Čo schválili českí poslanci Manželstvo pre všetkých sa nekoná

V českej Poslaneckej snemovni bola schválená určitá podoba návrhu zákona, ktorý mal pôvodne zaviesť tzv. „manželstvo pre všetkých“, teda z hľadiska štátu a práva sa mali aj zväzky osôb rovnakého pohlavia považovať za manželstvo.

Schválená podoba (musí o nej ešte hlasovať Senát a podpísať ju prezident) je kompromisom, z ktorého nie sú nadšené skupiny na oboch stranách politického zápolenia – na strane jednej združenie Sme fér, na druhej Aliancia pre rodinu.

Z výsledku sú však oveľa smutnejší tí, ktorí chceli a chcú manželstvo redefinovať najradikálnejším spôsobom za šesťtisíc rokov civilizovanej ľudskej existencie.

V roku 2017 schválilo manželstvo osôb rovnakého pohlavia Nemecko. Okamžite mi napadlo, že ďalšie na rade bude Česko ako tá najzápadnejšia stredoeurópska krajina, najviac sekularizovaná.

A skutočne, vznikla organizácia či vlastne asociácia s názvom „Sme fér“, ktorá požadovala „manželstvo pre všetkých“ a označovala to za „rovnosť práv“ na manželstvo.

Veľmi dobre financovaná asociácia pôsobila ako parný valec. Zdalo sa, že čoskoro svoj cieľ presadí.

Mestské a mediálne elity boli na jej strane. Všetci to považovali len za otázku času; keď celá západná Európa, tak nakoniec aj Česko, no nie?

V Česku od roku 2006 existoval právny inštitút tzv. registrovaného partnerstva.Zdieľať

Jej kampani pomáhalo aj to, že všetkých, ktorí mali pochybnosti o jej cieľoch či s nimi nesúhlasili, boli označení za ľudí nenávistných a nenávidiacich, za homofóbov a za tých, kto sú proti rovnosti.

Jej najsilnejšími argumentmi boli: „nikomu to neublíži a niektorým to pomôže“ – na heterosexuálnu manželskú rodinu (ktorá sa aj tak štatisticky v polovici prípadov rozvádza) to nebude mať žiadny vplyv a milujúcim párom rovnakého pohlavia – a deťom, ktoré vychovávajú – to pomôže.

Nepôjde vraj o žiadnu dramatickú zmenu, len o „narovnanie práv“, o „rovnosť v manželstve“ a aby tu neboli „dve kategórie občanov“.

V Česku od roku 2006 existoval právny inštitút tzv. registrovaného partnerstva (osôb rovnakého pohlavia), pri ktorom majú obe osoby právo toto partnerstvo uzavrieť na úrade so slávnostnou ceremóniou. Ale tento inštitút neposkytoval partnerom všetky práva, ktoré majú manželia: ako napríklad dedenie, vdovské dôchodky, právo na informácie o zdravotnom stave partnera v nemocnici či – a to bol najdôležitejší rozdiel – právo na spoločnú adopciu detí.

Český právny poriadok stále predpokladá, že človek nemôže mať dvoch otcov a žiadnu mamu alebo dve mamy a jedného otca, ale môže mať len jedného otca a jednu mamu (či už ako biologických rodičov, alebo ako rodičov, ktorí si dieťa adoptovali).

Toto považovala iniciatíva „Sme fér“ za nefér a veľkú krivdu.

Zákon bol navrhnutý vo volebnom období českej Poslaneckej snemovne 2017 – 2021, keď bol premiérom Andrej Babiš, ale politickým stranám sa túto otázku nechcelo riešiť. Preto ju stále odkladali, až návrh nakoniec, obrazne povedané, „spadol pod stôl“.

Ten zápas bol iba o dve veci: o názov a o deti, teda adopcie.Zdieľať

Nerokovalo sa o ňom. V novom volebnom období po roku 2021 bol navrhnutý opäť a bolo jasné, že snemovňa musí rokovať – na to už vôľa bola. Klasický postup, prvé, druhé a nakoniec aj tretie čítanie na konci februára – hlasovanie o návrhu zákona aj o pozmeňovacích návrhoch.

Keď bol návrh „manželstva pre všetkých“ po roku 2017 navrhnutý, Aliancia pre rodinu začala lobing proti jeho prijatiu (moja manželka je predsedníčkou Aliancie).

Pôvodne boli bez prostriedkov, dobrovoľníkov, bol to zápas Dávida proti Goliášovi, skupinka amatérov proti rozbehnutému parnému valcu. Postupne však prichádzala podpora od prostých ľudí a časom aj od poslancov.

O čom nikdy nebol ten zápas a o čom ani neboli žiadne pochybnosti, bolo presvedčenie, že registrovaní partneri by mali získať rovnaké práva týkajúce sa materiálnych benefitov, teda dedenia, ale aj informácií o zdravotnom stave partnera.

Ten zápas bol iba o dve veci: o názov (manželstvo áno alebo nie) a o deti (adopcie áno alebo nie).

„Sme fér“ postavilo svoju argumentáciu na tvrdení, že manželstvo s milovanou osobou je ľudské právo, pre ľudí opačného pohlavia aj pre ľudí rovnakého pohlavia.

Prečo tí prví smú uzavrieť manželstvo a tí druhí nie? To je diskriminácia a nerovnosť práv.

Oponenti namietali, že „manželstvo pre všetkých“ je nezmyselný slogan, ktorý nikto neberie vážne – manželstvo nie je pre všetkých, nie je napríklad pre deti; deti nemajú právo uzavrieť manželstvo; a manželstvo nie je právom ani pre niektorých dospelých, konkrétne dospelých v najbližšom pokrvnom príbuzenskom vzťahu (brat – sestra, otec – dcéra, matka – syn).

Inými slovami, nie je žiadna morálna povinnosť legislatívne označiť spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia za manželstvo; slobodný štát má tolerovať dobrovoľné spolužitie svojich dospelých občanov akékoľvek, ale právne privilegovať smie len to, na ktorom má štát špecifický záujem.

Prečo vôbec by mal štát nejaké manželstvá evidovať a uznávať?Zdieľať

Aký špecifický záujem? Chrániť prostredie, v ktorom prichádzajú na svet a sú vychovávaní jeho noví občania, deti. Tie sú nutné na pokračovanie ľudskej spoločnosti a civilizácie. To je eminentný záujem štátnej moci.

A biológia je neúprosná: dieťa môžu spolu mať len muž a žena.

Preto na právnej ochrane týchto zväzkov má štát eminentný záujem.

Vlastne, keď si položíte otázku, prečo vôbec by mal štát nejaké manželstvá evidovať a uznávať, prečo nie sú len súkromným, poprípade náboženským inštitútom?

Tou jedinou relevantnou odpoveďou sú: deti. Nie dospelí, ale deti. Dospelí nech si žijú, ako chcú.

Zaiste i v pároch osôb rovnakého pohlavia môžu žiť deti – z predchádzajúceho vzťahu jedného z členov páru s osobou opačného pohlavia. To nám otvára novú množinu otázok, ale faktom je, že dve osoby rovnakého pohlavia nemôžu mať spoločné dieťa, ktorého by obe boli rodičmi.

Teda pre tento vzťah by asi mal existovať iný názov než manželstvo. A tento názor začal v českej spoločnosti silnieť: dajme párom rovnakého pohlavia viac práv, ale označenie manželstvo je pre tento zväzok neadekvátny.

Názov (manželstvo – áno alebo nie) bol jednou otázkou sporu; druhou boli adopcie detí a v akom rozsahu.

Pozmeňovacie návrhy boli rôzne – od plného práva párov rovnakého pohlavia si adoptovať aj nebiologické deti (ktoré potom z hľadiska práva budú mať dvoch otcov a žiadnu mamu alebo dve mamy a žiadneho otca) cez úplný zákaz adopcií, aby dieťa malo vždy otca i mamu, až po pozíciu strednú: nie adopciám cudzích detí, ale možnosť jedného z partnerov či partneriek osvojiť si biologické dieťa partnera druhého či partnerky druhej, keď s nimi žije v spoločnej domácnosti.

V politike, hlavne demokratickej politike, nikdy nie je víťazstvo 100 : 0. Zdieľať

Tento návrh nakoniec získal väčšinu v Poslaneckej snemovni (123 z 200). Názov „registrované partnerstvo“ sa zmenil na „partnerstvo“. Za názov „manželstvo“ väčšina nebola ani zďaleka.

Aktivisti na oboch stranách spokojní neboli.

