Film Bratia | Je to oslava Mašínovcov alebo ani nie?

Túto jeseň možno vidieť filmy z česko-slovenskej produkcie, ktoré spracúvajú silné témy z dejín Česko-Slovenska 20. storočia a na ktoré akoby musel dozrieť čas.

Tri veľké historické témy ležali ladom a zrazu sú v kinách a my vidíme strhujúce príbehy.

Asi ten čas dozrel. Alebo sa našli filmoví tvorcovia, ktorí si už boli istí, že vedia, ako tie témy uchopiť. Aby to nebolo primitívne zjednodušené.

Takže už sme videli tému rozpadu Česko-Slovenska a najmä vyrovnávanie sa príbuzných s faktom, že otec nebol až taký statočný a spolupracoval s ŠtB. To bol film A máme, čo sme chceli.

Veľmi ambiciózny, premyslený, obsadený dobrými hercami, no možno ambícia tvorcov mať vo filme jasne vyhranené typy, aby v rodine boli zastúpené rôzne prístupy aj rôzne vrstvy spoločnosti (aj liberáli, aj konzervatívci), trochu šušťala papierom. Chýbala hrdinom filmu väčšia autentickosť. Ale ambícia bola úctyhodná aj katarzia pekná, povzbudzujúca.

Potom tu bol film zo staršej histórie – vznikol konečne film o Františkovi Krieglovi, jedinom politikovi, ktorý nepodpísal Moskovské protokoly.

Film Bratia o rodine Mašínovcov je z týchto troch filmov asi najvydarenejší kus.Zdieľať

Vo filme Muž, ktorý stál v ceste sme teda videli, že pred Brežnevom a jeho ekvipážou v Kremli nebol hrdinom Dubček, ale na pohľad nudný, seriózny muž, lekár, ktorý však mal dosť odžité na to, aby odmietol ponižujúci podpis a bol ochotný znášať akékoľvek následky, dokonca aj jeho žena na to bola pripravená.

Dôležitý film, videli sme najmä zaujímavú konfrontáciu Kriegla a Husáka, len možno mohol byť ten Krieglov príbeh vo filme ešte dominantnejší a ucelenejší, aj s tým, čo bolo pred rokom 1968.

No a do tretice sa v čase vraciame ešte hlbšie, do druhej svetovej vojny a najmä do začiatku päťdesiatych rokov.

Je po komunistickom prevrate, vo filme vidíme, ako pani Mašínová počúva v rádiu o poprave Milady Horákovej, vidíme, ako odmieta podpísať súhlas s popravami a v jej rodine sa začína odvíjať hrozná dráma.

Film Bratia o rodine Mašínovcov je z týchto troch filmov asi najvydarenejší kus.

Oskar Hes ako Josef Mašín. Foto: Zuzana Panská/Cinemart

Bratia Mašínovci sú určite kontroverznými postavami. V niečom obdivuhodní, v niečom odsúdeniahodní.

Ani česká spoločnosť sa desaťročia nevedela celkom zhodnúť na tom, ako sa na mašínovský príbeh pozerať. Čo z neho vyzdvihnúť, čo ospravedlniť, čo zatratiť. Príliš komplikované to celé je, veľa priťažujúcich a veľa poľahčujúcich okolností tam je.

Ale toto nie je súd. Hoci vlastne tak trochu aj je. Akoby talentovaní tvorcovia mali aj právo vyniesť istý druh umeleckého verdiktu.

Film mohol dať veľa odpovedí, hoci tiež kontroverzných. Ale je to umelecky poctivé.

Chceme aj my diváci predsa vedieť, či to boli iba nezrelí muži, ktorí sa neštítili vraždiť hlava-nehlava, aby sa v akejsi romantickej túžbe po slobode dostali na Západ, a za sebou zanechávali umučených či zabitých ľudí, dokonca aj z vlastnej rodiny.

Alebo či to boli hrdinovia, obete brutálnej komunistickej moci, ktorá začiatkom päťdesiatych rokov presadzovala svoje ideály ponižovaním, mučením, zabíjaním. A tak týchto chalanov nasmerovala na cestu, kde sa v mene pekných cieľov aj vraždilo.

Ak by sme prijali starozákonné zub za zub, oko za oko, mohli by sme vidieť v Mašínovcoch hrdinov, ale existuje aj iná optika, ako vieme.

Práve časový odstup, ako aj dlhé debaty v českej spoločnosti tento obraz postupne kryštalizovali a osvetľovali z rôznych strán. Už to nebolo celkom čierno-biele, malo to zaujímavé odtiene, veľmi dôležité.

Až sa o tom už dal natočiť aj film, ktorý neadoruje, neospravedlňuje, ale ani nezatracuje. Snaží sa niečo pochopiť a poctivo ukazuje históriu rodiny, a teda aj motívy a popudy mladých mužov.

Na začiatku vidíme, ako hrozne je gestapom mučený a napokon popravený otec bratov Mašínovcov. V chlapcoch, ktorí boli ešte deťmi, teda ostala stopa, odkaz, že za slobodu sa treba biť. Otec ako muž, ktorý sa vzoprel a trpel, ostal ako vzor.

Toto hodenie legitimácie na stôl komunistického pohlavára zhorší situáciu celej rodiny.Zdieľať

Lenže dospievanie tých chalanov je také, ako keď v rodine s troma dorastajúcimi deťmi chýba otec, chýba pevná ruka aj reálny vzor, nie iba ten bájny zo spomienok. A výchovu má v rukách utrápená matka, kultivovaná, vzdelaná žena, režimom ponižovaná. Pracuje v práčovni, aby ako-tak rodinu uživila. Výchova silných mužských osobností, akými sú jej synovia, je však nad jej sily. A ešte je tu sestra s vážnymi zdravotnými problémami, aj tá potrebuje matkinu pozornosť.

Vidíme aj zaujímavú situáciu, matka po poprave Milady Horákovej ide na výbor komunistickej strany a vracia im svoju stranícku legitimáciu.

Takže aj ona tomu ideálu istý čas verila, ale po komunistickom prevrate rýchlo precitla, lebo pre komunistov bola nebezpečnou ženou z lepších kruhov.

Toto hodenie legitimácie na stôl komunistického pohlavára zhorší situáciu celej rodiny. Už nemajú šancu žiť normálny život, sú štvanci, vysťahujú ich z elegantného bytu kamsi na odľahlý majer, štúdiu je koniec, treba sa ukryť na perifériu, mladší syn ide pracovať do lesa, starší sa dokonca ocitne v base. Hnev, poníženie u nich vybuble do potreby niečo urobiť, vzoprieť sa, bojovať.

Je to akoby sa Rýchle šípy, tí sympatickí chalani z Foglarových knižiek, rozhodli vraždiť. Vidíme, že to malo byť len také mladícke chlapáctvo, žiadne sofistikované plány, len sa predviesť, opakovať otcov príklad a ukázať komunistom, že ktosi sa im postaví.

Naivne si naplánujú vraždy, trochu to teraz vyzerá s odstupom času tak, akoby sa tí chalani len chceli hrať počítačovú hru. Ale počítače nie sú, ide sa na ostro. S nabitými pištoľami a nožmi.

Vyzerá to najprv ako chlapčenská hra, ale zvrtne sa to na tragédiu. Foto: Zuzana Panská/Cinemart

Nezačne sa to dobre, nevyzerá to ako hrdinský čin, tá prvá vražda, skôr ako zlyhanie, chyba, ale už to nejde zastaviť. A potom neostáva nič iné, len útek. A túžba vrátiť sa ako vycvičený vyzbrojený agent, ktorý komunistami zamáva.

Ich útek nie je filmármi ukázaný ako niečo veľkolepé, je to veľké trápenie, cestou umierajú ich kamaráti, ale zase vidíme aj nepochopiteľnú odvahu tých dvoch Mašínovcov, ktorí sa vrhajú s pištoľou proti zmobilizovaným jednotkám východonemeckej armády. Tá ich urputnosť prebiť sa je obdivuhodná.

To, že prežili a naozaj sa dostali do západného Berlína, je akoby mimo pochopu. Isto, tým, že to dokázali, ponížili bezpečnostné zložky dvoch komunistických štátov. Je to, akoby sme videli filmového Indianu Jonesa, lenže to všetko sa stalo, tie guľky nezabíjali naoko, tí kamaráti, ktorí do toho išli s nimi, nezomreli len filmovo.

