Michal Handzuš po bronze Šport u nás živorí, hokej obzvlášť. Politici dostali druhú šancu, aby to zmenili

„Najlepším hráčom bol celý náš tím,“ hodnotí výkon slovenských hokejistov na olympiáde v Pekingu Michal Handzuš. V rozhovore vysvetľuje, prečo poslal Miroslavovi Šatanovi po štvrťfinále s Američanmi video s rozradostenými malými hokejistami, čomu bude čeliť Juraj Slafkovský a prečo hrajú reprezentanti radi pod vedením Craiga Ramsayho.

Hovorí aj o tom, či si vie predstaviť, že sa stane nástupcom kanadského trénera, či budeme na veľkých turnajoch bojovať o medaily častejšie, prečo sa obáva, že politici ostanú po aktuálnom úspechu iba pri fotkách s medailistami, a ako z neho vyťažiť pre slovenský šport čo najviac.

Michal Handzuš je bývalý hokejový útočník, majster sveta z roku 2002. S Chicagom získal v roku 2013 Stanleyho pohár a s Banskou Bystricou vyhral v roku 2017 slovenskú Tipsport Ligu. Pôsobil aj ako asistent trénera Craiga Ramsayho. Je tiež zakladajúci člen a predseda správnej rady hokejovej školy Barani.

Spomenuli ste si po druhej tretine zápasu so Švédmi na olympijský zápas o bronz vo Vancouveri 2010, kde sme takisto viedli nad Fínmi o dva góly, no napokon sme tretiu tretinu nezvládli a prišli o medaily?

V televízii sa o tom počas zápasu hovorilo, takže mi to pripomenuli. Ale snažím sa nehľadieť do minulosti. Chalani hrali výborne, bol som pred poslednou tretinou pokojný, lebo som videl, že majú zápas pod kontrolou.

Počas turnaja ste sa vyhýbali menovaniu konkrétnych hráčov, ktorí boli v našom tíme najlepší. Vyzdvihovali ste skôr prácu celého mužstva. Poviete nám teraz dve-tri mená, ktoré boli podľa vás kľúčové?

Stále sa budem držať najmä toho, že tento úspech by nevznikol, ak by hráči nepodali výborný tímový výkon. Povedzme si na rovinu, že ak by sme aj mali dve-tri veľké hviezdy, na ktoré by ostatní nedosahovali, ťažko by sme to dokázali. Najlepším hráčom bol celý náš tím. Keď teda teraz poviem nejaké mená, neznamená to, že sú odstrihnutí od zvyšku mužstva.

Koho by ste teda vyzdvihli?

Samozrejme, na taký úspech, aký sa nám podaril, je potrebné, aby sme mali brankára, ktorý zvládol pochytať to, čo Patrik Rybár. Klobúk dole aj pred Jurajom Slafkovským, ktorý v sedemnástich rokoch strelil na olympiáde sedem gólov.

Výborne hrali Peter Čerešňák v obrane, Marek Hrivík a Peter Cehlárik v útoku. Takto by som mohol pokračovať, nikdy to nestálo na jednom či dvoch hráčoch. A preto tvrdím, že išlo hlavne o kolektívny úspech.

Vo vašej generácii sme mali viacero silných mien ako Peter Bondra, Miroslav Šatan, Pavol Demitra či Zdeno Chára. Nebude teraz z dlhodobého hľadiska problém, že nemáme jasného lídra, ktorý to vie v kľúčových momentoch zobrať na seba a rozhodnúť zápas?

K úspechu sa dá dopracovať rôznymi cestami. Môžete mať veľké individuality, ktoré hrajú v prospech celého tímu, čo platilo v našej generácii. Alebo sa k nemu dostanete ako teraz cez mimoriadne kvalitný tímový výkon.

Pripomenulo mi to naše strieborné medaily z majstrovstiev sveta v roku 2012, keď sme tiež nemali na súpiske veľa silných mien, ale bojovali sme ako mužstvo. Vidíme, že sa to dá.

Znižuje hodnotu tohto úspechu fakt, že na olympiáde neboli hráči z NHL?

Vôbec by som sa na to takto nepozeral. Je to olympiáda, ktorá sa koná raz za štyri roky, a je to v športe to najvyššie pódium. Samozrejme, turnaj by bol s hokejistami z NHL iný, ale stále je to prestížne podujatie a získať z neho medailu je obrovská vec. Mohli sme tu vidieť mnoho kvalitných hráčov z KHL, švédskej či fínskej ligy.

Absenciou hráčov zo zámoria dostali väčšiu šancu aj ďalšie tímy a my sme to využili, podobne ako sa to pred štyrmi rokmi podarilo Nemcom a Švajčiarom.

Teraz to vyzerá ako samozrejmosť, no verili ste po prvých dvoch nevydarených zápasoch, že môžeme hrať ešte o medailu?

Veril som. Videl som, že olympiáda je veľmi vyrovnaná a hráči majú šancu. Nie som prorok, aby som hovoril o medaile, ale vedel som, že ak sa veci dobre spoja, môžeme urobiť veľmi pekný výsledok. Aj počas olympiády som si písal s viacerými chalanmi aj trénermi a povzbudzoval som ich, že sa môžu pozerať najvyššie.

A takmer to vyšlo.

Áno a myslím si, že prvé dva zápasy nám, naopak, pomohli. Ukázali nám naše slabé stránky. Keďže máme veľmi dobrých trénerov, vedeli na tom s chalanmi zapracovať a odstrániť chyby, ktoré sme robili. Niekedy je horšie, keď hráte od začiatku skvelo a potom príde rozhodujúci zápas, v ktorom to nevyjde. Takto aspoň mohli rásť, poučiť sa z chýb a vidno, že v konečnom dôsledku im to pomohlo.

Nebyť Fínov, ktorí nám prišli do cesty, mohli sme bojovať o zlato aj my?

Aj Fínov sme mohli poraziť. Bol to veľmi vyrovnaný zápas a hrali sme tak dobre, že sme si mohli ísť po zlato. Vyhrať zlato na olympiáde, to by bolo niečo neskutočné. Veril som, že na to máme, lebo chalani boli v „laufe“. Bol som v piatok veľmi smutný, že to nevyšlo, ale bol to zápas o jednom góle. Proti Švédom sme ho dali prví my a to nám pomohlo.

Fíni sú však vynikajúci, a hoci sme v zápase s nimi boli takí aj my, bohužiaľ, v športe vždy musí niekto prehrať. Som rád, že sme si to bronzovou medailou vynahradili.

V zápase Fínov s Rusmi ste fandili komu?

Jasné, že Fínom. (Smiech.) Celý turnaj zvládali výborne, je to staré skúsené mužstvo, ktoré už vyhralo, takže boli o čosi väčším favoritom, aj keď to bolo veľmi vyrovnané. S Fínmi mám však aj veľmi priateľský vzťah a je mi sympatické, že je to v podstate taký veľký národ ako my a dokáže byť veľmi úspešný, čo je pre mňa tiež inšpirujúce.

Veľkou hviezdou nášho tímu bol len 17-ročný Juraj Slafkovský, ktorý sa stal aj najproduktívnejším hráčom turnaja a zaujal svetové médiá a hokejových expertov. Aké vlastnosti by ste na ňom vyzdvihli?

Je veľmi silný, rýchly a má šikovné ruky, takže je to už v podstate kompletný hokejista. V takom mladom veku je to ozaj výnimočné. Okrem toho má dobrú hlavu. Napriek tomu, že je pod veľkým tlakom, pretože na neho smeruje pozornosť v súvislosti s tohtoročným draftom NHL, dokáže prísť na olympiádu a streliť sedem gólov.

Určite sa počas kariéry dostane do situácií, kde bude tlak ešte väčší, no teraz si to odskúšal a vidí, že to funguje. Je zjavné, že sa herne zlepšuje, už teraz bolo vidieť jeho progres oproti minuloročným majstrovstvám sveta.

Zároveň viacerí odborníci upozorňujú, že to teraz môže byť pre neho ťažké a bude musieť dávať pozor, aby si svoju dobre našliapnutú kariéru nepokazil. Čo sú hlavné výzvy, ktorým bude čeliť?

Bude to najmä spomínaný psychický tlak. Každý bude spomínať na jeho sedem gólov z olympiády. Okrem toho bude v drafte veľmi vysoko a všetci budú mať od neho veľké očakávania. Párkrát som sa s ním však zhováral a naozaj je mentálne dobre nastavený a ide za svojím cieľom.

Veľká časť úspechu je výsledkom práce kanadského trénera Craiga Ramsayho. Pamätáte sa na moment, keď ste sa pred takmer piatimi rokmi dozvedeli, že bude trénovať slovenskú reprezentáciu?

