Český reportér Zrno z Kyjeva Rusi zobudili spiaceho tigra. Ukrajinci neveria diplomacii, vidia len víťazstvo

„Neviem, či Vladimir Putin neprepadol mesianistickej predstave o obnove ruského impéria. Ak si myslí, že to je vec, ktorú musí po sebe zanechať svojim potomkom, v takom prípade je rokovať s ním už náročné. Potom ide už len o boj na život a na smrť,“ tvrdí vedúci zahraničnej redakcie českej televízie CNN Prima News a šéfredaktor českého webu Konzervativní noviny Matyáš Zrno.

Z Kyjeva hovorí, aká tam vládne atmosféra, kto sú tí, ktorí v meste ostali, či nemá strach i prečo podľa neho Rusi nemajú šancu metropolu Ukrajiny dobyť. Okrem iného opisuje stretnutie prezidenta Zelenského s premiérmi Česka, Poľska a Slovinska. Približuje aj náladu Ukrajincov, ktorí majú podľa neho miestami až prehnaný optimizmus z vývoja vojny. 

V Kyjeve sa ako novinár nachádzate posledné dva týždne. Aká vládne v meste atmosféra?

Keď sme do Kyjeva prišli, nebol v uliciach takmer nikto. Mesto bolo úplne prázdne, na cestách nás zdržiavali len checkpointy. Vyzeralo to ako mesto duchov, no deň čo deň pribúda v uliciach viac ľudí a zhusťuje sa aj premávka. Už občas ide nejaký autobus, metro premáva raz za hodinu, pred pár dňami som už videl aj otvorený stánok s rýchlym občerstvením, dokonca dve otvorené reštaurácie. Pritom ešte nedávno mohli byť otvorené len niektoré potraviny a lekárne.

Teraz to tu trochu pripomína, ako keď sa u nás uvoľňoval lockdown. Mesto sa postupne preberá k životu. Stále normálne fungujú elektrina, plyn, voda aj zásobovanie, takže v obchode potraviny kúpite. Množstvo vecí je však drahších, najmä ovocie, zelenina, mäso a podobne. A panuje tiež absolútny zákaz predaja alkoholu, naozaj sa vôbec nepredáva a je veľmi ťažké sa k nemu dostať. Ľudia sa pomerne disciplinovane podvoľujú tomu, čo sa od nich vyžaduje.

Ľudia si už teda zvykajú na vojnu?

Tak to proste je. Ľudia si dokážu zvyknúť na všetko, žiaľ, aj na vojnu. Človek by čakal, že Ukrajina nie je celkom funkčný štát, ale v rámci možností tu teraz ľudia plnia všetky príkazy. Ukrajinský štát dnes funguje skutočne efektívne, panuje jednota vo velení, nie sú tu žiadne vnútorné skupinky, ktoré by to narúšali.

Aj celodenný zákaz vychádzania, ktorý v Kyjeve platí raz do týždňa, podľa mňa tak trochu slúži na to, aby nezabúdali, že vojna je stále tu, a nepodliehali prílišnému optimizmu.

Nemajú však Kyjevčania obavy z obkľúčenia mesta ruskými jednotkami?

Určite majú, ale samotné mesto v tejto chvíli priamo neohrozuje frontálny útok. Zdá sa, že Rusi nemajú dosť síl na to, aby sa pustili do zásadnejšej ofenzívy, ktorou by sa im podarilo mesto obkľúčiť, nieto ešte ovládnuť. Zatiaľ sú schopní mesto „len“ ostreľovať, ale aj to spôsobom, akoby chceli dať o sebe vedieť, že tu ešte sú, alebo aspoň vyvolať paniku.

Iste, niekedy zasiahnu jeden-dva obytné domy za deň, čo si takisto vyžiada životy či minimálne zranených, ale nejde o masívne ostreľovanie. Kyjevčania zatiaľ normálne spia vo svojich domovoch, v metre sa už nenocuje. V krytoch prespávajú len tí, ktorí sú bližšie k frontu.

