Rodina Rozhovory 23. október 2021

Doopatrovanie rodičov Bola to skúsenosť, vďaka ktorej smrť vnímame veľmi prirodzene

Lenka Brichtová
Lenka Brichtová

Rozhovor s výtvarníčkou Katarínou Böhmovou, ktorá sa dvanásť rokov starala o manželových nevládnych rodičov.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lenka Brichtová

Bola to skúsenosť, vďaka ktorej smrť vnímame veľmi prirodzene

Rozhovor s výtvarníčkou Katarínou Böhmovou, ktorá sa dvanásť rokov starala o manželových nevládnych rodičov.

Výtvarníčka Katarína Böhmová, dcéra sochára Alexandra Trizuljaka a jeho manželky Evy, je manželkou a matkou štyroch detí.

V produktívnom veku zanechala sľubnú kariéru a venovala dvanásť rokov života starostlivosti o zomierajúcich svokrovcov. Neskôr sprevádzala pri posledných chvíľach aj vlastnú mamu. Popritom sa naďalej venovala umeleckej tvorbe a starostlivosti o syna s Aspergerovým syndrómom.

V rozhovore vysvetľuje, ako táto skúsenosť zmenila jej pohľad na život. Katarína Böhmová, paradoxne, hovorí, že sprevádzanie zomierajúceho človeka je mimoriadnym zážitkom, ktorý by dopriala každému. Hovorí tiež, o čo sa naša spoločnosť ochudobnila tým, že smrť vytlačila z rodín do zdravotníckych zariadení.

Už v mladosti ste si boli vedomá, že raz príde moment, keď budete musieť prevziať starostlivosť o starnúcich rodičov?

S manželom sme už ako študenti mali vzťah k starým ľuďom. V Prahe som počas štúdií bývala v podnájme u jednej staršej panej a s manželom, vtedy ešte snúbencom, sme pomáhali aj viacerým seniorom v okolí. Už vtedy sme si uvedomovali, že je to krásne poslanie a služba. Nerobili sme to pre odmenu, ale túžili sme ponúknuť niečo zo svojej mladíckej sily a nadšenia. Chápali sme, že naplnený život v spočíva v sebadarovaní.

Vyplýval tento váš prístup z povahy alebo z formácie, ktorú ste dostali v rodine?

Človek sa učí tým, že vidí modely správania u svojich rodičov alebo v blízkom okolí či spoločenstve, v ktorom žije. V mojej i manželovej rodine sme mohli vidieť, ako sa naši rodičia starali o svojich príbuzných, a takisto v spoločenstve, ktoré nás formovalo, sme sa učili tomu, že služba a láska k blížnemu je uskutočňovaním toho, čo nedávno povedal pápež František na Slovensku, a to o vzťahu k svojim koreňom, ktorými sú rodičia a starí rodičia.

Pripravovali ste sa na túto budúcnosť aj nejako konkrétne?

S manželom sme sa zosobášili veľmi mladí a počas školy sme mali tri malé deti. Vtedy nám chodila veľa pomáhať manželova mama a uvedomovali sme si, aká je pomoc rodičov s deťmi pre nás vzácna. Nebrali sme to ako samozrejmosť a chceli sme im to vrátiť.

Svokrovci nám neskôr ponúkli na bývanie svoj domček. Pri jeho rekonštrukcii sme si uvedomovali, že sa jedného dňa vrátia, a snažili sme sa s vďačnosťou zohľadniť pri budovaní domu to, aby mali rodičia vlastné súkromie.

Neobávali ste sa ako mladá rodina viacgeneračného spolužitia?

Vedeli sme, že to nie je jednoduché rozhodnutie a že každé spolužitie prináša aj ťažkosti. Ani pre svokrovcov nebolo ľahké začleniť sa do našej rodiny s rôznymi farbami života. Generačné pnutia tu, samozrejme, boli, ale uvedomovala som si, že sú to ľudia, ktorí dali môjmu manželovi život, a už preto som k nim cítila úctu a vďačnosť.

Kedy prišiel moment, že ste im museli začať aktívnejšie pomáhať?

Spoločne s manželom sme sa necítili schopní prevziať na seba starostlivosť o obidvoch rodičov. Časom sme rástli v tejto úlohe a službe a vzájomne sme si pomáhali a striedali sa pri opatere. Svokrovcom postupne ubúdali sily a pomaly opúšťali svoje bežné aktivity ako nakupovanie, návštevu kostola či cestu k lekárovi. Potom prišiel moment, keď svokra vážne ochorela.

