Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
26. november 2021

Miriam Žiaková

Mama uverila dezinformáciám a zaočkovať sa nedala. Otec covid prežil, ona nie

Očkovanie doma nikdy nebolo témou, keď však prišla vakcína na covid, stala sa zdrojom konfliktov.

Mama uverila dezinformáciám a zaočkovať sa nedala. Otec covid prežil, ona nie

FOTO Andrej Lojan

Miriam Žiaková v minulosti pracovala ako redaktorka v TV Markíza, neskôr v Slovenskej televízii ako zástupkyňa šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva, dnes pôsobí ako hovorkyňa Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti.

Jej rodičia boli už starší, no stále veľmi aktívni a mali pred sebou ešte roky života. Jej otec ich zrejme ešte aj má, no mama podľahla minulý týždeň covidu. Odmietla sa dať zaočkovať, a kým jej manžel covid prekonal ako chrípku, ona skončila na pľúcnej ventilácii a ani tá jej už nedokázala zachrániť život.

Miriam Žiaková rozpráva svoj príbeh s nádejou, že aspoň niekomu pomôže, aby sa rozhodol pre očkovanie.

Ako brali vaši rodičia pandémiu na začiatku? Boli už vtedy rozdiely v názoroch vašej mamy a otca?

Myslím si, že na začiatku mal každý strach, pretože k dispozícii bolo veľmi málo informácií a videli sme, že v zahraničí na covid zomiera veľké množstvo ľudí. To vyvolalo veľký rešpekt, a tak boli aj všetky opatrenia poctivo dodržiavané. Každý sa bál, že ochorie, a snažil sa ochrániť.

Potom však prichádzali nové informácie, ukazovalo sa, že hlavne mladší ľudia prekonajú covid zväčša bez ťažšieho priebehu, stále však všetci zdôrazňovali, že dôchodcovia patria do ohrozenej skupiny. Takže si myslím, že aj v prípade mojich rodičov ten rešpekt a obava boli dlho prítomné. Všetci preto predpokladali, že keď príde vakcína, tak budú radi, že si môžu zachrániť život, a bez zaváhania po nej siahnu.

V prípade vašej mamy to tak však nebolo.

Nie, nebolo. Problém bol najmä v tom, že od vypuknutia pandémie až do momentu, keď sa vakcína objavila na trhu, prešiel veľmi dlhý čas. Samozrejme, vzhľadom na to, ako dlho trvá bežne vývoj vakcíny, išlo o krátke obdobie, no stačilo to na to, aby vznikli rôzne špekulácie a pochybnosti, ako bola vakcína vyvinutá, či je dostatočne bezpečná a podobne. Starší ľudia, ako napríklad moji rodičia, si totiž ešte pamätali, že vývoj vakcín trval aj niekoľko rokov a rýchly vývoj tej covidovej v nich teda vzbudzoval podozrenia.

Akú úlohu zohral vo formovaní postoja vašej mamy internet?

Súčasní dôchodcovia nie sú všetko deduškovia a babičky, ktorí ledva prejdú do obchodu. Sú to v mnohých prípadoch veľmi moderne zmýšľajúci ľudia. Aj my sme mamu ešte pred mnohými rokmi naučili pracovať s internetom, ktorý sa však stal aj zdrojom dezinformácií. A to začalo meniť jej pohľad na covid a zľahčovať ho. Seniori nie sú ani zďaleka takí zbehlí v tom, aby si overili zdroj, dôveryhodnosť respondenta a podobne.

Pre vašu mamu to malo napokon tragické dôsledky.

Naplno sa to prejavilo, keď sa mali rodičia zaregistrovať na očkovanie. Dovtedy sme sa o očkovaní doma nerozprávali, brali sme automaticky, že sa dajú zaočkovať, pretože sa budú chcieť ochrániť.

Keď prišiel rad na ich vekovú kategóriu, písala som im, že im pomôžem s registráciou, pretože na začiatku s tým bol dosť veľký problém. Spočiatku obaja váhali, no otec sa nakoniec rozhodol, že sa zaočkovať dá, pretože je športovec, stále vedie aktívny život, spravuje združenie bytov, a teda sa aj stretáva s veľkým množstvom ľudí. Mama bola o niečo mladšia ako on, takže vtedy ešte nebola na rade. No keď prišla na rad, povedala, že sa zaočkovať nedá, pretože tomu neverí a že by ju to zabilo.

Snažili ste sa ju presvedčiť?