„Sme fér“ to označila za „smutný deň v dejinách Českej republiky“ – pretože nedostali „rovnosť manželstiev“.

Aliancia pre rodinu nie je nadšená tým, že bola schválená možnosť osvojenia si detí druhým, nebiologickým partnerom – to vraj povedie k tomu, že deti sa budú vyrábať na objednávku, ženy budú najaté ako nosnice a deti sa stanú tovarom, komoditou. A ten druhý biologický rodič dieťaťa (darca či darkyňa „genetického materiálu“) bude zo života dieťaťa vytesnený, dieťa stratí právo na otca i mamu.

To síce je či môže byť pravda, ale ja ako chladnokrvný politický analytik som predsedníčke Aliancie pre rodinu vysvetľoval, že v politike, hlavne demokratickej politike, nikdy nie je víťazstvo 100 : 0.

Víťazstvo 80 : 20 je veľkolepé, 70 : 30 je skvelé a 60 : 40 je stále ešte víťazstvo. Vy ste vyhrali, pretože ich ideologický projekt vyhlásiť za manželstvo to, čo manželstvom nie je, im nevyšiel.

Nepresvedčili väčšinu poslancov ani ich voličov, že je to nutné a správne.

Pridanie práv – žiadny problém, ale redefinícia pojmu, ktorý je daný ľudskou prirodzenosťou, to už problém je.

Uvedomme si, že manželstvo nie je výtvorom štátu (a ani cirkví), je prirodzenou inštitúciou, danou prirodzenosťou človeka a vzniku či výchovy nových generácií.

Štát manželstvo netvorí, môže ho len uznávať (ale taktiež nemusí – napríklad polygamné). Požadovať „rovnosť“ manželstiev je ako požadovať „rovnosť“ ročných období; prečo by vážený názov „leto“ malo mať len obdobie od druhej tretiny júna do druhej tretiny septembra? Prečo by sme nemali ročné obdobia zrovnoprávniť a všetky ich považovať za leto?

Etatistická mentalita ako vyšitá; pretože niečo chcem, štát mi to musí automaticky dať.Zdieľať

Ale aj keby si to tak dal štát do zákonov, z jari, jesene a zimy by sa proklamáciou leto nestalo.

Reakcia stúpencov, hlavne na sociálnych sieťach, bola hysterická, ako keby nesledovali situáciu v parlamente a rozloženie síl. Nie, nejde im o slobodu; sloboda ja nechať ľudí žiť si svoj život v pokoji a na pokoji podľa svojich predstáv.

Tú všetci majú. Im ide o zmocnenie sa štátu a silou štátu vnútenie celej spoločnosti jedného názoru ako záväzného pre všetkých. A sú vedení neotrasiteľným presvedčením o svojom nároku, že každý im musí ustúpiť a prispôsobiť sa im, lebo inakšie…

Tá nároková mentalita „niečo chcem, tak mi to dajte, dajte, dajte, musíte mi to dať, chcem to, chcem, a ak ste mi to nedali, strašne ste mi ublížili, zničili ste mi život, ááá, budem plakať...“ je u nich neuveriteľne silná a neotrasiteľná.

Etatistická mentalita ako vyšitá; pretože niečo chcem, mám nejakú túžbu, štát mi to musí automaticky dať. Žiadny kompromis nie je možný, my musíme vyhrať na sto percent.

Sľúbili, že neprestanú, že toto nie je koniec. Hovoria pravdu a majú pravdu. Toto nie je koniec.

V novom volebnom období po voľbách v roku 2025 ten návrh zákona bude opäť podaný. Uvidíme, ako bude navolená nová snemovňa. Faktom je, že voľby o tomto vôbec nebudú; budú o otázkach iných, a teda nebude možné dopredu vedieť, aký názor na toto budú mať poslanci a poslankyne zvolení za rôzne strany. To sa uvidí až potom, keď sa nová snemovňa stretne.

Predstava, že dejiny musia ísť a pôjdu nutne jedným daným smerom, že ľudia v dejinách vlastne nemajú slobodu, slobodnú vôľu si svoj osud a budúcnosť vyberať, že všetko je dopredu determinované, je u progresivistov rovnako silná, ako bola kedysi u komunistov.

A ako u komunistov či iných hegeliánskych dejinných deterministov je to predstava mylná.