Prezidentský kandidát Dubovský Zatiaľ čo ja som sa dostával do sporu s mocou, Korčok jej musel byť lojálny

„Zatiaľ čo ja som sa za celé obdobie svojho verejného angažovania dostal do sporu s mocou niekoľkokrát, Korčok ako diplomat musel mať k moci vždy lojálny postoj,“ hovorí historik ÚPN člen Za ľudí, ktorý žiada o podpisy poslancov parlamentu na svoju prezidentskú kandidatúru.

Vysvetľuje, prečo chce vstúpiť do súboja o hlavu štátu, v čom sa jeho príbeh líši od príbehu diplomata Ivana Korčoka a čo exministrovi zahraničia vyčíta. Hovorí aj to, ako by v kampani zastupoval konzervatívneho voliča či aký má postoj k registrovaným partnerstvám.

„Nový prezident sa musí vedieť tvrdo postaviť Ficovi a Pellegrinimu v ich neototalite a snahe zmeniť režim na pseudodemokraciu,“ hovorí Dubovský. 

Oznámili ste, že chcete kandidovať za prezidenta. Aká je vaša motivácia?

Pôvodne som očakával, že demokratická konzervatívna pravica postaví svojho kandidáta. Potešilo ma, že s tým prišlo práve KDH. Keď krátko pred Vianocami oznámili, že ani jeden z nich nebude kandidovať, bola to zvláštna situácia.

Myslím si, že po toľkých rokoch od Novembra by mal mať aj konzervatívny nenacionalistický elektorát svojho kandidáta, veď postkomunistický socialistický svet ho má vždy. Slovensko je aj konzervatívne a kresťanské a tieto názory majú zaznievať v prezidentskej kampani práve od tých, ktorí tieto hodnoty reprezentujú.

S nápadom kandidovať za prezidenta prišla za vami Veronika Remišová?

Ja som jej po tomto rozhodnutí napísal, že zasa nebude mať konzervatívna demokratická pravica svojho kandidáta, a ona rovnobežne odpísala, že práve uvažuje nad tým, čo urobiť. Podobne ako ja, ani ona nechcela, aby o konzervatívneho voliča v týchto voľbách bojoval Štefan Harabin či Andrej Danko. Keby kandidovala Miriam Lexmann, dnes by sme sa tu o tom spolu ani nebavili.

Prezidentské voľby nie sú len o porážke nepravicového, nekonzervatívneho kandidáta, má ísť aj o súboj vízií a myšlienok. Nech sa ľudia čo najúprimnejšie rozhodnú, nielen rozumom, ale aj svojím vnútorným presvedčením.

Moje osobné presvedčenie vychádza z kresťanskej tradície a výchovy. Som nielen formálny kresťan katolík a z toho plynie aj moja formulácia pohľadov na svet. Vždy som sa zaujímal o politiku a presadzovanie humanistických hodnôt v nej.

Stále však nemáte potrebných 15 podpisov od poslancov Národnej rady. Istý máte len podpis od Remišovej a dvoch poslancov Kresťanskej únie. Potrebujete ešte presvedčiť KDH či bývalé OĽaNO. Na kom vám záleží viac?

Každý hlas je pre mňa rovnocenný, preto by som bol rád, keby sa všetky pravicové konzervatívne strany s kresťanským základom dohodli a dali dokopy čo najviac podpisov. Bol by to silný signál časti spoločnosti. A bol by som rád, keby sa pridal aj Alojz Hlina.

Už ste s ním či s Igorom Matovičom o tom rokovali?

Zatiaľ nie. Je to kompetencia Veroniky Remišovej, predsedníčky strany Za ľudí, ktorej som členom. Je to ako v Biblii, keď pozývajú na hostinu. Prídem v slušnom odeve, netlačím sa dopredu, ale sedím vzadu a čakám, či ma pozvú ďalej.

V Matovičovom hnutí však skôr rozmýšľajú o podpore Mareka Krajčího.

Počul som o tom a je to v poriadku. Pokojne nech si ma hoc „nechávajú v zálohe“. Budem rád aj za minimalistický model podpory od KDH, Za ľudí a KÚ.

Ako si v takomto modeli predstavujete financovanie kampane?

Kampaň si nemôžem sám zaplatiť. Ak sa nájde 15 poslancov, ktorí by moju kandidatúru podporili, verím, že kampaň budeme viesť spoločne, no nechcem, aby sa do toho nasypalo veľa peňazí.

To však beztak nemusí priniesť uspokojivý výsledok, keďže sa vaša kandidatúra rieši celkom na poslednú chvíľu.

Všetci zrejme vnímajú riziko, že to nemusí priniesť ovocie. Ale viete, aj keď saleziáni niekedy v minulosti začínali niečo stavať, väčšinou nemali vo vrecku ani halier a vždy sa im podarilo dosiahnuť cieľ. Radšej ísť na to skromne, ale čestne a jasne. Ak sa skupina dobrých ľudí ujme čestného projektu, nemôže to dopadnúť zle. Aj Dávid sa môže postaviť Goliášovi, nebojme sa to povedať.

Napriek tomu vás verejnosť veľmi nepozná. Momentálne si vás spája najskôr s vaším trestným oznámením na Ľuboša Blahu za vyvesenie obrazu Che Guevaru. Nevnímate to ako svoj veľký hendikep?

Uznávam, že moja známosť nie je veľká a v porovnaní s inými kandidátmi je to môj hendikep. Ale aj ja mám svoj príbeh, ktorý by som voličom rád ponúkol. A myslím, že viem reprezentovať hodnoty, ktoré by v prezidentskej kampani nikto nezastupoval. Nový prezident sa musí vedieť tvrdo postaviť Ficovi a Pellegrinimu v ich neototalite a snahe zmeniť režim na pseudodemokraciu.

Patrik Dubovský. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V čom je váš príbeh iný než príbeh Ivana Korčoka, ktorého aj prieskumy stavajú do roly hlavného súpera Petra Pellegriniho?

Môj príbeh je príbehom obyčajného muža, ktorý nejde tak striktne po politickej línii. Hoci sme s Korčokom rovnako starí, môj životopis je zo stránky získaných funkcií skromnejší. Ale pracoval som vo vysokom školstve, v historických inštitúciách, na dvoch ministerstvách i na úrade vlády, momentálne v ÚPN, vydal som dve knihy a natočil zopár dokumentárnych filmov.

Zatiaľ čo ja som sa za celé obdobie svojho verejného angažovania dostal do sporu s mocou niekoľkokrát, či už pri Trnavskej univerzite, alebo keď ma vyhodili z ÚPN, no vyhral som súd a vrátil som sa, Korčok ako diplomat musel mať k moci vždy lojálny postoj. Aj za totality som sa ako mladý chalan vedel postaviť režimu, nesedel som doma.

Narážate na svoju aktívnu účasť na Sviečkovej manifestácii?

Áno, aj na tú, po ktorej ma mali vyhodiť zo školy, keďže ma trikrát kontrolovali. Zúčastnil som sa aj na pamätnej púti na Velehrade. A narážam aj na to, čo som pred Novembrom napísal či podpísal. Na vojne som podpísal petíciu Několik vět, za čo mi mohol hroziť vojenský súd. Okrem toho som bol degradovaný za zanedbávanie morálno-politického stavu jednotky, čo bola tiež vážna vec.

Podpísal som aj petíciu Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov ČSSR, ktorá mala 31 požiadaviek, vystúpil som aj zo Socialistického zväzu mládeže. Diplomovú prácu som musel napísať ešte raz, pretože som na začiatku citoval zo Starého zákona, čo odporovalo duchu marxizmu-leninizmu.

Bol som aj v malom kresťanskom spoločenstve, ktoré sa stretávalo u tajného tlačiara samizdatov Františka Petráša v Šenkviciach, a spolu sme chodili na púte a nočné meditácie do Marianky. Toto je môj životný príbeh: vedomý odpor proti totalite, zlu a komunizmu. A ten si prenášam do ďalšieho života. Aj preto dnes pracujem v Ústave pamäti národa a píšem o tom, pretože tento zápas sme ešte nevyhrali.

Niektorí si to nemyslia.

A je to chyba. Totalita má u nás veľmi hlboké korene. Vidíme to aj dnes pri vládnutí strán Smeru, Hlasu a SNS. Sú to viac-menej deriváty starých postkomunistických a postľudáckych tendencií v našej spoločnosti. A poukazovať na to je mojím záujmom a prácou. Preto sa chcem aj viac politicky angažovať. Uvidíme, aká bude odozva na tento prvý signál.

Pri vyrovnávaní sa s minulosťou dnes zaznieva aj názor, že to nemá zmysel a treba sa viac pozerať dopredu. Súhlasíte?

Súhlasím s tým, že to nemá zmysel, ale nie preto, že by sa nám s minulosťou vyrovnať nikdy nepodarilo. Skôr preto, že sa veľmi zmenila mentalita spoločnosti a nikoho to už veľmi nezaujíma. Niektorí si myslia, že časť totality musí byť v spoločnosti vždy, že ide o súčasť povinnej kontaminácie, iní sú zas presvedčení, že demokracia je nezničiteľná. No osobne si myslím, že ľudia robia v tomto chybu a spoliehajú sa na automatickú životaschopnosť demokracie, pritom stačí len pár dní a krokov a demokracia môže byť silno ohrozená.

Chcete kandidovať za prezidenta, no v politike, komunálnej či národnej, sa vám doteraz nikdy nepodarilo presadiť. Či už išlo o angažovanie sa vo VPN, v Demokratickej strane za Jána Langoša, ale ani naposledy v Za ľudí. Čím si to vysvetľujete?

Zrejme som vždy skúsil strany, ktoré neboli populistické, vždy dostali na frak a každý na ne nadával. Za ľudí bol okrem toho aj príliš ambiciózny projekt veľkej centristickej strany, ktorá čelila významnej antikampani. Mať prezidenta na čele nestačí. No hoci som nikdy nebol úspešný v politike, vždy som bol priebojný vo veciach, do ktorých sa iným nechcelo, za čo ma niektorí považovali za riskujúceho človeka.

A to aj keď som chodil do pozorovateľských misií po vojnách v Juhoslávii a v bývalom Sovietskom zväze. Bol som v Bosne, Kosove, Chorvátsku, Arménsku, Moldavsku, Bielorusku a moja mama sa len za mňa modlila, aby som sa vrátil živý-zdravý, keďže sme chodili v obrnených autách po zamínovaných územiach a rokoval som s ľuďmi s prevesenými samopalmi, ktorí pri tom popíjali rakiju.

Pre strany, v ktorých sa uchádzate o podporu ich poslancov, budú dôležité vaše názory na ochranu života či na registrované partnerstvá. Aj v tomto máte konzervatívny postoj?

Keď hovoríme o registrovaných partnerstvách, pred právnymi normami musíme najskôr vyriešiť otázku nenávisti, opovrhovania a ostrakizovania LGBTI komunity. To je oveľa dôležitejšie ako akékoľvek formálnoprávne ukotvenie párov rovnakého pohlavia, ktoré by u nás mohlo viesť k ešte väčšiemu stupňovaniu nenávisti.

Čo tým myslíte? Fiduciárne zväzky z dielne exministra spravodlivosti Karasa?

Áno, tento model sa mi celkom páči. Mnoho praktických situácií vieme už teraz vyriešiť jednoduchými občianskoprávnymi úkonmi či drobnou zmenou zákona. Tak či tak si tieto páry už dnes môžu spísať závet u notára či samostatne si osvojiť dieťa. To je fakt.

Z uzákonenia registrovaného partnerstva už vyplývajú jasné práva a povinnosti. Preto si myslím, že musíme prejsť ešte dlhšiu historickú cestu, aby sme zistili, či ide o niečo, čo sa v historickom vývoji potvrdí, alebo nie. Ako sa hovorí, keď je to od Boha, tak sa to presadí, aj keby sa ľudia na hlavu stavali. Keď nie, tak to celé skrachuje.

Patrik Dubovský. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vnímam však aj konanie súčasného pápeža Františka, ktorý je v tomto smere zvláštny novátor a trochu aj vizionár, preto nechcem, aby sme si úplne zatvárali dvere. No aj keď môže prísť v budúcnosti k posunom, ktoré aj v duchu kresťanstva dokážu niektoré veci prijať, zatiaľ si myslím, že pri formálnoprávnych krokoch musíme byť veľmi opatrní a vyčkať.

Čo sa týka ochrany života, v minulom volebnom období si progresívci robili z boja proti zákonom Anny Záborskej o pomoci tehotným ženám svoju hlavnú agendu. Vy by ste mali problém takýto zákon podpísať?

Som otec, mám dieťa, milujem ho a som šťastný, že prišlo na svet. Som za to, aby spoločnosť tehotnej žene absolútne pomohla nielen v tom, aby ho donosila a priviedla na svet, ale aby jej štát pomohol aj po pôrode rôznymi sociálnymi opatreniami. Zachrániť život musí byť vždy cieľom. Ak už život vznikne, treba hľadať cestu, ako ho priviesť na svet, aby interrupcia bola úplne posledná možnosť.

Osveta, dôkladný informovaný súhlas a vytvorenie dostatočného priestoru na to, aby sa ženy nerozhodovali pod nátlakom a v strese, sú veľmi dôležité. Rola otca je rovnako veľmi dôležitá, takisto má právo o tom vedieť a vyjadriť sa pri rozhodovaní ženy. Je takisto nenahraditeľný od prvého momentu počatia dieťaťa i občianskoprávnych procesov.

Napriek tomu však pokladám za dôležitejšie zamerať sa na uchovanie demokracie a bezpečnosti na Slovensku než si dokazovať, kto má v hodnotových otázkach pravdu. Animozita medzi liberálmi a konzervatívcami je u nás nadmieru veľká a obe strany sa bioetickými otázkami zbytočne bičujú. Mali by sme ustúpiť, lebo keď si „preserieme“ demokraciu a prehráme ju s neokomunistami, tak nám bude táto polemika na nič.

No každý ústup konzervatívcov v týchto témach protistrana využije na presadenie svojej agendy. Nebol by preto ústup chybou?

Samozrejme, preto si myslím, že z barikád by sa mali stiahnuť obe strany. Všetci by sme mali chápať, že primárnym cieľom je pre nás zachovať si demokraciu. Súvisí to aj so súčasnými protestmi. Som rád, že sa z týchto tém na protestoch ustúpilo, ani občianski aktivisti by kultúrno-etické témy v boji za spravodlivosť na pódiách vyťahovať nemali. Tu je predsa ohrozená demokracia.

Až takto to dnes vnímate? Nová vláda aj parlament predsa vzišli z legitímnych volieb.

Vláda však robí kroky, ktoré nie sú demokratické, pre mňa ide o návrat niektorých totalitných praktík. Mať väčšinu neznamená diktát. Môžem si ako väčšina presadiť, čo chcem, ale keď nepočúvam opozíciu, vnímam aspoň výhrady odbornej verejnosti. Celý národ ich predsa nevolil. Tolerantná väčšinová politika je o hľadaní kompromisu medzi politickou vôľou a tým, čo väčšina chce. Pokladám tiež za absurdné, že rôzni podvodníci a manipulátori si dokážu získať sympatie ľudí aj protiprávnym konaním.

Aj preto niektorí konzervatívci dnes pokladajú za hlavnú hrozbu výhru Petra Pellegriniho a ovládnutie najvyšších ústavných pozícií v štáte jednou koalíciou. Ak by ste nakoniec získali podporu, no v prvom kole by ste neuspeli, podporili by ste v druhom kole Ivana Korčoka?

Určite by som ho podporil, aj keby sa vynorili niektoré jeho otázne momenty z minulosti. Ale som za úprimné vyjadrenia, aj u seba, ktoré odstránia pochybnosti a domnienky.

Narážate na niečo konkrétne?

Pre mňa je otázny jeho postoj v roku 2018 po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Okrem jeho výčitky premiérovi, že novinári nie sú protislovenské prostitútky, neregistrujem, že by sa jasne ohradil voči Ficovi a tomu, kam to za jeho vlád zašlo. Namiesto toho skončil ako diplomat na americkej ambasáde.

Ale aj napriek tomu som ho ochotný v súboji s Pellegrinim podporiť. Zastavenie rozmáhajúcej sa neototalitnej politiky je vyšším cieľom. Je preto nutné, aby zvíťazil niekto, kto nereprezentuje tento tábor v podobe Fica, Pellegriniho a Danka.

Ani z politického hľadiska nie je dobré, ak jedna strana obsadí všetky najvyššie pozície v štáte. Bola by to vláda jednej strany, čím by trpeli aj kontrolné mechanizmy.

V čom teda vnímate hlavnú úlohu svojej kandidatúry?

Základom je prebudiť časť demokratického konzervatívneho kresťanského elektorátu, a keď aj moja voľba nevyjde, verím, že títo voliči prijmú odporúčanie lídrov, aby volili Pellegriniho protikandidáta. Korčok je však zatiaľ prijateľnejší skôr pre demokratický liberálny svet než ten konzervatívny.

Patrik Dubovský. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V ktorých oblastiach by malo byť cítiť iniciatívu nového prezidenta?

Prezident nemôže byť záchranca ani mesiáš, je to v prvom rade ústavný činiteľ, ktorý musí dbať na chod ústavných orgánov. Jeho úrad musí denne monitorovať činnosť ministerstiev a ďalších orgánov, nebáť sa aktívne vystupovať v rámci svojich kompetencií, vystupovať k dôležitým témam, no nie je jeho rolou, aby boli všetci spokojní a mali sa radi.

V čom by mal byť najaktívnejší?

Keďže máme vojnu, respektíve ruskú agresiu v susednej krajine, musí ho byť cítiť ako hlavného veliteľa vojska. Musí byť veľmi aktívny vo vzťahu s armádou, dbať na pripravenosť, vybavenosť, vycvičenosť vojakov, súhru so spojencami v NATO.

Mal by sa postaviť aj za posilnenie projektu európskej armády, aby sme v prípade hrozby nemuseli čakať len na Američanov. Práve armádu pokladám dnes za najdôležitejší pilier udržania medzinárodnej bezpečnosti. Aj za cenu rôznych ústupkov, kompromisov či hrozieb musíme vedieť agresorov zastrašiť a potlačiť.

Prezident nesmie byť naivný diplomat, ktorý si myslí, že sa všetko podarí vyriešiť za zeleným stolom, pretože všetci grázli vo svete od teroristov cez neokomunistov po neofašistov sa s nami hrať nebudú.

Koho pokladáte za najlepšieho slovenského prezidenta?

Veľkú úlohu v zápase za demokraciu zohral Michal Kováč, veľmi si ho vážim za to, ako sa postavil Mečiarovi. A vážim si aj Kisku za to, že sa postavil Ficovi.

A ako vnímate prezidentku Čaputovú?

Zuzana Čaputová ako právnička ukázala vysokú odbornosť a cit pre právo a spravodlivosť, napríklad pri posudzovaní legislatívnej činnosti Národnej rady. Cením si ju, že vniesla do postu prezidentky ženský cit a empatiu, napríklad apelovaním na scitlivenie našich vzťahov. Nemala to ľahké, ale bola úprimná v apelovaní na slušnosť a toleranciu. Je to dáma.

Po podaní trestného oznámenia na pána Blahu ste čelili rôznym vyhrážkam a rozmýšľali ste aj o požiadaní o policajnú ochranu. Aj podobný nátlak bol jedným z faktorov, pre ktorý sa rozhodla Zuzana Čaputová znova nekandidovať. Viete, do čoho idete?

Nemyslím si, že by to gradovalo. Aj vyhrážky po mojej aktivite pri pánovi Blahovi už odznievajú.

Ako reagovali na vašu prezidentskú iniciatívu v škole, kde učíte, či v ÚPN, kde pracujete?

V podstate dobre. Ohlasov bolo viac dobrých ako zlých. Kuchárky v škole mi už hovoria pán prezident, keď mi nalievajú polievku. (Smiech.) Prekvapilo ma, koľko žiadostí o priateľstvo mi na sociálnej sieti prišlo. Akoby si ľudia začali uvedomovať, že prezidentom nemusí byť len niekto, kto sa tam dostane z politického piedestálu.

Myslím si, že je niektorým sympatické, že by prezidentom mohol byť aj niekto, kto nie je celý život vrcholným politikom, ale kto je prístupnejší bežným ľuďom s empatickejším sociálnym pohľadom na ich problémy. Niečo ako bulharský prezident a disident Žeľu Želev, ktorý nastúpil ako prvý postkomunistický prezident a prišiel do úradu so „sedliackym rozumom“.

Ani ja nechcem byť čisto politickým kandidátom na prezidenta, ale ľudovým, a to v zmysle reprezentácie ľudu. Krajinu netvoria len politicky a občiansky angažovaní občania, ale aj pasívni ľudia, z ktorých sa mnohí na voľbách nezúčastňujú.

Čo tým chcete povedať?

Chcel by som presadzovať štýl masarykovskej politiky, ktorá vychádza z ľudového charakteru drobnej práce s ľudom. Zrejme to nie je víťazný koncept, ale má budúcnosť. Možno aspoň pre iné voľby. Nechcel by som robiť politiku pre politiku, ale politiku ako službu. Rád by som tiež vnášal do politiky viac tolerancie a nekonfrontačného štýlu. Nech je tu politika viac na skutočné riadenie spoločnosti, nie panské huncútstvo.

To vnímate ako jeden z problémov súčasného Slovenska?

Áno. Jedným z veľkých problémov súčasnosti je slabá kontrola moci a nízka účasť ľudí na politickom živote. Ľudí už ani nezaujíma, čo sa deje s ich daňami a či štátne inštitúcie, ktoré s nimi narábajú, nie sú skorumpované. Vnímam aj našu veľkú neodbornosť a provinčnosť, na ktoré stále zomierame. No trápi ma aj naša vzájomná neprajnosť, podozrievavosť, závisť, individualizmus a s ním spojená nízka miera solidarity s núdznymi.