Ako ochrániť deti pred zneužívaním Systém musí riešiť, či sa dospelý smie stretnúť s dieťaťom za zatvorenými dvermi

Koncom minulého roka bol učiteľ na bratislavskom Gymnáziu Matky Alexie obvinený zo sexuálneho zneužívania, neskôr sa ku skutkom sám priznal. Ako sme informovali v marci, učiteľ pôsobil na škole od roku 2009, patril medzi obľúbených pedagógov a v minulosti nebol trestaný. Napriek tomu sa podľa všetkého dopustil zneužívania na viacerých žiakoch, ich počet, zdá sa, nie je ešte konečný.  

Táto kauza otvorila širšiu tému prevencie sexuálneho zneužívania na školách, ale aj v neziskových organizáciách či kresťanských hnutiach pracujúcich s mladými na Slovensku.

Britský pojem safeguarding označuje opatrenia, ktoré jednotlivé organizácie prijímajú, aby ochránili deti a zraniteľné osoby pred zneužitím, ublížením či zanedbaním vo fyzickom aj online svete. 

Do slovenčiny sa postupne dostáva ako bezpečnosť a ochrana detí a zväčša vyjadruje ucelenú politiku danej organizácie v tejto téme vrátane etického kódexu, pravidiel stretávania dospelých s deťmi a vzdelávania, ale aj postupov, ako reagovať na prípadné podozrenie.

Kým v anglicky hovoriacom prostredí je safeguarding horúcou témou, ktorá sa skloňuje tak často, až robí pracovníkom s mládežou vrásky, na Slovensku sa, naopak, ochranou detí pred zneužívaním nezaoberáme až na pár svetlých výnimiek takmer vôbec. Téma bezpečnosti práce s deťmi otvára dôležitú diskusiu, ako nastaviť pravidlá ochrany, no nežiť pritom v atmosfére strachu.

Foto: Flickr/Boris Thaser

Aj keď štatistiku o tom, koľko škôl či organizácií, ktoré pracujú s deťmi, má vlastnú politiku bezpečnosti a ochrany detí, zatiaľ nemáme, z nášho prehľadu nám vyšlo, že viaceré z nich o téme nemajú ani tušenia a nevidia ani dôvod, prečo nejaké pravidlá pre prácu s deťmi zaviesť. A aj keby chceli, mnohé z nich nemajú potrebné ľudské či finančné prostriedky, ale ani odbornú podporu, aby ich zaviesť mohli. 

Plus ani na systémovej úrovni, teda na samotnom ministerstve školstva alebo v združení, ktoré zastupuje všetky umelecké školy, nemajú konkrétne pokyny, ako si vytvoriť vlastné postupy, ktoré by bezpečnosť detí v praxi zabezpečovali.

Zaujímalo nás, či a ako sa slovenské školy a organizácie, ktoré pracujú s mládežou, k tejto téme stavajú. S akými výzvami sa stretávajú organizácie, ktoré už postupy na ochranu detí majú, ako vyriešili praktické otázky týkajúce sa stretávania dospelých a detí a čo by si z ich skúsenosti mohli odniesť ďalšie školy či neziskovky.

Chceme chrániť deti, no nechceme byť otrokmi sterility prostredia

Mnohé slovenské organizácie, ktoré si vnútorné procesy bezpečnosti a ochrany detí už nastavili, to často robia preto, lebo to od nich vyžaduje ich zahraničný donor alebo zriaďovateľ, alebo aj členstvo v medzinárodnej asociácii, kde sú už takéto politiky štandardom.

Impulzom pre vznik Kódexu správania učiteľa na bratislavskom Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa bol tiež medzinárodný donor. 

Aj keď organizácie dnes môžu z internetu získať kvalitne vypracované vzorové dokumenty, kde by formálne stačilo prepísať názov inštitúcie a politika ochrany detí by bola na svete, dôležitá je podľa odborníkov najmä celotímová diskusia a nastavovanie kultúry, ktoré menia atmosféru v škole. A najmä dokážu zabrániť tomu, aby sa z politiky ochrany detí nestal mŕtvy odkaz na webovej stránke, ale žitá prax, ktorá chráni deti aj samotných učiteľov. 

