Vojna na Ukrajine Prečo Putinovi nevyšiel pôvodný plán, ako dobyť Kyjev

Akú zvolil Putinov režim vojenskú stratégiu, prečo sa Rusom ich pôvodný scenár rozpadol a majú Ukrajinci vďaka svojej urputnej obrane šancu vynútiť si diplomatické rokovania s Ruskom, z ktorých nevyjdú ako celkom ponížený štát?

O vojne na Ukrajine, o zlom ruskom odhade, ale aj o veľkej prevahe Putinovej armády, ktorá za istých okolností môže ešte naplniť hlavné ciele, hovorí v rozhovore pre Postoj analytik Matej Rafael Riško.

Rusi ani po vyše týždni vojny nedosiahli svoje ciele. Mnohí analytici aj médiá preto hodnotia ich ofenzívu ako neúspech. Boli ruské očakávania vôbec realistické? Asi sa nedalo očakávať, že do 72 hodín padne Kyjev a Ukrajina kapituluje...

Áno, na tom sa dá v zásade zhodnúť. Ruské velenie podľahlo akejsi kolektívnej sebailúzii, ktorej podriadilo aj časť strategického i vojenského plánovania. Ale ich cieľ je v zásade realizovateľný, aj keď za cenu extrémnych strát, plošného bombardovania civilného obyvateľstva a tak podobne.

S tým však pôvodne zjavne nerátali.

Nie, cieľom bolo použiť výsadkové vojsko na obsadenie kľúčových strategických bodov spolu s použitím balistických striel typu Iskander a striel s plochou dráhou letu Kaliber. Tak chceli zničiť predovšetkým vojenskú strategickú infraštruktúru a ochromiť ukrajinskú armádu. Neodhadli, že ten odpor bude taký silný. Je to tá kolektívna sebailúzia, ako ju sformuloval Putin vo svojej eseji: Ukrajinci sú súčasťou ruského národa a jej vedenie Ukrajinu niekam „unieslo“.

Prečo mali v počiatočných dňoch také veľké straty výsadkári?

Výsadkové jednotky majú v ruskej doktríne pomerne silné miesto, ale reálne sa dosiaľ používali najmä na miestach, kde sa neočakával silný organizovaný odpor, ako v roku 1956 v Maďarsku alebo v roku 1968 v Československu. Tam obsadili kľúčové strategické body a potom došlo k spusteniu plnohodnotnej invázie, ktorou dostali terén pod kontrolu.

Na Ukrajine to však zlyhalo na nesprávnom politickom predpoklade. Ukrajinská armáda len 12 hodín pred inváziou vydala nariadenie, aby neboli zverejňované pohyby vojsk, čo malo zaistiť rozmiestnenie síl obrancu v teréne. To je veľmi neskoro, ale napriek tomu to do veľkej miery stačilo. Veľkú rolu zohrali aj informácie zo zahraničia...

Podľa jednej analýzy bolo problémom aj to, že ruskí parašutisti sú skôr prostriedkom v psychologickom boji, síce mobilní a zastrašujúci, ale viac než skutočne elitnými jednotkami sú akousi „poriadkovou políciou“, ktorá má potlačiť povstania...

To písal novinár Kamiľ Galejev, ale to nie je celkom pravda. Výsadkové vojsko má v ruskej armáde skutočne pomerne silnú pozíciu a používa sa na zaistenie kľúčových objektov. Ale rozlišujeme použitie strategické, čiže v prvom slede, alebo použitie, kde dochádza k priamej vzdušnej podpore.

Rusi veľmi podcenili potlačenie protivzdušnej obrany. O ruskom výsadkovom vojsku existujú mnohé mýty, podobne ako v prípade Specnaz, ale v zásade ide o bežné výsadkové sily. Sú vysoko mobilné, v čom spočíva aj ich zraniteľnosť. Ak sa nepodarí potlačiť protivzdušnú obranu, sú zraniteľné už vo vzduchu, ak nie je zabezpečená ani blízka vzdušná podpora (close air support), jednotky sú ohrozené, pretože sú v zásade ľahké.

Pričom v porovnaní so západnými výsadkármi majú Rusi integrovaných pomerne veľa ľahkých tankov, ktoré US Army alebo Bundeswehr takto nemajú...

To preto, že ruská armáda je ladená ofenzívne. Vychádza to z geostrategických predpokladov. Rusi sa nikdy nespoliehali na klasické odstrašenie, tak ako ho chápeme my, ale na projekciu vlastnej sily a expanziu. To je ich kompetenčná stratégia, ktorú sme do istej miery ignorovali. V ruskom vojenskom myslení je táto taktika výsadkových jednotiek prítomná už od roku 1926 v Tuchačevského doktríne modernizácie. To skutočne nie je nič nové.

Odkedy sme mohli vidieť, že Rusi skutočne chystajú útok na Ukrajinu? Pozorovali sme pohyby vojsk minulý rok na jar, aj keď vtedy ešte odborníci boli zdržanliví, potom časť analytikov začala varovať pred útokom od októbra, ale ešte stále nebolo jasné, či už padlo definitívne rozhodnutie. Mohli sme toto čakať už niekoľko rokov dozadu, alebo sa to nedalo predvídať?

To je dobrá otázka. Existujú kroky, ktoré sa teraz vyhodnocujú tak, že viedli k možnosti vojny veľkého rozsahu. Samy osebe však zvlášť nevybáčajú zo správania ruského režimu. Ak chcete viesť vojnu, potrebujete najskôr konsolidovať režim doma, to sú tie represie voči Navaľnému, utuženie ruského režimu zvnútra, stabilizácia devízových rezerv, diverzifikácia ruského štátneho dlhu, legislatívne parametre ako nadradenosť ruského ústavného práva nad právom medzinárodným.

Kadri Liik z európskeho think tanku ECFR hovorí, že až teraz rozumie, prečo Putin chcel dať zavraždiť Navaľného, hoci korupcia v Rusku zaujímala len 5 až 7 percent populácie. Navaľnyj bol však jediným, kto dokázal zmobilizovať väčšie počty ľudí...

Tieto parametre spoločne naznačujú, že sa k niečomu schyľovalo, ale samy osebe sa nevymykajú z toho, čo autoritatívny režim môže robiť. Dalo sa to predvídať? Alibisticky odpoviem, áno aj nie. Čo sa týka októbra minulého roku, začínalo byť zrejmé, že sa niečo chystá, keďže sa začali presúvať sily z Ďalekého východu a odľahlých končín Ruska. To sme nikdy predtým nevideli, pretože taký transport je finančne aj z hľadiska údržby veľmi náročný. Jednotky rotovali, menili svoju prítomnosť, časť pohybov sa diala aj v noci. 

Údajne aj mnohí nižšie postavení ľudia z okolia Kremľa netušili, čo sa stane. Hovorí sa, že ministerstvo zahraničných vecí je v dnešnom Rusku často to posledné, ktoré sa dozvie, čo sa deje...

Áno, obzvlášť pri rokovaniach v Ženeve správanie v mnohých ľuďoch vzbudzovalo pocit, že ruská delegácia nedostala inštrukcie... Je to niečo, čo sa nedá potvrdiť, ale považoval by som to za veľmi pravdepodobné. Zjavne až do poslednej chvíle boli skutočné úmysly minimálne širšiemu veleniu utajované.

Mohlo mať to zahmlievanie úmyslov aj vplyv na pripravenosť ruskej armády, ktorá síce bola v pohraničí, ale dlho nepočítala s vojnou?

Jednotky pripravené boli, skôr sa im dá z ruskej perspektívy vyčítať, že nebojujú spôsobom, ktorý zodpovedá štandardnej ruskej doktríne.

Čiže nemajú dostatočnú palebnú podporu delostrelectvom a len striedmo využívajú letectvo?

Nielen, v prvom rade išlo o to, že sa tá operácia uskutočnila expedične. Štandardný bojový útvar ruskej armády, práporová taktická skupina (BTG), má pôsobiť ako koherentný celok. Namiesto toho došlo k rozriedeniu jednotiek počas presunov, alebo keď dosiahli mestá, rozbili sa na úroveň roty alebo niekoľkých rôt a neplnili svoju štandardnú úlohu.

To nie je problém nižších dôstojníkov, oni vykonali, čo dostali, a že to v priebehu vojny už neboli schopní pozliepať naspäť, závisí od chybného rozhodnutia na začiatku, ktoré bolo determinované politicky. Ak si skutočne myslíte, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ, predpokladáte, že armáda bojovníka nebude bojovať a že nechcete využiť tú silnú palebnú silu proti civilistom. Práve z toho dôvodu sa ruská armáda – teda na pomery ruskej armády – v prvých dvoch-troch dňoch vojny správala ešte veľmi ohľaduplne.

