Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. máj 2022

História

Keď začala revolúcia žrať svoje deti, Husák a Novomeský išli režimu poruke

Začiatok 50. rokov sa spája s procesom s buržoáznymi nacionalistami. Tí sa proti tomuto hanlivému označeniu neohradzovali. Kajali sa a v budovaní komunizmu mienili pokračovať ďalej.

Keď začala revolúcia žrať svoje deti, Husák a Novomeský išli režimu poruke

Archívna snímka z otvorenia bratislavského tunela pod Hradom, ktorý odovzdali do užívania 4. júla 1949. Na snímke predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák pri slávnostnom prejave. Foto: archív TASR

Po ovládnutí štátu komunistami sa v roku 1950 udial v Československu prvý veľký zmanipulovaný monsterproces s Miladou Horákovou a ďalšími protirežimovými politikmi. Menej sa hovorí o tom, že tu boli aj ďalšie, v jednom z nich obvinili zo špionáže skupinu Juhoslovanov, pričom trest smrti dostali aj dvaja Slováci. Potom už prišli na rad procesy s vysokopostavenými komunistami. Najvýznamnejší bol s Rudolfom Slánskym, v ktorom dostal popri ňom a ďalších trest smrti aj ociachovaný slovenský buržoázny nacionalista Vladimír Clementis.

Josif Stalin nariadil krátko po ovládnutí časti Európy všetkým satelitným štátom, aby zapoľovali na čo najväčšie ryby vo vlastnom komunistickom rybníku. Vzorom mal byť Sovietsky zväz, ktorý takto postupoval už od 30. rokov 20. storočia. Stalin to mal odskúšané – poslušnosť aj najvyššie postavených komunistov si dokázal udržať vyvolávaním strachu. Najlepšie zaberali odstrašujúce príklady, nikto si nemohol byť istý ďalším osudom.

Komunistickí šéfovia v Československu dostali pokyny nájsť svoje obete, svojho vnútorného nepriateľa, a to z najvyšších kruhov. Keďže po roku 1948 sa Stalin názorovo rozišiel s komunistickým vodcom Juhoslávie Josipom Brozom Titom, ktorý sa ubral vlastnou národnou cestou, ako vhodné motívy v satelitných štátoch sa ukazovali obvinenia z nacionalizmu. A aby bolo jasné, že neposlušný nacionalizmus je neprijateľný, dostal odpudzujúci prívlastok buržoázny.

V Československu vznikol dopyt po buržoáznych nacionalistoch. Naplniť ho napokon nebolo až také náročné, bolo sa čoho zachytiť. Platil tu dožívajúci asymetrický model riadenia štátu, keď v Prahe fungovala centrálna vláda a v Bratislave akýsi jej slabý a poslušný odvar v podobe Zboru povereníkov. Všetko pod dohľadom diktátorskej komunistickej strany – v Prahe československej, teda vlastne českej, v Bratislave slovenskej. Predsedom Zboru povereníkov bol Gustáv Husák, povereníkom školstva Ladislav Novomeský.

Títo dvaja ľudia sa stali vhodnými adeptmi na odstrel najmä v očiach žiarlivého šéfa slovenských komunistov Viliama Širokého. Boli jeho sokmi ešte z čias prvej Slovenskej republiky, keď sa komunistom na čele s Husákom nepodarilo oslobodiť Širokého z väzenia a ten sa na vedení Povstania a potom aj na prevzatí moci po prechode frontu nepodieľal.

Široký si presadil svoje až po obnovení Československa, ale ani to nie úplne. Pol roka po skončení vojny síce zvrhol Husáka, no zároveň ho musel ako nepochybne silného soka rešpektovať a ponechať mu miesto v úzkom, osemčlennom vedení Komunistickej strany Slovenska – v predsedníctve ústredného výboru. Husák mal potom aj naďalej silné postavenie vo výkonnej moci na Slovensku.

Príležitosť prišla pre Širokého po objednávke na procesy z Moskvy – Husák a spol. mohli byť vhodnými adeptmi zo špičky komunistickej strany, ktorým sa dal pričítať nacionalizmus. Najvyšší predstaviteľ československých komunistov Klement Gottwald s tým súhlasil, lebo sa nádejal, že si týmto zachráni vlastnú kožu. Pod ťažobou moskovského diktátu si nebol istý nikto. V roku 1950 tak Široký obvinil trojicu slovenských komunistov Husáka, Novomeského a Clementisa z buržoáznonacionalistickej úchylky.

Obvinenie sa prerokúvalo najskôr na užšej straníckej úrovni, potom ho Široký naplno rozvinul pred účastníkmi deviateho zjazdu Komunistickej strany Slovenska v máji 1950 v Bratislave. A išiel rovno na vec.

Obvinenie

Široký si vo vystúpení 24. mája 1950 položil rečnícku otázku: V čom sa prejavuje buržoázny nacionalizmus v komunistickej strane? Aká je jeho podstata? Odpoveď bola hodná vtedajšej dialektiky: „Jeho podstata je v tom, že sa díva na nacionálnu otázku izolovane, oddelene od otázky triedneho boja, od boja proti imperializmu, od otázky politickej moci v štáte. Podstata buržoázneho nacionalizmu je v tom, že národnostnú otázku predtým potlačovaného národa chce riešiť ako celonárodnú otázku spolu s vlastnou buržoáziou a nie v spojení s proletariátom predtým vládnuceho národa a že prijíma ideologické vedenie vlastnej nacionalistickej buržoázie.“

Nositeľom takejto úchylky mali byť v pomeroch Československa Husák a Novomeský. „[Tí] nevideli v slovenskej národnej otázke nikdy súčasť všeobecnej otázky pokroku, demokracie a socializmu, časť, ktorá je podriadená celku, a preto musí byť skúmaná vždy z hľadiska celku. Preto sa dostali do vleku slovenskej nacionalistickej buržoázie,“ vysvetlil Široký prítomným komunistom.

Široký spočítal novopečeným buržoáznym nacionalistom všetky vykonštruované prehrešky už od roku 1944, keď získali v komunistickej strane významné postavenie. V Slovenskom národnom povstaní sa nedostatočne opierali o robotnícku triedu a spriahli sa s reprezentantmi buržoázie. Ani po skončení druhej svetovej vojny nekonali inak, lebo v straníckych funkciách sa neprimkli k českej robotníckej triede, ignorovali Komunistickú stranu Československa, hatali vplyv pražskej vládnej politiky na výkonné orgány Slovenska.

„Súdruhovia Husák a Novomeský nebudovali stranu ako stranu lenisko-stalinského typu, ako stranu robotníckej triedy, ale v podstate ako stranu ľavej maloburžoáznej inteligencie,“ obvinil ich Široký. Sám nebol veľmi vzdelaný, a preto mu inteligenti, hoci komunistickí, vždy ležali v žalúdku.

Ladislav Novomeský s Vladimírom Clementisom. Foto: Archív Matice slovenskej

Široký pričítal buržoáznym nacionalistom prehru s Demokratickou stranou vo voľbách v roku 1946. Slovensko podľa neho prestalo byť slabým miestom republiky až po februári 1948. Ale nepolepšili sa, nekonali tak, aby „proti buržoáznonacionalistickým tendenciám vo vlastných radoch presadzovali a presadili líniu KSČ [Komunistickej strany Československa], líniu marx-leninskú, líniu súdruha Gottwalda“.

Preto ich osemčlenné predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska už skôr navrhlo odvolať z vládnych pozícií. Zároveň dostali možnosť napraviť v inej funkcii svoje chyby, „osvojiť si marx-leninskú teóriu a dokázať, že si zasluhujú dôveru strany“. Ale podmienkou je prijatie sebakritiky. Širokého prejav sa stretol so súhlasným skandovaným potleskom prítomných komunistov.

Kamufláž

Husák a Novomeský už vlastne mali sebakritiku za sebou. Predniesli ju skôr na užších fórach a na návrh ústredného výboru už boli aj odvolaní z povereníckych funkcií. Čakalo sa na ich verejné vystúpenie, či sa predsa len nebudú brániť. Veď obvinenia boli väčšinou absurdné.

Ak Husákovi napríklad vyčítali, že sa po obnovení Československa bratal s predstaviteľmi Demokratickej strany, vôbec to nebola pravda. Voľby na Slovensku v roku 1946 vyhrala Demokratická strana nie vďaka, ale napriek snahe komunistov. Jednoducho tak volili ľudia, lebo šípili v komunistoch nebezpečenstvo. Nezanedbateľný bol sentiment po prvej Slovenskej republike.

Inzercia

Husák siahol na všetky dostupné legálne i nelegálne nástroje, aby demokratov kompromitoval, využíval silový aparát, väzňov už vtedy mučila Štátna bezpečnosť. Na jeseň 1947 vyvolal na Slovensku puč a dosiahol oslabenie demokratov v Zbore povereníkov. Vo februári 1948 nečakal na pokyny zo straníckeho ústredia a demokratov v Bratislave odstavil zo štátnych funkcií ešte skôr, ako padli nekomunistickí ministri v Prahe. Zboru povereníkov a Slovenskej národnej rade sa postupne okliešťovali kompetencie a Husákovi komunisti nerobili Prahe žiadne problémy, správali sa ústretovo.

Podobne absurdné bolo obvinenie povereníka školstva Novomeského. Široký mu vyčítal, že školy sa nestali „vyhňami socialistickej výchovy“. „Učitelia a profesori, ktorí nesúhlasia s našou cestou k socializmu, ktorí šíria rôzne reakčné ideológie, našu mládež vychovávať nemôžu,“ vyhlásil Široký, za čím nasledoval búrlivý potlesk zjazdovníkov.

Aká bola realita? Cirkevné školy sa zoštátnili a v roku 1949 zasiahla vysoké školstvo na Slovensku druhá povojnová vlna čistiek. O rok nato už učitelia všetkých stupňov dostali od komunistickej strany pokyn, aby vychovávali žiakov v duchu marxizmu-leninizmu. Od učiteľov sa vyžadovala sebakritika. Ak sa nepodrobili, prišli zásahy. V roku 1950 bolo na Slovensku dobrovoľne-nasilu členmi komunistickej strany už 60 percent učiteľov a profesorov.

Husák a Novomeský teda verne slúžili komunistickej strane a čakalo sa, či sa na zjazde predsa nebudú brániť. Nič také sa nestalo, opak bol pravdou. Vraj im aj hrozili, aby sa nevzpierali, ale vzhľadom na ich výpovede sa skôr ukazuje, že ostali zarytí vo svojom presvedčení a rátali s návratom do pozícií.

Kajúcnici

„S referátom súdruha Širokého súhlasím a kritiku, mne adresovanú, v celom rozsahu prijímam,“ vyhlásil Husák hneď na druhý deň po vystúpení svojho straníckeho šéfa. Zopakoval, že tak urobil už pred užším plénom komunistickej strany, teraz to potvrdzuje pred zjazdovníkmi. „Zaviazal som sa zbaviť sa chýb, osobitne všetkých zvyškov nacionalistických predsudkov, a v obetavej práci pre stranu a pracujúci ľud naprávať škody, ktoré som zavinil,“ sypal si Husák popol na hlavu.

„Nacionalistická úchylka od učenia a politiky strany prejavovala sa u mňa predovšetkým v nesprávnych názoroch a v praxi pri úprave vzťahov k bratskému národu českému,“ vyhlásil. „Táto moja chyba má o to ťažšie dôsledky, že som svoje nemarxistické názory vnášal do strany po celé roky a najmä že som v tomto smere vplýval rozhodujúcim spôsobom na politiku strany v období národnooslobodzovacieho zápasu, v povstaní i po oslobodení, keď sa kládli základy našej obnovenej republiky.“

Husák si pričítal, že kolaboroval s Demokratickou stranou, s jej predstaviteľmi robil koaličnú politiku a mal podiel na zlom výsledku vo voľbách 1946. Okolo Demokratickej strany sa tak mohli združiť „zaostalé vrstvy obyvateľstva“. Kým v pražskej vláde sa stali vedúcou silou predstavitelia Komunistickej strany Československa, „v slovenských národných orgánoch veľkú prevahu získali zástupcovia slovenskej reakcie“. Preto podľa neho nie div, že Slovenskom zmietali politické krízy a až vďaka pomoci českého pracujúceho ľudu pod pražským vedením strany a Klementa Gottwalda vo februári 1948 „i tento zápas bol v celom štáte rozhodnutý“.