Samozrejme, keď vidíme, že tí dvaja chalani dokázali nemožné, je tam aj istý druh obdivu. Lenže filmári sú v tomto poctiví. Ukážu aj cenu toho úteku. Umučení a popravení kamaráti, strýko, utýraná mama, ktorá zomrela na studenej podlahe väzenia, postihnutá sestra mučená eštebákmi.

Vidíme tú cenu. Filmári sú v tomto dôslední, mučenie priateľov a najmä príbuzných vidíme bez prikrášľovania, vidíme veľa krvi, utrpenia, týrania, aj preto vidieť tento vyše dvojhodinový film je náročné. Je to až fyzicky vysiľujúce.

Samozrejme, psychologicky sa dá pochopiť, že mladí chalani nedokázali už uniesť komunistickú brutalitu, ktorá sa neštítila žiadneho spôsobu trápenia ľudí a postihla práve tú vrstvu českých vlastencov, kultivovanú strednú triedu, ktorá odvážne bojovala proti nacistom. Vidíme, že jeden z bratov ešte pred samotným útekom na Západ zažil aj mučenie v komunistickom väzení a už nemal žiadne ilúzie o tom, že by jeho život v tomto systéme mohol mať aj iný zmysel ako boj proti nemu.

Mašínovci ani neutekali za lepším životom, verili, že ich Američania vycvičia a pripravia na to, aby sa mohli vrátiť a bojovať ďalej proti komunizmu.

Práve to je na filme silné, že vykresľuje skratkovito, ale výstižne rodinné zázemie rodiny, ktorá by v normálnej spoločnosti mala byť práve takou tou rodinou s dobrou povesťou, so statočnými odvážnymi a múdrymi ľuďmi. No v komunistickom režime sa z nich stali vrahovia a štvanci.

Utrápenú matku rodiny krásne stvárnila Tatiana Dyková. Foto: Zuzana Panská/Cinemart

Hodnotou filmu je, že to nie je oslavná óda na ten neuveriteľný útek, každého zasiahne určite to, za akú cenu sa to podarilo. Ale zároveň, keď by človek chcel súdiť, vidí aj všetky súvislosti toho, prečo tí mladí chalani urobili taký zúfalý krok. Nebol to čin hrdinov, ale zúfalcov, ktorí nedomýšľali následky.

Aj vďaka tomu filmu lepšie pochopíme, prečo najvyššie české vyznamenanie nezískali nikdy samotní Mašínovci, ale dostala ho ich sestra. Tá, ktorá nič nespáchala, ale prešla si mučením a z väzenia sa vracia do zničeného domu. Krásny je záver filmu s pohľadom na jej tvár po návrate z väzenia. Ostala sama a sama v tejto krajine potom niesla tragický osud jednej rodiny.

Dôležitý film to je, ale tie vyše dve hodiny strávené v kine sú naozaj ťažké. Pre citlivejšie povahy je aj ťažké vydržať pohľady na rôzne druhy mučenia či bolesti.

Ani ten pekný cieľ neposvätil spôsoby, ktorými chceli páchať dobro.Zdieľať

V pamäti vám napokon neostanú šťastné tváre mladých mužov, ktorí sa dostali do západného Berlína, ale ostane v hlave najmä postava ich utýranej matky ležiacej na chladnej dlážke väzenia.

To si človek zapamätá asi viac ako tých odhodlaných mladých mužov, ktorí sa prebili a v západnom Berlíne sa hrdo hlásia do služby, aby ich ako agentov poslali Američania späť. Isto mali pocit viny a chceli odčiniť to, čo spáchali.

To už nešlo. Ostal tak príbeh dvoch mladých mužov, ktorí urobili nezrelé rozhodnutie a vraždili nezmyselne. Aj keď pri svojom úteku prejavili obrovskú odvahu. A aj keď ich úmysly boli šľachetné.

Ani ten pekný cieľ neposvätil spôsoby, ktorými chceli páchať dobro.

Príliš veľa ľudí zaplatilo za ich túžbu po dobrodružstve či túžbu pomstiť sa hnusnému režimu. Vďaka filmu tomu rozumieme celkom dobre.