Zápisky z trolejbusu Zabudnuté doklady alias Nebyť zla nebolo by dobra

Cesta autom do hlavného mesta je pre človeka z vidieka či menšieho mesta takmer vždy stres. Kolega Marián pred mnohými rokmi pracoval ako dispečer na letisku Sliač. Služobné povinnosti ho však vyhnali do Bratislavy. Po vjazde do mesta si po chvíli uvedomil, že sa vybral nesprávnym smerom, a tak na najbližšej križovatke odbočil. Urobil to však na mieste, kde je odbočenie zakázané, a za rohom ho už s otvorenou náručou čakali číhajúce orgány. S malou dušičkou predložil všetky svoje doklady, precízne uložené v puzdre, a potom doklady od služobného auta, uložené v inom obale. Natešený, že pokuta nebola až taká horibilná, naskočil do auta a vyrazil. Po hodnej chvíli zdesený brzdí. Po kontrole totiž všetky doklady zabudol na streche auta a už tam, samozrejme, nie sú. S vypleštenými očami pomaly prechádza späť prejdenou trasou, ale nič nevidí. Čo teraz?

Zvoní mu mobil: „Vy ste Marián?“

„Áno. Prosím?“

„Do autoservisu, v ktorom pracujem, priniesol istý pán vaše doklady, ktoré našiel pri ceste. Nechýbajú vám?“

„Áno, áno, chýbajú, ale ako ste ma našli?“

„Medzi dokladmi máte zošitok s telefónnymi číslami. Tam som našiel môjho kamaráta a ten mi dal na vás číslo.“

„Fantastické, idem k vám. Ďakujem.“

Lenže čo s firemnými dokladmi? Kam pôjde? Na políciu? A tá je kde? S knedľou v hrdle volá šéfovi: „Je mi to strašne trápne, ale stratil som všetky doklady. Teda aj doklady od auta.“

„Nič si z toho nerobte, doklady nejaký človek našiel a už sú na ceste na bratislavské letisko. Zastavte sa tam po ne.“

„... to nie je možné. Skvelé, ďakujem.“

Kameň, ktorý Mariánovi padol zo srdca, navždy poznačil jeho nohy.

V trolejbusoch si ľudia okrem iného často zabúdajú doklady, ktoré buď rýchlo niekto ukradne, alebo vodič u seba odloží. Nejaký majiteľ – síce vystresovaný, ale akčný – si po ne príde ešte v ten deň do trolejbusu. Ak nie, vodič odovzdá nájdené doklady po službe vo výpravni, kde sa zaevidujú a uskladnia. Niektorí zábudlivci sa predsa len spamätajú a o deň-dva si doklady vo výpravni nájdu. Iným zo zúfalstva jednoducho nenapadne, kde ich možno nájsť. Preto Marián z času na čas vo výpravni skontroluje, či tam nie sú zabudnuté doklady, a ak je nešťastník z Bratislavy, odnesie mu ich domov. Alebo sa ho snaží vypátrať pomocou inštitúcie, ktorá doklady vydala.

Robí to už roky rokúce a vraví, že to je jeho poslanie. Nikto ho tým nepoveril, nikto ho za to neplatí. Nezaložil kvôli tomu organizáciu ani politickú stranu. Jednoducho sa chce s inými podeliť s tou úľavou a radosťou, ktorú zažil. Bolo to síce dávno, ale poznačila ho na celý život.

Mám sa s čím podeliť?

Domnievam sa, že áno, len či som na to dobré, čo som dostal, nezabudol. Pretože možno hneď vedľa mňa stojí, kľačí, plače, smúti niekto, kto potrebuje kúsok z mojej, možno už zabudnutej radosti.

Si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.