Kajúcnik u seba stále nachádzal vplyvy buržoázneho nacionalizmu, ktorý šarapatil v strane. Cítil ho „v preceňovaní práce vlastných úspechov, v podceňovaní obrovských úspechov robotníckej triedy v českých krajinách a v spojovaní toho s národnými vlastnosťami českými či slovenskými“.

Husák pretkával svoje vystúpenie chválou na múdrosť a prezieravosť súdruhov Gottwalda a Širokého, ktorí prebojúvali „zásady proletárskeho internacionalizmu a leninsko-stalinské princípy výstavby a politiky strany“. Ešteže odhalili jeho úchylku, lebo hrôza, „na aké cesty mohla byť navlečená strana, kde až mohla vyústiť nacionalistická koncepcia“. Sľúbil odstraňovať svoje chyby a nedostatky, pomáhať strane v práci a boji, „osobitne v zápase proti nacionálnym priestupkom“.

O niečo menej sebabičujúce bolo vystúpenie Novomeského, hoci aj on kritiku bezvýhradne prijal. V rokoch 1944 až 1945 podľa svojej výpovede spolu s Husákom vymohli výkonnú moc aj pre nekomunistov, čím mohli rásť pozície nekomunistického odporu. „Tento mylný postup upevnil ideologickú platformu buržoázie, presnejšie povedané, týmto mylným postupom my vstúpili sme na ideologickú platformu buržoázie, i prakticky sme pre ňu vymohli možno najprv pre skryté intrigy a potom pre otvorený boj aj proti nám,“ vyznal sa.

Novomeský si však neodpustil poznámku na adresu inteligencie, ktorú Široký tak hanil. Hoci si pričítal chybu, že v slovenských národných orgánoch sa nedostatočne opierali o národný front, okrem robotníctva, drobného a stredného roľníctva tam však zahrnul aj „pokrokové študentstvo a inteligenciu“. Na druhej strane pripustil, že v pozícii povereníka sa s nedostatočnou ráznosťou pričiňoval o to, aby „školská výchova sa uskutočňovala v duchu socialistickom“. A to aj preto, že do rezortu nevyhľadával „dosť ľudí z radov pracujúcich“. V službách školstva sa podľa neho stále prejavoval „klerikalizujúci element“, za čo niesol zodpovednosť.

Novomeský vyhlásil, že je pripravený „bezvýhradne podriadiť sa našej komunistickej strane a uskutočňovať jej politickú líniu“.

Odsúdenie

Účastníci zjazdu prijali sebakritiku Husáka a Novomeského, dokonca ju ocenili potleskom. Vyzeralo to tak, že ociachovaní buržoázni nacionalisti, ale stále súdruhovia sa polepšia a budú komunistickej strane pod vedením Gottwalda a Širokého verne slúžiť ďalej.

Novomeský ostal po strate povereníckeho postu riaditeľom Slovenskej akadémie vied a umení. Degradovaný Husák sa stal vedúcim roľníckeho oddelenia na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska. Ich pôsobenie v nových pozíciách však netrvalo dlho, mašinéria postupovala. Na začiatku roka 1951 ich zatkli, zbavili funkcií a vylúčili z komunistickej strany.

Nebol z toho rýchly monsterproces, lebo Husák sa pri vypočúvaní vzpieral. Odmietal potvrdiť to, k čomu sa verejne prihlásil v máji 1950. Napokon, pre Stalina to boli malé ryby. Prioritu dostal Slánský, druhý najmocnejší muž československého režimu. Do Slánskeho skupiny preradili aj Clementisa, ktorého v roku 1952 popravili.

Vyšetrovanie Husáka, Novomeského a ďalších buržoáznych nacionalistov sa naťahovalo až do roku 1954 a to bolo ich šťastím, lebo Stalin i Gottwald už vtedy nežili. Inak by dostali vyššie tresty. Husák skončil za velezradu a sabotáž s doživotím, Novomeský za to isté s desiatimi rokmi väzenia. V podstate ich odsúdili za to, k čomu sa priznali pri verejnej kritike v máji 1950.

Prešli roky, kým ich režim pustil z väzenia a rehabilitoval. V 60. rokoch sa mohli vrátiť na výslnie, stali sa opäť členmi komunistickej strany a pokračovali v politickej činnosti. Husák sa stal symbolom normalizácie a posledným komunistickým prezidentom v Československu.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.