V samotnom Kyjeve je pomerné malé riziko, že raketa padne práve na váš dom. Keď sa rozhúkajú sirény, ľudia na to už kašľú, situáciu vedia vyhodnotiť a život viac-menej pokračuje ďalej. Nie je to tak, že by sme tu kľučkovali medzi granátmi, alebo ako v Groznom v roku 1994, kde Rusi mesto zrovnávali so zemou.

To zrejme o predmestiach neplatí.

Áno, na predmestiach Kyjeva, ako je Irpiň či Buča, panuje celkom iná situácia, tam sa bojuje naozaj tvrdo a intenzívne. Rozprávali sme sa s tamojšími utečencami, ktorí svedčia o tom, že Rusi sa tam s ničím „nepárajú“ a mestá ostreľujú systematicky jedno po druhom. Toto sa dosiaľ priamo v Kyjeve nedeje, aj keď si myslím, že pondelkové ruské zbombardovanie nákupného strediska môže s ľuďmi opäť zamávať. Nakupovať jednoducho musíte a zjavne Rusi začínajú s obľubou mieriť už aj na nákupné strediská.

Aké je to byť dnes reportérom v Kyjeve?

Len čo začneme niekde natáčať, do dvoch minút máme pri sebe nejakého policajta, vojaka alebo príslušníka teritoriálnej obrany, ktorý nás skontroluje. Je to však z ich strany veľmi slušné, ešte sa aj ospravedlnia s tým, že je vojna a je to ich povinnosť.

Znie to blbo, ale dnes je z Ukrajiny akoby policajný štát. Kdekoľvek sa zastavíte alebo robíte čokoľvek neštandardné, stačí, že niekam bežíte ako my na jedno interview s pravoslávnym kňazom, ste podozriví a hneď vás zastavia a zisťujú, o čo ide. Stačí, že nejako vybočujete z davu, vyzeráte čudne alebo vytiahnete kameru, prichádza kontrola. Je to úplne pochopiteľné.

Máte možnosť nakrúcať aj medzi vojakmi?

Ani ako novinára nás na mnohé miesta nepustia. Ukrajinci si to dosť strážia. Dostali sme sa síce k nejakým ukrajinským jednotkám, ale bližšie k frontu to už nešlo. Nedarí sa to ani veľkým svetovým médiám. Vstup na front je limitovaný. Pustili tam zatiaľ BBC a ešte Washington Post, ale aj to vo veľmi obmedzenom režime.

Spravodajstvo z frontu je tak stále do značnej miery založené len na videách, ktoré si natočia vojaci na mobil a zavesia si to zrejme až po schválení na sociálne siete.

Na Ukrajine počas vojny zabili kameramana americkej stanice Fox News, strieľali na viaceré štáby svetových televízií, a to aj neďaleko Kyjeva. Nemáte strach?

Ja nie, nemám pocit, že by mi práve v Kyjeve hrozilo veľké nebezpečenstvo. Som v meste, kde stále žijú ešte necelé dva milióny ľudí, ktorí chodia normálne po ulici, nakupovať, navštevujú sa a podobne. Doteraz som si ani raz nedal na seba nepriestrelnú vestu. Pripadal by som si ako idiot, keď vedľa vás nakupujú babičky. Ale môj prah strachu je zrejme iný než u väčšiny ľudí.

Hoci v Kyjeve žijú stále takmer dva milióny obyvateľov, milión ich stade utiekol. Kto sú tí, ktorí v Kyjeve zostali?

Neviem, či ten počet dvoch miliónov v Kyjeve ešte platí. No mám dojem, že väčšina ľudí, ktorá chcela z mesta utiecť, už tak spravila v tých prvých dňoch. Teraz ostali najmä tí, ktorí sú rozhodnutí vydržať. Veľká časť ľudí ešte pomerne mierne bombardovanie chápe ako podmienky, v ktorých je lepšie ostať než byť v cudzine utečencom. To si ani hocikto nemôže dovoliť. Z mesta sa však stále dá odísť.

