Kvapka tajomstva Čo nás robí infantilnými?

Bol piatok 28. januára 1972 ráno, teda pred 50 rokmi, v izbe 201 na klinike Madonnina v Miláne bol od decembra hospitalizovaný 66-ročný muž. Mal nádorové ochorenie a cítil, že sa blíži jeho koniec. Preto požiadal svoju manželku, aby ho oholila: „Chcem, aby ma smrť našla pekne upraveného.“

Tento muž sa volal Dino Buzzati a ja som s ním spätý od svojich šestnástich rokov, keď som si prečítal jeho poviedku Kvapka (Una goccia). Prvýkrát vyšla 25. januára 1945 v novinách, pre ktoré pracoval, a vyšla potom aj v antológii Šesťdesiat príbehov (Sessanta racconti), ktorú si autor sám redigoval a za ktorú v roku 1958 získal cenu Strega, významné literárne ocenenie v Taliansku.

Tá poviedka ma tak zasiahla, že som jedným dychom prečítal hneď aj ďalšie príbehy z tej knihy, ktorú sme našťastie mali doma.

Začína sa takto: „Kvapka vody stúpa po schodoch. Počuješ to? Ležím na chrbte v posteli v tme a počúvam jej tajomnú cestu. Ako to robí? Ako to, že poskakuje nahor? Tik, tik, tik sa ozýva v pravidelných intervaloch. Potom sa kvapka náhle zastaví a možnože ju po zvyšok noci už nebudeš počuť. No napriek tomu stúpa. Stúpa schodík za schodíkom smerom nahor na rozdiel od iných kvapiek, ktoré padajú zvislo nadol v súlade s gravitačným zákonom. Ale táto nie: ona pomaly pomaličky vystupuje hore schodiskom.“

Keď som čítal túto poviedku, rozpoznával som zrazu všetky svoje otázky o tajomstve, ktorému vo mne Buzzati práve udeľoval občianstvo. Ale čo je to tajomstvo či mystérium?

Odstránenie tajomstva alebo jeho redukcia na problém je typické pre súčasné technologické opojenie.Zdieľať

V gréčtine mysterion znamená „ticho stáť so zatvorenými ústami“. V starovekom svete boli mystériá iniciačné obrady – ríty, pri ktorých človek prichádzal do kontaktu s božstvom.

S príchodom kresťanstva sa sviatosti začali nazývali tajomstvami (mystériami), aby sa naznačila skutočnosť, ktorú kresťania zažívajú, keď vo sviatostiach prichádzajú do kontaktu so samým Kristom, ktorý je tajomstvom par excellence: zjednotením toho božského a ľudského v jednej osobe.

V dvadsiatom storočí francúzsky filozof Gabriel Marcel veľmi trefne objasnil rozdiel medzi problémom a tajomstvom: prvé je to, čo ešte nemá riešenie, ale hoci s ťažkosťami bude raz vyriešené, ako napríklad matematické alebo praktické problémy; to druhé je horizont pravdy, nemôžeme ho teda obsiahnuť úplným spôsobom raz a navždy. Ale vždy keď sa snažíme k nemu priblížiť a prehĺbiť jeho chápanie, dáva to nášmu životu zmysel, pretože vďaka nemu rastie naša duša do tej podoby, ktorú by sme chceli mať, a to sa deje napríklad vtedy, keď čelíme tajomstvu bolesti alebo smrti.

Odstránenie tajomstva alebo jeho redukcia na problém, také typické pre súčasné technologické opojenie (smrť bude porazená, bolesť odstránená...), nás vlastne robí infantilnými. Na druhej strane zrelý muž dokáže riešiť problémy a zároveň stáť pred tajomstvom bez toho, aby pred ním utekal.

Práve tak to robil Buzzati, ako to o ňom dosvedčuje jeho priateľ a básnik Eugenio Montale, ktorý napísal do jeho nekrológu: „Všetka skutočnosť, život sám, všetky predmety boli pre neho znameniami z iného sveta, boli to dvere, ktoré by sa jedného dňa mohli zrazu otvoriť. A predsa, Dino sa mohol pokojne zdráhať, aby na ne zaklopal. A tak to bolo dlhé roky.“

Autor z Belluna písaním a maľovaním naďalej načúval tajomstvu, ako to robia jednoduché duše, práve tak, ako sa to deje v tej poviedke s kvapkou: „Neboli sme to my, dospelí, kultivovaní, veľmi citliví, ktorí sme ju spozorovali. Veru, bola to slúžka z prvého poschodia, nevzdelané malé stvorenie. Všimla si ju neskoro večer, keď už všetci išli spať. Rýchlo bežala zobudiť svoju paniu. ,Madam! Je tu kvapka, madam, kvapka, ktorá ide hore schodmi!‘ ,Čože?‘ opýtala sa pani udivene. ,Kvapka sa blíži po schodoch!‘ zopakovala slúžka. ,Ále, choď niekam, zmizni do čerta!‘ zakliala pani. ,Zbláznila si sa? Vráť sa do postele! Určite si pila, ty hlupaňa jedna!‘“

Žiaľ, aj dnes sú títo ľudia, ktorí poukazujú na tajomstvo a skúmajú ho a ktorí udržiavajú živú otázku o Bohu, osude, zmysle života, často považovaní za naivných, opitých alebo bláznov. Buzzati sa tohto pátrania vzdal až v poslednej chvíli svojho života. Podobne ako hrdina jeho najkrajšieho diela Tatárska púšť (Il deserto dei Tartari, 1945), ktoré tí, čo chcú ignorovať hrdinov „záhadný“ záverečný úsmev, neprávom považujú za tragické.

V skutočnosti Buzzati o tejto knihe povedal: „Je to kniha môjho života, pretože keď som ju písal, uvedomoval som si, že ju budem musieť písať celý život a budem ju môcť dokončiť až v predvečer svojej smrti.“

Ktože sa nebojí smrti, bolesti, osamotenia, neočakávaných udalostí... teda všetkých tých kvapiek, ktoré stúpajú? Zdieľať

Na začiatku svojej kariéry stredoškolského učiteľa som zhromaždil niekoľko študentov, aby sme jedno popoludnie v týždni čítavali nahlas krátke príbehy v školskom divadle.

Neskúšal som ich z toho, robili sme to len z čistej pasie k literatúre a divadlu. V jedno popoludnie som im teda prečítal tú svoju obľúbenú Kvapku.

Zaujala ich natoľko, že sme sa ju rozhodli zinscenovať. Publikum zmĺklo, podobne ako ľudia v príbehu, ktorí sa tvária, že sú počas dňa imúnni voči určitým otázkam: „Napokon, kto už berie tento príbeh vážne, keď sa ráno preberie? V tom rannom slnku je človek plný sily, je ako lev, hoci pred niekoľkými hodinami bol ešte vystrašený… Aký zvláštny je život! A predsa, nemožno sa naň sťažovať ani žiť nejaký náhradný život, ani nájsť vysvetlenie, ktoré by človeku uľavilo.

Ale čo by potom mala byť táto kvapka – pýtajú sa v dobrej viere –, možno myš? Malá ropucha, ktorá vyšla von z pivnice? Nie, vôbec nie.

Ale čo potom – trvajú na tom –, mala by to byť alegória? Má symbolizovať smrť, nejaké nebezpečenstvo alebo plynúce roky?

To už vôbec nie, milé dámy a milí páni: je to len kvapka, ibaže stúpa hore po schodoch. Alebo má za cieľ ešte jemnejšie zobrazovať sny? Vzdialené krajiny, kde sa zdá, že je možné nájsť šťastie? Niečo poetické? Ale nie, absolútne nie. Tak teda má symbolizovať tie najvzdialenejšie miesta na okraji sveta, kam sa nikdy nedostaneme? Ale nie, hovorím vám, nie je to vtip, nie sú v tom žiadne dvojzmysly, je to, žiaľ, len kvapka vody, ktorá v noci stúpa po schodoch. Tik, tik, tajomne, zo schodíka na schodík. A práve preto sa bojíte.“

Vďaka Buzzatimu som sa naučil nemať strach z toho, že mám strach, pretože keď pred ním utekáme, strácame jeho „tajomné“ dary.

Ktože sa nebojí smrti, bolesti, osamotenia, neočakávaných udalostí... teda všetkých tých „kvapiek, ktoré stúpajú“ v našich vnútorných nociach? Ale len keď človek čelí strachu, nájde odvahu, ako to urobil Buzzati, až do toho osudného popoludnia toho dňa, keď požiadal svoju milovanú manželku, aby ho oholila: zomrel bozkávajúc kríž, hoci sa verejne nehlásil k viere.

Ale kto je veriaci, ak nie ten, kto pevne objímajúc realitu, neprestáva klopať na dvere tajomstva až do poslednej chvíle?