Alexandr Dugin Hovoril som s Putinovým Rasputinom

(Ideológ ruského imperializmu Alexandr Dugin, ktorého hviezda začala stúpať po anexii Krymu v roku 2014, sa zrejme mal stať obeťou bombového atentátu, výbuch v aute neďaleko Moskvy však zabil jeho dcéru Dariu. Obaja sa zúčastnili na takzvanom vlasteneckom festivale Tradícia, po ktorom však Dugin na poslednú chvíľu zmenil plán a do jeho Toyoty nasadla len dcéra. Tú podľa bezpečnostných zložiek zabilo výbušné zariadenie. Zatiaľ nie je jasné, kto a z akých motívov chcel spáchať atentát na Dugina, poradca ukrajinského prezidenta Mychajlo Podoľak odmietol obvinenie, že by za tým stál Kyjev. 

Dugin je jedným z hlavných ideológov súčasného ruského nacionalizmu, Moskvu označuje za tretí Rím, plne podporuje Putinovu vojnu a rozvíja ciele novodobého ruského imperializmu, už v roku 2014 vyzýval na zabíjanie Ukrajincov. On aj jeho dcéra Daria sa dostali na západné sankčné zoznamy. 

Martin Hanus v januári 2018 stretol Dugina v jednom utajenom konzervatívnom klube, prinášame jeho pôvodný text.)

Všetko sa to začalo ako bizarná konšpirácia. Najskôr prišla cez slovenských známych ponuka, neodolal som, e-mailom som sa nahlásil kontaktnej osobe a čakal som na potvrdenie, či na podujatie môžem prísť aj ja. Dni plynuli, potvrdenie neprichádzalo, len cez tretie osoby som vedel, že vo štvrtok 25. januára som vo Viedni medzi pozvanými na konzervatívnej seanse.

Rakúske denníky už niekoľko dní predtým s istým vzrušením informovali, že do Viedne príde Putinov inšpirátor, ruský neofašista, kazateľ antiliberalizmu.

Lenže kedy a kam presne prísť? Opäť cez tretie osoby dostávam správu, že z bezpečnostných dôvodov sa miesto a čas pre úzky okruh účastníkov zverejnia až v deň konania. A tak len pár hodín pred začiatkom sa dozvedám, že Alexandr Dugin vystúpi o 19.00 v priestoroch macedónskeho kultúrneho inštitútu.

Monarchisti a buršáci na jednej lodi

Prichádzam skôr, inštitút sa nachádza vo Floridsdorfe, nevábnom 21. viedenskom obvode. Pred touto „búdou“, ako neskôr nazve tpriestory jeden z účastníkov, stoja kontrolóri, prezerajú papiere, listujú ešte raz, moje meno tam však chýba. Poviem jedno meno, zisťujem, že funguje ako vstupné heslo. O chvíľu som vnútri v sále, ktorá viac pripomína školskú jedáleň, a ja sa cítim ako jeden zo sprisahancov.

Načo bolo treba toľko tajností? Jednému z organizátorov je po otázke jasné, že nie som znalý miestnych kultúrnych vojen, vysvetľuje, že je to preventívne opatrenie proti ultraľavicovým chuligánom. Spomína „čierny blok“, jeho voľne združení prívrženci sú schopní rýchlo sa zorganizovať, pred pár rokmi narušili viedenský Ples akademikov, ktorý organizuje antiimigračná FPÖ. Výsledkom boli škody za milión eur, zranení policajti a zatknutí demonštranti.

„Keby tu dnes buchla bomba, Rakúsko by prišlo o svoju konzervatívnu elitu,“ hovorí dlhoročný člen tejto klubovej spoločnosti. V sále sa usádzajú ľudia z rôznych subkultúr, sú tu katolícki monarchisti, ľudia z Paneurópskeho hnutia, ktoré založil Otto von Habsburg, ale aj takzvaní buršáci, muži zo spolkov, kde sa pestujú veľkonemecké antiklerikálne idey 19. storočia, ktorí tvoria tradičnú základňu FPÖ. V sále vidieť aj Ewalda Stadlera, bývalého europoslanca, ktorý stál dlho verne po boku Jörga Haidera, bol možno jediným konzervatívnym katolíkom v jeho okolí. V tomto klube by sme sotva našli niekoho, kto má dobré slovo pre viedenského kardinála Christopha Schönborna, spojenca pápeža Františka.

