Video a podcast KNIHOMOĽOV ZÁPISNÍK Lukáša Krivošíka 18. september 2021

CSU a Bavorsko Najúspešnejšia strana na svete je stále konzervatívna a kresťanská

Lukáš Krivošík
Lukáš Krivošík

Bavorská Kresťansko-sociálna únia (CSU) z pohľadu rešpektovaného mníchovského novinára.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Krivošík

Bavorská Kresťansko-sociálna únia (CSU) z pohľadu rešpektovaného mníchovského novinára.

Milí priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri ďalšom vydaní našej videorelácie, Knihomoľov zápisník.

Keď slovenskí konzervatívni politici majú pomenovať nejaký zahraničný vzor, ku ktorému vzhliadajú, viacerí zvyknú spomenúť nemeckú CDU, teda Kresťanskodemokratickú úniu súčasnej kancelárky Angely Merkelovej. Pre iných slovenských konzervatívcov je CDU, naopak, odstrašujúcim príkladom kedysi kresťanskej strany, ktorá v mene zachovania moci odhodila postupne všetky svoje niekdajšie hodnoty.

Obe spomenuté skupiny spravidla prehliadajú, že tak trochu v tieni Merkelovej CDU pôsobí v Nemecku ešte jedna konzervatívna strana – a to Kresťansko-sociálna únia alebo v skratke: CSU. Obe strany spolupracujú a majú to navzájom rozdelené tak, že CSU pôsobí výhradne v Bavorsku, kým CDU vo zvyšných spolkových krajinách.

Slobodný štát Bavorsko však nie je len tak hocijaká spolková krajina Nemecka. Žije tu 13 miliónov ľudí, Bavorsko je skoro o polovicu väčšie ako Slovensko a keby išlo o samostatnú krajinu, jeho ekonomika je taká veľká, že by sa pomestila do prvej desiatky v Európskej únii.

Bavorská CSU tiež nie je len tak hocijaká politická strana. V skutočnosti je to zrejme najúspešnejšia politická strana na svete. V Bavorsku totiž táto strana vládne nepretržite (!) od roku 1957, väčšinou s takou prevahou, že nepotrebuje koaličného partnera.

Jeden z najhorších volebných výsledkov vo svojich dejinách utrpela CSU práve v posledných bavorských krajinských voľbách v roku 2018. Získala vtedy vyše 37 percent hlasov. Ešte raz, to bol ich najhorší výsledok – percentá, aké väčšina strán nezíska ani vo svojich najlepších rokoch.

V CSU mal každý hlavu v smútku pre tých 37 percent, stále to však stačilo, aby strana ďalej v Mníchove vládla. Potrebovala akurát koaličného partnera.

Už dlho zastávam názor, že slovenskí konzervatívci by mali zabudnúť na CDU a, naopak, podrobne študovať úspech bavorskej CSU. Nielen kvôli schopnosti tejto strany vyhrávať po desaťročia nepretržite demokratické voľby. CSU je zároveň úspešná svojou ekonomickou politikou. Práve ona totiž počas desaťročí pri moci premenila Bavorsko zo zaostávajúcej agrárnej krajiny na priemyselnú veľmoc s jednou z najvyšších životných úrovní svojich obyvateľov medzi nemeckými spolkovými krajinami.

A popri tom všetkom sa CSU darí navyše udržiavať si aj relatívne konzervatívny profil v kultúrno-etických otázkach. V Bavorsku na úradoch visia kríže a v bavorských školách sa každý rok koná „akčný deň pre život“, kedy sa so žiakmi diskutuje o dôstojnosti a ochrane nenarodeného života. Imigranti, ktorých priťahuje bavorská vysoká životná úroveň, sú zase povzbudzovaní, aby sa integrovali a akceptovali hodnoty väčšinového domáceho obyvateľstva. A keď je reč o imigrantoch, myslení nie sú len ľudia z mimoeurópskeho prostredia alebo z iných štátov EÚ, ale tiež Nemci z iných častí Nemecka, ktorí sa do Bavorska sťahujú za lepším životom.