Jednou z téz analytika Michaela Kofmana je, že nedostatočné výsledky ruskej armády by pre nás nemali byť dôvodom na optimizmus, pretože Rusi by vo vojne s NATO bojovali úplne inak, ako začali teraz...

Keď si predstavíme symetrický konflikt s bojovníkom, ktorý má vôľu bojovať, a vy predpokladáte, že vôľu má, tak áno, uvedené platí. V tomto súboji Rusi očakávali, že Ukrajinci nebudú mať vôľu bojovať a oni im vnútia svoju vôľu, ako to definuje Clausewitz. Ale áno, nebol tu použitý štandardný operačný koncept ruskej doktríny, ktorý by bol proti NATO použitý takmer určite.

V priebehu boja sa to ťažko mení, potrebujete operačnú pauzu, k čomu dochádzalo v sobotu a nedeľu.

Predpokladané pohyby ruských vojsk. (Mapa: Michael Kofman)

Takže touto operačnou pauzou vysvetľuje, prečo boje trochu ustali?

Áno. Ruská armáda sa sústreďuje na obliehanie miest, takže tam došlo k silnej delostreleckej paľbe, ktorá má poskytnúť aj čas, aby sa jednotky opäť sformovali. Ale keďže už bola nasadená väčšina síl, nebude to vystačujúce, aby sa to stihlo za dva dni.

Obliehanie miest môže trvať veľmi dlho, poznáme príbehy Aleppa aj Mosulu, kde to trvalo deväť mesiacov. Majú Ukrajinci šancu ubrániť Kyjev?

To je podmienené hlavne politicky. Ale porovnanie s Mosulom nie je celkom fér, pretože to bola asymetrická vojna. Táto vojna je omnoho symetrickejšia. Ukrajinská armáda nedosahuje technické kvality ani úroveň operačných schopností ruskej armády, no na druhej strane sa ukazuje, že morálka je skutočne na najväčšej úrovni a dokáže priniesť sľubné výsledky – aj spolu s informáciami od zahraničných spravodajských služieb a vďaka maximálnej efektivite schopností, ktoré máte k dispozícii.

Za predpokladu, že tie boje budú trvať ďalej, je možné, že dôjde k unaveniu síl obrancov a postupnému prielomu. Zaujímavý bol prípad Náhorného Karabachu, ktorý bol omnoho symetrickejší než iné konflikty za posledné desaťročia, a tam sa takisto arménske sily bránili dva týždne veľmi urputne s minimálnym pohybom. Ukrajinci, samozrejme, majú šancu ubrániť Kyjev, ale veľmi to bude závisieť od toho, ako dokážu vzdorovať novej ruskej ofenzíve.

Čo čaká ukrajinskú armádu v nasledujúcom čase?

Je tu nebezpečenstvo ruského prielomu na Dnepropetrovsk a obkľúčenie ukrajinskej armády, bežne sa to nazýva kotol. To Ukrajincom znemožňuje veľmi odhodlanú obranu a protiútoky, pretože si musia udržiavať možnosť sa stiahnuť. Rusi postupujú najmä na južnom fronte, ktorý bol zjavne pod najkompetentnejším velením. Pokúšali sa obkľúčiť Charkov, ale keď sa dostali na predmestia, boli odrezaní a izolovaní...

Problémy sú aj v komunikácii medzi ruskou armádou a Národnou gardou (Rosgvardijou), videli sme konvoje Rosgvardije, ktoré postupovali do nedobytých území, a Ukrajinci ich odchytili a zneškodnili. Nemajú nacvičenú spoluprácu?

Oni to, samozrejme, cvičili, ale tam skutočne panuje operačný chaos medzi nižšou a vyššou úrovňou velenia. Nepoznáme momentálne pomery, to budeme možno vedieť odhadnúť po rokoch, ale predpokladal by som, že tie zložky nie sú také kompatibilné, ako očakávali. Komunikácia je hlavným problémom Rusov v tomto konflikte, je dokonca nekrytá.

Ukrajinci evidentne majú spravodajské informácie z NATO, predovšetkým cez prieskumné lietadlá, ktoré sa pohybujú v blízkosti hraníc a 24 hodín denne všetko monitorujú. Krásne to bolo vidieť na prípade zničenia systému Pancir dronom Bayraktar a takisto komplexu Buk, pričom Pancir je určený aj na likvidáciu dronov. Všetky systémy boli zničené, keď boli v presune alebo mali sklopené radary. K tým informáciám sa Ukrajinci sami nie sú schopní dostať.

Podľa otvoreného listu údajného príslušníka FSB ani ruská armáda samotná nevie, aké sú skutočné straty, keďže vraj dočasne stratili kontakt s celými divíziami. Je predstaviteľné, že by sa ruské straty mohli blížiť k tým číslam, ktoré zverejňujú Ukrajinci, čiže by mohlo ísť o vyše jedenásťtisíc padlých?

Myslím, že rozhodne nie. Je rozdiel medzi počtom padlých a celkovými stratami. Ak sú to aj ranení, tak je to trochu triezvejší predpoklad, ale aj ten sa mi zdá ako veľmi prehnaný. Štandardná formula sú traja ranení na jedného mŕtveho, to by sa rovnalo strate 30 práporov. To rozhodne nemožno pozorovať.

Odhad CIA bol...

2000 obetí.

Ten by som považoval za relatívne spoľahlivý. Je možné, že dnes to bude 2500, ale zrejme nie viac. Aj počet stratenej techniky je veľmi vysoký, ale ukrajinskou stranou výrazne nadhodnotený.

Vizuálne potvrdených je vyše 500 vozidiel a vyše sto tankov (utorok: 148 tankov, vyše 900 vozidiel), zatiaľ čo Ukrajinci v nedeľu hovorili o vyše 900 vozidlách a 285 tankoch. Môžeme povedať, že je to v skutočnosti polovica ukrajinských tvrdení?

Do istej miery. Sú to veľmi hrubé odhady a je aj rozdiel medzi kategorizáciami tých strát.

Ak majú Rusi 2500 padlých, môžu mať celkové straty 10 000 vojakov, ak započítame ranených?

Ja by som sa tých čísel striktne nedržal, ale myslím, že 6000 ranených je reálny počet. Je to pre ruskú stranu veľmi bolestné, tie straty sú určite omnoho vyššie, než očakávali. Na druhej strane to ešte stále môžu kompenzovať, ak sa vrátia k svojej doktríne.

Takže väčšie nasadenie letectva?

Okrem iného. Najmä ide o nasadenie taktických práporových skupín takým spôsobom, ako ich ruská doktrína definuje. Čo sa týka letectva, tak to máte nepochybne pravdu a bol som z toho prekvapený nielen ja, lebo skutočne nebolo veľmi efektívne ani nijako zvlášť nasadzované. Ak chcú kampaň zintenzívniť, bude musieť dochádzať k blízkej vzdušnej podpore a potláčaniu protivzdušnej obrany. Zjavne sa ruské sily boja rakiet MANPADS, ktoré hrajú asi väčšiu rolu, než sme očakávali, vrátane psychologickej. Zatiaľ však stále platí, že 80 percent strát celého konfliktu má na svedomí delostrelectvo.

Zostrelenie ruského vrtuľníka raketou zem-vzduch (video: Rob Lee)

V súčasnosti vieme oveľa viac o ruskej strane, pretože Ukrajinci zverejňujú svoje úspechy, zatiaľ čo ruská strana sa snaží vojnu pred ruskou verejnosťou ututlať. O ukrajinských stratách vieme menej, podľa analýz verejne dostupných videí a snímok sú ich straty polovičné. Je to realistické?

Pravdepodobne sú ukrajinské straty nižšie než ruské. Ale nerád by som odhadoval nejaké čísla, pretože nemáme žiaden tvrdý predpoklad. Je pravdou, že Ukrajina je veľmi efektívna vo vedení tej informačnej aj psychologickej vojny. Rusko veľmi rado zverejňuje straty nepriateľa, teraz to nerobí, pretože sa to ťažko predáva doma.

Nakoľko pomáha Ukrajincom pomoc zo Západu?

Vedenie modernej vojny spotrebúva strašné množstvo techniky. Časť ruskej operačnej taktiky počítala aj s tým, že sa Ukrajinci začnú vyčerpávať. Z tohto pohľadu majú dodávky veľký zmysel, na druhej strane nemenia strategickú paritu.

Analytik Kofman tvrdí, že aj Rusi dokážu v tejto škále pokračovať v boji už len tri týždne, kým nebudú potrebovať aspoň dočasné prímerie...

To nie je len jeho téza, to hovorí napríklad aj pomerne dosť veľa makroekonómov. Jeho téza však predpokladá, že vojna bude rovnako intenzívna. Je pravdepodobné, že bude tak ako každá vojna nelineárna...

Tak ako vidíme tieto dva dni?

Áno, jednak dôjde k operačnej pauze, alebo k intenzívnejšej ofenzíve, ktorá dokáže ukrajinský odpor zlomiť. Kofmanov odhad dáva rámcovú predstavu. Osobne som odhadoval, že Ukrajina to vydrží dva týždne, trochu to menia tie dodávky zbraní zo Západu.

Určite užitočné sú tie dodávky protitankových riadených striel Javelin, ale problém nastane, ak sa sily dostanú viac do miest. V zastavaných oblastiach to navádzanie striel zhora môže byť problémom.

Hoci Javelin dokáže byť navádzaný aj priamo...

Samozrejme, okrem toho švédske NLAW sú napríklad navádzané výlučne priamo. Rakety MANPADS majú zatiaľ skutočne väčší účinok, než sme čakali, ale každý systém má svoje limity. Tieto zbrane dokážu spomaliť ruský postup, ale nemenia strategickú paritu. Sú zbrane, ktoré by mohli zmeniť strategickú paritu, ale Ukrajinci ich nie sú schopní používať.

Odpálenie protitankovej riadenej strely Konkurs v Mykolajive. (Video: Rob Lee)

Čo by to mohlo byť?

Pokročilé systémy protivzdušnej obrany. Ale tam nie je možná integrácia v takom krátkom časovom horizonte.

V súčasnosti sa diskutuje, že by bývalé štáty Varšavskej zmluvy mohli dodávať stíhačky...

... MiG-29. Dávalo by zmysel dodávať ešte napríklad komplex S-300, ktorý máme vo výzbroji my.

Pokiaľ viem, máme však jednu batériu.

Áno, to množstvo skutočne nie je vysoké. Na bojisku by to nespôsobilo strategický posun. Čo môžeme robiť, je odďaľovať porážku Ukrajiny, spôsobovať ruskej strane straty a to môže viesť k tomu, že ak nedôjde k prielomu, ruská strana bude musieť pristúpiť na rokovania. Ale konflikt sa dá aj dočasne deeskalovať. Ak je cieľ ruskej operácie maximalistický, a podľa toho, čo vidíme, zrejme takým je, dôjde k otvoreniu novej operačnej línie Pinsk – Rivne z Bieloruska. Vidíme tam zvýšené aktivity letectva a presun komplexov Točka.

Údajne je to aj pre nedostatok striel Kaliber, pretože Rusi si nechávajú rezervu pre prípadný konflikt s NATO.

Aj to, ale cieľom je tiež zatiahnutie Bieloruska do konfliktu.

O zapojení Bieloruska sa špekuluje už niekoľko dní, ale bieloruskí vojaci odmietajú plniť rozkazy.

To je pravda, majú problémy s morálkou. Vyskytli sa incidenty pálenia knižiek, neuposlúchnutia rozkazov. Ale môžu sa zapojiť sektorovo, letectvom alebo komplexmi Točka. To tiež môže niečo znamenať na bojisku. Najpravdepodobnejšia postupová línia sa javí smerom na Rivne.

Boje na západoukrajinskej Volyni by už mohli znamenať, že by Ukrajinci ustupovali na poľské územie. Nehrozí zatiahnutie Poľska do konfliktu?

Osobne si to nemyslím, Poľsko sa bude snažiť vyhýbať zatiahnutiu do konfliktu a bude do toho tlačené aj zo strany západných spojencov. Je maximálna snaha, aby sa ten konflikt „neprelial“ do inej krajiny. Poľsko jasne avizuje: zbrane áno, bezletová zóna alebo priame zapojenie nie.

Tá bezletová zóna je v súčasnosti ostro diskutovaná, ale zdá sa, že mnohí nerozumejú, že to nie je čarovné slovíčko, ktoré vyrieši konflikt na Ukrajine, ale fakticky znamená zostreľovanie ruských stíhačiek.

Áno, dá sa to tak povedať, že mnohí nerozumejú tomu, čo to znamená. Ale to neznamená len zostreľovanie ruských, ale aj ukrajinských lietadiel. Ak sa vyhlási bezletová zóna, môže byť úplná, alebo jednostranná, čo je politicky nepriechodné. Bezletová zóna je priame zapojenie sa do konfliktu. Existuje aj celý rad ďalších problémov: potrebujete nájsť spôsob, ako vyzdvihovať našich zostrelených pilotov, potrebujete potlačiť protivzdušnú obranu, čiže útočíte na ruské a ukrajinské ciele na zemi.