Vy ste reportovali aj priamo zo stretnutia prezidenta Zelenského s lídrami Česka, Slovinska a Poľska. Ako zarezonovala táto udalosť na Ukrajine?

Médiá o tom, samozrejme, reportovali, ale čakal som, že sa o tom bude hovoriť viac. Prekvapilo ma, že prezident Zelenskyj sa o tom nezmienil dokonca ani na svojom účte na Twitteri. Táto cesta rezonovala asi viac v našom a povedzme v celosvetovom mediálnom priestore ako na Ukrajine, hoci mala humanitárny, vojenský a finančný význam, keďže sa na nej dohodovali konkrétne aspekty pomoci. Nehovoriac o tom, že Ukrajina dostala cez tieto členské štáty zástupcov a svoj hlas aj na úrovni EÚ.

Bol to podľa vás dobrý krok od lídrov týchto európskych štátov?

Určite áno, a aj pre Zelenského, ktorý tak nie je len nejakým osamoteným kovbojom, ale stoja za ním aj premiéri iných štátov. Myslím, že to posilnilo aj odhodlanie týchto troch premiérov v podpore Ukrajiny. Stretnutie na nich veľmi zapôsobilo.

Ako to myslíte?

Keď idete tými temnými chodbami prezidentského paláca a všade okolo vás sú vojaci so zbraňami, v oknách sú vrecia s pieskom, prezident je v zelenej bunde a premiér v kaki košeli, tá atmosféra poľného štábu je veľmi silná. Aj na českom premiérovi Fialovi, ktorý nedáva veľmi najavo svoje rozpoloženie, to bolo vidieť.

A určite na tom títo premiéri získali aj silnú medzinárodnú reputáciu. Reportovali a veľmi to oceňovali aj veľké zahraničné médiá typu CNN, pre ktoré boli doteraz Poliaci len nejakými polofašistami a podobne ako podozrivého vnímali aj slovinského premiéra Janeza Janšu. Ani jedna z týchto troch krajín nechcela svojho času prijímať utečencov, takže sme boli takí tí „zlí chlapci“ Európy. A teraz sa ukázalo, že až takí zlí nie sme.

Myslíte, že ich budú nasledovať ďalší európski štátnici?

Tí, ktorí dajú radi na svoje PR, najmä po tom, čo si v médiách prečítali, o tom určite budú rozmýšľať.

Napríklad taký francúzsky prezident Macron?

Presne tak, rovnako aj britský premiér Boris Johnson.

Spravil slovenský premiér Eduard Heger chybu, že sa k tejto partii nepridal? Premeškal svoju príležitosť?

Aj ja som robil v štátnej správe a viem si predstaviť, ako sa ochranka pri tomto nápade musela chytať za hlavu a všetkých od toho odhovárala. Ale chce to štátnika, ktorý si musí v istej chvíli postaviť hlavu a povedať nie, pôjdem tam aj za cenu takéhoto rizika, lebo to za to stojí. Na druhej strane vojna na Ukrajine je pre Česko a Poľsko ako udalosť o čosi dôležitejšia ako na Slovensku. Lídri sa v týchto krajinách môžu oprieť o oveľa väčšiu podporu verejnej mienky.

Ukrajinského prezidenta Zelenského ste videli aj zblízka. Ako na vás celkovo pôsobí?

Pôsobil mierne unavene, ale stále veľmi akčne. Po tom mesiaci by som dokonca očakával, že bude vyzerať vyčerpanejšie, keďže sa zrejme nemá čas ani poriadne vyspať. Je to však v tejto chvíli človek na správnom mieste.

Z toho, čo ste mali možnosť vnímať v uliciach, je to podľa vás práve jeho osobou, prečo si podľa aktuálnych prieskumov až 90 percent Ukrajincov myslí, že vojnu s Ruskom vyhrajú?

Určite má na tom veľký podiel. Niekedy je v tejto pozícii naozaj výhodou byť hercom. On svoju rolu hrá presne tak, ako ju hrať má. Má perfektné PR, k Ukrajincom sa prihovára ako skutočný vojnový líder. Neviem, či na to využíva aj nejakú analytiku, ale jeho podpora medzi ľuďmi je úplne jednoznačná. S kýmkoľvek sme sa bavili, absolútne ho tu podporujú. Pritom jeho podpora pred vojnou bola na rekordnom 25-percentnom minime. No netrúfam si odhadnúť, ako dlho mu to vydrží.

Myslíte si, že vojnu prežije?

Rusko sa už asi nezastaví pred ničím. Neprekvapilo by ma, keby sa ho stále snažili pripraviť o život, ale vzhľadom na to, ako túto vojnu vedú, neviem, či to dokážu. Má okolo seba pomerne solídnu ochranu a hádam to prežije. Ale aj keby nie, myslím, že Ukrajinci budú bojovať ďalej.

Sú tak silno naladení vojnu vyhrať?

Rusi prebudili spiaceho tigra. Ukrajinci sú momentálne ochotní bojovať aj za cenu, že by padol Zelenskyj, aj za cenu pádu Kyjeva a podobne. Zatiaľ fičia na adrenalíne, majú obrovskú motiváciu a prežívajú veľkú eufóriu. Berú to ako boj, v ktorom si vedú dobre, majú možno miestami až trochu prehnaný optimizmus o vývoji vojny. To však nemôže trvať večne. Ak vojna potrvá ešte rok a krajina bude v troskách, všetko bude inak.

Ale ani v rádiu či v televízii sa tu nehovorí o tom, čo bude na konci vojny. Vždy sa používa termín víťazstvo. Teda v zmysle: do víťazstva alebo po víťazstve sa stane to a ono. Ukrajinci sú takí namotivovaní, že teraz je stratégia neustupovať celonárodným konsenzom, hoci nevedno, dokedy podobná nálada vydrží. No od diplomatických rokovaní si tu veľa nesľubujú.

Čítajte tiež

Vojnová reportérka na Ukrajine Som rada, že po ruskej invázii sa konečne strhli všetky masky

Iva Mrvová

„Mrzelo by ma, keby sa ruský režim zbláznil a začal by aj doma s brutálnymi čistkami,“ hovorí reportérka Stanislava Harkotová.

Prvý ruský pokus o prelomenie obrany Kyjeva bol síce fraškou a ako fiasko sa ukázala aj 67-kilometrová ruská kolóna. Majú však ešte Rusi šancu prelomiť obranu Kyjeva?

Úplne minimálnu. Myslím si, že na obsadenie Kyjeva nemajú dosť síl. Je to neskutočne obrovská metropola. Z vojenského hľadiska je boj v zastavanom priestore najťažšou disciplínou. Potrebujete obrovskú prevahu 5 : 1 oproti obrancom. Rusi pritom nemajú dosť materiálu, mužov ani dosť schopností na dobytie takého veľkého mesta, akým je Kyjev.

Zo všetkých síl sa snažia dobyť Mariupol, napriek veľkým obetiam na ukrajinskej strane sa im to stále nedarí, hoci sa obávam, že sa im to nakoniec podarí. No ide o mesto päťkrát menšie ako Kyjev. Metropola sa priebežne zásobuje, je tam veľké množstvo bojovníkov, ktorí vyčkávajú a v najhoršom sú odhodlaní ísť na front.

Na druhej strane neviem, ako by ruskou verejnou mienkou zamávalo pozerať sa na zničený Kyjev. To nie je nejaký Groznyj na Kaukaze, ale Kyjev, o ktorom sa všetci Rusi učia ako o kolíske ruskej kultúry.

Predpokladáte teda, že Kyjev nepadne?

Myslím si, že na Kyjev Rusi naozaj nemajú, zakopávajú sa pred mestom, prechádzajú do obrany a pozíciu pred Kyjevom budú využívať na občasné terorizovanie mesta. Možno ako nejakú páku pri vyjednávaní s Ukrajinou, keďže z týchto pozícií môžu mesto stále bombardovať, a ak sa tam dobre opevnia, tak to Ukrajincom aj veľmi sťažia.

Útok je vždy ťažší ako obrana, a hoci sú Ukrajinci zatiaľ celkom dobrí v obrane, na útok by to z ich strany chcelo úplne inú ligu. Od lepšej výzbroje, väčšieho množstva vojakov po kvalitnejší výcvik. Obávam sa, že ten však nemajú a mohli by tak dopadnúť ako Rusi, ktorí útočia, ale nie sú schopní koordinovať svoje jednotky.

Očakávate teda, že územia, ktoré Ukrajinci stratili, len ťažko získajú späť?

Myslím si, že to pre nich bude problém. No ďalší problém je aj to, že Ukrajinci úplne kontrolujú informačný priestor a my nemáme prehľad o ukrajinských stratách. Nevieme, či majú ešte nejaké rezervy.

Ukrajinci radi ukazujú na sociálnych sieťach každý zničený ruský tank, robia veľmi precízne prehľady, o aký typ ide a ku ktorému pluku patril, ale zasiahnutý ukrajinský tank uvidíte len ťažko. Dokonale ovládajú súbor informácií o svojich stratách. Nedá sa veriť tomu, čo priznávajú, a je tak možné aj to, že aj Ukrajinci už melú z posledného.

Váš odhad strát je aký?

Je mi jasné, že ak prezident Zelenskyj povie, že Rusi stratili 15-tisíc vojakov a Ukrajinci 1 300, tak to je nezmysel. Každá strana nadhodnocuje straty nepriateľa a podhodnocuje tie svoje, ale americký odhad sedemtisíc padlých na strane Rusov, ktorý je sám osebe veľký, plus trojnásobok ranených neschopných boja je podľa mňa reálny.

Napriek tomu si nemyslím, že by Ukrajinci mali výrazne nižšie straty. Skôr by som odhadoval, že sa budú blížiť k tým ruským. Ale ak budú straty na ruskej strane pokračovať týmto tempom, tak o rok budú mať rovnaké straty, ako mali Američania za celý čas trvania vojny vo Vietname. Počas desiatich rokov ruskej vojny v Afganistane padlo zhruba 20-tisíc vojakov sovietskej armády a to boli už v minulosti ľudské straty, ktoré si Sovietsky zväz nemohol dovoliť.

Hoci išlo o ZSSR, zaktivizovalo sa hnutie matiek padlých vojakov, s ktorými aj tvrdý a brutálny režim musel rokovať. Preto čakám, že podobné hnutie sa sformuje aj teraz a prispeje k tlaku na ruské vedenie vycúvať z vojny. No možno je už ruská spoločnosť za takou hranou, že žiadna občianska iniciatíva nemá silu s niečím pohnúť.

Dokážu vojnu Ukrajinci ustáť aj napriek výraznej početnej prevahe Rusov?

Ak nastane opotrebovacia vojna a pôjde o to, kto bude schopnejší rýchlejšie nahradzovať straty, bude veľmi záležať na tom, či Západ vydrží zásobovať Ukrajinu finančne, materiálne, humanitárne a vojensky, aby mala navrch oproti Rusom.

Z pohľadu ľudských zdrojov sú však Ukrajinci aj ako menší národ vo výhode, pretože majú dostatok ochotných mužov bojovať a stále prichádzajú aj zahraniční dobrovoľníci. To sa nedá povedať o Rusoch, ktorí už teraz vyškrabávajú to posledné, čo majú. Zúfalé snahy dostať sem nejakých bojovníkov zo Sýrie a už len to, že na Ukrajinu vozia Čečencov, kadyrovovcov, ukazuje, že nemajú kde naberať.

