Putinova vojna Najbližšie dni rozhodnú o osude Ukrajiny

„Bojové schopnosti ukrajinských ozbrojených síl sa podstatne znížili, čo nám umožňuje sústrediť naše hlavné úsilie na dosiahnutie hlavného cieľa: oslobodenie Donbasu,“ tvrdil v piatok Sergej Rudskoj z ruského generálneho štábu.

„Hodí sa to k novému legitimačnému naratívu: ‚Samozrejme, nikdy tu nešlo o inváziu, o krajinu ako celú, ale ide o to, aby sme ochránili chudákov Rusov a ruskojazyčné obyvateľstvo v Donbase pred genocídou, ktorú Kyjev a jeho americkí majstri plánovali, bla, bla, bla,‘“ zhŕňa argumentáciu ruskej propagandy odborník Mark Galeotti.

Pozorovatelia poukazovali aj na to, že politické a vojenské špičky sa zjavne pokúšajú dištancovať od invázie, ktorá nejde podľa plánov. Namiesto Putina, Šojgua či Gerasimova, ktorí by boli vhodnými osobami, aby oznamovali „novú fázu“, táto pochybná česť pripadla druhotriednemu aparátčikovi.

„Toto je porážkou ruských plánov, nie je to tým, čo chceli urobiť, ale tým, k čomu sú pod tlakom prinútení,“ hodnotí ďalej Galeotti. Pre Ukrajinu to však bude nebezpečné: „Je to zlým znakom, lebo konsolidáciou a sústredením na územia, na ktorých Rusku záleží – prepojenie s Krymom a Donbas –, ak dokážu tieto územia kontrolovať, dobyť a udržať Mariupol a potom rozšíriť svoju kontrolu na zvyšok Donbasu, bude pre Moskvu pokušením to udržať.“

Pre mierové rokovania to neveští nič dobré, myslí si Galeotti: „Neviem si predstaviť, ako Zelenskyj vydá ruskej kontrole mestá ako Mariupol, ktoré tak urputne proti tomu bojovali.“ Rovnako aj ochota Moskvy stiahnuť sa z dobytých území bude malá, vojna sa môže preto natiahnuť.

Čo sme sa naučili o ruskej armáde?

Jedným z hlavných pozorovaní posledného mesiaca je, že ruská armáda vykazuje masívne nedostatky nielen v príprave operácie, v ktorej masívne podcenila protivníka, ale aj na taktickej úrovni.

To by však nemalo byť žiadnym prekvapením. Taktická rovina bola vždy tou, kde bola ruská armáda najslabšia. Ruskí vojaci sa historicky vyznačovali nedostatkom vlastnej iniciatívy, závislosti od veliacich dôstojníkov a jej slabosťou boli aj poddimenzované zbory poddôstojníkov.

To sa ukázalo ako slabina napríklad aj v Zimnej vojne 1940 proti Fínsku, v ktorej sa sovietske straty odhadujú na štvor- až päťnásobok fínskych. No vojna sa napokon predsa len skončila fínskou porážkou, viac než štyridsaťnásobne ľudnatejší Sovietsky zväz odhodlaných Fínov proste prevalcoval.

Aj v boji proti nacistickému Nemecku boli sovietske straty vyššie než tie nemecké, čo tiež súviselo so slabým výkonom Červenej armády na taktickej úrovni. Na operatívnej a strategickej úrovni sa však Červená armáda zlepšovala a postupne dokázala sláviť víťazstvá, až napokon protivníka – i keď za cenu nesmiernych strát – porazila.

To nebolo len zásluhou materiálnej prevahy, za ktorú Sovietsky zväz z veľkej časti vďačil západným spojencom, ale aj umne naplánovaných a vykonaných ofenzív na operačnej a strategickej rovine, napríklad odrezanie a obkľúčenie nemeckej 6. armády v Stalingrade v zimnom ťažení 1942/43 či zničenie nemeckej Heeresgruppe Mitte v operácii Bagration v lete 1944.

Ukrajinci sú lepší, než sa čakalo

Omnoho väčším prekvapením je však ukrajinská armáda, ktorá sa bráni nielen hrdinsky, ale aj efektívne. Po mesiaci bojov s výnimkou Chersona, ktorý sa Ukrajinci pokúšajú získať naspäť, nepadlo ani jedno veľké mesto. Dokonca aj Charkov a Sumy, ktorých vonkajšie štvrte sú od ruských hraníc vzdialené menej než tridsať kilometrov, stále odolávajú ruským útokom.

Len na juhu sa ruskej armáde podarili väčšie úspechy a dobyla Cherson, Berďansk a Melitopol. Útok na Mykolajiv však nevyšiel a ukrajinský protiútok dokázal Rusov v ostatných dňoch zatlačiť ďalej na východ. Pentagón dokonca tvrdí, že ani Cherson už Rusi nemajú pod úplnou kontrolou. Menšie protiútoky Ukrajinci spustili aj severozápadne od Kyjeva.

Nebezpečenstvo pre Ukrajinu však naďalej pretrváva. Vďaka úplnej dominancii Ukrajincov na mediálnej scéne vieme o chybách a nedostatkoch ukrajinskej armády omnoho menej než o tých ruských, hoci chyby sa robia nepochybne na oboch stranách.

Veľkým rizikom je situácia v Donbase, kde Rusi za posledný týždeň síce nedokázali veľmi postúpiť, no pád Mariupola zrejme zostáva už len otázkou času.

Jeho pád by znamenal vážny problém pre zvyšné ukrajinské sily v Donbase, keďže posledné prístavné mesto pri Azovskom mori viaže značné ruské jednotky. Len čo mesto padne, možno očakávať preskupenie ruských síl s cieľom vytvoriť prielom smerom na sever. Tam by sa mohli ruské jednotky zjednotiť spolu s jednotkami stojacimi pri Iziume a týmto spôsobom obkľúčiť početné sily Ukrajincov stojace na Donbase.   

Nebezpečenstvo dlhej vojny

„Nevieme, či stojíme na začiatku, v strede alebo konci tejto vojny,“ myslí si analytik Michael Kofman. Do značnej miery to závisí od Putina: Uvedomuje si, v akom zlom stave sa ruská armáda nachádza a že svoje politické zadanie nedokáže splniť? Alebo generáli naďalej sľubujú, že je víťazstvo za rohom a Kyjev sa čoskoro poddá kremeľskému diktátu?

Pre Ukrajinu je to problém. V najhoršom prípade hrozí zdĺhavá a ešte viac devastujúca vojna s Ruskom. Kyjev sa bude musieť rozhodnúť, či ďalej odolávať a dúfať v zmiernenie ruských požiadaviek, keď v dôsledku sankcií a rastúcich strát Moskva bude nútená pristúpiť na seriózne rokovania, alebo či v istom bode radšej prijme požiadavky agresora.

Rozhodovanie nie je jednoduché. Vyčkávanie na rastúci verejný tlak v Rusku sa nemusí vyplatiť, kremeľská propagandistická mašinéria beží na plné obrátky a nemalá časť Rusov (zrejme okolo 70 percent) vojnu podporuje. Obratom vo vojne by bolo aj obkľúčenie ukrajinskej armády na Donbase, ktoré by výrazne oslabilo obranyschopnosť Ukrajiny a jej možnosť ďalej vzdorovať ruskému náporu. Pre Moskvu by takýto úspech znamenal silné karty v rokovaniach.

Aj keď Rusko v súčasnosti nasadilo všetky sily pripravené na inváziu, ešte stále dokáže zintezívniť svoje vojenské úsilie. Niektorí analytici ako Lukáš Visingr sú optimistickí: aj keď Rusi ešte zmobilizujú jednotky z Ďalekého východu, ich kvalita výcviku a výzbroje bude ešte horšia než v tých jednotkách, ktoré sú v nasadení dnes. Kofman je skeptickejší: čím dlhšie vojna potrvá, tým väčšmi sa preukáže materiálna prevaha ruskej armády, ktorú doposiaľ aspoň sčasti kompenzujú dodávky zbraní zo Západu.

Ruská armáda sa medzitým schyľuje k systematickému ničeniu ukrajinského priemyslu a infraštruktúry, čím chce napáchať čo najväčšie škody. Podľa Kofmana ide o snahu Ukrajinu dlhodobo oslabiť a v ďalšej fáze vojny sa možno obávať, že deštruktívne konanie Rusov dosiahne nový vrchol.

Ruskú armádu by mohla zastaviť logistika

Optimistickejšie hodnotenie má Trent Telenko, ktorý ako prvý upozornil na nekvalitné čínske pneumatiky ruskej armády s tým, že jej spôsobujú značné logistické problémy.

„Prvoradou prioritou ruskej logistiky je preprava delostreleckej munície. Každé nákladné auto sa vysiela v akomkoľvek stave, preťažené muníciou. Motory bežia prehriate do biela a za posledné tri týždne nikto neskontroloval hladinu oleja alebo iných kvapalín, nehovoriac o výmene oleja.“

Dlhodobo to ešte prehĺbi logistické ťažkosti Rusov, myslí si Telenko. „Od konca apríla do polovice mája 2022 bude môcť ukrajinská armáda robiť protiútoky všade, pretože ďalej ako 30 kilometrov na ukrajinskom území budú ruským jednotkám chýbať jedlo a munícia.“

Otázkou však zostáva, v akom stave sa po dvoch mesiacov bojov bude nachádzať ukrajinská armáda a či skutočne vydrží dlhšie než tá ruská.

Má Rosgvardija Putinovej vojny plné zuby?

Medzitým však ruské bezpečnostné zložky javia prvé známky nespokojnosti. V Krasnodare ruská národná garda vyhodila 12 členov, ktorí odmietli ísť bojovať na Ukrajinu. Podľa ruského práva síce jednotky Rosgvardije možno nasadzovať v zahraničí, ale podobne ako brancov iba v prípade, ak sa dobrovoľne prihlásia.

Na rozdiel od 18-ročných mladíkov však členovia Rosgvardije svoje práva dobre poznajú. Ísť bojovať na Ukrajinu, kde národná garda v ostatných týždňoch stráca jeden konvoj za druhým, sa gardistom veľmi nechcelo a cestu na front odmietli. Obratom dostali výpoveď, no proti svojmu prepusteniu zo služby podali žalobu.

Žeby pred súdom uspeli, je v Putinovom Rusku takmer vylúčené, no tento prípad ukazuje, že ani Putinovi pretoriáni, ktorých hlavnou úlohou je potláčanie protestov, už ďalej nie sú ochotní bezvýhradne krvácať za svojho pána v Kremli.

Po mesiaci vojny je preto jasné, že Putin si chcel na Ukrajine odhryznúť priveľké sústo. Možno dokonca natoľko veľké, že sa ním napokon zadrhne.