenie menšie zlo, keby išla na potrat, aby sa to zahladilo. A zo zdravotného hľadiska ju zase v nemocnici tlačili k potratu, lebo mala 44 rokov. To bolo pre mamu ďalšie veľké sklamanie, lebo v otázke ochrany života mala vždy jasno. Bolo to pre ňu obdobie veľkej samoty.

Nikto z dovtedajších stretiek ju nepodporil? 

Bola to veľká hanba. Jedine fokolarínky, ktoré už v tom čase prenikli do Československa, mame pomohli a pravidelne za ňou chodili. Až neskôr sme sa dozvedeli, že Talianka Teresa Cifaldi, podľa mňa svätica, ktorá ako zahraničná študentka slovenčiny priniesla spiritualitu fokoláre v čase totality na Slovensko, dala pokyn, aby Priske boli nablízku. A tak k nám začali chodiť tri dámy, ktorých tváre mám aj ja dodnes pred sebou. Vďaka nim som vyrastal v tejto spiritualite, ktorá evanjeliovú lásku stavia nad všetko ostatné. 

Foto: Pavol Danko so svojou mamou krátko pred jej smrťou

Ako pokračoval príbeh tvojich rodičov? 

Otec žil v bezdetnom manželstve a tak túžil po dieťati, že sa odsťahoval od svojej manželky k mojej mame, ktorú si však nemohol zobrať. Pamätám sa na svoje prvé sväté prijímanie, kde ani jeden z mojich rodičov nešiel na prijímanie a ja som si to zrazu uvedomil. Až neskôr mi mama povedala, že väzenie bolo ničím oproti tomu, že desať rokov nemohla pristupovať k sviatostiam. 

Moji rodičia sa totiž zosobášili až po smrti prvej manželky otca, ich svadbu si už pamätám. Mal som deväť rokov. Otec však štyri mesiace nato zomrel. V čase, keď som bol počatý, mal môj otec už 54 rokov. 

Spomínaš si na otca?

Áno, mám po ňom žoviálnosť a zhovorčivosť. No mal problém s alkoholom, čo bolo pre mamu veľmi náročné. Nebol však tyranom, mal chronické bolesti, a aby si ich utíšil, tak si udržiaval hladinku. Preto mu začala zlyhávať pečeň a zomrel. 

Mama sa však kvôli mne naplno nadýchla a po revolúcii sa začala angažovať ako dobrovoľníčka v hnutí Fokoláre a zakladala aj miestny klub KDH v Dunajskej Lužnej, rozbehla u nás ekumenické modlitby. 

Horela pre spravodlivosť, vždy vedela povedať svoj názor, bola od začiatku proti Mečiarovi aj proti Ficovi, všetkým sa snažila otvárať oči. Sledovala dianie v cirkvi a bola neskutočne verná. To bolo pre mňa svedectvo, že človeka, ktorý sedel pre svoju vieru, žiaden škandál v cirkvi nerozhodí, videla už akoby poza to. 

Inzercia

Iní by si už možno povedali, že neexistuje väčšie pokrytectvo ako to, ktoré zažila, keď otehotnela a ľudia z prostredia cirkvi sa jej preto otočili chrbtom. Bolo by aj pochopiteľné, keby zanevrela. Ona napriek tomu ostala aktívna v cirkvi.

Mala veľké srdce a bola dokonca presvedčená, že tí ľudia to robili v najlepšej vôli, lebo si len chránili to svoje, keď ju vnímali ako sklamanie. Nevnímala ich ako pokrytcov, videla to cez prizmu tej doby, keď sa o vieru bojovalo a jej „pád“ vnímali ako zradu, lebo im nikto neukázal cestu milosrdenstva vo svetle, ako o ňom hovorí napríklad pápež dnes. 

Mama ťa vychovávala v cirkvi, bol si súčasťou spoločenstva. Niesol si si so sebou v tomto prostredí komplex, že si vznikol ako nemanželské dieťa?

V ranom detstve som to netušil. Až po smrti otca som sa dozvedel pravdu. Otriaslo to trochu mojimi ideálmi, keď som sa dozvedel, že už bol predtým ženatý a že som bol nemanželské dieťa. Ale nikdy som to nevnímal ako stigmu, skôr som bol na to aj hrdý, že som vznikol za takých dramatických udalostí. (Smiech.) 

Bol som mame vďačný za život, v tom čase to bolo naozaj hrdinstvo, že odolala všetkým tlakom. Až keď som v dospelosti pochopil celý kontext, bol som na ňu neskutočne hrdý. Viac som trpel tým, že som mal starých rodičov a že som prišiel o otca. A v podstate som išiel v ich šľapajach, oženil som sa, až keď som mal 41 rokov. (Smiech.)

Bol si celú svoju mladosť nasadený v cirkvi, organizoval si mládežnícke akcie, založil si tanečné divadlo, dnes pracuješ pre katolícku televíziu. Nikdy si nenarazil na to, že by ti niekto pripomenul tvoj rodinný príbeh? 

Otvorene nie, ale spätne som pochopil, prečo boli niektorí ku mne rezervovaní. Staršia generácia eviduje mamino meno, mnohí terajší biskupi ju osobne poznali. Mamu si totiž pozvali za totality aj do Ríma, aby išla referovať v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, čo sa v našej cirkvi počas komunizmu deje. Bol tam vtedy aj terajší kardinál Tomko a biskup Hnilica. Bola v cirkvi naozaj pojem. 

Ty si nikdy nestratil nadšenie pre prácu v cirkvi? 

Teraz si úprimne často spomínam na mamu. Už roky som režisérom národného stretnutia mládeže a neviem, či je to vekom, ale v poslednom čase narážam často na prekážky. Hovoríme veľa o synodalite, ale sme tu naozaj len na začiatku, cesta k jednote je ešte veľmi dlhá. Máme miesta v cirkvi, ktoré sú naozaj veľmi uzatvorené.

Pracoval si desať rokov ako učiteľ chémie, prečo si sa rozhodol pre prácu moderátora v TV Lux? 

Vyštudoval som matematiku a chémiu, ale učil som len chémiu na Gymnáziu Grösslingová a veľmi ma to bavilo. Ale keďže som amatérsky robil divadlo a tanec, bol som medzi týmito dvoma svetmi. Vždy ma fascinoval spôsob, ako niečo naučiť, didaktika a na druhej strane divadlo. Obe veci spája rovnaký fundament: vymyslieť to tak, aby to bolo pre žiaka, diváka atraktívne. Do TV Lux som najprv urobil konkurz na externého moderátora. Chvíľku som robil popri učení, potom som mal polovičný úväzok v škole a polovičný úväzok v televízii, až napokon som sa musel rozhodnúť. Dnes už pracujem len pre TV Lux. 

Lux má svoje publikum, ty sa podieľaš viac na evanjelizačných a edukačných programoch. Nikdy si nestratil chuť do práce, keď vnímaš u nás spomínanú chýbajúcu synodalitu v praxi? 

Veľakrát som sa ocitol v situácii, keď som si povedal, že to je zrejme ten moment, keď ten a ten prestal robiť veci v cirkvi, a dobre som ich chápal. Ja som sa udržal a neurobil som ten krok, že by som to vzdal. Asi za to vďačím aj spiritualite jednoty Chiary Lubichovej, v ktorej som vyrastal. Opakujem si, že to podstatné je niekde inde, a nedám priestor svojim úvahám, ktoré by ma niekedy chceli prevalcovať. 

Stál som už toľkokrát na križovatke, nahliadol som do toľkých „kuchýň“ vo farnostiach, v kláštoroch, na biskupských úradoch, ale zatiaľ mi ešte stále chutí jesť. Vidím však aj veľa dobrého, asi je to dar optimizmu, ktorý nezaslúžene mám. 