Bezletová zóna je veľmi nebezpečným riešením, ktoré v súčasnej situácii nemá ani praktický význam. Ako som už spomínal, 80 percent obetí v tomto konflikte je spôsobených artilériou. Zároveň ak ruská strana vyhodnotí, že niektoré letisko je lákavý cieľ, môže dôjsť k preventívnemu útoku balistickými raketami. Je to jeden z najhorších možných spôsobov, ako sa do vojny zapojiť.

Poľsko teraz oznámilo, že navýši obranný rozpočet na 3 percentá HDP, Nemecko navyšuje na 2 percentá, Česká republika tento rok do obrany dodatočne k plánovanému rozpočtu investuje jednu miliardu korún. Malo by aj Slovensko navýšiť obranný rozpočet?

Veľmi dúfam, že k tomu príde. Jeden ruský cár, myslím, že to bol Alexander I., raz povedal, že najbezpečnejšia ruská hranica je tá, ktorú z oboch strán stráži ruský vojak. Expanzionistická snaha Ruska je jeho záujmom a my sa budeme musieť na to adaptovať a získať schopnosť tomu zamedziť, čiže odstrašenie odopretím (deterrence by denial) musí byť také značné, že nedôjde k niečomu podobnému ako na Ukrajine. To je kľúčovým záujmom krajín v strednej a východnej Európe.

Slovensko sa už čiastočne týmto smerom vybralo aj kontraktom na stíhačky F-16, ktorý je aj geopolitickou voľbou. Ale potrebné bude masívne navýšenie rozpočtu na obranu. To sa netýka len konfliktu na Ukrajine, ale aj ruskej vojenskej prítomnosti v Bielorusku, ktorú Poľsko vníma ako eminentné ohrozenie.

Nás sa to týka tiež, ale sme aspoň sčasti krytí karpatským oblúkom a mali by sme to do našej koncepcie zahrnúť. Nepotrebujeme tristo tankov, ak ich nie sme schopní používať, ale k navýšeniu výdavkov bude musieť dôjsť. Samozrejme, je to aj o kompetentnosti politického vedenia, môžeme obstarávať aj veci, ktoré nám vôbec nepomôžu.

Slovensko teraz obstaráva kolesové a pásové obrnené vozidlá, na Ukrajine vidíme užitočnosť protitankových riadených striel. Sú to rozumné investície?

Transportéry a BVP dávajú zmysel v rámci pôsobenia v štruktúrach NATO v jednotkách rýchleho nasadenia aj pri mechanizovaných operáciách na juhu Slovenska. To je jeden z operačných smerov, ktorý je teoreticky ohroziteľný. Z druhej svetovej vojny zas poznáme veľmi dobre Dukliansky priesmyk a Dargovský priesmyk.

Na západnom Slovensku dáva zmysel mechanizovaná brigáda, ktorá bude spolupracovať s českými a poľskými silami v oblasti ostravsko-opavskej brány. Ale nedáva nám zmysel budovať toľko mechanizovaných kapacít, ako to bude robiť Poľsko. Prioritou Slovenska musí byť vybudovanie kapacít, ktoré sú schopné pôsobenia v horskom teréne – horských jednotiek.

V tomto ohľade Slovensko nemá vôbec žiadne schopnosti...

Nemá žiadne, ale malo by to byť dlhodobou prioritou.

Nemali by sme radšej staviť na expedičné jednotky a pokúsiť sa zastaviť nepriateľské jednotky na poľských hraniciach, skôr než sa k nám dostanú?

Áno, to je pravda, ale je to vždy kombinácia. Naše jednotky by mali byť nasaditeľné spolu s poľskými, eventuálne aj maďarskými, ale hlavne na severe, čiže s Poľskom a Českom. Z geoekonomického hľadiska musíme spolupracovať s Nemeckom, naše krajiny sú také prepletené, že nám nič iné ani nezostáva. Ale je nevyhnutné mať aj svoju kapacitu obrany, ktorá sa vzťahuje na náš vlastný terén.

Lekcia z Ukrajiny je, že vždy to je aj o ochote brániť vlastné územie. Všetci očakávali, že Ukrajina padne do dvoch týždňov, čo sa nestalo a vyvinulo to tlak, že sa západné štáty museli nejakým spôsobom angažovať. My preto musíme byť schopní vlastnej obrany.

Ak sa pozrieme na lekciu z Ukrajiny, čo by malo Slovensko obstarať?

Drony Bayraktar. Drony síce rozhodne nie sú schopné nahradiť letectvo...

Bayraktar bol nasadzovaný aj v Náhornom Karabachu, ale je sporné, aký bol účinný ako zbraň samotná alebo ako enabler, vďaka ktorému iné systémy ako delostrelectvo pôsobili efektívnejšie.

Máte stopercentnú pravdu. Je to o koordinácii a nielen delostrelectva, ale aj ostatných zložiek na bojisku. TB-2 Bayraktar je primárne prieskumný dron, na ktorý je možné namontovať navádzanú muníciu. Okrem toho to bola súčasť tej informačnej vojny. Drony nie sú samospasiteľné, nie sú žiadna Wunderwaffe. Ale sú užitočná podpora a majú silný psychologický efekt. Predstavte si, že ste v tom zákope a proti vám je stroj, ktorý ani nikto nepilotuje. To, na čo sa naša armáda bude musieť sústrediť, je efektívna komunikácia a kooperácia, mať prehľad o tom, čo sa deje na bojisku, vedenie vojny v reálnom čase.

Nato sú tieto drony veľmi efektívne a dokážu byť použité na ničenie niektorých kľúčových kapacít za predpokladu, že máte informačnú nadvládu. Slovensko je navyše hornaté, čo sťažuje prehľad na bojisku.

Zásah ruského systému Buk dronom. (Video: Rob Lee)

Čo by bol adekvátny počet, ktorý by Slovensko malo obstarať?

Je to aj otázka toho, čo je politicky priechodné, ale tridsať Bayraktarov by určite bolo dobrou voľbou.

Tridsať? To je dosť veľký počet.

Musíme počítať s tým, že tie drony budú aj zostreľované. Minimálne takých 15, aby dokázali suplovať niektoré úlohy letectva.

Ako sa vojna na Ukrajine skončí? Analytička Sabine Fischer z SWP hodnotí aj podľa zloženia ruskej delegácie, že Rusko nemá v úmysle pristúpiť na seriózne rokovania... Nie je v istom zmysle jedno, čo Ukrajina podpíše? Z právneho hľadiska žiadna zmluva, ktorú Rusko vynúti násilím, nebude záväzná.

Áno, z právneho hľadiska to bude sporné, ale ak Rusko dokáže fakticky presadiť svoju pozíciu, bude to jedno.

Je ešte nejaká šanca, že na konci budeme vnímať Rusko ako víťaza, alebo je táto vojna pre Rusko prehrou nezávisle od toho, ako sa skončí?

Rusko stráca už teraz, ale do značnej miery to bude závisieť aj od nás. Osobne sa obávam toho, že keď Rusko uzavrie prímerie, Francúzsko bude tlačiť na zrušenie sankcií. Blížia sa voľby a hrozí, že Francúzi a EÚ pristúpia na niečo, čo by inak bolo neprijateľné. To nie je stav, ktorý by bol dlhodobo udržateľný. Vznikol problém s Bieloruskom, ktoré je fakticky ruské, a boli prekročené takmer všetky červené čiary.

Hrozí potom aj expanzia do Pobaltia?

Možná určite je. Rusko bude po tomto konflikte veľmi oslabené, takže bude istý čas trvať, kým dosiahne kapacity, ktoré bude potrebovať. Osobne sa však obávam ruského revanšizmu.

To, čo teraz vidíme, je výsledkom ruského revizionizmu. Putin chce zmeniť, čo bolo podľa neho nespravodlivým ukrátením Ruska po rozpade Sovietskeho zväzu. Ale ten pocit, že Západ nás nejakým spôsobom ponížil, môže nastať aj teraz, pretože propaganda bude musieť vysvetľovať svoj postup.

To môže viesť k revolučnej rétorike, ktorú Rusko bude uplatňovať v zahraničných vzťahoch, a ekonomické záujmy pôjdu bokom. Moskva sa bude snažiť posilniť armádu a uskutočniť nejaký fait accompli v Pobaltí. Bolo by preto veľmi nerozumné teraz zrušiť sankcie. Moskva musí vidieť, že červené čiary sú prekročené. S Ruskom sa nedá jednať inak ako z pozície sily.