Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Kultúra
12. január 2022

Tony miluje Mariu

Aká je Spielbergova nová filmová verzia muzikálu West Side Story

Tentoraz som odišiel z kina s túžbou, aby mi moje staré kolená opäť dovolili kĺzať sa a skákať.

Aká je Spielbergova nová filmová verzia muzikálu West Side Story

Rachel Zeglerová a Ansel Elgort ako Maria a Tony z muzikálu West Side Story. Screenshot: YouTube/20th Century Studios

V recenzii nie celkom hviezdneho remaku filmu Ben Hur z roku 2016 som sa spýtal: „Načo? Načo remake Ben Hura? A načo vlastne vôbec robiť remaky? Nemáme originálne nápady?“

Na tento konkrétny remake som názor nezmenil, no predbežne som zmenil názor na niektoré z nich. Napokon, nikto nenamieta proti obnoveniu Frajerov a sadzí či Fidlikanta na streche.

Remake filmu je však čosi trochu iné, najmä ak sa predchádzajúca verzia stala klasikou pre svoje herecké obsadenie. Neviem si predstaviť Casablancu bez Bogarta a Bergmanovej.

Preto som bol veľmi citlivý na Spielbergov remake filmu West Side Story, lebo originál z roku 1961 od režiséra Roberta Wisa a choreografa Jeroma Robbinsa, ktorý získal desať Oscarov, bol veľmi elektrizujúci zážitok. Po jeho pozretí sme spolu s niektorými futbalovými spoluhráčmi zo strednej školy kráčali mestom po hlavnej ulici a pokúšali sa tancovať ako Jets na začiatku Wisovho filmu.

Tentoraz som odišiel z kina s túžbou, aby mi moje staré kolená opäť dovolili kĺzať sa a skákať.

Úvodná scéna Spielbergovej verzie (choreografiu robil Justin Peck) je skoro rovnako dobrá a v niečom lepšia. A viem prečo: obsadenie. Niežeby herec a tanečník Russ Tamblyn (ako Riff) a ostatní z jeho gangu Jets z roku 1961 neboli veľmi dobrí; ide o to, že Riff Mika Faista a ansámbl Spielbergových delikventov je lepší. Predovšetkým vyzerajú lepšie: viac ako drsné decká z ulice, ktoré majú chuť pustiť sa do bitky medzi gangami, a menej ako chlapíci, ktorí si nechali trikot v skrinke Mestského baletu.

V origináli sa mi páčil George Chakiris ako vodca Sharks Bernardo, hoci má grécky a nie portorikánsky pôvod a musel mať na sebe mejkap, aby mal tmavšiu pleť. Samozrejme, viem, že David Alvarez, ktorého do úlohy Bernarda obsadil Spielberg, sa narodil v Montreale kubánskym rodičom, takže svoj portorikánsky prízuk iba… hrá.

Tak či onak, Sharks a Jets v novom filme podávajú výkon, ktorý je odvážnejšou napodobeninou mestskej drsnosti.

Človek je už takmer unavený zo všetkých tých britských divadelníkov, ktorí majú vo filmoch a v televízii v Spojených štátoch absolútne dokonalý americký prízvuk. To je úžasné. No ľudia sa sťažujú, že príliš málo hercov v novej West Side Story sú skutoční Portorikánci. Táto kritika mieri mimo: režisérovým cieľom je obsadiť dobrých hercov a Spielbergovi sa to podarilo.

Rachel Zeglerová, ktorá hrá Mariu, nie je Portorikánka. Jej matka má (ako informuje Wikipedia) „kolumbijský pôvod“, otec „poľský pôvod“ a ja by som sa chcel spýtať: kedy sme sa rozhodli, že je kultúrnym hriechom neobsadiť do úloh latinskoamerických postáv iba stopercentne latinskoamerických hercov?

Ansel Elgort, ktorý hrá poľsko-amerického Tonyho (Rómea Mariinej Júlie) má – opäť ako vraví Wikipedia – otca „rusko-židovského pôvodu“ a matku „nórsko-anglicko-nemeckého pôvodu“.

Prepánakráľa! Tieto decká sú určite Američania či čo! Ale odbočujem. Vehementne.

Je mi jedno, odkiaľ sú. Slečna Zeglerová a pán Elgort sú vynikajúci. Sú oveľa lepší speváci než Natalie Woodová a Richard Beymer v šesťdesiatom prvom, hoci to veľa neznamená, lebo Woodová ani Beymer v skutočnosti nespievali – predabovali ich Marni Nixonová a Jimmy Bryant.

Pán Spielberg prostredie neaktualizoval: stále sme v roku 1957 na západnej strane Manhattanu, keď slumy začínajú ustupovať Lincolnovmu centru múzických umení a luxusným bytom. To dáva filmu politický náboj: oba gangy vedia, že budú vysídlené a ich komunity odstrčené – v mene bohatstva a pokroku. Vedia, že nemá zmysel navzájom sa obviňovať za svoju zúrivosť. Vedia, že elity považujú chudobných „bielych“ a chudobných Portorikáncov za taký odpad, že ich treba zmietnuť.

Inzercia

A väčšmi než Wisov film Spielberg ukázal vo West Side katolicizmus. Je tu (trochu neúctivá) scéna v katolíckom kostole so ženami v závojoch a vo viacerých scénach vidíme, ako sa postavy prežehnávajú. V byte, kde spolu bývajú Maria a Anita (Ariana DeBosová), má každá nad posteľou kríž.

Slečna DeBosová hrá úlohu, za ktorú Rita Morenová v roku 1962 získala Oscara za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. Možno viete, že pani Morenová vystupuje aj v novom filme ako majiteľka obchodu menom Valentina (nová postava), ktorá je síce Portorikánka, no pre Tonyho je ako matka. Jedným z otáznych režisérových rozhodnutí je, že Morenová spieva pieseň Somewhere, ktorá na javisku i v prvom filme predstavuje tragický záver, duet s Mariou a Tonym. Funguje aj teraz, keď ju spieva Morenová – len nie tak dobre.

Spielberg záver vymenil a teraz je ním pieseň One Hand, One Heart, ktorú najprv spieva nešťastný pár (predtým, než ich osud spečatí násilie) pri Múzeu Cloisters v Hornom Manhattane, ktoré je súčasťou Metropolitného múzea. Ako uvidíte, je to nežná a romantická scéna. Maria neskôr spieva túto pieseň ešte raz, no už len sama.

Samozrejme, vo filme znie tá istá úžasná hudba od Leonarda Bernsteina s textom od Stephena Sondheima. Táto hudba bola vždy emocionálne silná, no Spielbergov film je nasiaknutý mocnou vášňou, akú v jeho diele nebolo vidieť od Schindlerovho zoznamu. Jeho West Side Story nie je až taký úžasný film, ale je veľmi dobrý.

A hoci by som si nepomyslel, že je to možné, Justin Peck ako choreograf prevyšuje Jeroma Robbinsa, aj keď ho Robbins veľmi ovplyvňuje. Predpokladám, že to bol Spielberg, kto dovolil oslobodiť tanečníkov z obmedzení verzie z roku 1961, ktoré sa vtedy preniesli z broadwayského pódia, najmä v piesňach America a I Feel Pretty, ktoré sú teraz radostne slobodné.

West Side Story je podobne ako jej prapôvodný zdroj Rómeo a Júlia výzvou na toleranciu. Shakespeare necháva knieža predniesť slová: „hľa, ako kruto stíha nebo zášť / keď vašich milých láskou zabíja!“

Pri poslednej spovedi mi neduživý, svätý kňaz uložil slabým a trasľavým hlasom toto zadosťučinenie: „Choď… a šír pokoj.“

West Side Story je neprístupná mládeži do 13 rokov, ako vysvetľuje MPAA, „pre intenzívne násilie [bitka gangov], silný jazyk [po anglicky aj po španielsky!], tematický obsah, vyzývavý materiál [ale žiadna nahota] a krátko aj fajčenie“. Nie som si istý, čo označuje spojenie „tematický obsah“..., ibaže by sa za „výbušný“ považoval katolicizmus.

Brad Miner je zástupcom šéfredaktora K veci, vedúcim členom Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) a sekretárom správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc trpiacej Cirkvi). Býval literárnym redaktorom v National Review. V súčasnosti je v predaji jeho najnovšia kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgeom J. Marlinom. Jeho The Compleat Gentleman (Príručka pre dokonalého džentlmena) je v súčasnosti k dispozícii v treťom prepracovanom vydaní v Regnery Gateway, ako aj v audiovydaní na Audible (číta Bob Souer).

Anglický originál článku si môžete prečítať TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva