Mamy na omši a iní hrdinovia

Mamy na omši a iní hrdinovia

Ilustračné foto: flickr.com

Mamina cesta celý čas vedie do kopca. V zime bude v kostole chladno a v lete horúco a deti sú neustále neposedné. Ale jej vytrvalosť je hodná veľkého obdivu.

Ak chcem ísť v týždni na omšu, mám podobne ako iní pracujúci muži na výber medzi rannou omšou vo svojej farnosti a poludňajšou omšou blízko svojej práce. Som veľmi rád, keď vidím kolegov na tej druhej omši a mám rád aj vzrušenie z obety, vychádzajúce zvlášť z toho, že na danú chvíľu odložíme prácu a venujeme tento čas priamo Bohu. Na rannej omši je však pre mňa veľkým požehnaním, že dostávam poučenie o kresťanskej múdrosti od mám, ktoré sú tam s malými deťmi.

Moja farnosť sv. Hieronyma v Hyattsville je známa ako silná komunita v štýle „Benediktovej voľby“. Mnohé rodiny zájdu do kostola pešo. V pracovný deň vie byť na omši desať či pätnásť mám. Väčšina z nich má so sebou jedno dieťa, ale niektoré privedú dve či tri – jedno napríklad v nosiči, druhé v kočíku a tretie pobehuje na vlastný pohon. Ak rodina učí deti doma, občas si privstanú aj staršie deti a priložia ruku k dielu.

V meste, kde je mnoho farností a ľudia improvizujú, aby chytili najvhodnejšiu omšu, sa tieto mamy navzájom spoznajú a vytvoria akúsi tajnú konšpiráciu skutočnej katolíckej pobožnosti. Zdieľať

Vo väčšine farností bude takýchto mám niekoľko, nie vždy tých istých na každej omši. V meste, kde je mnoho farností a ľudia improvizujú, aby chytili najvhodnejšiu omšu, sa tieto mamy navzájom spoznajú a vytvoria akúsi tajnú konšpiráciu skutočnej katolíckej pobožnosti.

Spomenul som, že sú pre mňa školou kresťanskej múdrosti. Predovšetkým – paradoxne – príkladom manžela a otca, ktorý tam nie je. Tieto mamy sú prevažne gazdinky, aj keď niektoré, samozrejme, majú asi prácu bokom. Ide o to, že manžel netrval na tom, aby išli do zamestnania na plný úväzok, tak ako mnohí. Je ochotný prijať starosti a príležitostne aj veľké obete, ktoré prichádzajú so zabezpečovaním rodiny z jedného príjmu. To znamená, že je v dnešnej dobe vysoko ušľachtilou osobou. Mama a otec spoločne vydávajú svedectvo o priorite svojich detí pred majetkom a istotou.

Po druhé je pre mňa poučením mamino hrdinstvo. Dôležité je zdôrazniť, že ide o hrdinstvo, „nad rámec toho, čo si vyžaduje povinnosť“ (viac o „povinnosti“ o chvíľu). Aké hrdinstvo? Ranná omša je hlboko usporiadaný úkon, ktorý sa mame darí zorganizovať na začiatku dňa, v období života, ktoré zo svojej podstaty odporuje poriadku. Jej prítomnosť na bohoslužbe má charakter vylodenia na ostrove Iwo Džima; premenenie a jej prijímanie sú vztýčením vlajky.

Jej deti sú nepokojné alebo od nej stále niečo chcú. Opäť ich raz musí vziať dozadu. Sedí na stoličke v predsieni, vyjednáva s batoľaťom a sotva počuje niečo z toho, čo sa deje pri oltári. Aký to má zmysel? Má pocit, že ani nie je isté, či sa v niečom posúva. Zdieľať

Už len preto, aby sa tam vôbec dostala, zápasila s dieťaťom, aby mu vymenila plienku, a zápasila aj s ostatnými alebo ich prosila a zaliečala sa im, aby sa obliekli. V zime dokáže vyvolať až depresiu to, že si treba vziať na seba vrstvy oblečenia, ktoré sa potom o necelú hodinu budú musieť zasa vyzliecť a odložiť. V domácnosti neustále pôsobí princíp entropie, tendencie k chaosu.

Jej cesta celý čas vedie do kopca. V zime bude v kostole chladno a v lete horúco. Homília pravdepodobne nebude veľmi inšpiratívna: je rada, ak ju neznechutí („ženy sa nemusia množiť ako králiky“) alebo nebude šíriť herézu podobnú tej, ktorú minulý týždeň vyhovárala protestantskej kamarátke v knižnom klube. A nezabúdajme na malé umŕtvenie, že sa často objavuje na verejnosti bez toho, aby sa „dala dohromady” (v zmysle, že sa vzdala podpätkov a rúžu ako v reklame na potraty).

Predovšetkým je tu však opakované umŕtvovanie v súvislosti s „hlavným bodom programu“, dôvodom, prečo tam vlastne je, modlitbou a liturgickým slávením. Jej deti sú nepokojné alebo od nej stále niečo chcú. Nedokážu pokojne sedieť a všade pobehujú. Opäť ich raz musí vziať dozadu. Sedí na stoličke v predsieni, vyjednáva s batoľaťom a sotva počuje niečo z toho, čo sa deje pri oltári. Ďaleko to má od romantického ideálu pokojného spoločenstva s Bohom. Aký to má zmysel? Má pocit, že ani nie je isté, či sa v niečom posúva.

No jej vytrvalosť je dôkazom dôležitých právd, ktorých sa časom stáva „martýrkou“ alebo svedkyňou. Ostatní o nich môžu čítať v knihách, ona sa ich učí z konkrétnej skúsenosti. Útechy nie sú pri modlitbe dôležité. Bohu sa odovzdávame prostredníctvom vôle, nie predstavivosti. Milosť sa s istotou udelí vďaka objektívnemu charakteru sviatosti a subjektívnej ochote veriaceho prijať ju.

Mamina vytrvalosť je dôkazom dôležitých právd, ktorých sa časom stáva „martýrkou“ alebo svedkyňou. Ostatní o nich môžu čítať v knihách, ona sa ich učí z konkrétnej skúsenosti. Bohu sa odovzdávame prostredníctvom vôle, nie predstavivosti. Zdieľať

Už len tým, že jednoducho prišla ráno na „miesto milosti“, stojí pri kríži spolu s Máriou a podobne ako ona sa stáva „príbytkom Ducha Svätého, príbytkom hodným cti“. „Necíti“ milosť, ktorú získava na omši a ktorá cez ňu plynie na jej rodinu, príbuzných, priateľov a na tých, za ktorých sa modlí, ale vo svojej viere dôveruje, že je to tak.

Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa ľudia boja niekoho pochváliť (iba ak v osobnom živote), lebo sa boja, že vyvolajú zdanie, že kritizujú všetkých ostatných. Viem to. Nech je to teda jasné: je veľa mám, ktoré sa chcú dostať cez týždeň do kostola, ale nedarí sa im to, alebo začali, a nedokázali pokračovať. Podobne sú mamy, ktoré by veľmi rady zostali doma, ale nemôžu alebo sú vo svojom svedomí pred Bohom presvedčené, že môžu a mali by pracovať na plný úväzok. Týchto bratov a sestry ani trochu nekritizujem, ani zďaleka.

Miesto toho vravím, že tu akoby pôsobí pre kresťanov zvláštna „logika“ podobenstva. Spomínate si na robotníkov, ktorí boli najatí v poslednej chvíli, ale dostali rovnakú plácu ako tí, čo znášali bremeno celodennej práce? Áno, jestvujú stupne slávy, no zdalo by sa, že sa toto podobenstvo týka i čohosi iného než len rozdielov v čase. Kto vie, ako sa Pán odplatí vo svojej štedrosti?

Ale to, že mamy na omši sú hrdinkami viery oproti iným, čo na omši nie sú, je istá vec.

Michael Pakaluk
Autor je odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi.

Pôvodný text: Moms at Mass, and Other Heroes.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo