Ešte pár slov k rozhovoru s Viktorom Orbánom

Spôsob, akým slovenskí novinári reagovali najmä na sociálnych sieťach na rozhovor s Viktorom Orbánom, udivil nielen svojou provinčnosťou.

Napríklad šéfredaktorka SME Beáta Balogová nám na Facebooku vyčíta, že sme sa Orbána nepýtali na korupciu, ktorá prerástla fungovanie štátu, lebo „všetko ostatné, čo je maskované ako hodnotová diskusia, slúži na zachovanie jeho moci“.

Ale bola to slušná a vecná výhrada, na rozdiel od reakcie jej zástupcu a ďalších, ktoré opäť potvrdili, že nekultúrnosť a hulvátstvo sú rovnako problémom nášho politického, ako aj mediálneho establišmentu.

Lenže aj tie slušné reakcie podsúvali o Orbánovi a jeho komunikácii falošný obraz. Balogová píše, že "občas „dáva rozhovory zahraničným novinárom, u ktorých predpokladá, že ho nedokážu konfrontovať v nepravdách, v prispôsobených interpretáciách, že nepoznajú detaily jeho vládnej korupcie,“ a Zoltán Szalay v Denníku N v texte „Desať najväčších klamstiev Viktora Orbána z historického rozhovoru pre slovenských novinárov“ sám začína zavádzajúco, keď píše, že Orbán doma komunikuje takmer výlučne s provládnymi médiami, pričom raz ročne zvykol mať medzinárodnú tlačovku, kde mu mohli klásť otázky aj novinári kritických médií, ale tá sa v tomto roku pre pandémiu nekonala” - z toho má vyplývať, že Orbán sa vďaka pandémii vyhol aj kritickým otázkam, ktorým čelí na tlačovke aspoň raz za rok.

Realita je však značne iná. Asi žiaden líder európskych štátov nerozdáva rozhovory zahraničným novinám tak často ako maďarský premiér Viktor Orbán, a to aj takým, ktorí sú voči jeho politike veľmi kritické.

Vezmime si len posledných pár mesiacov, keď si u Orbána nemeckí novinári vymieňali kľučky. Na konci minulého roka poskytol rozsiahly rozhovor ľavicovo-liberálnemu týždenníku Die Zeit, následne aj konzervatívnemu denníku Die Welt, kde je Orbán s rozhovormi pečený-varený, no asi najdlhšie Orbán hovoril vo februári s liberálnymi kritikmi z týždenníka Der Stern. Onen rozhovor mal pôvodne trvať hodinu, keďže hneď po ňom sa podľa programu začínalo rokovanie maďarskej vlády, ale Orbán radšej nechal po uplynutej hodine ďalšie dve hodiny čakať svojich ministrov, aby novinárom do detailov zodpovedal na všetky otázky: a tí sa ho napríklad opýtali aj na to, čo by robil, keby si našla jeho dcéra moslimského priateľa.

Nemeckí čitatelia tak za posledného polroka zažili Orbána v priamej kritickej konfrontácii s domácimi novinármi viac než napríklad svoju kancelárku Merkelovú.

Mimochodom, nemeckí novinári sa pýtali Viktora Orbána na všeličo, ale nenapadlo im míňať čas na to, aby s ním preberali korupciu v Maďarsku, oveľa viac chceli pochopiť spôsob, akým o Európe a ďalších témach rozmýšľa premiér, ktorý v Európe púta oveľa viac pozornosti než by prináležalo váhe jeho krajiny. 

Voči Postoju zaznela od novinárov z iných médií tiež pozoruhodná výčitka, že sme poslúžili Orbánovej domácej propagande, lebo maďarský premiér si náš rozhovor zavesil v maďarčine na svoj web. Ak sme nástrojom propagandy, potom sú ním aj nemecké noviny, keďže ich rozhovory si Orbán rovnako umiestnil na svoj web.

Pre nemecké liberálne médiá stelesňuje Orbán so svojou európskou aj migračnou politikou podstatne viac než obraz provinčného autokrata z Budapešti.

Ale v krajine, kde sa novinári pri niektorých témach pudovo menia na aktivistov, ktorí namiesto reflexie volia hystériu podľa predžutých schém, platia trochu iné gravitačné zákony.

Na snímke Viktor Orbán z rozhovoru pre Postoj, autorka fotografieVivien Cher Benko