Veď Slováci sú najhorší na svete

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Veď Slováci sú najhorší na svete

Už je tu priveľa tých, ktorí si robia živnosť z rečí, že Slováci sú omyl prírody.

V nedávnom rozhovore k silvestrovským udalostiam v Kolíne sa šéf nemeckých policajných odborov dotkol aj témy, čo takéto udalosti spravia s extrémistami. Samozrejme, policajný funkcionár očakáva nárast radikálnych protiimigračných nálad. „Za to by sa však mali zodpovedať tí, ktorí stále tvrdia, že sa nič nedeje a všetko je v poriadku. Tým len pripravujú pôdu pre radikálov. Ľuďom treba hovoriť pravdu a potom sa extrémizmus nemôže rozvíjať,“ skonštatoval pre Aktuality.sk. Nejde pritom o žiadneho prvoplánového odporcu imigrácie. V rozhovore silno kritizuje aj Slovensko za jeho neochotu podieľať sa na riešení imigračnej krízy.

Presne tento pocit sa vynára aj pri bližšom pohľade na našu realitu.

Radšej pravdu

Za posledných desať rokov sa vo verejnej debate u nás udiala malá revolúcia. Na rozdiel od obdobia na začiatku milénia dnes veľkú časť verejnej mienky formujú podivné stránky s nepriznaným, ale tušeným financovaním, ktoré šíria polopravdy či rovno výmysly podobné propagande počas studenej vojny. Konšpiračné stránky.

Hoci veľké médiá nikdy nemali úplný monopol na informovanie, ich postavenie bolo výrazne silnejšie ako dnes. Úspech obskúrnych informačných kanálov kladie vyššie nároky aj na „oficiálnu“ žurnalistiku. Totiž čím viac skratiek, nadpráce a zásadných prešľapov oficiálna žurnalistika robí, tým viac pomáha budovať popularitu tejto „alternatívy“.

Nenarážam len na faktické chyby, ale aj o nekonzistentnosť, skresľovanie reality a utopistické interpretácie udalostí.

Keď maďarský premiér a prvý strojca tvrdej stredoeurópskej protiimigračnej línie Viktor Orbán pred polrokom rozprával o tom, že sa bol pozrieť na utečencov na vlastnej hranici a videl tam ľudí pripomínajúcich civilnú armádu (single muži medzi 20 a 30 rokov), bralo sa to ako súčasť jeho protiutečeneckej agendy.

Dnes už otázku demografie utečencov vo veľkom rieši aj európske vydanie liberálneho magazínu Politico, ktoré nielenže potvrdzuje nedávne Orbánove tvrdenia, ale už sa zamýšľa nad tým, čo takáto diera v demografickej kohorte spôsobí o pár rokov. Nehovoriac o bezpečnostných rizikách.

Tí, ktorí pred polrokom rozmýšľali, či si Orbán náhodou nevymýšľa pri svojej demografickej analýze utečencov, sa naučili, že hoci to prifarboval, mal pravdu. Ak si nabudúce budú opäť musieť vyberať medzi jeho radikálnymi konštatovaniami a uhladenejšími tézami jeho odporcov, budú náchylnejší veriť skôr jemu. Hoci on hodením všetkých utečencov do jedného vreca poprel legitímne nároky tých, ktorí utekajú pred vraždením či inými násilím.

Čerstvým príkladom kontraproduktívnosti prikrášľovania reality sú aj udalosti v Kolíne a politicko-mediálne reakcie. Prvotná snaha zakryť rozsah udalostí, pričom pri ich rozsahu bolo jasné, že sa to nedá, je tým prípadom, ktorý zasieva pochybnosť, do akej miery sa oplatí veriť štandardným zdrojom. A hoci tie neštandardné sú väčšinou oveľa vzdialenejšie od pravdy, ich váhu to aj tak zvyšuje.

To nie sú zistenia, na ktoré bolo treba viac faktov, ako bolo k dispozícii pred rokom či piatimi. Bolo na ne treba len viac intelektuálnej poctivosti, resp. odvahy. Zdieľať

Ešte viac ako faktické chyby či zlyhanie pri čiastkových udalostiach zavážia zlyhania pri opisovaní celkového kontextu. Dlhý čas sa o imigrácii hovorilo najmä ako o kultúrnom obohatení a ekonomickom prínose. Až pod neudržateľným tlakom reality začínajú aj prvoligoví mienkotvorci pripúšťať, že nejde len o humanitárny problém, ale je to civilizačný otras, ktorý so sebou prinesie aj neodvrátiteľný ťažký kultúrny konflikt, a že veriť, že sa to zrazu zastaví, je nezmysel (napríklad Gideon Rachman vo Financial Times).