Častou výzvou pri tvorbe takýchto procesov, ktorú opisujú aj samotní pracovníci s mládežou, je nachádzanie rovnováhy medzi pravidlami, ktoré majú byť prevenciou a túžbou zachovať vo vzťahoch prirodzenosť a snahou ochrániť deti, no nevytvoriť v organizácii atmosféru strachu či robotickosti, ktorá v konečnom dôsledku škodí aj samotným deťom. 

Gymnázium sa podujalo na prestavbu, vďaka ktorej má dnes väčšina miestností na škole priesvitnú, nie však priehľadnú stenu, napríklad z matného skla. Zdieľať

Jednou z kľúčových hodnôt, na ktorých stavia svoj prístup gymnázium C. S. Lewisa, je práve vzťahovosť a partnerský prístup k študentom. Aj preto boli pravidlá verzus vzťahy pri ochrane detí témou. „Najbezpečnejšie je komunikovať so študentom online len cez školský software, stretnúť sa len na verejnosti a vlastne sa vyhýbať kontaktu. Ale vzťah so študentom sa deje práve v osobnom vzťahu a tie najsilnejšie výchovné momenty sa niekedy stanú, keď sme tam iba dvaja či traja. Ako zabezpečiť ochranu a nestať sa otrokom sterility prostredia? To bolo našou veľkou otázkou v tejto téme, ale vlastne aj pri covide a akýchkoľvek pravidlách,“ zamýšľa sa zástupca Ondrej Székely.

„Niektorí z našich učiteľov bývajú na jednom sídlisku. Keď dáme do etického kódexu, že každé stretnutie musí prebehnúť v budove školy, nemôžu si o zmeškaných úlohách so žiakom povedať pod domom na lavičke? Na druhej strane, pravidlo, že žiadne stretnutie nesmie prebiehať u niekoho doma, sme do kódexu dali. Dobre si nastaviť pravidlá je ťažké. A prejsť z dokumentu k žitej praxi v kontexte vzťahovosti je ešte ťažšie.“

Už pred vznikom kódexu platilo na gymnáziu interné pravidlo, že o každom type stretávania, ktoré sa deje na pôde školy, sú informovaní rodičia, aj keď ide o individuálnu konzultáciu, doučovanie, stretnutie so psychológom či mentorom. „Ak sa udialo stretnutie, o ktorom nevedel rodič, potom sa udialo bez toho, aby o tom vedela škola. Medzi školou a rodičom neexistuje tajomstvo,“ vysvetľuje Székely.

Práve blízke vzťahy sú podľa zástupcu školy aj preventívnym nástrojom. Na škole má totiž každý študent tri kontaktné osoby: triedneho učiteľa, svojho mentora a aj učiteľa náboženstva a etiky. Títo všetci majú v opise práce sa okrem akademických vecí o študenta zaujímať nad rámec predmetu, „teda byť mu partnerom. Keď niekto z týchto troch osôb niečo zachytí, ideme to riešiť“, hovorí Székely.

Súčasťou metodiky ochrany detí bývajú pravidlá, ktoré upravujú stretnutia za zatvorenými dverami „učiteľ – žiak“, spôsob online komunikácie či dôvernosť rozhovorov, ktoré si každá organizácia potrebuje prispôsobiť svojim podmienkam, hodnotám aj fyzickým možnostiam.

Výsledkom tímového zvažovania na gymnáziu bolo viacero rozhodnutí, ktoré zároveň berú do úvahy fakt, že časť študentov je už plnoletá. Napriek tomu, že sa školám odporúča prijať zásadu, že učiteľ nesmie komunikovať so študentmi prostredníctvom sociálnych sietí, toto pravidlo na gymnáziu C. S. Lewisa nezaviedli.

Platí však, že učiteľ si študentov za priateľov aktívne nepridáva, no môže reagovať na ich oslovenie. „To, že sa študent na nás môže obrátiť aj týmto kanálom, je pre nás dôležité. A tiež chceme, aby deti mohli nahliadnuť do našich súkromných životov do tej miery, ako ich do nich pustíme. Zároveň sociálne siete vnímame ako kritické miesto,“ vysvetľuje Székely.

​

Foto: Flickr/Boris Thaser

Súčasťou analýzy bezpečného prostredia bolo zistenie, že potenciálne najrizikovejším typom stretnutia je takzvaný mentoring, v ktorom študenti absolvujú pravidelné dvojtýždenné osobné rozhovory, na ktorých s učiteľom riešia študentov rozvoj.

Kým predtým sa podľa Székelyho na začiatku školského roka vytvorili mentoringové dvojice učiteľ – žiak, „ktoré sme potom zhodnotili až na konci roka, dnes je mentoring striktne monitorovaný proces. Existuje záznam o tom, kto mal stretnutie, kde sa udialo aj čo bolo témou mentoringu, a každý mentor má aj svojho supervízora“. Práve supervízia mentorov aj učiteľov je kľúčová, pretože žiadne pravidlo nezachytí všetky situácie a dilemy, ktorým musia škola aj učiteľ každodenne čeliť. 

Výsledkom diskusií o prevencii bolo aj rozhodnutie o zmene priestorov školy. Gymnázium sa podujalo na prestavbu, vďaka ktorej má dnes väčšina miestností na škole priesvitnú, nie však priehľadnú stenu, napríklad z matného skla. Mentoring prebieha len v týchto miestnostiach alebo na verejnom mieste v okolí školy.

Kabinety, zborovne aj učebne boli na gymnáziu zmenené práve so zámerom zvýšiť bezpečnosť a ochranu študentov, keďže vďaka tomu sú aj stretnutia „za zatvorenými dverami“ zvonka viditeľné. 

Uistite dieťa, že za týranie či zneužívanie nenesie žiadnu zodpovednosť

„Odtabuizovanie a otvorená komunikácia o téme ochrany detí v organizácii prináša z dlhodobého hľadiska bezpečnejšie prostredie pre deti, ako aj pre našich dospelých dobrovoľníkov. Funkčný systém vidíme najmä v tom, že sa nám darí odhaľovať potenciálne rizikové správania predtým, ako príde k ublíženiu na zdraví,“ hovorí pre Postoj Lucia Tóthová z najväčšej mládežníckej organizácie Slovenský skauting. 

Ten sa spolu so šiestimi európskymi partnermi zapája do medzinárodného projektu Safe from Harm, kde sa podieľa na vytváraní medzinárodných štandardov ochrany detí pre ostatné skautské organizácie.

V skautingu dnes vzniká sieť dobrovoľníkov, ktorí sa tejto téme venujú, školia ďalších dospelých vedúcich, ale aj starších skautov na prácu s mladšími.

Počas sezóny letných táborov má Slovenský skauting zriadenú tiesňovú linku, ktorá ponúka nonstop pomoc a usmernenie v krízových situáciách, a počas celého roka prevádzkuje formulár, cez ktorý môžu členovia či rodičia oznámiť podozrenie na aktivity, ktoré by mohli deťom ubližovať. 

Organizátor zabezpečí zóny na spanie tak, aby boli dievčatá a chlapci oddelení, ako aj dospelí organizátori od maloletých alebo mladistvých. Zdieľať

Práve uistenie detí aj rodičov, že existuje dôveryhodné miesto a osoba, ktorá sa podnetom bude zaoberať, je kľúčovou súčasťou systému na ochranu detí. Rovnako aj pravidlá stretávania dospelých dobrovoľníkov s deťmi a najmä usmernenia o viacdenných akciách a táboroch, ktoré môžu byť z pohľadu bezpečia detí rizikovejšie. 

Organizačný poriadok Slovenského skautingu napríklad odporúča svojim členom, aby sa dospelý stretával s dieťaťom len v prítomnosti ďalšej osoby aj aby na každom podujatí – okrem takzvaných družinoviek a oddieloviek – boli prítomní aspoň dvaja dospelí členovia. Druhou osobou môže byť aj zákonný zástupca niektorého z členov.

V prípade viacdňových podujatí už nejde o odporúčanie: „organizátor zabezpečí zóny na spanie tak, aby boli dievčatá a chlapci oddelení“, ako aj dospelí organizátori od maloletých alebo mladistvých. Ak to nie je možné, tak platí, že „dospelý organizátor nikdy nespí s maloletými alebo mladistvými osobami sám v jednej miestnosti, ale vždy s ďalšou dospelou osobou. Výnimku z tohto pravidla majú zákonní zástupcovia na akcii, kde sú ich deti“.

Súčasťou vzdelávania v tejto oblasti, ktorú organizácie aj zamestnanci a dobrovoľníci často hodnotia ako mimoriadne užitočnú, je aj spôsob vedenia rozhovoru s dieťaťom, ktoré sa možno stalo obeťou násilia, šikanovania či zneužívania.

Aj Slovenský skauting ponúka svojim členom návod, ako sa zachovať, keď dieťa nahlási násilie, týranie alebo zneužívanie. Patrí sem napríklad rada uistiť dieťa o správnosti odhalenia týrania či zneužívania a o tom, že zaň nenesie žiadnu zodpovednosť, ako aj inštrukcia klásť len otázky nevyhnutné na objasnenie skutočnosti, ako napríklad: „Môžeš mi povedať, čo tým myslíš?“

Manuál odporúča nesľubovať dieťaťu, že skutočnosť udržíte v tajnosti. „Môžete však dieťa uistiť, že budete informovať iba osoby, ktoré majú právo to počuť.“ Súčasťou návodu je aj urobiť si z rozhovoru podrobný záznam a používať „skutočné slová dieťaťa“, kontaktovať Ústredie Slovenského skautingu, ale aj nesúdiť osobu, voči ktorej dieťa vznieslo obvinenie.

Nedostatok miestností, financií aj podpory

Utorková gitara alebo flauta a štvrtkové husle či klavír – rodič, ktorého dieťa navštevuje ZUŠ-ku, pravidelne pozoruje, ako dieťa mizne v útrobách prázdnej školy, kde sa hodiny jeden na jedného konajú často v poobedných či podvečerných hodinách. Vyučovanie na ZUŠ-kách, ale aj doučovanie po škole, individuálne hodiny cudzích jazykov a ďalšie krúžky tradične znamenajú stovky individuálnych stretnutí dospelého učiteľa a jedného žiaka, ako inak, za zatvorenými dverami. 

Oslovili sme preto Asociáciu základných umeleckých škôl Slovenskej republiky „EMU-Slovakia“, ktorá združuje 180 základných umeleckých škôl, s otázkou, ako k téme bezpečnosti a ochrany detí pristupujú. 

​

Foto: Flickr/Boris Thaser

Predsedníčka asociácie a zároveň riaditeľka ZUŠ Eugena Suchoňa v Bratislave Zuzana Horváthová na našu otázku odpovedala, že nevie o tom, že by jednotlivé ZUŠ mali vypracované postupy na ochranu detí, a že sa v praxi žiadne pravidlá stretávania medzi deťmi a dospelými, napríklad za otvorenými či zatvorenými dverami, neuplatňujú. Zároveň uviedla, že školy svojich zamestnancov ani deti o „pravidlách ochrany neinformujú, nie je potreba“.

