Šéf poslancov ODS Marek Benda Veľké výzvy nemôžeme riešiť v bublinách, v ktorých si všetci rozumieme

Americký publicista Rod Dreher venuje vo svojej knihe Neži v lži rozsiahly priestor jeho rodičom – disidentom a tomu, ako vychovávali svoje deti za totality. Nedávne české voľby ho vyniesli do kľúčovej parlamentnej pozície.

MAREK BENDA (53) je členom Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky, predsedom poslaneckého klubu Občianskej demokratickej strany a šéfom pražskej organizácie ODS. V politike je od 90. rokov. Je synom českých kresťanských disidentov Václava a Kamily Bendovcov.

Rozprávali sme sa o Česku po Babišovi, koalícii s ľavicovo-progresívnymi Pirátmi, o konzervatívnych kresťanoch v ODS, vzťahu novej českej vlády k Bruselu a Vyšehradu, ale tiež ako bral záujem Roda Drehera o svoju rodinu a ako sa líši rodinná výchova detí za totality a dnes.

V jednom rozhovore ste posledné české voľby prirovnali k slovenským voľbám v roku 1998, v ktorých široká koalícia odstavila Mečiara. Povedali ste, že základnou úlohou novej českej vlády bude vôbec obnoviť dôveru v štát po vládnutí Andreja Babiša, nie ideologické spory...

...tie do určitej miery nepochybne budú. Asi pred dvomi rokmi som v článku pre magazín ECHO napísal, že sa máme poučiť z knihy Ivana Šimka Ako sme si nasadili červené nosy a porazili Mečiara. Tá kniha vyšla v roku 2018. Rozdal som ju viacerým svojim kolegom v politike, aby si ju prečítali. Tie časy si, samozrejme, pamätám a mnohých aktérov aj osobne poznám.

Vtedajšie KDH sa muselo povzniesť nad ideologické rozdiely a spojiť sa aj s hodnotovo rozdielnymi stranami, aby mohol byť Mečiar porazený. Ak sme chceli poraziť Andreja Babiša, tiež sme museli podstúpiť ideové kompromisy.

Na druhej strane, jeden z politikov vášho koaličného partnera, Pirátov, takmer okamžite zaútočil na vás osobne, lebo ste v nejakom staršom rozhovore kritizovali rozvody. On vám podsunul, že ich chcete zakázať a že Piráti budú bojovať proti „návratu stredoveku“. Nie je to tak, že ideologické spory proste novú českú koalíciu dobehnú aj samy?

Je viac ako jasné, že Piráti sú ideovo niekde úplne inde. Napriek tomu by som niektoré ich výkriky nepreceňoval. Vami citovaný výrok vyslovil pirátsky politik Zdeněk Hřib, primátor Prahy, v okamihu, keď som sa stal predsedom pražskej ODS. On z toho vycítil, že som jeho budúca konkurencia v hlavnom meste, a tak sa pokúsil rozohrať túto hru. Piráti si, samozrejme, neodpustili ani rôzne čiastkové útoky v okamihu vzniku vlády. Niečo pripisujem aj ich neskúsenosti.

V každom prípade, konzervatívno-liberálne rozdiely vnímame aj vo vzťahu k iným koaličným subjektom, no v rámci koalície sme si povedali, že tieto témy vyberieme pred zátvorku, budeme sa zaoberať rozumnou správou štátu, kultúrne vojny môžeme viesť aj o štyri roky. V ďalších voľbách si to môžeme rozdať a uvidíme, či vyhrajú skôr liberálne alebo konzervatívne postoje.

A teda len pre záznam: ako je to s vašimi postojmi k rozvodom? Naozaj ich chcete zakázať, ako vám podsúvali Piráti?

Nie, to bolo veľmi neférovo vytrhnuté z kontextu. Ja som v rozhovore pre magazín Reflex pred pár rokmi akurát povedal, že rozvody považujem za škodlivé. V tých rodinách, v ktorých sú deti, skoro vždy rozvod uškodí deťom.

Keď sa kedysi rozvody uzákoňovali, prevládal pocit, že pôjde o riešenie hraničných situácií, ako je alkoholizmus jedného z manželov, týranie ženy a podobne. No postupne sa rozvody úplne znormalizovali a podľa mňa to dobré nie je. Keď sa v Česku rokovalo o novom Občianskom zákonníku, tak som napoly zo žartu, napoly vážne navrhol, aby sme zaviedli dva druhy manželstiev – také, ktoré sa budú dať rozviesť, a také, ktoré sa rozviesť nebudú dať.

