Povinné očkovanie Sulík konečne oprášil pojem „sloboda“

Povinné očkovanie je téma, pri ktorej by mohli liberáli a konzervatívci spojiť sily. A povedať nie. Jedni aj druhí si ctia slobodu. A sú zdržanliví pri plošných zásahoch štátu do súkromia ľudí.

Naopak, povinné očkovanie dnes najviac podporujú bývalí liberáli, z ktorých vyrástli pandemickí jastrabi. Prípadne progresívci, ktorí sa podujali „prevychovať“ spoločnosť. A podriadiť ju sústave klinických noriem, o ktorých budú rozhodovať autority.

V tejto téme zašlo najďalej Progresívne Slovensko: žiada pravidelné povinné očkovanie pre všetkých od 18 rokov.

Odborné (zdravotné) polemiky o tom, či je povinné očkovanie riešenie alebo problém, môžeme ponechať bokom. Lebo ani medzi vedcami a lekármi na to nie je jednotný názor. Dvorní experti s výdatným priestorom v médiách sú za. Veľká časť vedeckej a lekárskej komunity – tá, ktorá naráža na mediálnu blokádu – má výhrady a žiada, aby bol program intenzívneho očkovania dobrovoľný a zameraný na ohrozené skupiny.

Nie na všetkých plošne a v režime tvrdého vynucovania…

Nátlakový prístup odmietajú viaceré lekárske organizácie a iniciatívy v zahraničí aj na Slovensku.

V tejto fáze by mali vstúpiť do hry okrem vedcov a lekárov aj iní odborníci. Hlavne experti na ústavné právo. A napokon aj politickí lídri. Tu už predsa nejde len o jednu z epidémií, ale aj o základné práva, slobodu. A o suverenitu spoločnosti, respektíve o osobnú integritu jednotlivca (áno, aj seniora).

Jednoducho: zásadné a vážne rozhodnutia, ktoré prekresľujú spoločenský poriadok a ľudské práva, si nemôžu vynucovať malé skupiny vedcov s lekármi a „konzíliami odborníkov“. Hlavné slovo musia mať také disciplíny ako právo a politika. Pričom politiku tvoria okrem lídrov aj voliči. Verejnosť.

Námietka, že povinné očkovanie tu máme v rôznych podobách desiatky rokov, sú pôsobivé, no v prípade kovidu neobstoja. Hlavné dôvody sú štyri.

1. Pravidelná očkovacia povinnosť konvenčnými vakcínami (napríklad tou proti tetanu) je prevažne formálna. Môže ju upravovať hlavný hygienik obyčajnou vyhláškou. Ľudia túto povinnosť môžu, ale nemusia akceptovať. Nikoho predsa nemožno očkovať bez informovaného súhlasu.

V prípade očkovania proti kovidu však nejde o formálne deklarovanú povinnosť. Viaceré štáty pristupujú k likvidačným pokutám a k obmedzovaniu základných práv neočkovaných. Stávajú sa z nich nevoľníci s obmedzeným pohybom. Takéto zásahy sa už nedajú vybaviť rozhodnutím jediného úradníka cez vyhlášku. Silne sporné je aj to, či sa to dá odbiť obyčajným zákonom (bez zmeny ústavy a preformátovania spoločnosti zo slobodnej na kontrolovanú).

2. Po necelom roku skúseností s novými očkovacími látkami sa ukazuje, že pôvodné predpoklady boli prehnané. Vakcíny proti kovidu nevedia zabrániť infekcii a jej šíreniu, nevedú ku kolektívnej imunite a individuálna ochrana, ktorú poskytujú, po niekoľkých mesiacoch padá.

Od začiatku očkovania neprešiel ani rok a Pfizer nalieha, aby sa pristúpilo k štvrtej dávke čo najskôr.

Teda: očkovanie proti kovidu nie je a nebude mimoriadne núdzové opatrenie (s jedným očkovacím cyklom), ale dlhodobé a intenzívne. Pričom dnes nevie nikto zaručiť, aké následky bude mať program intenzívneho plošného očkovania pre „pacientov“.

3. Nové vakcíny proti kovidu boli schválené na podmienečné (mimoriadne) použitie, testovanie a výskum ich efektivity, bezpečnosti a kontraindikácií pre rôzne skupiny ľudí bude pokračovať najmenej do roku 2023.

Pri takýchto produktoch génového inžinierstva (akokoľvek vyspelého) by malo platiť stonásobne, že nikto nemôže byť pravidelne očkovaný proti svojej vôli a bez informovaného súhlasu.

Očkovanie proti kovidu by malo byť indikované pre špecifické ohrozené skupiny (bez nátlaku). A v plošnej rovine by malo byť dostupné v striktne dobrovoľnom režime.

4. Výrobcovia po každom novom variante koronavírusu avizujú, že očkovaciu látku upravia, aby pokrývala nové riziká. Pri sústavných úpravách zloženia vakcín však chýba efektívna kontrola regulačných úradov – a hlavne efektívna verejná kontrola.

Na verejnú kontrolu sme celkom rezignovali. Námietky, otázky a pochybnosti sa odsudzujú ako konšpirácie. Vyžaduje sa bezpodmienečná dôvera.

A nakoniec je tu aj jeden spoločenský dôvod, ktorý by mal nabádať k umiernenosti. Už dnes táto téma stavia dieťa proti dieťaťu, rodinu proti rodine. Štve ľudí proti sebe. Desiatky tisíc z nich vyháňa po celej Európe do ulíc protestovať… Ak sa budú tlaky ešte viac stupňovať, následky pre tradičný spoločenský poriadok môžu byť ničivé.

Je sympatické, že po Sme rodina a motivačnom balíku Matoviča (ktorý má odvrátiť očkovaciu povinnosť) sa ozval s pochybnosťami aj Richard Sulík. Tvrdí, že je proti povinnému očkovaniu a ďalej bude podporovať dobrovoľný prístup. Problém je trochu v tom, že jeho postoj nie je politicky principiálny, ale viac-menej osobný. V strane majú rôzne názory a konečné stanovisko zrejme nebude zásadné, ale flexibilné.

Ešte väčší problém je v tom, že konzervatívnejšia časť vlády sa nezmohla ani len na to, aby jasne pomenovala ciele a mantinely. Heger niečo naznačil o povinnom očkovaní seniorov. Nevieme presne čo. Lengvarský dostal od vlády nejakú úlohu. Nevieme presne akú.

Z premiéra sa pri očkovaní stala len prevodová páka, ktorá ticho posúva tlaky z „konzília“ a médií ďalej na spoločnosť. A na otázky reaguje nie veľmi chápavým pohľadom.