TV Lux má jasného majiteľa a zadanie, niektorí ju však kritizujú za to, že nevyužíva dostatočne svoj potenciál, ktorý má na formovanie svojej komunity v témach, ktoré rozdeľujú spoločnosť, a že nejde do dôležitých polemík. To ťa neruší?

Mám nádej, že sa to bude postupne meniť. Vždy sa akcenty menia aj podľa toho, aké priority má to-ktoré vedenie televízie. Vedieme vnútri diskusie, akým smerom by sme sa mali uberať, či ísť do viac polemických tém alebo ostať čisto evanjelizačný, ako prinášať pokoj, ale nebyť zase sterilný či naivný. Rozumiem otázke, viem o tom, že to vyvoláva pnutie. Svoju úlohu vnímam v tom, aby som prinášal ľuďom radosť a krásu cirkvi. Ale chápem potrebu, že ani bez dôležitých vážnych tém to nepôjde. 

Ktoré témy sú také, ktoré chcete viac otvárať?

Napríklad tému sexuálneho zneužívania alebo presadzovania moci, potrebu dialógu, ako sa naučiť komunikovať, aj keď máme iné názory a prúdy. Otvárať polemické témy je však pre naše publikum citlivé. 

Videli sme to vtedy, keď sme odvysielali reláciu o očkovaní. Slečna, ktorá spravovala naše sociálne siete, sa skoro zrútila, keď videla odpad, ktorý sa tam vylial. Ľudia nám písali, čo si to dovoľujeme, denne mazala stovky vulgárnych komentárov. Keď sme sa vyjadrili k tomu, prečo je v poriadku prijímanie na ruku, rovnako sme zažili veľmi nepekné reakcie. 

Poviem to bez servítky: veľká časť našej cieľovky sú ľudia veľmi ľahko zmanipulovateľní. Robili sme si interný prieskum, čo najviac klikajú ľudia, ktorí na sociálnych sieťach pozerajú TV Lux, a zistili sme, že sú to pojmy aj ako Republika, ĽSNS a podobne. Boli sme zdesení. 

Možno o dôvod viac, prečo sa polemickým témam nevyhýbať.

Možno sme to naozaj podcenili a zľakli sme sa, čo to so sebou prináša. My sme aj mali relácie, ktoré riešia dôležité témy, ale možno sa to v tom množstve duchovného programu stratí. Máme šťastie, že pápež sa sporných tém nebojí a mnohé komunikuje aj za nás. 

Vo voľnom čase sa už roky venuješ aj organizovaniu národných dní mládeže, na ktorých sa stretávajú mladí katolíci z celého Slovenska. Si hlavným režisérom, aký je cieľ týchto masových zhromaždení? 

Ide o formačné dni, ktorých cieľom je, aby si jednotlivé spoločenstvá otvorili svoje bubliny, aby si uvedomili, že nežijú na Slovensku svoju vieru sami, že je nás viac. Tým, že sú tieto dni inšpirované svetovými dňami mládeže, tak sa snažíme ukázať rôznorodosť duchovného života. 

Robíme expo duchovných povolaní, kde sa predstavujú jednotlivé rehole v jednotlivých stánkoch. Aj tento rok budeme mať takmer 60 stánkov mužských a ženských reholí, hnutí a organizácií. Mladí ľudia sa môžu akoby dotknúť cirkvi, stretnúť kňazov aj svojich biskupov. Tento rok sa budú môcť stretnúť mladí z každej diecézy na debate so svojím biskupom a budú sa môcť pýtať na to, čo ich zaujíma. 

Si režisérom týchto stretnutí od roku 2013, teda vidíš, ako sa mladí veriaci menia v čase. Vnímaš nejaké zmeny? 

Tým, že sa tieto stretnutia konajú raz za tri roky – teraz bude stretnutie v dôsledku pandémie dokonca po štyroch rokoch –, na každé prídu možno aj kompletne noví mladí. S istotou viem povedať, že s pastoráciou mládeže začíname po korone takmer od nuly. 