Všeobecne ruskú armádu tvoria najmä chudobnejšie zaostalejšie kaukazské či sibírske národnosti, príslušníci etnických menšín, ktoré sa vojenskej povinnosti nedokázali vyhnúť a nemajú ani veľkú motiváciu bojovať za Putina. Aj keď sa pozriete bližšie na zajatých či zabitých ruských vojakov, často ide o Čuvašov, Tuviancov, Dagestancov. Deti strednej ruskej vrstvy sa vojne dokážu vyhnúť, o tej vyššej už ani nevravím.

Čítajte tiež

Nasadenie Čečencov na Ukrajine Záchrancovia Slovanov kričia Alláhu akbar, konzumentov proruskej scény to mätie

Iva Mrvová

„Nevylučujem, že o likvidáciu Zelenského sa budú usilovať viaceré bojové skupiny,“ hovorí bezpečnostný analytik Tomáš Šmíd.

Vojenský analytik Visingr tvrdí, že Rusom zostávajú tri týždne do úplného zrútenia. Vy to vidíte podobne?

Neviem to takto odhadnúť. Je možné, že na tom budú Rusi do troch týždňov veľmi mizerne, ale úplné zrútenie nepredpokladám. Aj Rusi sa zo svojich chýb budú učiť. Spomeňme si na históriu, keď dostali na frak v zimnej vojne vo Fínsku, tak si všetci mysleli, že už nič nevydržia, a aj tak boli schopní postaviť sa Nemcom a nakoniec ich aj poraziť.

Rusko je krajina, ktorá opakovane dokázala prekvapiť. Väčšinou síce v situácii, keď boli napadnutí, či už Napoleonom, alebo Hitlerom. No neviem, nakoľko je dnes ruský ľud ochotný k podobnému celonárodnému vzopätiu práve pre Ukrajinu.

Nemám o Rusoch žiadne ilúzie, že by mali s touto vojnou nejaký zásadný problém. Ale je otázkou, či nebudú mať problém s tým, keď sa vojna výrazne dotkne ich životnej úrovne a domov im bude prichádzať ešte viac chlapcov v rakvách. No obávam sa, že každý ruský postup bude teraz sprevádzať nemilosrdná deštrukcia podobne ako pri dobývaní Mariupola.

Dokedy môžu podobné intenzívne boje trvať?

To veľmi závisí od toho, ako sú na tom Ukrajinci. S kýmkoľvek sa rozprávame, zatiaľ sa tvária, že budú bojovať až do víťazstva, pod ktorým si predstavujú oslobodenie celého územia Ukrajiny vrátane Donbasu a Krymu. A nejavia veľkú ochotu debatovať o nejakých ústupkoch či kompromisoch. Tu by mal, mimochodom, Zelenskyj aj medzi Ukrajincami veľký problém, keby sa o niečo podobné snažil.

Aká však môže byť Putinova exit stratégia z tohto boja, ak Ukrajinci nebudú chcieť pristúpiť na územný kompromis?

To bude trochu problém. Ukrajinci nechcú robiť žiadne kompromisy v teritoriálnej jednote. Chcú obnoviť integritu na celom území. Čo sa týka ľudových republík na Donbase, je tam priestor na nejakú autonómiu, no nie na takú, z ktorej by sa potom stali trójskym koňom Moskvy.

Kompromis pripúšťajú len pri uznaní neutrality Ukrajiny. Byť alebo nebyť v NATO nie je pre Ukrajincov nejaká emocionálna záležitosť. Čo sa týka demilitarizácie, Ukrajinci nikdy nebudú a ani nemôžu súhlasiť s tým, aby sa im znížila obranyschopnosť. Ale aby to Putin mohol prezentovať ako víťazstvo a Ukrajinci tiež, možno stačí, keď sa zaviažu, že na území Ukrajiny nikdy nebudú jadrové zbrane ani americké základne.

Čo s Krymom, ktorý je už roky de facto ruský? 

Pri Kryme to bude veľký problém. Aj keby bol Putin racionálny a ochotný spraviť kompromis, pri Kryme to nepôjde. K nemu majú aj Rusi silný emocionálny vzťah. Predstava, že by ho Ukrajincom vrátili, nie je reálna. Na tomto sa to bude lámať, ale diplomacia pozná veľa možností na pragmatický prístup.

Neviem však, či Vladimir Putin už neprepadol nejakej mesianistickej predstave o obnove ruského impéria v historických hraniciach, ako ich nakreslil. Tam totiž patrí oveľa väčšia časť Ukrajiny. Ak si Putin myslí, že toto je vec, ktorú musí po sebe zanechať svojim potomkom, v takom prípade je rokovať s ním už náročné. Potom ide už len o boj na život a na smrť.

Čo sa dá potom ešte spraviť?

V takom prípade treba už spraviť len to, aby Rusko vojna bolela natoľko, že sa nájde niekto, kto ho zastaví. Sankcie musia byť pre ruskú finančnú a politickú elitu bolestivé, aby sa Putina pokúsili zbaviť. Ale to je ideálna predstava.

Myslím si však, že značná časť aspoň pragmaticky naladenej elity je z tejto vojny nešťastná. Všetci z nich majú peniaze, jachty aj deti na Západe a teraz sa im celý luxusný život a všetko to, čo si uliali a z ruskej zeme vysali, rúca. Ruská vládnuca elita je skorumpovaná v rozsahu, ktorý si ani len my v strednej Európe nedokážeme predstaviť.

Myslíte si, že niečo ako Poliakmi navrhovaná mierová misia NATO je reálna?

Osobne si to nemyslím. Na návšteve Kyjeva sa o tom zmienil šéf poľskej vládnucej strany Kaczyński, mal to byť akýsi jeho okamžitý, no nie celkom premyslený nápad. Kaczyński je brilantný politik a taktik, ale v Poľsku. Nemá veľmi skúsenosti so zahraničnou politikou, toto bol zrejme jeho nápad v úprimnej snahe pomôcť Ukrajine, ale bez toho, aby mal domyslené detaily a riziká takejto misie. Ale vzhľadom na to, aké má Kaczyński postavenie v poľskej vláde, musí daná diplomacia v tomto smere niečo robiť.

Prezident Zelenskyj hovorí, že ak zlyhá diplomacia, ktorej podľa vás ani samotní Ukrajinci neveria, je tu možnosť už len tretej svetovej vojny. Môže to zájsť tak ďaleko?

Zelenskyj potrebuje situáciu dramatizovať, aby udržal alebo ešte zvýšil úroveň západnej pomoci. Je to úplne pochopiteľné a takto by to na jeho mieste robil každý. Ja si myslím, že treťou svetovou vojnou sa to neskončí.

Prečo?

Z mnohých dôvodov. V prvom rade o to ani jedna strana nemá záujem.

Na druhej strane nás história učí, že ani prvú svetovú vojnu nikto nechcel a nakoniec aj tak vypukla. Doteraz sa historici sporia, ako je to možné, keď ju nikto nechcel.

Treba si tak zachovať obozretnosť vzhľadom na nevypočítateľnosť Vladimira Putina, ktorá je dnes najväčšou brzdou akéhokoľvek riešenia. To, že v Kremli obvykle sídli nejaký gauner, na to sme si zvykli, no dôležité je, aby bol ten gauner aspoň čitateľný a dalo sa s ním rokovať racionálne.

On však z pravidiel hry odstúpil a nenechal veľa priestoru na kompromis, čo je chyba každej podobnej agresie. Putin si nenechal cestu, ako deeskalovať konflikt. To môže viesť k totálnej vojne, ale aj k totálnej porážke Ruska a k úplnému prekresleniu mapy bývalého Sovietskeho zväzu.

Veľký otras Moskvou môže totiž spustiť vlnu etnických sporov, keďže štvrtinu obyvateľov Ruska tvoria etnické menšiny. Zatiaľ Putin dokázal udržiavať regionálne napätie pod kontrolou, ale to sa mu už nemusí dlho dariť. So samotným Ruskom sa po tejto vojne môže stať čokoľvek.