To nie sú zistenia, na ktoré bolo treba viac faktov, ako bolo k dispozícii pred rokom či piatimi. Bolo na ne treba len viac intelektuálnej poctivosti, respektíve odvahy.

Pri takýchto otočkách sa potom ťažko oponuje tým, ktorí tvrdia, že oni o tom už pred mesiacmi čítali na alternatívnych weboch, ktoré „vlastne mali pravdu“.

Slováci ako najhoršie zlo

K podobnému odcudzeniu došlo za posledné roky aj na Slovensku. Utečenecký problém to len zvýraznil.

Z nejakého dôvodu mali mienkotvorní ľudia vždy tendenciu hodnotiť Slovákov ako xenofóbov čí fóbov akéhokoľvek iného typu. Meníme sa na fašistické monštrum, konštatovali najvplyvnejší mienkotvorcovia po víťazstve Kotlebu v župných voľbách. No o pol roka vyhral prezidentské voľby Andrej Kiska, ktorého presadzovali aj oni sami.

Ak by sme šli viac do hĺbky, zistili by sme, že na Slovensku sa potichu odohrali veci, ktoré sme nielenže neocenili, ale ani poriadne nezachytili. Napríklad, Slovensko bolo krajinou, ktorá si krízu odniesla veľmi tvrdo cez explóziu nezamestnanosti. A hoci krajiny, ktoré zďaleka neboli krízou postihnuté tak silno, zažili nárast nenávisti voči cudzincom či menšinám. To je skôr pravidlo ako výnimka. No Slováci sa zachovali presne opačne. Vo voľbách v roku 2010 i 2012 nehral u nás národnostný problém takmer žiadnu úlohu. Slováci si frustráciu nevybíjali etnicky ani národnostne. Z parlametnu dokonca vypadla národnostne orientovaná strana SNS.

Pritom potenciál na národnostne-etnický konflikt je tu viac ako dostatočný. Naše menšiny tvoria dvadsať percent obyvateľstva. Takmer polovica z nich sú Rómovia, ktorí majú medzi sebou najväčší podiel neprispôsobivých ľudí. Vďaka ich demografii bude pribúdať ľudí, ktorí na to budú priamo doplácať. Ich nehnuteľnosti sa stanú bezcennými, ich deti budú musieť opustiť prostredie, kde vyrastali ich rodičia, bude to osud celých ulíc či obcí. Rásť bude záťaž na sociálny systém i zdravotníctvo.

Napriek tomu tu zatiaľ nemáme žiadne kvázi paravojenské odboje, ako sú Jobbik či nedávne opakujúce sa české protirómske pochody. Veď koľko strán si robí teraz či pred minulými a predminulými voľbami kampaň na tom, že ide po krku Rómom?

Koniec koncov, jedným z najhorúcejších kandidátov do budúcej koalície so Smerom je práve národnostná strana Most. Viac ako etnický konflikt Ficovým voličom imponuje pocit stability a bezpečia. Zdieľať

Ani Fico nevybudoval svojich dnešných 35 percent na protiutečeneckej či protimenšinovej politike. Dnešné preferencie mal aj pred rokom, pred dvoma, aj pred piatimi. Iste, vďaka tejto rétorike sa mu asi podarí získať pár bodov navyše, ktoré nakoniec môžu rozhodnúť o tom, že bude znova vládnuť sám. No jeho preferencie mu nedoniesli utečenci a už vôbec nie útoky na Rómov či Maďarov. Doniesol mu ich jeho sociálny populizmus a pocit, že udrží systém pod kontrolou, na rozdiel od proti sebe hlasujúcej pravice.

Koniec koncov, jedným z najhorúcejších kandidátov do budúcej koalície so Smerom je práve národnostná strana Most. Viac ako etnický konflikt Ficovým voličom imponuje pocit stability a bezpečia.

Neadekvátna je stále sa opakujúca skratka, že rezervovaný postoj Slovákov k imigrantom je ukážkou pokrytectva kresťanov, keďže Slovensko je považované za kresťanskú krajinu (hoci tri štvrtiny Slovákov vieru nepraktizujú). Vtipov na tému, ako kresťania kráčajú do kostola osláviť Vianoce a nevšimli si, že aj Svätá rodina boli utečenci, bolo neúrekom.

Pričom práve z najsilnejšieho kresťanského jadra pochádzajú najsilnejšie iniciatívy a prejavy solidarity s chudobným svetom. Či už ide o aktivity tímu okolo Vladimíra Krčméryho, či najväčšia slovenská zbierka na pomoc chudobnému svetu Dobrá novina, do ktorej sa zapája 25-tisíc ľudí. Koniec koncov, aj aktivita na prijatie aspoň symbolického počtu utečencov, pred ktorou nakoniec kapituloval aj Fico, prišla z tvrdého jadra – teda praktizujúcich kresťanov.

Existuje celý rad ďalších čiastkových príkladov. Napríklad tradičná charitatívna zbierka na sviatok sv. Martina priniesla tento rok o päťdesiat percent vyššie výnosy len preto, že jej cieľom bola pomoc pre utečencov na Blízkom východe.

Ak títo ľudia na jednej strane vnímajú tieto aktivity a na druhej strane sa o sebe dozvedajú, že sú stelesnením pokrytectva, nemôže sa to skončiť inak ako pocitom odcudzenia. A aj protestným rozhodovaním pri volebnej urne.

Netvrdím, že Slováci sú vzorom kozmopolitného a všeobjímajúceho naturelu. To však neznamená, že je to banda nenávistných zúfalcov.

Vinní za úspech svojej civilizácie

Podobnú absurdnosť v sebe skrýva aj sebavinenie za to, že naša civilizácia je vyspelejšia ako iné. (Absurdné je to aj preto, že pred časom sa za nekorektné považovalo už tvrdenie, že všetky kultúry nie sú rovnocenné.)

Slovami nedávneho široko zdieľaného rozhovoru s českým filozofom Miroslavom Petříčkom: „Nie sme schopní si priznať, že sme protekčnými obyvateľmi zemegule... Je pritom márne apelovať na súcit privilegovaných, pretože tí tušia, že keď chcú byť privilegovaní, musia zostať privilegovanou menšinou. Nechcem byť pesimista, ale bojím sa, že k rozumu prídeme až z donútenia, keď pochopíme, že ak naša tlupa má čo jesť a iná hladuje, je lepšie sa o potravu podeliť, inak na nás tí hladní zaútočia a v tejto vojne vyhrá ten, komu ide o život, a nie ten, kto si zvykol, že mu nič nechýba“.

Táto póza spája v sebe hneď dva prvky – pocit viny za vyspelosť našej civilizácie a pocit ohrozenia pred hladnou tlupou, ktorú musíme nakŕmiť, aby nás nezjedla.

Znie to neuveriteľne paradoxne, keďže z tohto istého tábora zároveň chodia konštatovania, že za odmietaním k imigrantom je strach z neznámeho. Ak je to tak, prelomíme strach predstavou, že pred bránami čakajú hladné tlupy, ktoré keď nenakŕmime, tak nás prevalcujú? Keď má byť toto ponúkaná perspektíva od tých, ktorých spoločnosť nálepkuje ako vzdelaných, nemožno sa diviť, že to motivuje k hľadaniu silných vodcov a pocitu bezpečia.

Kto má pocit, že o jeho osude rozhodujú absurdne zmýšľajúci ľudia, je kúsok od presvedčenia, že celý systém padol na hlavu a treba sa proti nemu postaviť. Zdieľať

O nič lepšie na tom nie je ani prvá časť argumentu o tom, že si máme vyčítať, že sme sa narodili do vyspelejšej civilizácie ako väčšina ostatných ľudí na svete. Nie, nie je to naša zásluha. Ale nie je to ani naša vina. Nabádanie k tomu, že máme sklopiť uši a hanbiť sa za to, že naši predkovia či predkovia iných krajín Európy to dotiahli ďalej ako iní predkovia ľudí inde vo svete (a začalo to platiť už v dobe, ktorú dnes posmešne nazývame obdobie temna), znie úplne absurdne. A kto má pocit, že o jeho osude rozhodujú absurdne zmýšľajúci ľudia, je kúsok od presvedčenia, že celý systém padol na hlavu a treba sa proti nemu postaviť.

Hlavu hore

Cesta k chladnejšej hlave vedie cez zvýšenie zdravého sebavedomia. Cez pocit, že nie sme poslední lúzri ani monštrá, že keď sa zatneme, zvládneme aj veľké výzvy. Jednak je to pravda, jednak je to jediný spôsob, ako niečo dosiahnuť. (Že takáto výzva zaznela okrem iného aspoň v novoročnom prezidentovom prejave, možno prijať len pozitívne.)

Za posledné roky tu bolo priveľa tých, ktorí si spravili živnosť z opakovania, že Slováci sú to najhoršie, čo vyspelý svet pozná, a tlačia na to, aby sme si to priznali. No väčšina ľudí cíti, že taká nie je a aj to, že ani ich známi takí nie sú.

No bežného (ani žiadneho iného) človeka nevyburcujete k tomu, aby sa prekonal tak, že ho prinútite hanbiť sa za to, čo nie je.

 

Foto – wikimedia.org

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo