Polemika s Radoslavom Šaškovičom Na obranu Roda Drehera

Ambíciou nášho vydavateľstva je prinášať čitateľom v rámci našej knižnej produkcie nielen duchovnú literatúru či knihy o životnom štýle, ale takisto z času na čas uviesť na slovenský trh preklad dôležitej konzervatívnej politickej knihy, ktorá vo svete zarezonovala.

Kniha Neži v lži Roda Drehera je takýmto dielom. Pokúša sa o analýzu súčasného fenoménu takzvanej progresívnej „woke“ ľavice a jej totalitných tendencií. No na rozdiel od tematicky podobne zameraných súčasných konzervatívnych bestsellerov Speechless Michaela Knowlessa či Šialenstvo davov Douglasa Murraya má zreteľný kresťanský rozmer a popritom čerpá z tradície slovenskej podzemnej cirkvi. Rozhodnutie vydať ju sa teda núkalo samo – tým viac, že naše vydavateľstvo vydalo už Dreherovu predchádzajúcu knihu Benediktova voľba.

A ako každá dobrá kniha, Neži v lži zožína nielen potlesk, ale vyvoláva aj nesúhlas a polemiky. Zjavne nejde o dielo, na ktoré sa týždeň po uvedení zabudne.

V tomto zmysle možno privítať aj kritickú reakciu nášho spolupracovníka Radoslava Šaškoviča. Keďže vyzval slovenských katolíckych intelektuálov, aby podrobili Dreherove názory kritike, ponechám úlohu kritizovať na nich a ja ako evanjelikálny kresťan sa ujmem obhajoby. Napokon, aj Radoslav Šaškovič pozýva vo svojom článku k ďalšej diskusii.

František verzus Dreher je falošná dilema

Náš spolupracovník ako svoju zásadnú výhradu uvádza, že kniha Neži v lži i predchádzajúci Dreherov bestseller Benediktova voľba sú vraj „protifrantiškovské“.

Lenže pápež František sa v knihe Neži v lži nijako nespomína. Ťažko by ste v nej hľadali aj nejaké skryté „protifrantiškovské“ narážky. V tomto môže byť katolícky čitateľ naozaj pokojný.

Viac ako „protifrantiškovská“ je nová Dreherova kniha „nefrantiškovská“, no v rovnakom zmysle, ako je „nefrantiškovský“ napríklad telefónny zoznam – priamo z myšlienok súčasného pápeža nečerpá, no ani s nimi otvorene či skryte nepolemizuje (Dreherov blog je iná vec, k tomu sa ešte dostanem).

Dreher si ide svojou vlastnou cestou, tá je však pevne ukotvená v skúsenosti stredoeurópskych katolíkov (tak kňazov, ako aj duchovných) s komunistickou totalitou. Hoci priestor v knihe dostávajú aj ruskí baptisti, rumunskí evanjelici či ruskí a rumunskí pravoslávni, medzi svedectvami dominujú slovenskí, českí, maďarskí a poľskí katolíci.

Sám Dreher zároveň nie je katolík, ale pravoslávny – rímsku cirkev opustil pred niekoľkými rokmi pre osobnú duchovnú krízu, ktorú v ňom vyvolal rozsiahly americký škandál so zneužívaním detí kňazmi a jeho ututlávanie tamojšími cirkevnými autoritami. Ako novinár sa k tejto téme dostal veľmi blízko a zlomila ho.

Napriek tomu sa z Drehera nestal žiadny „katolíkobijec“. Opäť podčiarkujem, že jeho kniha Neži v lži je z veľkej časti založená na svedectvách katolíckych duchovných a laikov počas komunistickej totality na čele s jezuitom Tomislavom Kolakovićom.

V každom prípade, stavanie Františka proti Dreherovi štýlom „buď – alebo“ je falošná dilema. Úloha pápeža je iná ako úloha konzervatívneho spoločenského kritika. Navyše kresťanský vesmír je dosť veľký na to, aby v ňom František i Dreher dokázali fungovať vedľa seba. Tu je nutné vysvetliť, čo vlastne Dreherove knihy sú.

Štatistickou realitou západného sveta je dnes úpadok kresťanstva. Rôzni autori tento jav analyzujú a hľadajú z neho východisko. Rod Dreher je len jedným z nich. Keby som napríklad ja mal písať knihu o súčasnom úpadku kresťanstva a o tom, ako ho zvrátiť, nevolala by sa Benediktova voľba, ale „Berniniho voľba“, ako som naznačil aj v debate na Košických Hanusových dňoch nižšie.