Áno, mysleli sme si, že sa nám to argumentmi podarí. Hovorili sme jej, že prichádzame do kontaktu s vedcami a lekármi, u ktorých si môžeme informácie overiť. Išli sme príkladom a hneď ako to bolo možné, dali sme sa zaočkovať my aj deti. Zaočkovať sa dala dokonca aj bratova manželka, ktorá má ťažké onkologické ochorenie. Lenže žiadne racionálne a vecné argumenty nepomohli. 

Snažil sa o to aj váš otec?

Áno, len to nepomohlo. Vždy keď sme otvorili túto tému, diskusia sa skončila napätím a konfliktom. No a, samozrejme, nechceli mať doma hádky každý deň, takže sa o tejto téme jednoducho prestali rozprávať, pretože to nikam neviedlo. Nepresvedčil ju teda ani vlastný manžel.

Žiaľ, v tomto postoji ju podporovali aj niektorí členovia bližšej alebo vzdialenej rodiny. Najväčšou tragédiou je, ak starší ľudia s takýmto mentálnym nastavením nájdu svojich spojencov v rodinných príslušníkoch, a ešte horšie je, ak sú to rodinní príslušníci, ktorí sú v úplne inej vekovej kategórii, a teda v omnoho nižšom nebezpečenstve.

Na jeseň sa pandemická situácia začala opäť zhoršovať, ani to však vašu mamu nepriviedlo k zmene názoru. Ako si to vysvetľujete?

Obávam sa, že starší ľudia, ktorí sú proti očkovaniu, si myslia, že ak vychádzajú z domu iba minimálne, tak im veľké nebezpečenstvo nehrozí. Žijú v ilúzii, že ak iba raz za čas zájdu do potravín a nechodia do nákupných centier, do divadla či do kina a nestretávajú sa tak s masami ľudí, sú potom v bezpečí.

Aj vaši rodičia sa nakazili, tušíte ako?

Nevieme a nevieme ani, kto z nich sa nakazil ako prvý. Pozitívny test mal však ako prvý môj otec. Hovorili, že dokopy nikde neboli, iba na nákupoch. Otec mal ako prvý aj príznaky, mama mala pozitívny antigénový test až po troch dňoch.

Čo sa dialo následne?

Keď som zistila, že otec má pozitívny test, bola som veľmi vystrašená, pretože mama nebola zaočkovaná. Okamžite som jej telefonovala, že sa musí izolovať, lebo je vo veľkom nebezpečenstve. Ale ona to aj vtedy veľmi zľahčovala a reagovala v tom zmysle, že otec sa určite nakazil preto, lebo je zaočkovaný, a jej nezaočkovanej nič nie je. Vtedy mal otec teplotu, cítil sa zle, kašľal a ona bola v podstate úplne v poriadku.

Situácia sa však rýchlo zmenila.

Snažila som sa jej vysvetliť, že to neznamená, že o pár dní nebude mať pozitívny test aj ona. A naozaj, o dva dni neskôr mi volal otec, že už mala pozitívny test aj ona. To sa dalo čakať, lebo nebola ochotná sa chrániť, aj keď bývala s človekom, ktorý mal covid. Asi si myslela, že keďže to mnohí iní prekonali bez väčších problémov, tak to zrejme nie je taká nebezpečná smrteľná choroba.

Ako ste reagovali?

Hneď ako sme zistili, že sú pozitívni, kúpili sme im oxymeter a vysvetlili sme im, ako si majú merať saturáciu kyslíka. Dali sme im aj tabuľku s hodnotami, podľa ktorej vedeli, kedy už musia volať záchranku.

Inzercia

No mama pred nami niekoľko dní tajila svoj skutočný stav a nedovolila ani otcovi, aby nám povedal, ako jej skutočne je. Stále nám hovorila, že jej je dobre, nedvíhala však telefón a vždy posielala zdvihnúť otca.

Ako ste sa dozvedeli o jej skutočnom stave?

Syn mal narodeniny a vtedy volal aj s mojou mamou, no a po telefonáte mi povedal, že mala čudný hlas, že sa mu to veľmi nezdalo, bola celá nejaká zvláštna. V skutočnosti už vtedy mala zápal pľúc a lapala po dychu, pretože mala nízku saturáciu kyslíka, ale my sme o tom nevedeli. Až keď sa jej stav rapídne zhoršil, tak otec priznal, že saturácia je pod hranicou normy. Vtedy sme mali veľmi búrlivý telefonát, keď som jej hovorila, že je to veľmi nebezpečné, že jej môžu zlyhať orgány, upadnúť do bezvedomia. No ešte aj vtedy stále odporovala a hovorila, že ona do žiadnej nemocnice nechce ísť.

Nakoniec však po ňu prišla záchranka.

Áno, ale stratili sme štyri dôležité dni, keď sa ešte zrejme dalo niečo urobiť. No my sme o jej reálnom zdravotnom stave nevedeli a záchranka tak prišla už vlastne neskoro. V nemocnici ju napojili na kyslík, ale veľmi rýchlo potrebovala pľúcnu ventiláciu. Také lôžko však už v nemocnici voľné nemali.

Čo ste urobili?

Z nemocnice obvolávali okolité nemocnice, či nemajú voľné lôžko s ventiláciou, ale bezúspešne. Keď povedali mamin vek, váhu a to, že nie je zaočkovaná, povedali, že pre ňu nemajú miesto. Na lôžka s pľúcnou ventiláciou boli totiž čakacie rady a pred mojou mamou boli zrejme mladší ľudia s lepšími vyhliadkami na prežitie. Nakoniec sa nám pre ňu po vlastnej linke podarilo zohnať miesto a po takmer trojhodinovom prevoze na kyslíku a už v umelom spánku ju pripojili. Po troch dňoch však zomrela.

Hovorili ste, že až do poslednej chvíle zrejme neverila vo vážnosť ochorenia a aj preto sa veľmi nechránila, keď zistila, že otec je pozitívny. Ako si to vysvetľujete?

Ešte v lete, keď sme sa rozprávali o covide, ma zaskočilo, keď z jej strany prišla reakcia, že oni nikoho s covidom vo svojom okolí nepoznajú, nevidia, že by boli nejakí ľudia chorí a že by sa vôbec niečo dialo. Je pravda, že v lete to nebolo také dramatické ako v súčasnosti, ale snažila som sa im vysvetliť, že dnes už pandémie nevidíme na uliciach ako v stredoveku, počas morových epidémií, keď mŕtvych vynášali pred domy, odvážali na vozoch a spaľovali za mestom. Dnes keď niekto ochorie, potichu ho odvezie sanitka, nikto to nevidí a nevidíme ani tých, čo covidu podľahnú. Mohlo to byť zrejme aj týmto.

Na jednej strane teda ochorenie, žiaľ, zľahčovala a zároveň neustále pozerala videá, ktoré ju utvrdzovali v tom, že vakcína je nebezpečná, že nepomáha a škodí, že bude mať trvalé následky. To ma tiež prekvapuje, keďže u starších ľudí je pravdepodobnosť, že ich zabije vakcína, omnoho nižšia ako to, že zomrú na covid.

Na Slovensku máme šesť-sedem prípadov, v ktorých bolo priamo alebo nepriamo pripustené, že smrť nastala v dôsledku vakcíny. Aj ak by ich nebolo týchto zopár, ale rovno 60, tak je to stále iba promile v porovnaní s tými 16-tisícmi mŕtvych, ktorí neboli zaočkovaní a covidu podľahli. Napriek tomu však prebíja strach z vakcíny, pritom obzvlášť vo vysokom veku je riziko ťažkého covidu omnoho vyššie.

Teda ste sa pri rozhovoroch so svojou mamou stretávali s tým, že kým argumenty antivaxerského tábora brala nekriticky, vaše argumenty podrobovala prísnej kritike?

Áno, bolo to presne tak, bola to pre mňa záhada, že tomu jednému, čo je proti, bola ochotná uveriť a tým ďalším desiatim, ktorí boli za, už uveriť ochotná nebola. Racionálna odpoveď na to neexistuje. Je za tým zrejme vyhľadávanie názorov, ktoré podporujú vlastný vnútorný postoj.

Jedna vec sú rôzne pochybné internetové zdroje, druhou sú však aktivity politických predstaviteľov, kde je tá zodpovednosť zrejme vyššia. Ako hodnotíte tieto aktivity?

Je mi veľmi ľúto, že naša politická scéna nie je jednotná. Nejde im o záchranu životov mnohých ľudí, ale iba o záchranu vlastného politického života. Vrátim sa k starému známemu výroku, že politici vám sľúbia čokoľvek, aby získali váš hlas, a je jedno, akú to bude mať cenu. V tejto veci však netreba veriť politikom, ale odborníkom. Som presvedčená, že ak by sa naša scéna v tomto zjednotila, tak by bola miera zaočkovanosti v krajine, ako aj dôvera vo vakcínu podstatne vyššia.

Myslíte, že ak by to tak bolo, mohlo by to pomôcť aj vašej mame?

To neviem odhadnúť. Po maminej smrti som sa zrazu dozvedela, aké obrovské množstvo ľudí má tento problém, že ich rodičia, súrodenci alebo partneri sa nechcú dať zaočkovať. Moju mamu sme nedokázali presvedčiť racionálnymi argumentmi, čo ma bude prenasledovať do konca života. Myslím si, že jedinou cestou je ísť cez emócie. Pýtať sa tých starých rodičov, či im nezáleží na tom, či uvidia ešte promócie či svadbu svojich detí alebo vnúčat. Nikto nemá istotu, že keď ochorie na covid, tak bude mať ľahký priebeh, ale tí, ktorí nie sú zaočkovaní, majú riziko ťažkého priebehu omnoho vyššie.

Teraz sa znova veľa hovorí o tom, ako zvýšiť mieru zaočkovanosti, a spomína sa 300-eurový bonus. Myslíte, že by to vašej mame pomohlo v rozhodovaní?

Finančný bonus určite nie. Je pravda, že starší ľudia nemajú peniaze na rozhadzovanie, ale subjektívne si myslím, že toto by vôbec nezabralo.

Taktiež sa spomína povinné očkovanie.

Asi je to jedno z riešení, ale neviem si ho celkom predstaviť v praxi a neviem, či by sa to dalo skutočne zrealizovať. Myslím si, že ľudia by ho aj tak odmietali. Ako som povedala, jedinou cestou je ísť aj v našich rodinách cez emócie, spýtať sa ľudí, či si uvedomujú, že majú riziko, že neuvidia to, pri čom celý život chceli byť, a hovoriť ľuďom o konkrétnych príbehoch. Po smrti svojej mamy som sa zrazu dozvedela, že mojej spolužiačke zomreli na covid obaja rodičia, aj môjmu kolegovi a mnohým ďalším. Ako bývalá novinárka si tiež myslím, že v rámci osvety chýbajú kvalitné televízne debaty.

Čo máte na mysli?

Za mojich novinárskych čias to fungovalo tak, že len čo v spoločnosti rezonovala nejaká téma, robili sa veľké debaty, mimoriadne vysielania. Sedeli tam odborníci, politológovia, sociológovia, analytici, odborníci na danú oblasť. Dnes, keď sa pozriem späť, si uvedomujem, že som nevidela ani jedinú odbornú diskusnú reláciu na tému očkovania proti covidu. A pandémia je taká vážna vec, že debaty by mali byť v televízii každý týždeň. Lebo ľudia nevedia, čomu majú veriť, zozbierajú si informácie na internete či z rozhovorov z ulice, ale nemajú kvalitnú oponentúru odborníkov. Toto mi veľmi chýba.

Obe strany sú však čoraz zúfalejšie a zo strany zástancov očkovania čoraz častejšie počuť urážlivé komentáre na margo ľudí, ktorí sa nechcú dať zaočkovať. Ako to hodnotíte, nie je to kontraproduktívne?

Napätie v spoločnosti eskaluje, prieskumy ukazujú, že ľudia sú v otázke očkovania rozdelení viac-menej na polovicu. No a v prípade agresivity platí, že agresivita vyvolá dvojnásobnú agresivitu. Ak niekto napíše niečo urážlivé, znevažujúce, tak tí, ktorých sa to týka, budú ešte viac nahnevaní a ich odpor sa iba vystupňuje. Opäť sme pri tom, čo som už hovorila, že práve preto by mali médiá ponúkať odborné debaty lekárov, ktorí nebudú nervózni či agresívni.

Hovorili ste, že vašu mamu v jej postoji podporovali aj niektorí rodinní príslušníci. Zmenili po jej úmrtí svoj názor?

Nie, na moje veľké prekvapenie nezmenili. Ani takáto smutná udalosť ich nepresvedčila o tom, aký nebezpečný covid môže byť a že ich skutočne môže zabiť. Jedna reakcia ma dokonca šokovala. Bola v tom zmysle, že oni to robia s plným vedomím možných následkov. Nie som si však úplne istá, či si úplne uvedomujú následky, tie si uvedomia, až keď na nich dýchne smrť. Mnohí majú akýsi falošný pocit vlastnej nesmrteľnosti.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva