Algofóbia O strachu z bolesti

„Drahý Alessandro, žiaľ, osobne sa nepoznáme. Mám 19 rokov a čítal som Vašu poslednú knihu: L'Appello (Povolanie k prítomnosti). Pomohla mi zamyslieť sa, pretože podobne ako hlavná postava knihy Homér Romeo mám genetickú chorobu, ktorá ma časom urobí úplne slepým. Vôbec netuším, za aký čas sa tak stane, ale takmer s istotou viem, že raz to určite príde. Našiel som sa v Homérovi: v jeho zúfalstve prameniacom z toho, že je slepý, v jeho hlúpom presvedčení, že pre druhých je iba ‚bremenom‘, ale aj v jeho sile, s ktorou kráča vpred a z lásky ide až za hranice svojich možností, ja sa o to aspoň ako-tak snažím. Jeho postoj k životu ma vyprovokoval natoľko, že som sa voľky-nevoľky musel konfrontovať s tým, ako ja ‚reagujem‘ na svoju chorobu. Zistil som, že v skutočnosti jej nečelím a neurobil som vlastne nič, aby som si zachoval zrak. Chcel by som sa Vám poďakovať, pretože si myslím, že nebyť Vás, nevydal by som sa na cestu prijatia tejto mojej charakteristiky alebo by som na nej strávil prinajmenšom oveľa viac času.“

Tieto riadky od (ja ho budem volať) Andreu, ktoré som dostal pred niekoľkými dňami, mi potvrdzujú to, čo spisovateľ C. S. Lewis poznamenal vo svojej najbolestivejšej a najkrajšej knihe, ktorá vyprýštila z bolesti, zo zármutku nad smrťou jeho manželky: „Myslel som si, že dokážem opísať stav, vytvoriť akúsi mapu bolesti. Namiesto toho som zistil, že zármutok nie je stav, ale proces. Nepotrebuje mapu, ale príbeh. Každý deň je tu niečo nové, čo stojí za povšimnutie... ako v dlhom kľukatom údolí, kde každá zákruta môže odhaliť úplne nový výhľad, novú krajinu.“ (O zármutku)

V kultúre, ktorá odstraňuje zmysel pre bolesť, je to výchovne naliehavá výzva, pretože najväčším utrpením je náš odpor voči samotnému utrpeniu, ktoré sa z „vonkajšej hrozby“ môže stať pre nás najprv „správou“ o živote v celej jeho hĺbke, potom príležitosťou na celostný „prerod“ a nakoniec sa môže stať našou „neodmysliteľnou súčasťou“ a tak prispieť k tomu, aby sme boli autentickejší.

Ak je pravda, že uvažovanie sa rodí z údivu, je tiež pravda, že pramení aj z bolesti, zo zmätku, ktorý nás podobne ako údiv núti zastaviť sa a odpovedať na jeho povolanie k prítomnosti (Andrea píše, že bol „vyprovokovaný“ a nevedel „stáť zoči-voči bolesti“).

Medicína a technika sľubujú vymiznutie bolesti, ale to znamená aj určité vymiznutie dôležitej skúsenosti.Zdieľať

A predsa sa zdá, že bolesť je dnes pozbavená zmyslu, ako nám to ukazuje náš vnútorný zmätok spôsobený pandémiou. Preto filozof Byung-Chul Han v knihe The Palliative Society: Pain Today (Paliatívna spoločnosť: bolesť dneška) definuje našu kultúru ako „algofóbnu“: až terorizovanú, paralyzovanú strachom z bolesti.

Ak sa naše vnímanie života obmedzí len na biologickú, a teda medicínsku oblasť, život sa bude zhodovať so zdravím a bolesť so zlom.

Ale bolesť, od malého zranenia až po smútok zo straty niekoho blízkeho, je, naopak, to, čo nám umožňuje „zakúsiť život v plnom rozsahu“, lebo práve vtedy sa ho učíme viac „vnímať“ a „starať sa oň“: keď trpíme, v skutočnosti zisťujeme nielen to, že máme telo, ale aj to, že sme telom.

Medicína a technika sľubujú vymiznutie bolesti, ale to znamená aj určité vymiznutie dôležitej skúsenosti: v mojom živote to boli chvíle utrpenia, toho môjho aj iných, ktoré mi ukázali, kto som a v čo verím.

Nech je odo mňa ďaleko „trpiteľstvo“: zakusované bolesti, ktoré možno odstrániť alebo utíšiť, treba odstrániť alebo utíšiť, ale „bolesť“ sama osebe, ako predpoklad našej smrteľnosti, je unikátnou cestou k tomu, aby sa človek stal sám sebou.

Ak sa k bolesti staviame len ako k poruche nejakého biologického stroja, potom strácame schopnosť premeniť ju na zdroj vnútorného bohatstva.

Aby sme ju však mohli dobre „využiť“ (tzn. aby sme sa pričinili o to, že nám naozaj bude na úžitok ako nami vypestovaná úroda), je potrebné rozšíriť jej význam nad rámec biologického/medicínskeho (choroba) a integrovať ho do celku našej existencie (života): iba tak je možné dať bolesti zmysel, nerobiť z nej škandál, ale výpoveď, a tak ju premeniť – ako hovorí Lewis – na príbeh. Avšak bolesť môže byť „prijatá“ ako semeno a „zozbieraná“ ako úroda len vtedy, ak ju necháme padnúť do vnútornej brázdy, kde sa stane naším telom.

Bolesť je pôrodnou asistentkou nového života, dovoľuje nám znovu sa narodiť a je pôrodnou asistentkou originality.Zdieľať

Bolesť je život, ktorý sa chce uzdraviť, nie nezmyselné utrpenie: podobne ako je to v prípade perly – tá vzniká ako dôsledok jazvy po poranení, ktorú ustrici spôsobil dravec –, tak je aj bolesť pravdou o nás, ktorá si vyžaduje pozornosť a starostlivosť.

Keď sa dieťa poraní, rodič mu hneď pohladí boľavú časť a porozpráva mu nejaký pekný príbeh. Bolesť si teda prizýva na pomoc blízke či rodinné putá a slová: nie je tu iba preto, aby sme ju mohli nejako „vypočítať“, ako sme to urobili v prípade pandémie s údajmi o nakazených, ale aby sme ju mohli „vypovedať“ niekomu, čiže aby sme z nej urobili prameň významu a konania. Príbeh plodnej slepoty umožnil 19-ročnému chlapcovi, ktorý pravdepodobne oslepne, prijať pravdu, ktorú najskôr potláčal zo strachu a nedostatku perspektívy.

Táto nepríjemná pravda sa pre neho môže stať telom, čiže životom, a on sa už nebude musieť viac cítiť, akoby bol bremenom, ale môže vnímať to, že aj jeho život má váhu (zmysel).

Bolesť je podľa Hana pôrodnou asistentkou nového života, dovoľuje nám znovu sa narodiť, to znamená, že nám umožňuje, aby sa naplno zrodila naša jedinečnosť: je pôrodnou asistentkou originality.

Nemôžeme mladých ľudí – nie náhodou definovaných ako „generácia snehových vločiek“ pre to, ako ich nadmerne chránime pred pádmi, smútkom a krehkosťou – zbaviť bolesti ani jej symbolického kódu, lebo tak ich odsúdime na paralýzu strachu a ľahostajnosti.

V skutočnosti ich potrebujeme naučiť, ako sa otvoriť a prijať utrpenie ako cestu k novému životu a k druhému človeku.

Preto sme my dospelí ako prví povolaní dať utrpeniu zmysel: Aký zmysel má, resp. malo pre mňa? Akého človeka to zo mňa urobilo? Akú schopnosť milovať mi to dalo?

Ja svojim žiakom nechcem dávať žiadne existenciálne analgetiká, ale pravdu, ktorá sa stala telom.