Samozrejme, nie všetko je v prípade Bavorska a CSU len ružové. Aj táto strana čelí odlivu voličov. Naľavo jej z tradičného voličského jadra odhrýzajú Zelení, napravo zase populistická Alternatíva pre Nemecko (AfD). Už budúcu nedeľu sú v Nemecku voľby do Spolkového snemu, ktoré rozhodnú o nástupcovi Angely Merkelovej. CDU i CSU hrozí strata množstva hlasov. Aby bavorský krajinský premiér a predseda CSU Markus Söder volebnej porážke zabránil, posledný rok objíma stromy, vyhlasuje sa za priateľa včiel a ochrancu prírody ako Stvoriteľovho diela. CSU má pod jeho vedením dostať zelenší náter.

No nech tieto voľby dopadnú akokoľvek, bavorská CSU je nadčasový fenomén. A týmto dlhým úvodom prichádzame k našej dnešnej knihe.

Vyšla minulý rok vo vydavateľstve C. H. Beck. Volá sa „Die CSU: Bildnis einer speziellen Partei“, teda po slovensky: „CSU: Podobizeň jednej mimoriadnej strany“. Jej autorom je oceňovaný nemecký žurnalista Roman Deininger.

Deininger pôsobí ako politický reportér v mníchovských novinách Süddeutsche Zeitung, v ktorých má na starosti práve spravodajské pokrývanie strany CSU a jej vrcholových predstaviteľov.

Teraz, len pre vysvetlenie, v Bavorsku sa hovorí, že jedinou skutočnou opozíciou voči režimu CSU sú práve noviny Süddeutsche Zeitung. Svojou profiláciou ide o ľavicovo-liberálne orientovaný denník.

Na tomto mieste si môžete položiť otázku, čo sa dá o poprednej nemeckej konzervatívnej sile dozvedieť z pera novinára, ktorý robí v ľavicovo-liberálnom denníku. Nebude to zaujaté?

Lenže mňa práve toto lákalo. O CSU som sa v posledných rokoch rozprával veľa aj priamo s jej členmi. Napísal som o tejto strane tiež dva profilové články pre Postoj, na ktoré odkazy nájdete pod týmto videom (TU a TU). No ľudia z prostredia CSU vám nebudú rozprávať o tienistých stránkach vlastnej strany. O tých sa viac dozviete v knihe z pera kritického žurnalistu, akým je Roman Deininger.

Na jeho obranu musím povedať, že aj keď je z knihy zjavné, že CSU nie je práve jeho šálka kávy, snaží sa o objektivitu a nadhľad. Deininger tvrdí, že CSU je stráviteľná len s veľkou dávkou irónie. Nie je to teda zúrivá kniha, ale skôr ironická a vtipná. Pri jej čítaní som sa neustále pochechtával pri historkách z politického zákulisia i dejín strany.

Nevyčerpateľnou studnicou hlášok bol už bavorský „otec vlasti“ Franz Josef Strauss, ktorý zomrel v roku 1988. Strauss bol vášnivé politické zviera, známe tým, že na nejakú politickú korektnosť neberie ohľad. V knihe je napríklad jedna historka, ako Helmut Kohl vyčítal Straussovi návštevu nejakého afrického diktátora. Strauss na to len nenútene odvetil, že „my čierni predsa musíme držať spolu“ – narážajúc tým jednak na farbu pleti toho afrického diktátora a jednak na čiernu ako stranícku farbu nemeckých konzervatívcov.

Iná historka hovorí, ako sa začiatkom 90. rokov uchádzal o prijatie v Mníchove istý guvernér malého amerického štátu Arkansas. Keďže sa však Arkansas nenachádzal vysoko na zozname priorít predstaviteľov CSU, nepodarilo sa pre jeho guvernéra nájsť vhodný termín. Ten guvernér sa volal Bill Clinton…

CSU je teda strana s veľkým zábavným potenciálom, čo Deininger využíva aj vo svojej knihe. Možno si myslíte, že kniha o politickej strane musí byť nudná. CSU je živým dôkazom, že to tak nie je. Jej kritikom a ľuďom z iných častí Nemecka sa politici CSU často zdajú veľkohubí a megalomanskí, nosia kroje a majú sklon k populizmu. No výsledky strany v Bavorsku hovoria za seba. Ani kritici si teda nevedia odpustiť istý obdiv voči CSU.

