O knihe Brichtov boj Testosterónové dejiny Radoslava Procházku

Takto je kniha Brichtov boj, ktorú napísal ústavný právnik a expolitik Procházka, propagovaná v kníhkupectvách. Vtipný je podnadpis knihy: Dejiny testosterónu v meste a na vidieku. To zrejme aby sme sa nevyplašili tým veľmi serióznym titulkom.

Autor akoby na nás žmurkol, nebojte sa, až tak vážne som to všetko nemyslel, je to trošku aj taká chlapská zábavka.

Dado Nagy, literárny znalec, o knihe povedal: „Rado Procházka je brilantným štylistom a skvelým rozprávačom, ktorý čitateľsky príťažlivo spracoval silnú tému, respektíve kombináciu dvoch tém: spravodlivosti a komplexu mužnosti.“

Takže minimálne bolo jasné, že žiadnu hanbu si Procházka na literárnom poli neurobil. Teda on nie je v písaní kníh žiadny nováčik, zopár ich už na konte má, ale toto nie je ani odborná právnická publikácia, ani politická či právnická esej. Je to dielo, ktoré už treba v kníhkupectvách hľadať v poličkách s beletriou. Čo podľa wikipédie, aby sme veci zbytočne nekomplikovali, znamená umeleckú prózu.

Procházka promoval knihu slovami, že jej hlavnou témou je krivda a to, čo dokáže so životom človeka narobiť pocit, že je voči nej bezmocný a nechce byť. Sám hovorí, že schválne vybral nespravodlivosť, ktorá sa zdá byť na prvý pohľad banálna (ide o nevyplatenie faktúry na približne 200-tisíc eur). A dodáva, že to tak býva – cudzie starosti sa na diaľku zdajú byť banálne, a pritom zažité zblízka, na vlastnej koži môžu byť fakt zlé. A ešte autor dodal, že toto nie je príbeh „na vlastnej koži“.

Takže netreba čakať autobiografiu. Hoci aj autobiografia o tom, ako sa dá rýchlo urobiť skvelá politická kariéra a ako rýchlo sa dá zničiť, by stála za to. Ale nejatrime staré rany.

Radoslav Procházka si ich možno liečil práve pri písaní knihy. Taká terapia písaním. A nebola márna, veď aj Dado Nagy nám odkázal, že siahnuť po tejto knihe sa naozaj oplatí.

Marketing teda funguje. Ale aj bez neho je známe, že Radoslav Procházka má dar písať. Dokonca aj jeho právnické texty či komentáre k právu je radosť čítať. Aj politické prejavy mali úroveň, aká tu často nebýva. Nikdy to neboli prázdne frázy.

Ešte na začiatku sa to síce chvíľu javí tak, že pôjde o súdne spory, možno so štipkou napätia či drámy. Zdieľať

Procházka sa kedysi v kampani na prezidenta zveril s tým, že má rád literatúru a že naozaj veľa číta. V tejto veci isto neklamal, na jeho textoch vidno, že má nielen talent písať, ale že má aj čosi načítané. A ešte niečo mu nikdy nechýbalo. Sebavedomie, v tomto prípade autorské.

Pokojne a sebaisto ako autor pospájal všetko do seba: detektívku, milostný príbeh, analýzu rodinných vzťahov, kde je napätie medzi otcom a synom, a v pozadí hrá dôležitú rolu matka aj ďalší súrodenec. Klasické témy veľkých drám.

No a do toho primieša autor atmosféru a reálie súčasnej Bratislavy. Developerov, advokátov, sudcov, novinárov, moderátorov, mimovládky – no a je tam aj jedna lesbická novinárka, kamarátka hlavného hrdinu. Ale jej love story sa nerozvinie, takže pokoj, priatelia.

Človek sa rýchlo aj zorientuje, lebo je to Bratislava s jej ulicami, kaviarňami, kanceláriami či fitkami. Hoci je tu aj slovenský vidiek, s ktorým hrdinu spája starorodičovský dom a spomienky, dokonca až sentimentálne, ale dá sa to stráviť. Napokon, kontrapunkt skazeného mesta a čistého vidieckeho života je v slovenskej literatúre obľúbený.

Čitateľ možno očakáva, že Procházkova kniha bude najmä o právnickom prostredí na Slovensku – a aby ho autor dajako priblížil, teda to, ako funguje či skôr nefunguje, vymyslí si dajaký jednoduchší príbeh. A vďaka nemu čitateľovi na konkrétnom príklade ukáže tragické zlyhávanie súdov, úplatky, nekompetentnosť, cynickosť. Teda že to bude taká trošku umeleckejšia osveta o slovenskom súdnictve. No o tom už vieme asi všetci pomerne dosť.

A to by bolo pre ambiciózneho Procházku aj primálo.

Na začiatku sa to síce chvíľu javí tak, že pôjde o súdne spory, možno so štipkou napätia či drámy. Developer oklame svojho priateľa, ktorý spolu so synom vlastní architektonický ateliér.

Brichtovci so svojím tímom pracovali tvrdo dlhé dni a hodiny, aby urobili pre developera Lapina veľkolepý projekt akéhosi centra aplikovaného výskumu. Počítajú s veľkými peniazmi (syn) a s troškou slávy (otec). Ale developer Lapin im nezaplatí nič. Vysmeje sa im do očí, že si zle prečítali zmluvu.

Otca to zlomí, lebo je ešte stará škola, veril, že stále aj v biznise fungujú klasické kamarátšafty, ktoré sa nezrádzajú.

Akýmsi Zorom pomstiteľom sa chce stať mladý muž, ktorý je po tridsiatke, ale stále býva v rodičovskom dome. Zdieľať

Syn to tak osobne neberie a chce vec riešiť cez súdy. Najme si skúseného advokáta, no ten ho dopredu varuje, že proces bude trvať dlhé roky. A Brichtovci vôbec nemusia byť víťazmi, hoci zjavne je spravodlivosť na ich strane. Mal by sa preto radšej dohodnúť a ponúknuť ponížene developerovi veľké zľavy. Taký ten vrabec v hrsti.

Developer má pritom v krajine povesť toho spravodlivého, dokonca bojovníka proti korupcii. Nikto neuverí, že je to vagabund.

Brichta starší sa z toho utrápi, Brichta mladší je ponížený a zahanbený až na dreň svojich kostí. Arogantný Lapin si ho vychutná a rozbije celú jeho mužskú integritu.

Toto nemožno nechať tak. Ale čo keď zlyhajú súdy aj médiá? Kde sa človek domôže spravodlivosti? Musí sa spoľahnúť len na seba, svoju šikovnosť a svaly.

Akýmsi Zorom pomstiteľom sa chce stať mladý muž, ktorý je po tridsiatke, ale stále býva v rodičovskom dome. (Hoci psychológovia by mi asi vysvetlili, že k netradičným a pompéznym riešeniam majú sklon práve takéto nenápadné mamičkovské typy.)

Mladý Brichta pracoval vlastne iba v otcovej firme, kde sa úplne podriaďoval hlave rodiny. Možno trošku neochotne, ale odovzdane. Navyše je citovo silne závislý od svojej matky, až tak, že ho frajerka radšej nechá. Pochopila, s kým má tú česť. S mužom, ktorý sa k nej nepriznáva pred otcom.

No a tento muž má vytiahnuť do boja na očistu rodiny.

Brichta začne chodiť do posilňovne, berie steroidy, trénuje bojové umenia, ale zároveň sa izoluje pred svetom a sleduje, kedy je Lapin sám v kancelárii a aké má zvyky. Román sa začne meniť z rodinnej drámy na detektívku, v ktorej sa schyľuje k zločinu.

Brichta si jasne uvedomuje, že môže vďaka tej pomste prísť o všetko, ale nevie ten plán zastaviť. Uvedomuje si, že ako muž strašne zlyháva, nedarí sa mu dospieť, získať rešpekt, sám zo seba má trápny pocit. Akoby nemal žiadny testosterón. Ale on ho má a chystá sa ho vo veľkom predviesť.

Viac sa už z deja nepatrí prezrádzať.

Prezradiť možno hádam to, že je to rafinovane vystavané, čitateľ je párkrát naozaj zaskočený a aj sa dosť s tými dejovými zvratmi vytrápi. Lebo ten mladý Brichta mu – napriek všetkým výhradám k jeho detinskosti či nezrelosti – začne byť sympatický. Chcel by si prečítať, ako toho Lapina porazí.

Hoci je aj skeptický, keď vidí, ako sa Brichta morí s trápnosťami svojho života. Ale je v tom až taký rozprávkový motív, každý predsa chce, aby aj hlúpy Jano či Popolvár uspel a porazil zlo.

A je tam dokonca aj biblický motív, keď sa z rodiny utrhne jeden zo súrodencov, nespráva sa vôbec tak, ako by si to rodičia priali, ale napokon na jeho počesť zarežú teľa. A toho bezproblémového, verného, pracovitého si až tak nevšímajú.

Celkom isto je v tej knihe aj čosi ako generačný pocit časti mladých ľudí, ktorí žijú v Bratislave v mama hoteloch (napríklad v dome na dobrej adrese) a majú problém osamostatniť sa od rodiny. Lebo to je príliš veľké riziko, zbytočná strata pohodlia alebo synovská nevďačnosť?