„Keby tu dnes buchla bomba, Rakúsko by prišlo o svoju konzervatívnu elitu,“ hovorí dlhoročný člen tejto klubovej spoločnosti.

Tieto prúdy by sa kedysi nedokázali zniesť, odpor proti politickej a kultúrnej ľavici ako tmel nestačil. Lenže Rakúsko sa v posledných rokoch prudko zmenilo, počet tu žijúcich moslimov sa od roku 2000 zdvojnásobil. Do toho prišla utečenecká kríza z roku 2015, mentálne zbližovanie jednotlivých prúdov sa urýchlilo, diskurz sa posunul doprava, a tak zo Stracheho krikľúnskej FPÖ bola razom strana salónneho protestu a partner na spoluvládnutie s ÖVP Sebastiana Kurza.

Východná Ukrajina alebo smrť

Ale čo má spoločné Viedeň s ruským filozofom? Pred 105 rokmi sa tu prvýkrát stretli Stalin s Levom Trockým a uvažovali o budúcej komunistickej revolúcii. Táto symbolika sa dnes Duginovi nehodí, radšej by sa odvolával na takzvaných bielych Rusov, ktorí ušli pred boľševikmi a ako alternatívu voči Západu aj boľševizmu stvorili v 20. rokoch ideu euroazianizmu. Teda ideu, ktorú práve Dugin nanovo spopularizoval a rozvinul do novej podoby. Lenže k útočiskám bielych Rusov nepatrila ani tak Viedeň, ale najmä Berlín, Paríž či Praha.

No Alexandr Dugin do Viedne neprišiel kvôli minulosti, ale kvôli budúcnosti. „Die Zukunft Europas“, tak znie zadanie jeho prednášky. Ruský filozof už niekoľko rokov cestuje po európskych mestách, kde prezentuje svoju štvrtú politickú teóriu. Hlavným nepriateľom je pre neho liberalizmus, odmieta však aj fašizmus a komunizmus, ktoré ako odpoveď na liberálny nihilizmus zlyhali.

Hľadá tak novú, štvrtú teóriu, ktorá zachráni Rusko. Prezentuje sa ako revolučný konzervatívec, privítal triumf Trumpa, svojím opovrhnutím globálnymi elitami si v Európe získava sympatie niektorých konzervatívcov, ale najmä prívržencov takzvanej novej pravice. 

Jeho meno sa po celom svete preslávilo v roku 2014, keď Rusko anektovalo Krym a východ Ukrajiny sa ocitol uprostred občianskej vojny. O Duginovi sa vtedy v západných médiách písalo ako o „Putinovom mozgu“, „Putinovom Rasputinovi“. V novo vzmáhajúcom sa Rusku mal byť Putin najmä vykonávateľom myšlienok, ktoré uplynulé dve desaťročia formuloval Alexandr Dugin a jemu podobní.

O Duginovi sa vtedy v západných médiách písalo ako o „Putinovom mozgu“, „Putinovom Rasputinovi“.

V tom čase vyvolal Dugin veľkú pozornosť rozhovorom pre nemecký Spiegel. Filozof predstavil západnému publiku svoj pohľad: neexistuje nič ako univerzálne hodnoty, to len západniarski rasisti si myslia, že ich civilizácia je nadradená ostatným, ďalej varoval, že Európa popiera svoje duchovné korene, že technický pokrok spôsobuje duchovný regres, že konflikt civilizácií je neodvrátiteľný a Rusko sa musí brániť, pretože nemá inú dilemu než „východná Ukrajina alebo smrť“.

A šokoval aj postojom, že v Rusku neexistujú žiadni skutoční kritici Putinovho kurzu, ale len psychicky chorí ľudia, lebo iba narušení ľudia môžu útočiť na väčšinu. Zhovievavo dodal, že všetci títo majú právo na vyliečenie.

Odpustite mi zlú nemčinu

Ako prijme Alexandra Dugina tento uzavretý rakúsky konzervatívny klub? V pozývacom maile organizátori zdôvodňovali, prečo pozvali práve Dugina – hoci mnohé jeho názory vyvolávajú nesúhlasné vrtenie hlavou, ide o zrejme najdôležitejšieho filozofa dnešného Ruska a toho treba spoznať. Tieto slová boli prísľubom, že po prednáške dôjde k rakúsko-ruskej konzervatívnej polemike.

Do sály vstupuje 56-ročný Dugin a platia o ňom všetky opisné klišé: asketický vzhľad, prenikavý pohľad a pestovaná brada, pripomínajúca pravoslávneho popa. Pobavený hlas vedľa zašeptá, že prišiel Rasputin.

Najskôr však v mene organizátorov predstupuje Thomas Bachheimer, svojmu okruhu známy ako expert na zlato, libertariánsky odporca centrálnych bánk, daní či EÚ. „Ubezpečujeme vás, že sa tu môžete cítiť bezpečne,“ začína Bachheimer pred zhruba 150 účastníkmi. Strážia nás vraj ľudia od polície a tajnej služby, obzriem sa, v priestore postávajú muži v civile a v jednom uchu slúchadlo.

Bachheimer pokračuje príhovorom o „absolutistickej panovníčke“, čím myslí Merkelovú a jej „Zvládneme to“, hovorí o narušených vzťahoch s Ruskom, čo pre strednú Európu neveští nič dobré, ale na to, aby sme to zmenili, treba Rusku najskôr porozumieť.

„Ubezpečujeme vás, že sa tu môžete cítiť bezpečne,“ začína Bachheimer pred zhruba 150 účastníkmi.

Stretnutie s Duginom sa vraj takmer nemalo kde uskutočniť, na dvoch miestach to pre riziká odriekli, až vďaka Slovanskej únii sa našli tieto priestory na periférii Viedne.

Thomas Bachheimer predstavuje Dugina ako antiliberála, ktorý je oveľa tolerantnejší než dnešní liberáli, a oceňuje, že do Viedne prišiel aj so svojou „očarujúcou dcérou“, ktorá takisto študuje filozofiu. Po tomto líškavom tóne v úvode strácam istotu, že hlavný prednášateľ tu dnes nájde svojho oponenta.

Ľudia stoja po prednáške a diskusii v rade na spoločnú fotografiu či krátky rozhovor s Alexandrom Duginom. Macedónske kultúrne centrum, Viedeň 25. január 2018. Foto autor

K rečníckemu pultu prichádza hviezda viedenského večera. Alexandr Dugin sa nadýchne, začne trochu váhavo so silným ruským akcentom a gramatickými chybami, ale s nemčinou knižne vzdelaného filozofa, ktorý dôverne pozná originálne diela Heideggera či Nietzscheho. „Odpustite mi zlú nemčinu, ale radšej strpte moju nemčinu než mrhať čas prekladom.“

Dugin sa chystá prednášať o európskej budúcnosti, ale začína a ešte dlho pokračuje minulosťou. Európa je podľa neho už iba historickým fenoménom, pretože stratila svoju identitu. „Žijeme na konci Európy. To nie je dôsledok žiadnej náhody ani katastrofy, je to výsledok logického vývoja.“ Podotýka, že hoci zastáva konzervatívnu pozíciu, podobne to vidia aj mnohí liberáli. Najčastejšie používa dve slová, „Untergang“ a „Niedergang“, hneď po sebe ako dvojičky, aby umocnil obraz „zániku“ Európy.

Najčastejšie používa dve slová, „Untergang“ a „Niedergang“, hneď po sebe ako dvojičky, aby umocnil obraz „zániku“ Európy.

Európa bola postavená na logose, reční Dugin, na skrytej rozmanitosti apolónskeho a dionýzovského sveta, ktorý utvoril európsku civilizáciu. Kresťanský logos bol kontinuitou tohto gréckeho logos, dvetisíc rokov panoval v Európe, lenže potom prišla modernita a anticko-kresťanská identita bola zničená. Materializmus, humanizmus ani pokrok neboli európskou ideou, boli Antieurópou. Logickým dôsledkom tohto modernistického vývoja je Európska únia, dôvodí Dugin a pokračuje, že dominantný liberalizmus nie je oslobodením človeka, ako sľubuje, ale oslobodením indivídua od všetkých foriem kolektívnej identity, etnickej, náboženskej alebo rodovej.