Ako ste vnímali tieto zmeny?

Učili sme sa prijímať to, že život sa vo svojej kvalite mení. Mať účasť na postupnom strácaní síl vašich rodičov nie je vždy jednoduché. Pomaly sa začína proces opúšťania všetkého, čo vám je milé.

Ako ste trávili svoje dni?

Napríklad niektoré nedele u nás prebiehali tak, že manžel k nám ráno priviezol moju mamu a spolu so svojimi rodičmi ich odviezol do kostola. Potom sme mali spoločný obed a po ňom posedenie pri káve a koláčiku. Seniorské popoludnia vyžadovali naše nasadenie, ale zároveň dávali našim okamihom určité naplnenie. Bola to aj forma obete, keďže sme si nemohli veľmi plánovať výlety či rôzne iné aktivity a naplno sa venovať svojim vnúčatám.

Dokázali ste sa rovnakou mierou venovať aj deťom a vnúčatám alebo starostlivosť o rodičov pohltila všetok váš čas?

Vo všetkom treba hľadať rovnováhu a rozdeliť svoje sily vyvážene medzi deti i starých rodičov. Veľmi sme chceli pomáhať aj svojim deťom, no nie vždy som mohla byť prítomná pri vnúčatách. Popri tom všetkom som sa venovala aj svojej práci, pretože som to považovala za dôležité. Človek by mal mať v nasadení pre druhých miesto a čas pre zdravú tvorivú aktivitu, aby regeneroval svoje sily.

Deti spätne chápu vaše rozhodnutie? Vnímajú to ako dôležitú hodnotu?

Veríme, že pre naše deti môže byť táto naša skúsenosť obohacujúca a dôležitá aj pre ich rodiny. Nevyhýbali sa ani posledným okamihom tesne pred smrťou a prišli sa aj so svojimi malými deťmi so starkými rozlúčiť.

Bolo to pre vás aj psychicky náročné?

Musím priznať, že sme si siahli na dno svojich síl a vedeli sme, že potrebujeme pomoc. Určite je potrebné pokúsiť sa hľadať blízke osoby a nezostať v tejto situácii sám. Aj keď odhaliť pred inými svoje rany a dovoliť nahliadnuť hlbšie – to človek nerobí rád.

Napríklad nastali situácie, keď bolo potrebné v jednej chvíli zaviezť autom syna do školy, mamu na transfúzie na iný koniec mesta a nechať doma svokra, ktorý sám zúfalo čakal na manželkin návrat. V týchto okamihoch sme mali s manželom pocit, že bežíme maratón na dlhú trať a kráčame na Boží pohon.

Starostlivosť o svokrovcov zostala v prevažnej miere na vašich pleciach. Stalo sa tak po vzájomnej dohode v rodine alebo to jednoducho vyplynulo zo situácie?

Vyplynulo to prirodzene z toho, že manželovi rodičia zostali bývať u nás. Nejde tu ani tak o rozhodnutie, ale skôr o prijatie situácie takej, aká je. To, že opatera rodičov zostala na nás, sme prijali a potom sme už nepremýšľali o iných riešeniach. Snažili sme sa myslieť pozitívne a hľadať spôsoby, akými by sme to zvládli čo najlepšie.

Pripravovali ste sa na toto sprevádzanie aj nejakým konkrétnym spôsobom?

Hľadala som si dostupné materiály o tom, ako prebieha obdobie prechodu na večnosť. Uvedomovali sme si, že je to proces spoločného kráčania na ceste, keď v prítomnom okamihu sprevádzame svojich rodičov a v tejto škole sa aj sami učíme a rastieme.

Priblížiť sa v službe blížnemu, dotknúť sa ho a na druhej strane nechať si poslúžiť je vzácny bod vzájomnej výmennej lásky, keď sa stávam matkou alebo otcom svojho rodiča. V tejto súvislosti sa mi vynáral v mysli obraz dieťaťa prichádzajúceho na svet. V tejto „nahote“ človek aj odchádza z tohto sveta. Vtedy som pochopila, aké je nádherné, že mi Boh doprial túto skúsenosť.

Ako prijímali svokrovci túto starostlivosť z vašej strany?

Rodičia prijímali starostlivosť a opateru každý svojím spôsobom a s vďakou. Niekedy sa, prirodzene, aj bránili a odmietali pomoc. Manžel mi bol vzorom, ako láskavo a ohľaduplne vedel urobiť každú malú službu. Učila som sa od neho.

Zažili ste pri tom aj náročné momenty?

Spomínam si, ako som sedela pri našom svokrovi. Bolo to už po smrti jeho manželky a rozprávali sme sa o tom, že mu teraz ja budem pomáhať. Ponúknuť službu a prijať ju bolo vecou poslušnosti a pre oboch bolo náročné ju uskutočňovať.

Nemali ste počas toho dvanásťročného obdobia fázu vzdoru, keď ste to chceli vzdať?

Určite som mala tieto pocity a myšlienky. Po čase prichádza úbytok síl a únava. Najmä ku koncu sme boli vyčerpaní. Uprostred noci sme vstávali a utekali k rodičom. Stávalo sa, že som nevládala ani psychicky, ani fyzicky a búrila som sa. Pýtala som sa: dokedy ešte? To obdobie bolo dlhé a ťažké.

Čo vám pomohlo v náročných chvíľach vydržať?

Človek aj v službe postupne rastie. Stávalo sa, že nie všetky polievky, ktoré som denne nosila po schodoch, prišli na stôl s láskou a ochotou. Niekedy je tá miera naozaj naplnená a človek sa bojí, že už to viac nedá. Ani ja som nebola vždy pripravená slúžiť s radosťou.

Pomohlo mi, keď som začala cvičiť a našla si popri všetkom aj čas na seba. Po večernom ukladaní rodičov sme si s manželom púšťali rôzne humoresky. Mali sme aj terapeutického psa, ktorý dokázal niektoré situácie dotiahnuť do úplnej grotesky.

Dostalo sa vám v tom období nejakej pomoci?

Manžel mi bol v prvom rade veľkou oporou. Pomoc prichádzala aj zo strany spoločenstva či priateľov. Jedna pani k nám chodila na výpomoc tak na tri týždne párkrát do roka. Základ starostlivosti sme stále zabezpečovali my dvaja s manželom. Táto jej služba trvala tri roky a vnímali sme ju ako Božiu odpoveď na svoje modlitby.

Pomáhala nám tak, že nakúpila, vyzdvihla lieky z lekárne, urobila domáce práce či dozerala na nášho syna. Jej prítomnosť v našom dome v tom období znamenala pre mňa veľkú oporu. Je pravda, že svokrovci neľahko prijímali cudzieho človeka do svojej blízkosti.

Prečo?

Obaja mali okolo deväťdesiat rokov a držali veľmi spolu. Pokiaľ mali silu, veľmi si pomáhali. Pochopiteľne, chceli zostať čím dlhšie sebestační. Po šesťdesiatich rokoch v manželstve bolo nemožné ich oddeliť. Nemohli sme ani uvažovať nad tým, že by sme toho ťažšieho pacienta na chvíľu umiestnili napríklad na rehabilitačný pobyt do zariadenia.

Boli od seba závislí ako dve hrdličky a nevedeli bez seba ani dýchať. Svokor veľmi zle znášal, keď sme svokru museli odviezť do nemocnice, keď sa jej zhoršil zdravotný stav. Chcel ísť s nami a byť celý čas pri mame.

Nebolo vhodnou cestou umiestniť do špecializovaného zariadenia oboch?

To bolo úplne nemysliteľné. Vo svedomí sme hľadali odpoveď na to, či je to správne. Chcete pre rodičov to najlepšie, ale je potrebné odhadnúť aj svoje sily. Pri niektorých situáciách už išlo aj o naše zdravie. Po smrti svokry mal manžel vážny problém s platničkami a boli sme nútení hľadať riešenie a pomoc pre svokra v zariadení.

Cítili ste to ako úľavu alebo skôr ako zlyhanie?

Tým, že manželovi hrozila operácia, starostlivosť o svokra som prevzala ja so synom. Po smrti manželky však rezignoval na život, stal sa zo dňa na deň nevládnym a bolo to čím ďalej náročnejšie. Potrebovali sme ho premiestniť na polohovateľnú posteľ a preorganizovať celú miestnosť. To nebolo možné za jeho prítomnosti.