Podobne rôzne skupinky kresťanov v tejto situácii skúšajú rôzne veci. Ak niečo môže zachrániť kresťanstvo (s výnimkou intervencie v podobe Božieho zázraku, ktorý asi napokon aj tak bude rozhodujúcim faktorom), tak je to takéto decentralizované experimentovanie reagujúce na úbytok členov cirkví i praktizujúcich.

Mimochodom, niektorí kresťania, ba celé cirkvi (škandinávski luteráni, britskí anglikáni…) skúšajú ako svoju stratégiu aj jednostranné prispôsobovanie sa sekulárnemu prostrediu a výpredaj svojich tradičných presvedčení, no zatiaľ sú výsledky tohto prístupu dosť nepresvedčivé. Cirkvi či časti cirkví, ktoré sa prispôsobili ľavicovoprogresívnemu krédu, padajú ešte rýchlejšie než tie konzervatívne.

V každom prípade, ani Dreherova predchádzajúca kniha Benediktova voľba nechce na tento vývoj nevyhnutne reagovať vybudovaním pevnosti v lese. Skôr je o prijatí skutočnosti, že praktizujúci kresťania sú čoraz viac menšinou a kontrakultúrou uprostred čoraz nepriateľskejšie naladenej oficiálnej kultúry. Nemusia fyzicky odísť zo sveta na nejaké geograficky vzdialené miesto, ale mali by mať svoju paralelnú polis – mali by budovať štruktúry, ktoré budú uchovávať ich kolektívnu pamäť, odovzdávať ju ďalej a ktoré v krajnom prípade odolajú aj prenasledovaniu. Zároveň by sa aj v nepriateľsky naladenej kultúre mali snažiť žiť svoj kresťanský život – žiť v pravde.

Komunity amišov, ktorých spomína Radoslav Šaškovič, či ultraortodoxných židov zaujímajú Drehera len do tej miery, že si dokázali uchovať svoju náboženskú identitu uprostred sekulárnej spoločnosti, a on skúma, či niečo z ich skúsenosti môže byť prenosné do kresťanského prostredia…

Smie sa polemizovať s pápežom?

Radoslav Šaškovič zároveň uvádza, že Rod Dreher vo svojom blogu, kde naozaj pribúdajú krátke články aj dva razy denne, párkrát kritizoval pápeža Františka. Ako evanjelikálny kresťan, ktorý sleduje vnútrokatolícky spor o Františka s istým odstupom a nemá na pápeža vyhranený názor, si dovolím malé pozorovanie, ktoré sa niekomu bude zdať možno až bezočivé.

Každý týždeň nám do redakcie chodí zoznam nových článkov z amerického portálu The Catholic Thing (ide o iný web, než je The American Conservative, kam píše Dreher!). Jeden článok si vždy vyberieme a dáme ho preložiť v rámci našej pravidelnej rubriky K veci.

Spomínam to, lebo v prehľade článkov sa nachádza vždy aspoň jeden text, ktorý pre niečo kritizuje Františka alebo s ním polemizuje. Reč je o kultivovanej, ale zároveň priamočiarej kritike. Pritom The Catholic Thing nie je nejaký vyhranený tradicionalistický alebo reakcionársky web.

Proste, Američania vrátane amerických konzervatívnych katolíkov pokojne pápeža kritizujú a polemizujú s ním rovnako nenútene, ako polemizujú trebárs so svojím prezidentom. Naproti tomu, všimol som si, že slovenskí katolíci zase majú tendenciu občas pristupovať k pápežovi Františkovi nejako podobne ako naši predkovia pristupovali k cisárovi Františkovi Jozefovi – panovník sa zásadne nemýli, kritizovať sa smie len nepriamo či okľukou a na vine sú vždy jeho poradcovia.

Aj americkej, aj slovenskej diskusnej kultúre sa dá mnohé vyčítať. Tá prvá je možno až priveľmi demokratická, kým tá druhá zase až príliš vrchnostenská. No ak si umiernení konzervatívni americkí katolíci dovoľujú pomerne často s pápežom polemizovať, dá sa vyčítať pravoslávnemu americkému exkatolíkovi Dreherovi, že to občas robí tiež?

Nepodceňujme totalitné tendencie „woke“ hnutia

Kniha Neži v lži je príručkou, ako sa správať, pokiaľ by prišiel skutočný útlak a nové prenasledovanie kresťanov. Radoslav Šaškovič túto hrozbu systematicky vo svojom príspevku bagatelizuje a odbíja ako „paranoju“ či „konšpirácie“.

Niektorí čitatelia pod jeho článkom túto hrozbu pripúšťajú, ale len v amerických reáliách. My sme vraj od toho ešte ďaleko. Dreher na to odpovedá, že čo dnes rieši Amerika, to budú zajtra riešiť aj také krajiny ako Slovensko.

V skutočnosti už tieto veci riešime aj u nás. Už aj my v Postoji dostávame od našich kamarátov a rovesníkov pôsobiacich v bratislavskom korporátnom prostredí echá o tréningoch diverzity, ideologických nástenkách na pracovisku a hromadných emailoch, rozosielaných oddeleniami pre ľudské zdroje, ako firma oddane podporuje snahy vybraných menšín – proti čomu sa radšej netreba ozývať verejne. A nejde iba o toto.

Len pred pár dňami prišla slovenská ministerka spravodlivosti s novým trestným činom, ktorý vyvolal široké obavy z jeho zneužiteľnosti. Starý kontinent sa od USA líši v tom, že v Amerike vás za politicky nekorektné názory môžu vyhodiť z práce a spoločensky ostrakizovať, v Európe vás však za ne môžu navyše aj trestne stíhať pod zámienkou takzvaného nenávistného prejavu (v podaní progresívnej ľavice každý iný ako oslavný prejav na adresu vybraných skupín obyvateľstva). Existuje hrozba, že sa čoraz viac tieto paragrafy budú zneužívať aj na trestnoprávny postih kresťanov, ako momentálne zažíva bývalá fínska ministerka vnútra Päivi Räsänenová.

V tomto svetle obavy, ktoré formuluje Rod Dreher v knihe Neži v lži, vôbec nevyznievajú ako čisto akademická hrozba. Ako na ňu kresťansky reagovať?

Kniha Neži v lži sa dotýka Golgoty i kázania na hore

Radoslav Šaškovič píše tiež: „Považujem za absurdné, že podľa Drehera ,nežiť v lži‘, a teda ,žiť v pravde‘, vlastne znamená neustále sa zaoberať tým, kto mi chce ublížiť, neustále sa obzerať za seba a rozhliadať sa okolo seba, uzavrieť sa pred ,nimi‘ a vybudovať si vlastnú vnútornú pevnosť, ktorá zo mňa spraví hrdinu.“

Myslím, že toto je vykopávanie otvorených dverí. Dreher, samozrejme, rozsiahlo analyzuje súčasný fenomén „woke“ progresivizmu aj to, aké potenciálne nebezpečenstvo pre slobodu (nielen) kresťanov táto ideológia predstavuje. No zároveň priznáva, že dôležitejšie je sústrediť sa na dobrý kresťanský život. Cituje napríklad poľského historika Pawła Skibińského, riaditeľa varšavského Múzea zbierok Jána Pavla II., ktorý hovorí:

„,Pre mňa je menej dôležité hádať sa s takým svetonázorom‘ – má na mysli progresivizmus – ,než opisovať skutočnosť takú, akou je. Napríklad našou úlohou je ukazovať ľuďom, ako vyzerá normálna monogamná rodina.‘“

Takýchto momentov je kniha Neži v lži plná. Radoslav Šaškovič vidí jej obsah príliš čierno-bielo: zlé je, keď Dreher varuje pred hrozbami „mäkkého totalitarizmu“ – to je strašenie, konšpirácia, paranoja –, ale keď Dreher cituje Františka Mikloška s jeho dôrazom na dialóg s liberálnym prostredím, tak to je fajn. V skutočnosti oboje je Dreher. On je autor, má kontrolu nad tým, ktorých respondentov oslovil aj čo z ich slov pustil na stránky knihy. Americký publicista ponúka vo svojej knihe nuansovitý, dobre rozvrhnutý obraz zahŕňajúci všetky odtiene, s ktorými by mal kresťan na súčasné výzvy doby reagovať.

V knihe citované slová Františka Mikloška o potrebe dialógu s ľuďmi mimo kresťanskej bubliny nie sú jediné. Niekoho môže prekvapiť, že mu v tomto sekunduje Ján Čarnogurský, ktorý v knihe opisuje, ako v disente spolupracovali Slováci s Čechmi či kresťania so sekulárnymi liberálmi. V podobnom duchu Dreher cituje aj Kamilu Bendovú, ktorá vysvetľuje, prečo oni s manželom ako konzervatívni katolíci dokázali spolupracovať napríklad s protirežimným trockistom Petrom Uhlom. V mojom rozhovore s Dreherom, ktorý je súčasťou brožúrky zasielanej naším vydavateľstvom spolu s knihou, aj Dreher sám spomína, že v rámci amerického antiwoke hnutia spolupracuje s Bari Weissovou, ľavicovoliberálnou židovskou intelektuálkou…

Je karikatúrou vydávať Drehera za nejakého uzavretého kresťanského sektára. Aj jeho predchádzajúca kniha Benediktova voľba bola založená na dvoch pilieroch: na myšlienke „paralelnej polis“ českého katolíckeho disidenta Václava Bendu a na myšlienke „života v pravde“, ako ju sformuloval sekulárny liberálny intelektuál Václav Havel v čase svojho disidentského pôsobenia.

Aj v knihe Neži v lži sa popri kresťanských disidentoch Dreher opiera aj o iné autority: okrem spomenutého Havla a jeho eseje Moc bezmocných stavia aj na diele Hannah Arendtovej o totalitarizme či cituje z románov Milana Kunderu.

Aby som to zhrnul, kniha Neži v lži začína ako politická analýza súčasného diania, no ako sa ňou čitateľ prehrýza ďalej, v druhej polovici s názvom Ako žiť v pravde sa Dreher cez príbehy kresťanských disidentov dotýka najhlbších právd kresťanstva vrátane Golgoty a Ježišovho kázania na hore. Kým prvá polovica je stimulujúca intelektuálne, druhá je výživná duchovne.

V tejto časti knihy napríklad Dreher cituje Solženicyna a jeho „buď požehnané, väzenie“. Rozsiahlo opisuje príbeh bývalého ruského politického väzňa Alexandra Ogorodnikovova, ktorý spätne hodnotí svoju väzbu ako Bohom pripravenú príležitosť duchovne sprevádzať obyčajných nepolitických väzňov – vrahov, odsúdených na smrť. Ogorodnikov tu zároveň opisuje, ako mohol poslúžiť starému väzenskému dozorcovi, zmietanému výčitkami svedomia pre svoju účasť na hromadnej poprave pravoslávnych kňazov v období stalinizmu, keď bol ešte mladíkom…

V tejto časti je opisované, ako sa modliť za svojich trýzniteľov, na príklade Silvestra Krčméryho. No takisto ako sa podľa vzoru poľského kňaza Jerzyho Popiełuszka nesústreďovať prehnane na strach z donášačov či ako podľa vzoru rumunského evanjelického pastora Richarda Wurmbranda prejavovať zhovievavosť voči tým, ktorí sa zlomili… Mohol by som takto ešte dlho pokračovať.

Neviem, na základe čoho vyslovuje Radoslav Šaškovič obavu, že nejaký čitateľ by si Dreherovu knihu mohol vyložiť dokonca ako navádzanie na protiprávne konanie. Americký publicista predsa nevyzýva na založenie teroristickej bunky ani partizánskeho oddielu v horách – píše o zvládaní utrpenia, nachádzaní jeho zmyslu, žehnaní tým, ktorí nám ubližujú, a o modlitebnom zápase za ich obrátenie.

Krčméry v Iowe

Na záver si dovolím ešte jednu, možno trochu bezočivú poznámku. Tridsať rokov si slovenské katolícke intelektuálne kruhy hovoria, aký poklad to majú v skúsenosti podzemnej cirkvi a ako je poslaním Slovenska svedčiť týmto príkladom západnej Európe či Amerike, kde totalitu nezažili. Zároveň za tridsať rokov tieto kruhy nedokázali tento odkaz sprostredkovať ani len väčšinovej slovenskej spoločnosti. Radový slovenský katolík z ulice netuší, kto bol Kolaković.

Musel prísť americký pravoslávny exkatolík Dreher, aby skúsenosť slovenského katolíckeho disentu zabalil do podoby stráviteľnej pre Američanov a dokázal ju predstaviť širšiemu medzinárodnému publiku vďaka prekladom svojej knihy do hlavných svetových jazykov. Boh niekedy používa zvláštne nádoby.

Keď som pred pár mesiacmi Tracymu Lesanovi, Američanovi z Iowy, ktorý pôsobí v našom zbore, spomenul medzi rečou, že prekladám knihu Live Not By Lies, povedal mi: „Áno, počul som o nej. Spomínal mi ju americký kamarát, pastor, ktorý o nej káže vo svojom kostole...“

Predstavte si, že by ste cez časový tunel mohli poslať správu do roku 1951, keď Silvester Krčméry sedel vo vyšetrovacej väzbe: „O tom, čo tu teraz zažívaš, sa o sedemdesiat rokov bude hovoriť aj v Iowe. Aj tam sa kresťania od teba budú učiť, ako niesť dôstojne utrpenie.“

Dúfam, že sa v slovenských katolíckych intelektuálnych kruhoch nájde aspoň niekto, kto za toto Drehera ocení.

Knihu Neži v lži (Príručka pre kresťanských disidentov) si môžete objednať TU. Spolu s ňou vám zašleme ako bonus aj brožúrku s rozhovorom Lukáša Krivošíka s Rodom Dreherom a legendárnou obhajobnou rečou Silvestra Krčméryho Vy máte moc, my máme pravdu.