Procházka píše o mužovi, ktorý je najviac sklamaný sám zo seba, nedokáže prekročiť otcov tieň a nezvláda ani vzťahy so ženami. Hoci zjavne by to mal byť na prvý pohľad celkom atraktívny muž, ktorý priťahuje ženy. Ak by to teda dakedy mal byť povedzme film, musel by ho hrať taký ten vnútorne rozorvaný fešák, ktorého majú ženy ambíciu zachraňovať.

Brichta si neverí, že by mohol byť dobrým partnerom. A vo vzťahoch sa správa ako dieťa. Aj preto prichádza pád takmer až na dno.

Ale záver nie je depresívny. Mladý muž napokon dozreje, nebojte sa, hoci k tomu potrebuje silnú ženu (vo filme by ju mohla hrať dajaká atraktívna televízna moderátorka).

Mladý muž dozrie vo chvíli, keď prizná, že už túži založiť si vlastnú rodinu.Zdieľať

Zaujímavé je, že Procházka dal do podnadpisu, že sú to dejiny testosterónu. Ten tu je dôležitý, najmä v slovách. Lebo hrdina má pocit, že nie je ten testosterónový samec, ktorý by chcel byť, a možno aj preto je kniha plná vulgarizmov. Alebo preto, že je toto súkromný jazyk autora? Nedá sa nespomenúť si na koniec jeho politickej kariéry a jeho vetu, ktorá vošla do politických dejín Slovenska. Citovať ju radšej nebudeme.

Keď vulgarizmy používal Pišťanek v Rivers of Babylon, tak bolo jasné, že jednoduchý Rácz pohybujúci sa v prostredí prostitútok a vekslákov ani inak hovoriť nevedel. U Procházku je však hlavný hrdina architekt z kultivovanej bratislavskej rodiny. Ten slovník nejako k nemu nesedí.

Ale možno je to zámer. Hrdina sa nespráva ako silný chlap, naopak, je nezrelý, neistý, tápajúci, má problém sám so sebou, s vlastnou sebaúctou, no a všetko to zakrýva vulgárnym slovníkom, svalmi a steroidmi. V zmysle: toho testosterónu mám fakt (alebo si namiesto slova FAKT doplňte vhodné vulgárne slovo) dosť! Aj keď trávim večery s mamou v kuchyni a trápim sa tým, koľko a čo ona popíja.

Paradoxné však je, že vulgárny slovník maskuje to, že hlavným motívom tej knihy je vlastne potreba rodiny, lásky, nehy. Mladý muž dozrie vo chvíli, keď prizná, že už túži založiť si vlastnú rodinu. Až taký rozprávkový koniec. No to už možno prezrádzam príliš. Rozprávka sa síce pekne končí, ale deťom ju čítať nedávajte. Lebo im pokazíte slovník a budú si myslieť, že používanie vulgárnych slov je normálne, dokonca možno príťažlivé.

Radšej späť k autorovi. Radoslav Procházka zažil neuveriteľný príbeh. Rýchlo urobil skvelú právnickú kariéru, potom sa rozbehol v politike, zažiaril v politickej kampani, založil stranu a chcel byť lídrom všetkých pravicových síl (gazda pravice). No niečo k tomu chýbalo. Nechcem to teraz pomenovávať, má to byť predsa recenzia jeho knihy.  

Procházkovi sa rýchlo rozpadla nielen strana, ale ako bulvár zaznamenal, žiaľ, aj rodina. Jeho povesť bola hrozná.

Toto by neuniesol každý. Procházka bol najponíženejším človekom slovenskej politiky a jej najväčším tragédom.

Možno sa čakalo, že sa z tejto traumy vypíše románom, kde toto všetko zreflektuje. Ako sa z takého dna dá vyhrabať. Ako to môže prežiť muž, ktorý si potrebuje vážiť sám seba.

Procházka napísal román, kde nič z tohto prvoplánovo nenájdete.

Nie je to teda žiadne Procházkovo vylievanie sĺz nad spoločnosťou, ktorá ho ponížila, nie je to sebaobnažujúca sebareflexia ani vyplakávanie ukrivdenej postavičky, ktorá chce spoločnosť prefackať a poučovať (hoci isté pohŕdanie súdmi, médiami či neziskovkami takým tým bratislavským svetom tu je, ale hrdina sám je jeho súčasťou).

Je to sebavedomé dielo muža, ktorý vie, čo znamená padnúť na dno. A pozná všetky ťažkosti, ktoré človeka postretnú, keď sa z toho dna chce dostať.

No a okrem toho vie písať.