Osem rokov pre bývalého špeciálneho prokurátora je víťazstvom spravodlivosti, ktorá už nemá zaviazané oči ako počas vlád Smeru.
Osem rokov pre bývalého špeciálneho prokurátora je víťazstvom spravodlivosti, ktorá už nemá zaviazané oči ako počas vlád Smeru.
Ivan Mikloš o Ľubošovi Blahovi povedal, že je vzdelaný za hranicu svojho intelektu. Niečo podobné platilo aj o profesionálnej kariére Dušana Kováčika, ktorý mal až do svojho zadržania viac šťastia ako rozumu.
Keď sa prvýkrát postavil do čela špeciálnej prokuratúry, nebolo to preto, že by bol lídrom vo svojom segmente. Nevynikal odbornosťou, brisknými postrehmi ani prehnanou pracovitosťou, nemal ani potrebnú charizmu.
Kováčik začínal ako vojenský prokurátor, čo bola skôr diskvalifikácia ako vstupenka medzi elitu, ktorá mala stíhať veľkú korupciu – a sofistikovanú ekonomickú trestnú činnosť bielych golierov s politickým krytím.
Aj medzi vojenskými prokurátormi boli výnimky, ktoré sa vypracovali – napríklad dlhoročná opora špeciálnej prokuratúry Ján Hrivnák. Kováčik však, žiaľ, potvrdzoval pravidlo o mdlom intelekte „zelených mozgov“.
Šéfom „špeciálu“ sa stal len preto, že vtedy neboli na trhu lepšie kádre. Dnes to znie až neuveriteľne, ale konkurencia bola horšia ako Kováčik. Napokon, generálnym prokurátorom sa stal Dobroslav Trnka.
Takisto odchovanec vojenskej prokuratúry, ktorý bol podobne ako Kováčik v správnom čase na správnom mieste. Trnka bol síce o čosi chytrejší, ale tiež to nebola kapacita, ktorú by uznávali relevantní ľudia v odbore.
Práve on vytiahol hore aj Kováčika, ktorý sa udržal vo funkcii neskutočných šestnásť rokov. A to aj napriek tomu, že o jeho nekompetentnosti a pokrivenom charaktere sa minimálne tušilo dobrých desať rokov.
Autor tohto komentára prvýkrát upozornil na pochybný spôsob Kováčikovho rozhodovania v roku 2011. Už vtedy bolo zrejmé, že nadbieha vplyvným oligarchom, skorumpovaným politikom aj mafiánom.
Akurát chýbal dôkaz v podobe dymiacej hlavne, že Kováčik to nerobí nezištne, ale za provízie/úplatky. A nikto ho ani nehľadal, keďže vo vedení polície boli funkcionári rovnakého naturelu (Gašpar, Krajmer, Hraško).
Vypaľovali podnikateľov, chránili tzv. našich ľudí, obchodovali s beztrestnosťou a zbierali kompromateriály na politických konkurentov Smeru. Na pokyn Norberta Bödöra a možno aj Fica s Kaliňákom.
Zlomilo sa to až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, hoci Kováčik bol aj v tomto výnimkou. Napriek katastrofálnej reputácii a povesti zametača citlivých káuz neodišiel zo scény hneď ako iní.
Kováčik prežil protikorupčné pochody v roku 2017 aj protesty iniciatívy Za slušné Slovensko, ktoré sa uskutočnili o rok neskôr. Nepohla s ním žiadna výzva na odchod ani početné škandály, ktoré nevedel vysvetliť.
Keď mu však polícia na jeseň 2020 nasadila putá, bolo to v istom zmysle prekvapenie. Medzi znalcami prostredia sa nepochybovalo, že berie, ale že sa ulakomí aj na všimné od hrubokrkej mafie, predpokladal málokto.
Keby stávkové kancelárie umožnili tipovať, v ktorých kauzách sa nechal Kováčik uplatiť, väčšina hráčov by zrejme stavila na Gorilu, Bašternáka alebo financovanie Smeru. Na takáčovcov by bol asi mizerný kurz.
Bývalého špeciálneho prokurátora mali totiž všetci v podstate za slabocha, ktorý by na také niečo nenabral „odvahu“. V skutočnosti to pritom mohlo byť inak: ako nadmieru submisívny jedinec nevedel včas vyskočiť z kolotoča.
O Kováčikovi sa navyše tradovalo, že mal až živočíšny strach, že si ho pri preberaní úplatkov nahrávali. Inými slovami, pod tlakom bol vydierateľný a vtedy sa strácajú zábrany a prekračujú pomyselné hranice.
Osem rokov pre Kováčika je menej ako pôvodných štrnásť, keďže sa mu nepodarilo preukázať podporu zločineckej skupiny. Napriek tomu ide o jasný odkaz a výstrahu pre všetkých, ktorí by ho chceli nasledovať.
Kováčik totiž stál na čele elitného úradu, ktorý mal potierať korupciu a organizovaný zločin. Namiesto toho sa stal aj podľa Najvyššieho súdu jeho nepriamou súčasťou, čo je precedens nielen v európskom meradle.
Fico bude zrejme aj po tomto verdikte opakovať ničím nepodloženú tézu, že Kováčik je politickým väzňom súčasnej vlády. A kritizovať novinárov, na ktorých ukazoval prstom už po prvostupňovom rozhodnutí súdu.
V prítomnosti poslanca Blahu im vtedy ironicky „blahoželal“ a tlieskal, že majú „na svedomí“ prokurátora Kováčika. „Mne je tak ľúto toho Dušana,“ poľutoval ho neskôr na poľovníckej chate oligarchu Miroslava Bödöra.
Kováčik však nie je žiadna obeť, naopak: je jedným zo symbolov prehnitého systému, kde rozhodovali len peniaze a konexie. Systému, ktorý fungoval vďaka nominantom Smeru v najvyšších štátnych funkciách.
V koncentrovanej podobe je plasticky opísaný v kauze Očistec, o ktorej by mal súd začať rozhodovať v najbližších mesiacoch. Jedným z jej aktérov bol aj Kováčik – ako spolupracovník policajnej mafie Norberta Bödöra.
Čiže bielych golierov, ktoré nevládli hrubou silou ako takáčovci alebo gangstri 90. rokov. Pre spoločnosť však boli možno ešte nebezpečnejší, lebo mali pod kontrolou celý štátny aparát, silové zložky aj politiku.
Nadstavbou tejto zločineckej skupiny mali byť Fico a Kaliňák. Jej najslabším ohnivkom sa javí práve Kováčik: ak začne rozprávať, aby sa vyhol ďalšiemu vyššiemu trestu, špičky Smeru čakajú ťaživé dni aj noci.
Bývalý špeciálny prokurátor navyše čelí obžalobe aj v inej korupčnej kauze (úplatok od podnikateľa Petra Košča). A definitívne uzavretý nie je ani prípad Gorila, kde mal zohrať rolu povestného zametača stôp.
V jeho aute sa našli aj inštrukcie, ako má upratať dôkazy – vrátane zničenia nahrávok Gorila. Po prvom právoplatnom rozsudku, ktorý mu vymeral Najvyšší súd, sa môžu prihlásiť aj svedkovia, čo doteraz mlčali.
Ak sa bude, naopak, situácia vyvíjať v Kováčikov prospech – a osem rokov bude jeho prvým aj posledným právoplatným trestom – s najväčšou pravdepodobnosťou bude ticho sedieť v kúte a šúchať nohami.
Niečo si už odsedel a v prípade dobrého správania má šancu aj na skoršie prepustenie z väzenia. Napriek tomu je verdikt vinný ďalším víťazstvom spravodlivosti, ktorá už nemá zaviazané oči ako počas vlád Smeru.