Kresťanská koučka Andrea Abelová Šťastné manželstvo zažijeme až v druhej polovici života

„Zranenie z detstva je ako čierna diera, tam toho môžete hádzať, koľko chcete, a nikdy sa nezaplní. Čiže aj keď mi bude partner tieto nároky napĺňať, nikam to nevedie, pretože majú charakter závislostí. Už mi zajtra nebude stačiť to, čo mi stačilo dnes,“ tvrdí v rozhovore pre Postoj Andrea Abelová, kresťanská koučka, podnikateľka a matka ôsmich detí.

V občianskom združení Pre rodiny pracuje aj s manželmi, ktorí sa dostávajú do krízy. Tvrdí, že až po päťdesiatke je väčšia šanca zažívať niečo, čo sa dá nazvať manželskou  jednotou, ku ktorej sa musí človek prepracovávať len odumieraním svojich predstáv.

Rozprávali sme sa, ako ku krízam pristúpiť, čo stojí za našimi nárokmi na partnera a kedy sa nám podarí nájsť so životným partnerom manželskú jednotu.

Vo svojich vystúpeniach rozlišujete medzi prvou a druhou životnou etapou. Existujú takéto etapy aj v manželstve?

Áno, povedala by som dokonca, že v manželstve sú až tri etapy. Keď vstupujeme do manželstva, často sme veľmi zamilovaní. To tak po dvoch-troch rokoch prejde. Potom sa dosť začneme zaoberať svojimi potrebami a napĺňaním potrieb toho druhého. Ale postupom času nadobudneme pocit, že svoje potreby nemáme naplnené, takže sa dostávame do krízy.

Tu nie je možné posunúť sa bez toho, aby človek nevstúpil do procesov sebapoznania, aby si porozumel, z čoho jeho nároky voči partnerovi vyplývajú.

Ako to myslíte?

Tieto nároky alebo potreby môžu pochádzať z nejakých našich zranení. Ak do toho nevstúpime a nezačneme to rozpoznávať, tak stále budeme mať pocit, že nás manželský partner zraňuje, pretože nám tieto potreby nenapĺňa. Potrebujeme porozumieť, z čoho naše nároky voči partnerovi vyplývajú a že ten druhý človek mi iba stimuluje problémy, ktoré už dávno v sebe mám. Toto sú zhruba tie prvé dve etapy.

Aká je posledná etapa?

Zdá sa mi, že po päťdesiatke sa veci menia. Tak ako v životných etapách hovoríme o svojom egu a o tom, že starý človek musí zomrieť, zdá sa mi, že sa to rovnako deje aj v manželstve. Je to ťažké obdobie, lebo zomieranie starého človeka je naozaj bolestivé. Tak aj v manželstve, akoby všetky naše predstavy o tom, ako by to malo byť, ako by to bolo ideálne, ako by sa mal ten druhý zmeniť, ako by som sa ja možno mala zmeniť... nakoniec museli zomrieť.

Takže sa musíme vzdať predstáv, ktoré sme mali na začiatku o manželstve?

Áno. Je to problém, lebo väčšina manželstiev sa v tomto bode rozpadne. Zistia, že ja na sebe pracujem aj manžel sa snaží na sebe pracovať a napriek tomu to stále zostáva ťažké.

Moja osobná skúsenosť je taká, že človek v tomto bode v podstate urobí rozhodnutie, či zostáva verný tomu, čo sľúbil. Či v manželstve zostávam, nech už je to akékoľvek. A vtedy sa deje podstatná zmena, a to je už Božia milosť, ktorá človeka uschopňuje žiť niečo, čo je ťažké.

To však hovoríme o katolíckych manželstvách, v ktorých si ľudia uvedomujú vieru v Boha.

Áno, Boh človeka nakoniec uschopňuje, že vie prijať niečo, čo bolo pre neho až neprijateľné alebo ťažko sa to žije. Božia milosť pôsobí a človek začne nároky voči partnerovi strácať, naozaj začína prijímať realitu takú, aká je. Samozrejme, keď ide o domáce násilie, to treba riešiť úplne inak.

Ak chceme, aby manželstvo vydržalo, máme sa vzdať akýchkoľvek snáh o zmeny na partnerovi? Neskončí sa to nakoniec tak, že síce budeme fungovať v manželskom zväzku, ale každý vo svojom mikrosvete? Prečo sa nesnažiť zmeniť na partnerovi niečo, čo nám prekáža?

Áno, tá snaha je legitímna a väčšinou sa o tie zmeny snažíme. Len po tridsiatich rokoch zistíme, že to nemá žiadny alebo len veľmi malý výsledok, to je ten problém. Po takých piatich rokoch manželstva sa človek začína zaoberať svojimi potrebami, snaží sa o komunikáciu, snaží sa vysvetľovať, čo by potreboval.

Kľúčová v manželstve je komunikácia. Pokiaľ sa manželia vedia porozprávať, tak šanca pre zmeny tam je. Ale moje skúsenosti z programov pre manželov sú také, že komunikácia o citlivých veciach, keď mám hovoriť o tom, čo mňa zraňuje, funguje dosť ťažko. Veľmi záleží od životnej etapy, v ktorej sa nachádzame.

Kedy v manželstvách dochádza k prvým vážnym krízam, ktoré spôsobuje nezvládnutá komunikácia?

Žena sa dostáva do krízy väčšinou v čase, keď je doma zavretá s deťmi. Pre ženu sú kľúčové vzťahy, tak, samozrejme, najviac túži po blízkosti s mužom. Ale ten je práve vo veku, v ktorom rieši niečo úplne iné. Rieši to svoje, je na ceste hrdinu, začína na nej narážať na nejaké svoje obmedzenia. On si v tom čase prežíva svoje ťažké veci, zápasy v zamestnaní, zápasy o postavenie, o uznanie, o to, či je dosť dobrý. Vtedy je zväčša veľmi citlivý na kritiku.

Doma je manželka, ktorá túži po vzťahoch, ale je tam zavretá, čo tiež nie je úplne prirodzené. Ako ženy sme sa tisícky rokov vyvíjali trochu inak, žili sme v spoločenstve iných žien a detí, mohli sme komunikovať. To, že po príchode malých detí sme zavreté len s nimi, je naozaj veľmi náročné.

A teraz príde muž domov a žena všetky svoje ťažkosti na neho vysype. Pre muža je to také nepríjemné, že ak sa to takto opakuje dosť dlho, urobí všetko pre to, aby sa komunikácii vyhol. Sme veľmi precitlivení na akúkoľvek kritiku, takže ísť do komunikácie, kde kritika zaznieva, sa skončí väčšinou hádkou.

Dá sa dobrej manželskej komunikácii naučiť?

V rámci programov nášho občianskeho združenia Pre rodiny sme sa snažili túto komunikáciu vysvetľovať, vyzývali sme manželov, aby to skúšali. Oni to skúšali, ale potvrdili, že to ide naozaj ťažko.

Princípom je, aby žena mohla povedať všetko, čo prežíva. Pre ženu je to úplne kľúčové. Muž bez toho prežije. On sa zavrie do svojej jaskyne, zväčša nepotrebuje až tak veľmi komunikovať. Ale pre ženu rozprávať je úplne nevyhnutné.

Čo by mal muž spraviť?

Bolo by fajn, keby muž bol schopný dať žene priestor, nech môže povedať všetko, čo prežíva. Pre muža je to ťažké počúvať, musí sa chcieť učiť počúvať, byť ticho, skúšať zvládnuť svoje emócie. Keď sa to podarí, tak potom by mal dostať priestor muž, aby povedal, ako to on prežíva, čo to s ním robí, keď to musí počúvať.

Kedy je v manželstve spokojný muž a kedy žena?

Pre muža je kľúčové vedomie, že sa vie o rodinu postarať, že ju vie zabezpečiť a že má spokojnú manželku. U ženy je to zložitejšie. Ona potrebuje vzťahy a aby boli vždy dobré. A to sa odvíja práve od spomínanej komunikácie.

Keby bol muž schopný dať žene priestor, aby mohla povedať všetko, čo prežíva, aj negatívne veci, tak žena bude spokojná. Samozrejme, že potrebuje, aby jej muž rodinu zabezpečil, aby jej bol verný, aby sa postaral o rodinu a vedel byť pri výchove aktívne prítomný.

Ale najkľúčovejšia podľa mňa je komunikácia. Bez nej nie je možný vzťah. Ak nemôžeme hovoriť o tom, čo prežívame, tak nie sme schopní budovať vzťah.

A čo ak žena vidí, že muž s ňou takto komunikovať nevie, a prestane to od neho očakávať? Môže aj v tejto situácii z toho byť spokojné manželstvo?

Pre muža to možné je. Nechcem to zovšeobecňovať, ale väčšina mužov je tak konštruovaná, že sa komunikácii o prežívaní potrebuje učiť. Oni keď nemusia komunikovať, tak bez toho prežijú.

Lenže keď sa žena začína uzatvárať do seba, väčšinou je to už katastrofa. A nie vždy to muž vie prečítať, pretože z jeho pohľadu je všetko v poriadku. Žena je ticho, tak ako je ticho on, a v jeho svete je takto všetko v poriadku. Potom je však prekvapený, keď zrazu žena podá žiadosť o rozvod.

Riešia ženy v rôznych životných etapách tieto krízy inak?

Určite sa to mení. Po tridsiatke len začíname narážať na limity. Súvisí to aj s tým, ako sme vnútorne vyskladaní, aké máme vnútorné nastavenie. Sú to v podstate nároky, ktoré vznikli z nejakého deficitu v detstve. A ten deficit bez toho, že by sme o tom vedeli, potrebujeme nejako zaplniť.

Lenže také zranenie je ako čierna diera, tam toho môžete hádzať, koľko chcete, a nikdy sa nezaplní. Čiže aj keď mi bude partner tieto nároky napĺňať, nikam to nevedie, pretože majú charakter závislostí. Už mi zajtra nebude stačiť to, čo mi stačilo dnes. Napríklad ak potrebujem, aby som mala vždy pravdu, tak sa budem dostávať do zničujúcich emócií na stále menšie podnety.

Kým v tridsiatke pociťujeme, že sa to začína objavovať, ak nevstúpime do uzdravovacieho procesu, tak v štyridsiatke už majú tie nároky také rozmery, že sme naozaj vo veľmi zničujúcich emóciách, ktoré môžu prerastať až do depresií či do iných psychóz. Je to také štádium, ktoré sa už nedá uniesť.

Tvrdíte, že do manželstva si nosíme zranenia z minulosti? Aké zranenia si so sebou nesie žena z vášho predchádzajúceho príkladu, ktorá chce mať stále pravdu?

Napríklad keď jej rodičia ako dieťaťu nedávali dostatočný priestor slobody. Vždy muselo byť tak, ako rodič povie, a to hneď, a dieťa nemalo žiadne slovo. Je to len príklad, lebo to je veľmi individuálne.

Aké najčastejšie zranenia, ktoré si so sebou nesieme, robia v manželstvách problém?

Napríklad keď si otec v rodine neplnil svoju rolu tak, ako mal, nenaplnil potreby dcére. Nebol tam fyzicky alebo emocionálne prítomný alebo jej nedával dostatočnú pozornosť, nehovoril o tom, že je pre neho krásna, že je šikovná. V tomto máme takmer všetky ženy obrovský deficit. Chýba nám blízkosť a bezpečie od otca.

Čo to spôsobí v manželstve?

Keď žena prichádza do manželského života s týmto deficitom, začína očakávať od manžela, aby naplnil čiernu dieru, ktorú otec spôsobil. A manžel sa môže niekedy aj rozkrájať a nedá sa to.

Pretože my sme skonštruovaní pre vzťah s Bohom. Nás v konečnom dôsledku môže naplniť iba vzťah s Bohom. Čiže len čo to očakávame od nejakého človeka, tak sa to nedá. Teda aspoň nie natrvalo.

Za ideálneho stavu, že by otec dal dcére všetko, ako potrebuje, dieťa by sa veľmi ľahko prepájalo na vzťah s Bohom, na otcovský vzťah. Bol by tu dokonalý otec a bol by dokonalý aj Nebeský otec.

Ale ideálny stav sa nedeje, pretože pre prvotný hriech nie sme schopní mnohé veci vnímať. Sme zdeformovaní a nie sme schopní ani svoje deti vychovať bez toho, aby sme ich nezranili. Naozaj si to žiada vstúpiť do procesov vnútorného uzdravovania, aby sa začali dávať veci do poriadku.

Spomínali ste zranenia, ktorými deťom neúmyselne ubližujeme. Môžete byť konkrétnejšia, v čom ako rodičia robíme chyby, ktoré môžu byť príčinou ich zranení v dospelosti?

Čo teraz najviac pozorujem a myslím si, že je to naozaj veľkým problémom našej doby, je to, že rodičia kladú príliš veľké nároky na deti. Že musia dosahovať len perfektné výsledky, nosiť samé dobré známky, nesmú v ničom zlyhať. To spôsobuje, že už dnešná generácia mladých ľudí, pričom ešte väčší problém je to pre dnešných mladých mužov, má obrovský strach zo zlyhania.

Boja sa robiť životné rozhodnutia, rozhodnúť sa pre nejaký záväzok, napríklad vstúpiť do manželstva alebo vstúpiť do rehole, do kňazstva, pretože nemajú istotu, či to zvládnu perfektne. Taký človek si potom posúva latku strašne nízko. Všetko chce robiť len na skúšku. Dlhodobo prežíva strach zo zlyhania alebo úzkosť, keď zlyhá.

Stretla som sa s názorom žien, ktoré si myslia, že sa ocitli v nefungujúcom manželstve, pretože si manžela nevymodlili. Nemodlili sa za budúceho partnera. Čo si o tom myslíte?

Nikdy mi nenapadlo sa takto na veci pozerať. Ja to s Božou vôľou vidím trošku inak. Myslím si, že Božia vôľa je niečo, čo sa neustále tvorí medzi človekom a Bohom. Niekedy hovorím, že Boh je ako dobrá navigácia. Aj keď odbočím zle, hneď všetko prepočítava a zase nás vedie tou najbližšou cestou k sebe.

Toto mi trošku zaváňa tým, že my sme tu urobili chybu a teraz musíme za to celý život trpieť. Myslím si, že Boh takýto nie je.

Aký je?

Mám skúsenosť s tým, že o veci, ktoré Bohu odovzdám, sa naozaj stará. Lenže paradoxne úplne iným spôsobom, ako si to ja predstavujem. Často je odpoveďou Boha na naše modlitby, že nás dostane do problémov a nás to núti hľadať nejaké iné riešenia, Božie riešenia... Nastáva očisťovanie. Nevidela by som to tak, že keď máme problémy, je to pre niečo, čo sme urobili zle.

To je možno práve ten rozdiel medzi prvou polovicou života a druhou. V prvej sme schopní to chápať tak, že budem na sebe pracovať a Pán Boh mi za to bude dávať požehnanie, úspech. A v tej druhej jasne chápeme, že očisťovanie môže robiť len Boh. Už to nie je moja aktivita, ale je to aktivita Božia, ktorej sa potrebujem otvoriť.

Keď sa niekto dostane v manželstve do takej krízy, že nevidieť východisko, že je v bode, na ktorom sa iné manželstvá lámu, kde začať, ak ho chceme zachrániť?

O procesoch sebapoznania a práce s egom som napísala knihu. Odporúčala by som, nech siahne po takejto literatúre. Alebo ak sa dá, osobne sa stretnúť s človekom, ktorý tomu rozumie.

Ak nejde skutočne o domáce násilie alebo ťažké problémy ako alkoholizmus, odporúčam naozaj zostať verný manželskému sľubu. Tak, ako musí zomrieť ego, aj vzťah svojím spôsobom musí zomrieť predstavám, aké máme. Je to normálny vývoj.

Ako musí zomrieť vzťah, aby sa posunul do poslednej etapy?

Keď zistíme, že sa nedejú naše očakávania a sme z toho sklamaní, potrebujeme vstúpiť do procesu sebapoznania, aby sme zistili, že naše očakávania sú vlastne nároky a že pochádzajú z našich vnútorných zranení.

Potrebujeme si to dať dokopy, pomenovať si tie nároky a začať sa toho zbavovať. Toto už je iniciatíva Boha, len my to potrebujeme chcieť a dať Bohu na to súhlas. Uvidíme, kam nás to dovedie, nebojme sa problémov.

Niektorí tvrdia, že až keď sa prestali snažiť partnera zmeniť a prijali ho takého, aký je, začali žiť v šťastnom manželstve. Toto je tá cesta?

Áno, je to prijatie. Viete, že niektoré veci sa nezmenia, prestáva vás to tak rozčuľovať, lebo viete, že tak to je. Jednoducho to prijmete a vtedy sa môže začať rodiť niečo nové. Pripadá mi to ako úplne normálny proces. Problém je, že manželstvá sa väčšinou cez tento bod nedostanú.

Existuje podľa vás šťastné manželstvo?

Sú vzácne páry, ktoré si od začiatku rozumejú a ide im to s minimom konfliktov. Ale to je naozaj dosť zriedkavé. Mne sa zdá, že predpoklad na šťastné manželstvo je naozaj až v druhej polovici života.

Po päťdesiatke, okolo šesťdesiatky, je väčšia šanca zažívať niečo, čo sa dá nazvať manželskou jednotou, ku ktorej sa musí človek prepracovávať odumieraním svojich predstáv, prijímaním toho druhého a hlavne Božou milosťou, ktorá tam robí niečo dosť podstatné, to naše vnútorné očisťovanie z duchovného hľadiska.

Je kríza v manželstve nevyhnutnosťou? Znie to dosť depresívne.

Je to nevyhnutnosť a je to dobrá vec. Očisťuje nás, otvára nás Bohu, ktorý je pravda. Keď žijeme svoje vlastné predstavy, tak nás to nepúšťa ani do duchovného života. Lebo vtedy žijeme to, že ja sám viem lepšie, čo je pre mňa dobré. Toto je vlastne podstata prvotného hriechu.

Čiže môžeme robiť dobré veci, chodiť do kostola, plniť si cirkevné záväzky, ale v skutočnosti nás to neposúva do duchovného života, pokiaľ sa Bohu neotvoríme naozaj. Vtedy sa začnú dávať do poriadku naše vzťahy v rodinách, otvoríme sa Bohu, rozbehne sa iný duchovný život, získavame slobodu, vnútornú radosť.

Podľa vás je manželská kríza dobrá skúsenosť. Čo nám však vezme?

Iba ilúzie. Nevidím tam nič, čo by nám kríza v negatívnom zmysle slova zobrala. Je dôležité, aby človek vedel, že keď sa začnú problémy, nie je koniec sveta a dá sa to riešiť.

Foto: Postoj, Andrej Lojan