Pre mňa to bola veľmi dobrá správa. Craig bol ostrieľaný tréner z NHL a v tom období sme potrebovali skúseného odborníka, ktorý by nám pomohol. Doniesol však oveľa viac, ako sme od neho mohli očakávať. To by bolo na samostatný rozhovor.

Zaslúži si uznanie, že sa na to dal a že tu vydržal tak dlho, lebo pôvodne mal prísť na rok alebo dva. Som šťastný za neho, pretože teraz dostal odmenu za svoju prácu.

Často sa hovorí, že priniesol do slovenského hokeja zmenu kultúry a myslenia. Čo to znamená?

Okrem toho, že je skutočný odborník s veľkým hokejovým myslením, je to v prvom rade dobrý človek. Hráči pod jeho vedením hrajú radi, je férový a vidia na ňom, že sa o nich úprimne zaujíma. Nielen ako o hokejistov, ale aj o ľudí.

Pamätám si, že keď prišiel na Slovensko a povedal, že budeme hrať moderný a útočný hokej, reakcie boli rozpačité. Málokto tomu veril, no on sa držal svojej myšlienky. Navyše si zaumienil, že týmto štýlom budeme hrať proti akémukoľvek súperovi a budeme hrať na víťazstvo.

Mysleli si, že je blázon, no po štyroch rokoch vidíme, že jeho slová sa splnili. Ľudia, ktorí mali možnosť byť v jeho blízkosti a počúvali ho, si z toho odniesli veľa pozitívneho.

Tú možnosť ste mali aj vy, keďže ste boli jeho trénerským asistentom. Môže systém, ktorý do reprezentácie priniesol, pretrvať aj po jeho odchode?

Verím, že áno. Bude treba citlivo zvážiť, kto to po ňom prevezme a ako sa toho ujme. Nejde totiž iba o systém, ten sa nejako nastaviť dá. Ale ide o tú charizmu, odbornosť a schopnosť vedieť prehovoriť k tímu v správny čas a správnymi slovami. S týmto má Craig obrovské skúsenosti. Určite bude zmena po jeho odchode náročná, ale budeme sa s ňou musieť popasovať.

Viete si predstaviť, že by ste boli jeho nástupcom?

Viem, že by ma to bavilo, a dokážem si to predstaviť. Teraz som však vstúpil do mládežníckeho hokeja, kde chcem pomôcť vytvárať priestor a podmienky pre deti, čo by sa s tým nedalo skĺbiť. No nebudem sa brániť o tom hovoriť, lebo je to pre mňa zaujímavá možnosť.

Takže o rok ešte asi nie, no možno o tri-štyri roky by sme vás mohli vidieť na reprezentačnej striedačke ako trénera?

Nechcem o tom zatiaľ takto špekulovať. Mal som možnosť s Craigom spolupracovať dva roky, bolo to poučné a viem, že ešte veľa by som sa musel naučiť.

Momentálne sa však naplno sústredím na prácu s deťmi a na snahu o to, aby sme mohli vychovať ďalších šikovných hokejistov ako trebárs Juraj Slafkovský.  

Môžeme očakávať, že budeme teraz o medaily bojovať častejšie, alebo je to zatiaľ predčasné?

Tu by som bol opatrný, hoci sa zmeny u nás naozaj dejú. Keď hovoríme o reprezentácii, tak tam sa udiala asi najväčšia aj najviditeľnejšia zmena, lebo prišiel Craig a zmenil náš systém i myslenie nad očakávania všetkých. Ale stále je to len jedno mužstvo, 40 či 50 hráčov, kde výsledky vidíte relatívne rýchlo.

Nečakajme teraz, že o medaily budeme bojovať každý rok, ešte to nie je reálne. Nemáme na to takú základňu a podmienky, aby sme mali sústavný prílev mladých hráčov, ako majú napríklad Fíni, ktorí idú na každý šampionát zbierať medaily. No minimálne už vidíme, že takýto úspech vieme dosiahnuť a Craig nám dal šancu byť medzi najlepšími.

Pracujeme na tom, aby sme sa dostali na úroveň, že každý veľký turnaj budeme chodiť bojovať o medaily, ale teraz máme od toho ešte ďaleko.

Kedy sa toho dočkáme?

Musíme spraviť ešte veľa zmien. Vidíme už zmeny pri mládeži, v hnutí je veľa šikovných ľudí, ktorí sa tomu venujú, ale je to beh na dlhú trať a viditeľnejšie výsledky uvidíme najskôr o päť rokov.

Keď hovoríte o mládeži, Miroslav Šatan zverejnil na Twitteri video, ako sa deti z vašej hokejovej školy Barani tešili po výhre nad USA. Sú to deti, pre ktoré ide v podstate o prvý veľký úspech slovenského hokeja, nič väčšie predtým nezažili. Čo pre ne a ich budúcnosť znamená bronzová medaila?

Veľmi veľa. Práve preto som Mirovi aj všetkým trénerom do Pekingu to video poslal, aby videli, čo ten semifinálový úspech pre nastupujúcu generáciu hokejistov znamená. A to som veril, že bude ešte aj medaila.

Poslal som im to na motiváciu, nech vedia, čo hokej dokáže. Ako vie zomknúť ľudí, aj v neľahkej dobe ich potešiť a ako cez hokej dokážu zabudnúť na problémy. Znova tu po dlhom čase cítiť hrdosť na národ. To robil hokej vždy, či už to bolo ešte Československo, alebo je to teraz, či hovoríme o súčasných hokejistoch, alebo o našej ére.

While we had our olympic shootout vs USA in China..this is how early morning practice looked like in many small arenas in Slovakia..🤷🏻‍♂️🤣🤣🤜🏻🤛🏻👍🏻 pic.twitter.com/Hipex9Yegv

— Miroslav Šatan (@miro81s) February 16, 2022

Postavenie hokeja nemá na Slovensku žiaden iný šport. To sa ukázalo aj na deťoch na videu, ktoré nevedeli, že to niekto natáča. Som rád, že sa trénerom podarilo zachytiť túto spontánnu reakciu. Jasne ukázala, čo šport vo všeobecnosti znamená.

Na jednej strane tu máme povzbudivý výsledok, z ktorého dokážu deti čerpať, na druhej strane je tu ešte stále pandémia, ktorá na dva roky šport výrazne poznačila. Nehovoriac o deťoch, ktoré mali jedny z najdlhšie zavretých škôl v Európe. Ako to ovplyvní ich ďalšie výkony?

Zásadne. Pandémiou sme prišli o mnohé nové talenty, ktoré stratili svoje sny. Keď vynecháte veľkú časť troch sezón, zatiaľ čo vaša konkurencia funguje ďalej, je to koniec. Zavreté školy aj šport veľmi ovplyvní deti v ich ďalšom rozvoji a práve to bola jedna z tém, ktorú sme v decembri museli riešiť už aj s vládnymi predstaviteľmi.

U nás je šport na dne záujmu, najmä čo sa týka detí. Veď sa už otvárali aj obchody, ale deti boli stále zavreté a nemohli ani športovať. To bolo pre mňa obrovské sklamanie, tragédia.

Verím, že politici využijú svoju druhú šancu, keď vidia, čo podobné športové úspechy pre deti znamenajú a zamerajú sa aj na podporu masového športu. Je to obrovská devíza do budúcnosti pre celú spoločnosť.

Myslíte, že medaila v tomto smere skutočne niečo zmení? Nepôjde opäť len o ďalšie nenaplnené sľuby?

Stále verím, že sa niečo zmení, hoci som trochu skeptik. Teraz budú síce fotky politikov s hokejistami, ale obávam sa, že k činom tak skoro nedôjde. Viete, keď sme boli v roku 2002 majstri sveta, celý národ sa zomkol a boli sme hrdí, že sme Slováci, tak nám všetci sľubovali, že šport podporia, ale nič sa nestalo. Šport živoril ďalej, hokej obzvlášť.

Naša infraštruktúra je najhoršia spomedzi 16 hokejových krajín, ktoré hrajú na svetovom šampionáte. Nehovoriac o B kategórii, aj takí Maďari majú oveľa lepšiu infraštruktúru ako my. Na hokej sa tu úplne zabudlo.

Dávate teraz politikom druhú šancu na zmenu kurzu?

Politici tú druhú šancu teraz dostali. Vidia, že hokej spája ľudí a robí im radosť, tak nech sa tak k nemu aj stavajú. Nech sa spamätajú a zapracujú na systéme, ktorý bude konečne fungovať. Nech deti dostanú možnosť vyrastať v zdravom prostredí a niektoré aj plniť si sny ako vrcholoví športovci tak, ako si ich naplnili chalani na olympiáde.

Šport je sám osebe dôležitý pre spoločnosť, a to nehovorím len o zdraví. Športom sa buduje rozvoj človeka, určité návyky, ktoré vám neskôr pomáhajú pri práci, a je to nesmierne dôležitá súčasť rastu detí popri vzdelaní.

U nás sa však na to zabúda a odsúva sa na 67. koľaj. Je to veľmi frustrujúce. Pritom všetko sa dá, len treba na to vôľu, ktorá tu nikdy nebola.

Keby ste mali vybrať jednu vec, ktorá je kľúčová pre podporu športu, čo by to bolo?

Sú to tri oblasti, ktoré sa dajú vyriešiť. Prvou je podpora športu a jeho postavenia na školách, a nehovorím len o telesnej výchove. Potom je to podpora klubov, ktoré živoria, nemajú na trénerov a nemajú ani kde trénovať, lebo nám chýba infraštruktúra, čo je tretia vec.

Máme málo telocviční a tie, ktoré sú, vyzerajú tak, ako keď ich postavili v 70. rokoch 20. storočia. Dnes sú v katastrofálnom stave. Kým Česi si aj za eurofondy vybudovali športoviská, u nás nešli nikdy do športovej infraštruktúry. Hokejová infraštruktúra je taká, ako keď som ešte vyrastal ja.

Máme málo ľadových plôch. V Banskej Bystrici máme veľa detí, ktoré chcú začať hrať hokej, ale obrovským problémom je to, že máme dve ľadové plochy a nemôžeme dať deťom možnosť, aby si mohli ten hokej užívať, lebo im nevieme dať toľko času na ľade, koľko by chceli a potrebovali. Hoci to nie je tak všade na Slovensku, ale po tomto úspechu sa pravdepodobne zdvihne záujem o hokej, no nebude kde trénovať.

Keby ste si mali vybrať, radšej by ste išli hneď do zvýšenia dotácie hodín telesnej výchovy alebo do výstavby nových športovísk?

Nedá sa vybrať jedno bez druhého. Je to, ako keď chcete reformovať nemocnice, ale zabudnete na ambulancie, tak či tak zle skončíte. Bez silného ambulantného sektora vám špecializované nemocnice situáciu nezachránia. Hoci verím, že šport aj po tejto olympiáde dostane väčšiu váhu, rozumiem, že nemôže ísť všetko do športu, lebo krajina má aj iné problémy.

Treba riešiť aj zdravotníctvo či školstvo, čo sú pre mňa dve veľmi dôležité témy pre celú krajinu. Ale nezabúdajme na to, že šport mládeže je tiež čiastočné riešenie problému zdravotníctva aj školstva.

Posledné mesiace sme na Slovensku svedkami veľmi emočne napätej spoločenskej atmosféry. Myslíte, že tento hokejový úspech dokáže krajinu na chvíľu upokojiť alebo už po víkende sme tam, kde sme boli predtým?

Verím, že tento úspech bude mať dlhodobejší význam. Dúfam, že keď sa ľudia budú pozerať na chalanov, tak budú vidieť tím, ktorý je rôznorodý. Niektorí hrajú na Slovensku, iní v zahraničí, majú aj rôzne vlastné problémy, možno tam ani nie sú všetci najlepší kamaráti, ale teraz prišli na olympiádu, spojili sa a povedali si, že budú ťahať za jeden povraz a pôjdu si za svojím cieľom. A spoločne dosiahli veľkú vec. Toto Slovensko potrebuje.

Ako to myslíte?

Nemusíme sa tu mať všetci radi, ale určime si zmysluplný cieľ, ktorý má význam pre celú krajinu, spojme sa a robme všetko pre to, aby sme ho dosiahli. Toto nám však chýba a vnímam to ako náš problém.

Každý hľadí viac na seba než na ten tímový cieľ. A potom sme tu všetci rozoštvaní a pre svoje hádky sa k cieľu ani nikdy nedostaneme. Koniec-koncov na to doplácame všetci.

Naša krajina má pritom obrovský potenciál, mohli by sme byť úplne inde, mať celkom inú životnú úroveň. Keby sa viacerí pozerali na veci z tejto perspektívy, myslím, že by sme mali šancu byť lepší vo viacerých smeroch.

Krajina však nie je rozdelená len posledné mesiace, ale dlhodobo a často sa nevie spojiť ani pri základných otázkach.

Rozumiem, že každý prežíva aj svoj boj a musí si strážiť svoje hranice, ale pozrime sa znova na ten tím, ako sa spojil, ako zvládol spoločne aj rôzne náročné situácie a nakoniec sa mu podarila vec, ktorej nikto neveril. Inšpirujme sa.

Foto – TASR/Martin Baumann, Pavel Neubauer, Jaroslav Novák