Iste, otvorené dvere znamenajú hluk, miestnosti s presklenými stenami zväčša neexistujú a väčšie kolektívy žiakov či vytvorenie učiteľských dvojíc by znamenali zásadnú zmenu vo fungovaní tohto typu vzdelávania. Prispôsobiť existujúce priestory či vzdelávacie postupy zásadám zvýšenej bezpečnosti bude zjavne pre mnohé školy a mládežnícke organizácie finančnou, organizačnou aj kapacitnou výzvou. 

Niektoré budú potrebovať odbornú podporu, aby mohli nové pravidlá zaviesť, a ďalšie, aby ich vôbec ako potrebu uznali. 

Problém systémovo nerieši ani ministerstvo školstva, čo sa ukázalo aj v prípade zneužívania na už spomínanej bratislavskej cirkevnej škole. Podľa našich informácií si riaditeľka školy musela sama zháňať psychologickú podporu pre žiakov i učiteľov. 

Na otázku, či existuje odborná skupina, ktorá sa prevenciou, ale aj riešením prípadov zneužívania na školách zaoberá alebo ktorá môže prísť na školu tento proces uchopiť, odpovedalo ministerstvo školstva, že „v súčasnosti neexistuje odborná komisia zameraná na prešetrovanie prípadov sexuálneho zneužívania, keďže samotný akt sa už považuje za trestný čin a v tom prípade ho riešia orgány činné v trestnom konaní“.

Ako prevenciu vníma ministerstvo školstva podľa vyjadrenia tlačového odboru to, že učitelia musia mať čistý výpis z registra trestov. „Ministerstvo školstva už pred niekoľkými rokmi zaviedlo povinnosť predkladania odpisu z registra trestov pre všetkých pedagogických a odborných zamestnancov škôl, ktorí prichádzajú do kontaktu so žiakmi. Aj takýmto spôsobom je vo veľkej miere možné eliminovať, aby sa osoby, ktoré na to nemajú predpoklad, nedostávali do školského prostredia.“

Ako však ukazuje prípad učiteľa z Gymnázia Matky Alexie, ale aj mnohé ďalšie prípady, páchateľom často býva osoba, ktorá doposiaľ nebola trestaná. Ba práve naopak, požíva mimoriadnu dôveru zo strany rodičov aj detí – odpis z registra trestov je teda síce minimálne nutné, no nedostačujúce opatrenie. 

​

Foto: Flickr/Boris Thaser

Navyše, kým spolupráca s políciou je dôležitá, ošetrenie podobnej situácie na škole, ale aj tvorba naozaj funkčných modelov prevencie majú predsa oveľa širší než len trestnoprávny charakter a vyžadujú si dobré uchopenie na psychologickej, vzťahovej aj procesnej úrovni. 

Podľa vyjadrenia ministerstva školstva upravuje pravidlá stretávania dospelých a detí, čo sa týka bezpečnosti a ochrany, školský zákon a konkrétnejšie aj jednotlivé predpisy pre materské, základné a stredné školy. Ministerstvo vydalo aj Etický kódex pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov. Škola si môže tieto pravidlá upraviť, „najčastejšie sa to realizuje vo forme smernice školy“.

Školy však potrebujú pri tvorbe takýchto smerníc pomôcť. 

V Spojenom kráľovstve napríklad ministerstvo školstva vydáva a niekoľkokrát do roka aj aktualizuje Zákonné usmernenia pre školy a vysoké školy o ochrane detí a bezpečnejšom nábore zamestnancov, podľa ktorých by napríklad škola mala mať člena vedenia, ktorý za ochranné opatrenia zodpovedá. 

Navyše, ministerstvo spolupracuje s neziskovou organizáciou National Society for the Prevention of Cruelty to Children, ktorá od roku 2009 poskytuje školám a organizáciám pracujúcim s deťmi poradenstvo a vzdelávanie, ako si vytvoriť pravidlá ochrany detí šité na mieru danej škole, ktoré nebudú dokumentom v šuplíku ani strašiakom. 