Ako to myslíš? 

Vidíme to na počte prihlásených, ktorých je tento rok oveľa menej, ale aj z toho, ako sa dá či nedá s mladými robiť vo farnostiach. Nemôžeme sa už spoliehať na to, čo všetko sme dokázali a aké sme mali počty mladých. Prvé tri stretnutia mládeže mali stúpajúcu tendenciu v počtoch. Na prvom nás bolo dvetisíc, na druhom vyše tritisíc, na treťom štyri a pol tisíca. To boli na štvordňový festival pekné počty, po pandémii máme do Trenčína prihlásených aj s dobrovoľníkmi len 1 700 mladých. 

Vidíme tiež, že mladí majú problém prevziať na seba zodpovednosť, nájsť dobrovoľníkov. Sú takí, videli sme to aj s pomocou na ukrajinských hraniciach, kde pomáhalo mnoho mladých zo spoločenstiev, ale veľakrát sú to tí istí, musíme dávať pozor, aby nevyhoreli. Kňazi nám hovoria, že mladí sa izolovali, prerušili kontakt a vracajú sa len pomaly. Budeme musieť hľadať spôsoby, ako sa k nim znova priblížiť. 

Fenomén Godzone dokázal prilákať aj dvadsaťtisíc mladých na štadión. Prečo oficiálny festival mladých katolíkov pritiahne len 1 700? 

To sa nedá porovnávať. Godzone je evanjelizačný projekt, ktorý chodí za mladými do jednotlivých miest, a ide o program na jeden večer. Celonárodné stretnutie je v jednom meste, trvá štyri dni, pričom mladí si musia všetko hradiť, aj dobrovoľníci. 

Godzone je úžasný fenomén, ale je to úplne iný koncept. Tu sa stretnú mladí zo všetkých spoločenstiev. Ale určite sa od Godzone môžeme učiť, ako sa výrazovými prostriedkami priblížiť k mladým, majú odvahu robiť veci inak. Ale aj tak si myslím, že raz za čas je potrebné dať mladým možnosť ukázať celú rozmanitosť cirkvi. Lebo mnohí sú zvyknutí, že si robíme len na tom svojom piesočku. Preto som si vážil napríklad prístup saleziánov, ktorí jedno leto boli ochotní zrušiť svoje akcie, lebo cítili, že sa chcú nasadiť pre národné dni mládeže, a odvtedy s nimi máme fantastickú spoluprácu. 

Ako dôležité vnímam aj to, že biskupi vidia rôznorodosť spoločenstiev, opustili na chvíľu svoje úrady a boli v tom kotle mladej cirkvi. 

Aby zažili čo?

To, koho všetkého tu máme, aby sa im niektoré zbytočné obavy rozplynuli, keď sa oni budú pýtať mladých, ako vidia veci. Myslieť si, že mladých pritiahneme iba na tichú modlitbu a meditáciu, sa mi nezdá správne riešenie. Nie som zástancom ani extrému, že všetko musí byť len akcia a zábava, ale mladí sú život, potrebujú aj zážitok radosti a umenia. 

Máš nádej, že mladých, ktorí budú ochotní nasadiť sa v cirkvi, bude dosť?

Mám nádej, keď vidím nadšených ľudí, ktorí pre mladých robia celým svojím srdcom. Keby sme to mali odvádzať od počtov povolaní v reholiach a v seminároch, tak by nám už dávno mali blikať kontrolky. Napriek tomu mám nádej, keď vidím, že sa zobúdza pastorácia manželov a rodiny, ktorá ako prvá formuje mládež. Mladí sa angažujú stále, len možno inak. V sociálnej pomoci Ukrajine, kde v hotspotoch zachraňovali situáciu kresťanské spoločenstvá, to bolo zreteľné. 

 

Foto: Adam Rábara a archív P. D.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.