Svokra sme teda prihlásili na trojtýždňový rehabilitačný pobyt, a keď uplynul čas, sám sa odmietol vrátiť domov. Cítil, že prišiel čas na odchod. A skutočne do desiatich dní zomrel.

Okrem svokrovcov ste odprevadili na večnosť aj svoju mamu. Aké to bolo?

Po dvoch rokoch po rodičoch aj moja maminka vážne ochorela. Lekárka nám vtedy povedala, že jej stav je taký vážny, že to už dlho nepotrvá. Rozhodli sme sa preto aj v jej prípade pre domácu hospicovú starostlivosť. Mamu sme napokon aj s ostatnými súrodencami vyprevadili na večnosť u nej doma v jej izbe modlitbami a spevom. Bol to neopakovateľný zážitok, ktorý mi aj dnes vháňa slzy do očí. Pocítili sme, že život sa smrťou nekončí, iba sa mení.

Využili ste aj nejakú pomoc od štátu?

V našej mestskej časti sme hľadali opatrovateľky, ale nebolo to jednoduché. Platené služby boli drahé a nemohli sme si ich dovoliť. Pomoc zo štátu pre rodiny v takejto situácii nie je ideálna a hospicová starostlivosť je nedostačujúca. Ľudia pracujúci v hospicoch sú z môjho pohľadu hrdinovia.

K nám domov prišla aj paliatívna lekárka, ktorá videla našu situáciu s dvomi ležiacimi pacientmi. Vysvetlila nám, v akej situácii sa nachádzame, a ponúkla nám svoju pomoc. Pravidelné návštevy hospicovej sestry aj lekárky v domácom prostredí nám všetkým v tých posledných mesiacoch veľmi pomohli.

Riešili ste aj nejakú morálnu dilemu?

Áno, vtedy, keď sa mama rozhodla ukončiť nemocničnú starostlivosť. Urobili sme spoločné rozhodnutie, že necháme mamu dožiť doma. My sme, samozrejme, túžili, aby naša svokra čo najdlhšie žila, ale na druhej strane sme vedeli, že príde jej čas a my tomu nemôžeme brániť. Vtedy sa vo vás všetko búri a učíte sa prijímať ľudskú ohraničenosť.

Dnes sa veci okolo smrti a umierania vytláčajú z domáceho prostredia do nemocníc a hospicov. Ochudobňujú sa tak ľudia podľa vás o istú skúsenosť?

Človek, ktorý nie je zdravotník a nemá priamu skúsenosť, má zo smrti často obavy. Preto si nedovolím hodnotiť, čo je lepšie alebo správnejšie. Existujú situácie, keď je starostlivosť doma nezvládnuteľná. Závisí to aj od podmienok a prostredia, aké vie daná rodina zabezpečiť. Ak je to však možné a rodina sa na tom dohodne, som za to, aby sa neochudobnili o túto skúsenosť.

Predovšetkým však ide najmä o rodiča, ktorý má plné právo dožiť obkolesený svojimi najbližšími v plnej dôstojnosti a láske. Povedala by som, že od odchodu svojich rodičov máme realitu smrti pred očami a nevnímame ju ako prízrak, ale ako skutočnosť, ktorá sa nedá vytlačiť z nášho života. Je to stretnutie s nadprirodzeným momentom presahujúcim naše chápanie.

Keď sa na tieto udalosti dívate s odstupom času, neľutujete, že ste svoj produktívny vek mohli prežiť inak?

Človek robí len malé veci, veľké veci robí Boh. Musíte sa naňho vo viere spoľahnúť a nasledovať cestu, ktorou vás vedie. Určite to nejde z vlastných síl a bez pomoci zvonka. Stane sa, že obetujete najlepšie roky života a odsuniete nabok svoje životné projekty a plány. Aj ja som mala ambície týkajúce sa práce a tvorivej činnosti. Verila som však, že Boh vo svojej láske vidí všetko a môže všetko darované premeniť.

So svojimi rodičmi žijeme duchovne každý deň. Spomíname na nich, chodíme na hroby a vieme, že sú duchom stále s nami. Oni žijú v nás a my žijeme v nich. Cítim, že starostlivosť o nich mi Boh stonásobne vynahradil.

Foto: Marka Zacková

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0