Nech teda chlapec príde požiadať svoje dievča o ruku s tým, že ja si ťa zoberiem, ale len tak na skúšku. Samozrejme, neprešlo mi to. No aj v tom rozhovore som tvrdil, že zrušenie rozvodov by som nikdy nenavrhoval.

Je zrejmé, že prvou praktickou úlohou novej vlády bude reagovať na pretrvávajúcu pandémiu. Máte už vytýčenú nejakú stratégiu?

O tom sa teraz vedie veľká diskusia. Ja dúfam, že tie čísla klesnú, než budeme vládnuť, aby diskusia mala racionálny základ a nebola natoľko zaťažená realitou preplnených nemocníc. Práve preplnené nemocnice sú totiž problém.

Na jar autority nasľubovali ľuďom – zrejme v dobrej viere –, že pokiaľ sa nechajú zaočkovať, pandémia sa pre nich skončí. Ukázalo sa nielen, že koniec nie je, ale že dnes sú najohrozenejšie skupiny, ktoré sa nechali zaočkovať ako prvé. Či už išlo o zdravotníkov alebo seniorov, ochranné pôsobenie vakcíny im čoskoro vyprší a teraz musia ísť na tretiu dávku. Chápem, že niektoré veci sa nevedeli. Ak nová koalícia má robiť niečo inak, tak je to hovoriť ľuďom pravdu. A trebárs aj priznať, že niektoré veci nevieme.

Aké sú ďalšie východiská pre váš prístup k pandémii?

Ďalšou našou zásadou by malo byť, aby bolo zákazov málo, ale tie, ktoré sú, treba aj vymáhať. Vláda zaviedla úplne nezmyselné množstvo reštrikcií, ktoré sa napokon skoro nevymáhali. Napríklad zákaz nočného vychádzania.

Takmer nikto nevedel, že sme mali aj zákaz denného vychádzania. Akurát v noci z toho zákazu bolo asi päť výnimiek a cez deň 42. Samozrejme, že zákaz vychádzania v takejto situácii nikto nedodržiaval. V tom chaose si ľudia napokon začali sami vyberať, čo dodržiavať budú a čo nie.

Po voľbách sa istý čas špekulovalo, že budete ministrom spravodlivosti, napokon sa stávate predsedom poslaneckého klubu ODS. Nemali ste ambíciu ísť do exekutívy?

Vnútorná dohoda dopadla proste týmto spôsobom. V tejto chvíli som predsedom pražskej organizácie ODS a som predsedom poslaneckého klubu najsilnejšej vládnej strany v parlamente. V tejto pozícii budem mať za úlohu zabezpečiť, aby po celé štyri roky poslanci vláde dôverovali a v parlamente ju podporovali.

To vôbec nie je jednoduchá úloha, preto chápem, že predseda a prvý podpredseda strany povedali, že ma radšej chcú vidieť na tomto poste ako v exekutíve.

Predsedom poslaneckého klubu ste už boli aj v minulosti. A to v rokoch 1992 až 1996 a v rokoch 2012 až 2013. ODS vždy bola konzervatívno-liberálnou stranou. Boli v nej veriaci ľudia ako vy alebo váš otec, no zároveň aj klasickí liberáli s vlažným vzťahom k viere. Je ťažké fungovať v strane, kde sú konzervatívci a liberáli pod jednou strechou alebo ste si už na seba zvykli a tieto rozdiely nezohrávajú veľkú rolu?

Má to už dlhšiu genézu. Ešte v roku 1989 otec zakladal Kresťanskodemokratickú stranu (KDS), zameranú podobne ako slovenské KDH. V prvých voľbách sme aj s KDH na federálnej úrovni kandidovali v koalícii a s predstaviteľmi slovenských kresťanských demokratov dodnes udržiavam kontakty. Keď sa v polovici 90. rokov ukázalo, že lidovci, teda KDU-ČSL, fungujú aj v ponovembrovej ére, kým KDS sa nedarilo tak úplne presadiť sa, došlo k splynutiu KDS a ODS. Nejaký čas nám trvalo, než sme si v ODS vydobyli miesto.

No dnes si myslím, že priestor pre konzervatívnych politikov sa postupne stále rozširoval. Mohli ste to sledovať aj na vývoji Václava Klausa staršieho. Ešte v 90. rokoch nám odmietal priznať, či je teda liberál alebo konzervatívec. Jeden rok písal knihu „prečo som liberálom“, druhý rok „prečo som konzervatívcom“. No postupne tie konzervatívne črty u neho prevládli. A platí to aj pre ODS ako celok. Ak sme aj nejaké progresívno-liberálne krídlo mali, tak tieto odnože od nás postupne odpadli.

Spomenuli ste spojenie KDS a ODS v 90. rokoch. Keď už je kresťansko-konzervatívne krídlo v dnešnej ODS také silné, má ešte zmysel samostatná existencia KDU-ČSL? Nesfúzujete sa aj s nimi?

To považujem za maximálne nepravdepodobné. Vývoj oboch subjektov je úplne odlišný. Lidovci existujú od roku 1919 s nejakými presahmi do Rakúsko-Uhorska. My sa skôr komplementárne dopĺňame. Oni sú veľmi silní v moravských či východočeských tradičných vidieckych katolíckych regiónoch. ODS je naproti tomu skôr mestská strana. Na mnohých úrovniach spolupracujeme. Snažíme sa o to aj teraz v rámci koalície SPOLU.

Mojou úlohou je predĺžiť existenciu tejto koalície aj do pražských volieb, aby sme kandidovali spoločne. Avšak splynutie oboch strán považujem aj vzhľadom na veľkosť oboch členských základní a rozdielnu tradíciu za krajne nepravdepodobné. Maximum je možno únia strán na spôsob CDU/CSU.

Otázka profilácie ODS súvisí samozrejme aj s osobou Petra Fialu, predsedu strany a nového premiéra. Pred dvomi rokmi napísal spolu s Františkom Mikšom knihu s názvom Konzervativismus dnes. V nej sa okrem iného silne vymedzuje voči progresívnej ľavici. Má tam napríklad kapitolu o obrane prirodzeného jazyka pred politickou korektnosťou. Do akej miery si Petr Fiala bude môcť dovoliť prejavovať svoj katolícky konzervatívny profil – jednak s ohľadom na zloženie vládnej koalície a jednak na reálie českej spoločnosti, v ktorej je priestor pre takúto politiku predsa len obmedzenejší?

Ja si myslím, že Česká republika je hodnotovo pomerne konzervatívna krajina. Možno nie vo vzťahu k náboženstvu. Ten trend sekularizácie má u nás naozaj dlhé historické korene vrátane komunistickej totality, prvej ČSR a ešte ďalej do minulosti. No aj pokiaľ ide o náboženstvo, sme skôr národom agnostikov než ateistov. Zároveň sme v mnohých ohľadoch pomerne konzervatívnou spoločnosťou.

V prieskumoch vám napríklad vyjde, že najdôležitejšou hodnotou pre Čechov je rodina. Nesmierne konzervatívni sme tiež v otázke peňazí či úspor. Česká republika je jedinou krajinou bývalej habsburskej monarchie, ktorá si ponechala korunu.

Byť hodnotovým konzervatívcom na čele vlády tu nie je až také zložité. Ak mám byť úprimný, aj prezident Miloš Zeman na tento sentiment často hral. Babiš nie, lebo ten nemá žiadne presvedčenie, ale Zemana volili aj ľudia z konzervatívnejších kruhov, lebo im bol blízky zdržanlivým vzťahom k registrovaným partnerstvám či k islamu.

A Petr Fiala?

Petr Fiala je úplne jasne zakorenený. Poznám ho už dlho a prečítal som všetky jeho knihy. Nebúcha do stola, ale myslím, že bude pokojným a konzervatívnym premiérom.

ODS sa vždy profilovala ako euroskeptická či, ako to nazýval ešte Václav Klaus, „eurorealistická“ strana. Teraz však ministerstvo zahraničia dostali Piráti. Navyše, Viktor Orbán, ktorý sa snaží celú V4 profilovať ako istú alternatívu k Bruselu, podporil v českej volebnej kampani Andreja Babiša. Aká bude politika novej českej vlády vo vzťahu k V4?

Politika voči Európe vo všeobecnosti musí byť eurorealistická. Európska únia je v Česku už tradične záležitosťou premiéra, kým ministerstvo zahraničných vecí sa skôr sústreďuje na mimoeurópske väzby.

Nikto z nás sa nepohráva s myšlienkou nejakého „czexitu“ a podobných nezmyslov. Tieto hlasy sú úplne marginálne. Na druhej strane, ak chceme byť v Európe úspešní, musíme vytvárať rôzne hodnotové či ekonomické spojenectvá, ktoré do určitej miery budú protiváhou nemecko-francúzskeho kladiva.

Otázka vzťahu k EÚ má aj jeden veľmi aktuálny rozmer a tým je presadzovanie zelených politík z Bruselu.

Tu napríklad Francúzsko v otázke jadra zavelilo k obratu. To je aj bytostným záujmom Česka a myslím, že tiež Slovenska. Čo sa týka Vyšehradu, ja sa priatelím s mnohými politikmi v Maďarsku, Poľsku a, samozrejme, na Slovensku. Mnohé postoje poľskej i maďarskej vlády sú mi blízke. Viktor Orbán urobil chybu stávkou na nášho súpera, ktorý nedokázal vyhrať české voľby. Na druhej strane, Vyšehrad nemá byť o spriaznení vlád, ale o spriaznení národov, ktoré majú podobnú dejinnú skúsenosť, vedia, čo je to totalitný režim, a tieto veci by sme sa mali snažiť sprostredkovať tiež Západu.

V tomto zmysle je tak trochu aj jedno, kto v našich krajinách vládne. Na úrovni V4 proste musíme spolupracovať. Tie spoločné pozície medzi našimi štyrmi krajinami sa vždy budú hľadať jednoduchšie, než keby sme ich hľadali napríklad s Holandskom, Dánskom alebo Portugalskom.

Pristavme sa ešte pri tých zelených témach. Novú vládu bude mať nielen Česko, ale aj Nemecko. V Česku či na Slovensku sa už energetická politika Angely Merkelovej zdala ako pritiahnutá za vlasy. No teraz sedí v Berlíne vláda sociálnych demokratov, zelených a liberálov, ktorá chce byť v týchto témach ešte radikálnejšia. Bude česká vláda čeliť týmto trendom?

New Green Deal je vec, ktorej sa neubránime. Povedal to jasne aj Petr Fiala. Ide o vec, ktorá už bola schválená, neubránime sa jej a nezastavíme ju.

Na druhej strane, niektoré detaily sa ešte dojednávajú. Svoje námietky sformuloval aj český senát a budeme sa pokúšať ovplyvniť celú záležitosť v Európskom parlamente, aby sme sa vyhli zničujúcim dosahom na českú ekonomiku.

Problémy s vysokými cenami energií majú v Európe všetci, a keby to aj Nemci zvládali, môže sa stať, že ostatní členovia EÚ budú chcieť pribrzdiť. Samozrejme, celý New Green Deal je v istom zmysle náboženstvo, ktoré nemá s racionalitou veľa spoločné. O tom sa môžete porozprávať so Sašom Vondrom. Výbor Európskeho parlamentu pre životné prostredie je najväčší výbor. On tam sedí a so svojím vzdelaním geológa má k životnému prostrediu ešte z nich najbližšie. Väčšina ostatných sú tam totiž ľudia so spoločenskovedným vzdelaním, najčastejšie politológovia.

Zostane česká koruna aj naďalej českou menou?

Určite áno. Ako som už spomenul, Česká republika je jedinou z bývalých krajín habsburskej monarchie, ktorá si zachovala korunu. Bývalý viceguvernér Českej národnej banky Mojmír Hampl má o tom peknú prednášku. V tomto smere sme neobvykle konzervatívnou krajinou a vzdať sa českej koruny nemá ani žiadny ekonomický zmysel.

Hovorí sa, že v ďalších prezidentských voľbách bude chcieť kandidovať Andrej Babiš. Pokúsi sa vaša koalícia o spoločného kandidáta alebo pôjde každá strana vlastnou cestou?

Budeme sa o tom radiť v najbližších dňoch i týždňoch. Ja by som považoval za prínosné, aby sme sa pokúsili o spoločného kandidáta. Je moje hlboké presvedčenie, že Babiš prehrá s každým rozumným kandidátom. Na rozdiel od Miloša Zemana nie je schopný dosiahnuť ten zjednocujúci efekt, ktorý bol vo svojej časti politického spektra schopný dosiahnuť on. Dôležité tiež je, aby sa nerozptýlili konzervatívne hlasy a nám z toho nevyliezol nejaký liberál alebo nejaká bezhodnotová osoba. Náš kandidát musí dostať asi 25 percent hlasov, aby sa prebojoval do druhého kola.

Vy ste synom známych disidentov Václava a Kamily Bendovcov. Naše vydavateľstvo teraz vydalo slovenský preklad knihy Roda Drehera Neži v lži. Už v jeho predchádzajúcej knihe Benediktova voľba vychádzal Dreher z konceptu vášho otca „paralelná polis“. Vo svojej novej knihe zase stavia okrem iného na rozhovoroch s vašou matkou a venuje sa tomu, ako ste za totality v disidentskej rodine boli vychovávaní vy a vaši súrodenci. Ako vnímate, že do Prahy prišiel Američan, aby z fungovania vašej rodiny vydestiloval princípy, ktoré majú zachrániť západnú civilizáciu?

Myslím, že tie rady vydestiloval skôr z rôznych otcových textov, ktoré vyšli vo svete. Tie sa napríklad vo Francúzsku nestretli s nijakou odozvou. Naopak, niektoré jeho prednovembrové veci zarezonovali v Spojených štátoch. Najviac na ne zareagoval Rod Dreher vo svojej knihe Benediktova voľba. My sme sa pri stretnutí s ním aj trochu usmievali. Jeho vnímanie je vnímaním človeka, ktorý bol celý život zvyknutý, že žije v kresťanskej spoločnosti, no náhle spoločnosť, v ktorej žije, túto charakteristiku stráca. V Spojených štátoch ten náboženský étos bol naozaj dlho prítomný.

Naopak, my v Česku sme oveľa dlhšie zvyknutí na menšinové postavenie. Platí to už od prvej republiky, ktorá mala ku katolicizmu rezervovaný vzťah. A komunizmus to ešte umocnil. V tomto zmysle som Dreherovu Benediktovu voľbu vnímal ako učenie sa kresťanov životu v postavení menšiny.

Ak navyše okolie tejto menšine nepraje a je pre ňu ťažšie preraziť do oficiálnych štruktúr, potom je prirodzené, že otcov koncept paralelnej polis predstavuje príťažlivú alternatívu, ako si udržať vlastnú identitu. Mám teda radosť, že nás rodičia dobre vychovali a že nám odovzdali vieru.

Zrejme to nebolo jednoduché.

Aj ja som v pozícii rodiča a viem, že nech sa rodičia akokoľvek snažia deťom niečo odovzdať, voľba napokon je vždy na nich. Otcovou veľkou témou bola sloboda a to, že spása je individuálna záležitosť. Je nevynútiteľná, jednotlivec sa pre ňu musí rozhodnúť sám. Varoval nás tiež pred budovaním utópií. Žijeme v nedokonalom svete a všetky pokusy budovať utópiu veci len zhoršili alebo skončili pri budovaní gulagov a koncentračných táborov.

Vaši rodičia možno mali paradoxne ako barličku pri výchove aj ten vonkajší tlak zo strany totalitného štátu, ktorý si vyžadoval, aby vaša rodina držala spolu. Dnes už ako rodič túto barličku nemáte. Súčasné výzvy pre výchovu a odovzdanie kresťanskej viery deťom sú iné ako pred rokom 1989. Ako na tento posun reagovať?

Je to veľmi individuálne. Myslím, že pri výchove svojich detí by im človek mal ukázať, že sú to ony, kto robí svoje voľby. Môžete im niečo ukázať, niečo im odovzdať, ale napokon tie rozhodnutia zostanú na nich.

Pamätám si, že keď som sa rozhodol oženiť, prišiel som za otcom dať si akoby toto rozhodnutie od neho schváliť. On povedal: „Prosím ťa, toto je tvoja vec. Môžem ti na to povedať svoj názor, ale ty musíš k tomu vedieť pristúpiť, že je to navždy.“ Moje štyri deti majú 16 až 22 rokov. Snažím sa im prízvukovať, že im môžem pomáhať, že im môžem radiť, ale voľba je napokon na nich.

V knihe Neži v lži si Dreher zo stretnutia s vašou mamou a súrodencami zobral niekoľko rád. Jedna z nich znie: „Nebojte sa byť čudní v očiach spoločnosti.“ Je to vlastne spôsob, ako odolať konformite. Ako si na to spomínate vy? Vyrastali ste ako kresťan v ateistickej spoločnosti, ako syn disidenta v totalitnom štáte. Nepripadali ste si čudný?

Ani nie. Neviem, či to bolo dané výchovou alebo mojou povahou. Mama mi rozprávala príbeh, ako som mal necelé tri roky, kým brat mal jeden a pol roka. Viezol som sa v kočíku s bratom a niekto sa pri nás pristavil s otázkou: „Počuj, Marek, nehanbíš sa voziť sa v kočíku, kým všetky ostatné deti behajú po vlastných?“ A ja som odvetil, že nie.

Nie všetci v našej rodine to prežívajú takto, ale mne nikdy nevadilo byť trošku odlišným. Videl som to v škole. Boli sme kresťania, čo bolo v Prahe úplne zvláštne. A tiež to, že sme deti disidenta. Navyše som celý život politik v krajine, kde sú politici úplne vysmievanou spoločenskou skupinou. Nikdy mi neprekážalo byť tak trochu „čudným“, ako hovoríte na Slovensku.

Dreher sa vašej matky pýtal aj na to, ako ste v českom disente ako kresťania spolupracovali s ľuďmi typu Petr Uhl, ktorý bol trockista a nedávno zomrel. V knihe Neži v lži to používa ako vzor spolupráce konzervatívcov s liberálmi, z ktorých mnohým prekážajú excesy „woke“ hnutia.

Jedna z vecí, ktorú disent všetkých zúčastnených naučil, bolo načúvať ostatným, aj keď mali úplne odlišný názor. Petr Uhl, ktorý pred niekoľkými dňami zomrel, bol v rámci disentu možno ideovo najvzdialenejší od nás. Bol to naozaj trockista. Napriek tomu s otcom boli jedni z najbližších spolupracovníkov. A spájal ich veľmi hlboký vzájomný rešpekt. Je to vec, ktorú sme si preniesli aj do dnešného sveta.

Čo presne?

Že nesúhlasiť s druhým neznamená ho nenávidieť. Spomínali sme to aj Dreherovi a iným Američanom ako našu lekciu z disentu. Tí ostatní sú možno pomýlení, ale treba sa s nimi rozprávať. Každý človek má svoju hodnotu, každý jednotlivec je obrazom Božím. Veľké výzvy nemôžeme riešiť v izolovaných bublinách, kde si všetci rozumieme, ale len tým, že sme schopní z bublín vykročiť a rozprávať sa aj s tými, ktorí možno na niečo majú iný názor.

Ako vy vnímate, že v Spojených štátoch ľudia prichádzajú o prácu, lebo niekde niečo povedali? Alebo že firmy, o ktorých by ste predpokladali, že budú apolitické a ako také budú ponúkať svoj tovar všetkým, robia reklamné kampane s dúhovou vlajkou. Je to niečo na spôsob toho, čo existovalo v Československu pred rokom 1989 alebo je to úplne iný typ výzvy?

Nie je to návrat pred rok 1989. U nás vládol naozaj totalitný režim, ktorý si osoboval nárok na všetko, aj na svedomie jednotlivca. Na druhej strane, Amerika vždy bola viac založená na spoločenskom tlaku než na tlaku štátu. Je to protestantská krajina, ktorá je trochu puritánska. Ja som priaznivcom tradičného umierneného katolicizmu. Máme desatoro, ale všetci vieme, že ho občas porušujeme a ideme sa z toho vyspovedať.

Reformácia spovede zrušila a potom si musíme ako v Holandsku všetci navzájom nazerať do okien a kontrolovať, či všetci robia všetko správne. Čiže Amerika občas blbne a my ako krajiny Vyšehradu by sme mali zdôrazňovať, že skúsenosť s potláčaním názorov už máme, a v tomto som fanúšikom toho Voltairovho: Hlboko nesúhlasím s vaším názorom, ale budem bojovať, aby ste ho mohli hovoriť. Môj otec píše vo svojich textoch spred roku 1989, že aj ten najhlúpejší názor má mať právo, aby zaznel.

V politike ste už dlhé roky. Kam by ste to v nej ešte chceli dotiahnuť?

Najviac mi asi ide práca zákonodarcu. No uvidím, aké výzvy predo mňa postavia ďalšie roky v českej politike. Kedysi som hovoril, že si na staré kolená viem predstaviť posun z legislatívy na Ústavný súd. To by sa mi páčilo ako záver politickej kariéry, aj keď stále mi k tomu asi nejaké roky skúseností chýbajú.

Ja by som vás tipoval na senátora, keďže práve senát by mal byť tou radou starších, ktorá dozerá nad tým, čo schváli poslanecká snemovňa.

Do senátu sa volí vo väčšinových voľbách a ja mám obavu, že vzhľadom na svoju kontroverznosť som vo väčšinových priamych voľbách nevoliteľný. (Úsmev.)

Fotografie – Archív Mareka Bendu.