Pochopiteľne, vytvoriť a prevádzkovať fungujúci systém ochrany si vyžaduje, aby sa tejto agende niekto na školách či v neziskových organizáciách dlhodobo venoval. Bez toho, aby sme umožnili školám a mládežníckym hnutiam nájsť prostriedky, ako takéto roly vytvoriť, to nepôjde. 

Saleziáni zamestnali ženu, ktorá rieši len ochranu detí

Keď Slovenská provincia Rehole saleziánov spustila rozsiahly projekt politiky ochrany detí a zraniteľných osôb, zamestnala na tento účel aj koordinátorku na plný úväzok. 

Okrem výchovných princípov, ktorú saleziánom a saleziánskej rodine zanechal ich zakladateľ Ján Bosco, bolo dôvodom na vznik projektu aj zabezpečenie dlhodobého financovania saleziánskych organizácií, „keďže donori existenciu politiky ochrany požadujú. Medzi ďalšie motivácie patrí, samozrejme, celospoločenský tlak či vnútrocirkevné dôvody a dokumenty, ale aj usmernenia Svätého Otca Františka“, vysvetľuje provinciálny vikár Peter Jacko.

Obava, aby sa z ochrany detí nestala len ďalšia smernica, viedla saleziánov k dizajnu vzdelávacej koncepcie Chceme o tom hovoriť. „Nejde o klasickú BOZP povinnú jazdu. (BOZP – Bezpečie a ochrana zdravia pri práci, teda školenia, kde sa zamestnanci napríklad dozvedia, kde je hasiaci prístroj, pozn. red.) Sú to interaktívne stretnutia, kde účastníci riešia modelové situácie, robia si kvíz, spoznávajú mýty a fakty o šikanovaní či zneužívaní a následne sa o nich rozprávame. Významná časť školenia je upriamená na samotné dieťa a najmä skutočnosť, aby sa pri krízovej situácii zamedzilo sekundárnej viktimizácii,“ vysvetľuje Peter Jacko. 

​

Foto: Flickr/Boris Thaser

Podľa Petra Jacka prešli školením všetci rehoľníci aj zamestnanci a približne 900 dobrovoľníkov. 

Takzvaní „saleziánski preventisti“ sú vyškolení dobrovoľníci, ktorí „podľa svojich možností a kvalifikácie môžu organizovať preventívne aktivity v stredisku aj v témach ochrany detí“, hovorí koordinátorka projektu ochrany detí a zraniteľných osôb Katarína Jánošová.

V reholi funguje aj krízový tím, ktorý reaguje na prípadné oznámenia a snaží sa kompetentne pracovať s primárnymi obeťami. Veľkou výzvou pre rehoľu, ako i pre celú cirkev je vypracovanie postupov práce so sekundárnymi obeťami, ako aj s dotknutými skupinami osôb.

„Vznikol interný manuál, ktorý nám pomáha identifikovať problémové situácie, ktoré doteraz možno boli tabuizované alebo sa nepokladali za také vážne, a zároveň jasný postup, ktorý vnáša poriadok a pokoj do našich reakcií na ne,“ zakončuje Katarína Jánošová. Ucelený systém ochrany detí totiž často pomôže odhaliť aj mnohé ďalšie situácie, ktoré deti ohrozujú a trápia, ako napríklad závislosti, šikanovanie, sebapoškodzovanie či zanedbaná starostlivosť o deti. 

Nastavenie, že nemôžeme dať za nikoho ruku do ohňa a môže sa to stať kdekoľvek, potrebujeme podľa odborníkov na ochranu detí priniesť aj do škôl a mládežníckych organizácií. Nemusíme čakať na zahraničného donora, ktorý nám to zvonku odporučí. Programy, ktoré znižujú riziko sexuálneho zneužívania, násilia či zanedbávania, by tiež nemuseli vznikať až ako reakcia na situáciu, ktorú treba hasiť. Pribúdajúce medializované prípady sexuálneho zneužívania sú dôkazom, že nastal čas s prevenciou niečo robiť.