Dugin sa tým dostáva k svojej štvrtej politickej teórii. Prízvukuje, že antiliberalizmus nemusí vyústiť do fašizmu ani komunizmu, napokon, tie sú spolu s liberalizmom rovnako súčasťou modernity a popretím európskeho logosu. „Chcú nás očierňovať ako fašistov či komunistov, my sme však antifašisti a antikomunisti. Ale v prvom rade sme antiliberáli!“

Alexandr Dugin si uvedomuje, že v sále sedia aj ľudia, ktorí sa vnímajú ako liberáli, minimálne v rakúskom, hayekovskom zmysle slova. Spresňuje, že dnešný liberalizmus nie je ten včerajší, ktorý bojoval proti fašistickej či komunistickej totalite, teda bol skutočným bojom za slobodu. Ten dnešný je totalitárny, chce nás zbaviť akejkoľvek kolektívnej identity, jeho programom nie je nič iné než „Entmenschlichung“ (odľudštenie).

„Chcú nás očierňovať ako fašistov či komunistov, my sme však antifašisti a antikomunisti. Ale v prvom rade sme antiliberáli!“

Súčasný liberalizmus a nihilizmus sú to isté, deklaruje Dugin a pripomína, že rovnako to vnímali aj Nietzsche a Heidegger, veľkí filozofi, na ktorých už Európa zabudla.

Ale aký je plán pre budúcnosť? Dugin hovorí len v náznakoch, jediným skutočným európskym štátom je podľa neho iba Švajčiarsko. Teda štát, ktorý nie je členom EÚ, tohto „nihilistického konštruktu“.

Vtom sa ozve veľký buchot do stolov, čo je v Rakúsku ekvivalent búrlivého potlesku.

Filozof načrie do geopolitiky. Vraví, že v Rusku si neželajú rusofilnú ani proruskú Európu, ale európsku Európu, nezávislú a mocnú. A takú, ktorá prispeje k vzniku multipolárneho sveta, v ktorom budú vedľa seba pôsobiť európska, ruská, čínska či arabská civilizácia.

To platí aj pre Európu a jej národy, ktoré by sa mali zbaviť Európskej únie. Dugin cituje Herdera, podľa ktorého sú národy struny harfy, na ktorej hrá Boh.

Záverom si ruský filozof zarojčí: ak sa z európskeho „Untergangu“ stane „Übergang“ (teda zo „zániku“ „prechod“), bude to pre Európu veľká udalosť. „A my Rusi sa z toho budeme len tešiť.“

Nasleduje mohutné búchanie do stolov.

Nájde sa Duginov oponent?

Prichádzajú otázky z publika. Cítiť, že Alexandr Dugin zasiahol srdcia väčšiny poslucháčov. Ale keďže vo Viedni ukázal trochu inú tvár, než je známa z jeho kníh a textov, s malou a časom vyhasínajúcou nádejou čakám, či sa ozve aspoň jeden rakúsky konzervatívec. Aspoň jeden informovaný a odvážny rakúsky konzervatívec.

Jeden muž oznamuje, že aj vďaka tejto prednáške zisťuje, že v Rusku je na rozdiel od Európy obrovská sloboda myslenia. Tento postreh zaznieva v deň, keď bola zverejnená správa, že ruské úrady zakázali v kinách uvedenie britskej satiry o Stalinovi.

Dugin vrelo pritaká, Západ je na rozdiel od Ruska totalitárny. Ešte predtým zaujímavo rozpráva o inakosti ruskej ortodoxnej duše, o tom, že ani on – na rozdiel od západného človeka – o sebe nerozmýšľa primárne ako o osobe, ale najmä ako o súčasti spoločenstva. Vysvetľuje, že táto hranica vnímania prechádza Ukrajinou.

Jeden muž oznamuje, že aj vďaka tejto prednáške zisťuje, že v Rusku je na rozdiel od Európy obrovská sloboda myslenia.

Postaví sa korpulentný muž, ani nie štyridsiatnik, už dlhšie sa netrpezlivo knísal na stoličke. „Mali by sme sa už konečne zbaviť mentality obetných baránkov, keď sa v Rusku tvrdilo, že za všetko zlé môžu Američania,“ konečne sa tak rysuje prvá polemika, ktorá však následne vymäkne. „A, naopak, v Amerike sa zvaľovala vina na zlých Rusov. Teraz vládne v Rusku Putin a v Amerike Trump, obaja konzervatívci, nenastal čas na zmenu a nové spojenectvo?“

Duginovi sa táto optika príliš nepozdáva, Rus v ňom je prisilný, zdôrazní, že Rusko aj Európa musia spolu bojovať proti americkému vplyvu.

Potom sa prvýkrát rozhovorí viac o dnešnom Rusku a Putinovi. Všetky pozitívne aspekty, ktoré sú dnes v Rusku prítomné, sú podľa neho spojené s návratom k pôvodnej ruskej identite. Lenže v Rusku sú silné aj prvky liberalizmu, v biznise či kultúre.

„Máme katastrofálnu politickú elitu, možno podobne katastrofálnu ako u vás v Európe. Na druhej strane hoci máme hroznú elitu, máme Putina. Vo Viedni máte teraz možno lepšiu politickú elitu, ale zas nemáte Putina.“

Najväčší potlesk (teda búchanie do stola) si vyslúži spomínaný bývalý europoslanec Ewald Stadler. Hovorí, že Európu ovláda pohanstvo New Age, poslednou šancou Európy je preto vytvorenie akejsi malej aristokracie, kresťanskej elity, s čím však treba začať hneď, aby o 20 rokov bolo cítiť plody, inak sa všetko premrhá.

Alexandr Dugin prikývne, že si myslí to isté. Spomenie si na svoj nedávny rozhovor s americkým filozofom Francisom Fukuyamom, v ktorom mu definoval demokraciu ako vládu väčšiny. Fukuyama mu vraj odpovedal, že je rád, že dnešnou vládou sú menšiny, pretože populistická väčšina je nebezpečná.

Vzápätí však niečo podobné formuluje aj Dugin: potrebujeme pravú, duchovnú aristokraciu. „Chýba nám moc, o tú treba bojovať.“

Potlesk-buchot.

Kto je vlastne Alexandr Dugin?

Na tomto mieste treba z Viedne odbočiť a vrátiť sa do Moskvy. Filozof Alexandr Dugin, ktorý sa v európskych mestách predstavuje ako ruský konzervatívec s vášňou pre nezávislú a kresťanskú Európu, má ešte inú tvár. Svoju pravú tvár. 

Dugin sa stal súčasťou ruského intelektuálneho života v 80. rokoch. V súčasnosti rád zdôrazňuje, že bol diskriminovaný pre protikomunistické aktivity, ten príbeh však treba dopovedať.

Mladý filozof bol členom klubu, ktorý si hovoril „Čierny rád SS“, venovali sa v ňom okrem iného okultizmu aj čiernej mágii. Dugin sa vtedy zamiloval do prác talianskeho ezoterického filozofa Juliusa Evolu, preložil jeho dielo Pohanský imperializmus, ktoré sa šírilo samizdatom. 

Evola v mnohých aspektoch oceňoval fašizmus, aj preto, že v ňom videl nástroj, akým sa dá zbaviť judeokresťanských základov Európy a nanovo objaviť pohanstvo ako pôvodnú tradíciu. Evola propagoval ideu kultúrneho rasizmu, na sklonku vojny pracoval vo výskumnom ústave SS s názvom Ahnenerbe (Dedičstvo predkov), kde sa nacisti usilovali vedecky podložiť teórie o nadradenosti árijskej rasy. Na Evolu sa odvolávali aj neofašistické teroristické skupiny, ktoré v povojnovom Taliansku organizovali bombové útoky.

Sám Dugin označil v roku 1997 Ahnenerbe za „intelektuálnu oázu“ – to, čo Dugina fascinovalo, však neboli ani tak rasové teórie, ale podľa neho jasné dôkazy, že predkresťanské indoeurópske kultúry vnímali čas cyklicky, a nie lineárne. 

Pád Sovietskeho zväzu Dugina šokoval, vnímal ho ako väčšiu tragédiu než pád komunizmu. Až natoľko, že si rýchlo našiel cestu ku komunistom, stal sa dokonca poradcom vtedajšieho lídra ruských komunistov Gennadija Ziuganova.

Proti liberalizmu Jeľcinovej doby sa však Duginovi hodil aj iný izmus, koncom 90. rokov hlásal nevyhnutnosť „pravého, radikálne revolučného a konzistentného, fašistického fašizmu“ v Rusku, ktorý skĺbi národný konzervativizmus s vášňou pre skutočné zmeny.

Alexandr Dugin bol v tom čase súčasťou národnoboľševického hnutia a neúspešne sa pokúšal o vstup do politiky. Stále bol však postavou skôr na okraji spektra, no jeho dielo Základy geopolitiky, podľa ktorého má Rusko zachrániť svet zo spárov globalizmu, celkom výrazne oslovilo armádne kruhy. Duginov čas však prišiel neskôr.

Koncom 90. rokov hlásal nevyhnutnosť „pravého, radikálne revolučného a konzistentného, fašistického fašizmu“ v Rusku, ktorý skĺbi národný konzervativizmus s vášňou pre skutočné zmeny.

Hoci Evola bol pre neho naďalej kľúčovým ideovým zdrojom, už prestal verbálne koketovať s fašizmom, ale transformoval euroázijskú ideu 20. rokov do novej ruskej reality. V roku 2001 vydal manifest Euroázia nadovšetko s vetami typu: „Euroázijský ideál je mocný, vášnivý, zdravý a pekný človek.“

Podľa Dugina stoja proti sebe dva nezmieriteľné svety. Jedným sú „pevninské mocnosti“, teda Euroázia, ktorej korene sú vo vojenských kultúrach Ríma a Sparty, pričom dnes je jej čelným predstaviteľom Rusko. Druhým svetom sú „námorné mocnosti“, kedysi Feničania a Kartágo, v súčasnosti v prvom rade USA. Kým morské mocnosti šíria vo svete chaos, Euroázia znamená stabilitu.

Vojna medzi oboma svetmi je nevyhnutná, Rusko preto musí nanovo povstať, aby zničilo námorné mocnosti. Pod Euroáziou rozumie Dugin nielen Rusko, ktoré má zaujať lídrovskú rolu, ale aj Indiu, Čínu, Turecko, Irán. No kým klasickí euroazianisti chceli Rusko, ktoré bude alternatívou voči západnej Európe, Dugin sa pri svojej konštrukcii pohráva s myšlienkou, že Euroázia bude zahŕňať aj kontinentálnu Európu. Samozrejme, Ukrajina ako samostatný štát nemá v tomto novom usporiadaní sveta existovať, keďže je „obrovskou hrozbou pre Euroáziu ako takú“.

Jeho myšlienky získavali po roku 2000 čoraz viac na vplyve, Dugin sa čoraz častejšie objavoval v televíziách, stal sa poradcom predsedu Štátnej dumy, bol prijatý na štátnu Lomonosovovu univerzitu v Moskve, štát mu dal peniaze, aby založil Euroázijskú úniu mladých. Putinov režim mal zjavne záujem, aby radikáli ako Dugin posúvali ťažisko mainstreamu, ale na druhej strane sa nestali celkom oficiálnymi hlasmi.

Pred štyrmi rokmi vystúpil Dugin na svoj ruský aj celosvetový mediálny Olymp. Anexiu Krymu velebil ako začiatok napĺňania svojich myšlienok, pričom povzbudzoval Putina, aby ruské vojská napochodovali na východ a juh Ukrajiny. Dugina si všimli svetové médiá, rozdával rozhovory, bol z neho symbol, „Putinov mozog“, mal byť kľúčom k pochopeniu, o čo ide Putinovi a novému, sebavedomému Rusku.

Samozrejme, v realite to bolo omnoho zložitejšie. Dugin nebol priamou súčasťou Putinovho dvora, a keď sa v jednom videu rozvášnil a na adresu podporovateľov „fašistickej“ kyjevskej vlády zvolal „zabiť, zabiť, zabiť (…) Taký je môj názor profesora“, v petícii žiadalo jeho prepustenie z Lomonosovovej univerzity 10-tisíc Rusov. Dugin bol z univerzity prepustený, zjavne nie proti vôli Kremľa.

.... .....

Alexandr Dugin vo videu, ktoré ho stálo miesto na Lomonosovovej univerzite

Pre Putina už mohlo byť duginovské ideologické štvanie za čiarou. Dugin svojimi víziami nepriamo ohrozoval aj Putinovu autoritu, napríklad tým, keď rozširoval, že ak nedokončí euroázijskú misiu na Ukrajine, bude to zrada na Rusku. V Putinovom okolí sa viacerým nepáčia ani myšlienkové inšpirácie Dugina, ktoré ruský euroazianizmus kombinuje s ezoterickými, neruskými zdrojmi ako v prípade Evolu. Ruský filozof je tak aj ľahkým terčom, ktorý možno obviniť z príchylnosti k fašizmu.

Napokon, Putin sa sám nechce zviazať žiadnym veľkoruským ideológom. Stačilo, keď pred časom spomenul meno Leva Gumiľova, zástancu inej vízie euroazianizmu než Dugin, médiá začali špekulovať, čo tým chcel ruský prezident povedať. Putin je príliš veľký pragmatik na to, aby sa pripútal na jednu ideu – Dugin a jemu podobní preto nie sú v očiach Kremľa ani tak ideológmi budúceho Ruska ako skôr nástrojmi, ktoré raz možno vysunúť do centra pozornosti a neskôr zas stiahnuť.

Na slovíčko s Duginom

Vo Viedni však Alexandr Dugin nehovoril o svojej skutočnej Euroázii ani o tom, že ako predkrm treba zhltnúť celú Ukrajinu. Ale pokojne sa prevtelil do kože chameleóna, ktorý je tradičným ruským konzervatívcom a ktorému tak leží na srdci nezávislá a kresťanská Európa.

Na záver je ešte vyhradený čas pre spoločné fotky či krátku otázku medzi štyrmi očami. Stojím v rade pred pódiom, viacerí sa len odfotia, a rozmýšľam nad otázkou. Mohol by som sa tváriť ako spriaznená slovanská duša, ktorú zaujíma, aké miesto v euroázijskej mysli ruského filozofa zaberajú západní Slovania zo stredu Európy.

Dugin sa vo Viedni prevtelil do kože chameleóna, ktorý je tradičným ruským konzervatívcom a ktorému tak leží na srdci nezávislá a kresťanská Európa.

Už som na rade, ešte sa predbehnú tri atraktívne ženy, ktoré túžia po bradatej fotografii. Keď sa predstavím ako Slovák – na mojej osobnej identite mi v tej chvíli tak nezáleží – jeho výraz tváre, unavenej z viac než dvojhodinovej koncentrácie v cudzom jazyku, sa zrazu rozžiari.

Nadväzujem na jeho slová o konci Európy a ruskom návrate k tradičným hodnotám. „V dnešnom Rusku je obrovská potratovosť, rozvodovosť, do kostola chodí v nedeľu menej ľudí než v pohanskom Nemecku. Naozaj Európa končí, kým Rusko sa vracia k hodnotám?“

Duginova tvár zvážnie, čakal asi viac slovanského tepla. „Nemôžeme sa na to pozerať lineárne, návrat Ruska k tradícii je v rovine možnosti.“ Muž stojaci pri Duginovi pokývne hlavou na znak, že moje sekundy pomaly uplynuli, pri odchode ešte dodám: „A je nádej, že na konci tohto storočia to bude s Ruskom lepšie?“ „To nevie nikto, všetko je len možnosť,“ odpovie poctivo.

V sále kultúrneho centra postávajú ešte diskusné skupinky členov vybraného klubu, blúdim, zdá sa mi, že všetci sú spokojní a utvrdení v tom, že Dugin je predsa len niekto iný, než vyplýva z povrchného mediálneho obrazu. 

Ocitám sa v skupinke, ktorú zabáva istý muž, naturelom viac Talian než Rakúšan, môže mu ťahať na šesťdesiatku, zjavne má v tomto prostredí dôležité slovo. „Tá Duginova filozofia nie je ktovieako solídna, iste, povedal pár dobrých vecí, ale inak je to taký mišmaš. Pozrite si tú jeho bradu, vyhodila ho univerzita aj Putin, z čoho vlastne dnes žije?“ „Ale rakúskej konzervatívnej elite sa to zjavne páčilo,“ podotknem. „Rakúska konzervatívna elita? To vám kto povedal? Pche! Je tu veľa milých ľudí, ale toto určite nie je elita.“ Jeho slová znejú upokojujúco.

Vyjdeme von do viedenskej tmy, štvrť je pokojná, ultraľavicové skupinky to nemohli stihnúť. Klub sprisahancov sa rozchádza a Alexandr Dugin sa už teší na nasledujúci deň vo Viedni.