Mne pri štúdiu CSU zišlo na um niekoľko otázok, ktoré mi nevedeli celkom dobre zodpovedať ľudia z prostredia strany. Odpovede na ne som však našiel práve v tejto knihe.

Keď jedna strana vládne celé desaťročia, núka sa prirodzene otázka, ako zariadi, že sa voličom nikdy nezunuje. Už Franz Josef Strauss varoval, že volebné víťazstvo je niekedy nebezpečnejšie ako volebná porážka.

Ako to teda kresťanskí sociáli robia, že sa nikdy nezunujú? Odpoveďou je, že ak CSU urobí nejaký kiks, z ktorého cítiť, že by mohla prísť v ďalších voľbách o voličov, tak ešte pred nimi vymení lídra a obmení vedenie i komunikáciu.

Nepáči sa vám, ako CSU vládla posledné štyri roky? Ako Bavor ju pravdepodobne budete voliť opäť, lebo vidíte, že strana vyvodzuje zo zlyhaní personálnu zodpovednosť. Navyše, s novým lídrom a obmeneným vedením pôsobí vlastne vždy ako úplne nová strana, ktorá doteraz hádam ani nevládla.

Súvisí to aj s postavením lídrov v strane. CSU je vždy maximálne oddaná svojmu aktuálnemu lídrovi, ale ak ten začne zlyhávať v schopnosti oslovovať voličov, bez milosti sa s ním spolustraníci rozlúčia. Toto zažili aj vcelku úspešní predsedovia ako Edmund Stoiber alebo Horst Seehofer. Keď prestali u voličov fungovať, museli ísť. A nepochybne to raz zažije aj súčasný predseda CSU a bavorský krajinský premiér, Markus Söder.

Roman Deininger nazýva dramatické zmeny predsedov v CSU „kráľovraždami“. No u bavorských kresťanských sociálov platí, že strana je viac ako jej predstavitelia. Funkcionárov treba niekedy obetovať, aby strana prežila pri moci. A porazení buď dostanú nejakú čestnú funkciu, trafiku, alebo odídu z politiky. No len veľmi zriedkavo sa stáva, že by si na truc zakladali nové strany. Deininger píše, že po každom vnútrostraníckom zápase sa v CSU navonok tvária, akoby práve uskutočnená výmena mala len samých víťazov.

Táto vernosť politickej strane ako inštitúcii je zároveň najväčším rozdielom oproti slovenskej politickej scéne, kde strany na jedno-dve použitia stúpajú a padajú so svojimi lídrami. Máloktorá prežije výmenu predsedu.

Druhá otázka, ktorá ma v súvislosti s CSU vždy zamestnávala, bola korupcia. Ak jedna strana vládne tak dlho a s takou prevahou, nemajú jej predstavitelia sklony obohatiť sa alebo podvádzať? Roman Deininger o najväčších kauzách a škandáloch v dejinách CSU s pôžitkom píše. No ako čitateľovi zo Slovenska sa mi predsa len zdalo, že v Bavorsku je korupcia stále akosi menší problém než u nás.

V každom prípade, Deininger sa zamýšľa, prečo postavením CSU u voličov neotriasli ani korupčné kauzy. Vyslovuje hypotézu, že voliči si vždy tie kauzy v hlave porovnávali so zásluhami strany o zvyšovanie svojej životnej úrovne a tiež s neschopnou opozíciou, ktorej nedôverovali, že by dokázala v Bavorsku vládnuť lepšie. Je to úvaha, ktorá má relevanciu aj pre nás na Slovensku.

Deininger sa venuje všetkým možným rozmerom CSU a neobchádza ani neduživú bavorskú sociálnu demokraciu, ktorá dlhodobo nie je schopná presadiť sa u voličov a dostať sa k moci. Dôvodom je, že SPD nikdy nedokázala rozprávať nejaký svoj pozitívny bavorský príbeh, namiesto toho len komunikuje, aká hrozná je CSU. Najväčšou ambíciou bavorskej SPD je, že raz bude môcť robiť aspoň menšieho koaličného partnera v krajinskej vláde, dominovanej CSU. No zatiaľ ani na to strana nemala výtlak. Ako perspektívnejšia ľavicová sila a tiež konkurencia pre CSU sa javia Zelení.

CSU ovláda Bavorsko vďaka zakorenenosti jej lokálnych štruktúr v každej dedine a vďaka schopnosti veľmi dobre vycítiť voličské nálady. Stranícka organizácia i komunikácia boli už veľmi skoro po založení strany silne sprofesionalizované. Ako Deiningerovi povedal jeden funkcionár CSU: „Od ostatných strán sa odlišujeme tým, že na požiarnické bály chodíme aj vtedy, keď nie je práve volebná kampaň.“

Práve vysoká úroveň politickej profesionality je to, čím by mohla byť CSU vzorom napríklad pre slovenské KDH a ďalšie strany.

Heslom CSU tiež je: „Drobné problémy občanov sú veľkými spoločenskými úlohami.“ Predstavitelia strany sa snažia vychádzať problémom občanov v ústrety a dávajú im pocítiť, že sa o nich zaujímajú.

CSU zároveň od začiatku deklaruje ambíciu byť veľkou ľudovou stranou, v rámci ktorej sa zlaďujú veľmi protichodné záujmy rôznych zložiek spoločnosti – záujmy biznisu a súčasne malého človeka, zároveň priemyselného rozvoja i starostlivosti o prírodu, záujem ľudí z miest i z vidieka a podobne. CSU sa od začiatku otvárala aj evanjelikom. Luterán je aj súčasný predseda Markus Söder. V knihe je postreh, že ľudová strana musí ľudí integrovať, nie polarizovať.

Deininger sa venuje aj situáciám, keď ten pokus o špagát politikom CSU nevyšiel. Najsilnejším príkladom bol spor o hornú hranicu utečencov zo sesterskou CDU počas utečeneckej krízy pred pár rokmi. Tam to proste CSU prestrelila a doplatila na to stratou voličov, lebo pre časť bol ich postoj málo humánny k utečencom, kým ďalšia časť jej neuverila tú opozičnú pózu voči vlastnej vláde v Berlíne.

Apropo Berlín! V Bavoroch je zakorenená silná hrdosť na svoju krajinu, ktorú sprevádza averzia voči „prušiackemu“ Berlínu. CSU aj toto vo svojej politike využíva. Doma sa prezentuje ako tvrdá obhajkyňa bavorských záujmov na spolkovej úrovni v Berlíne. Alebo, ako to trochu príkro formuluje Roman Deininger: „CSU v Berlíne koristí, aby mohla v Bavorsku vládnuť.“

CSU je tiež schopná osvojiť si aj nápady opozície. Presnejšie, najskôr dobré nápady opozície odmietne v krajinskom sneme, aby ich o pár mesiacov neskôr sama predložila a schválila.

Spoločnosť v Bavorsku je stále pluralitnejšia, a preto je možné, že voličské zisky sa budú od volieb k voľbám znižovať. Trojica „kostol – krčma – CSU“ už ani v Bavorsku nie je stopercentnou zárukou úspechu. Strana stráca pozvoľna členov, aj keď pomalšie než iné nemecké strany. Najbližšie vysvedčenie CSU i jej sesterská a omnoho liberálnejšia CDU dostanú už budúci týždeň.

Kniha Romana Deiningera je nielen portrétom strany, ide tiež o bohatú studnicu postrehov o praktickom výkone politiky od jej vrcholových aktérov. Seehofer v jednej chvíli hovorí o politike ako o „príjemnej závislosti“. Söder je zase príkladom toho, že v politike si pozornosť i profiláciu budujete cez konflikty. Jeden politický marketér hovorí autorovi, že „každý má v politike druhú šancu, ale nikto sa nemôže vynájsť nanovo desaťkrát“. Hovorí to na margo toho, či Markusovi Söderovi voliči uveria jeho zelený prerod.

V knihe sa tiež dá nájsť myšlienka, že existuje nielen lojalita zdola, ale tiež lojalita zhora. Inak povedané, že nielen podriadení majú byť verní šéfovi, ale tiež, že šéf má byť verný a vedieť podržať ľudí, ktorí sú pod ním. To je pekná myšlienka a tiež o niečom svedčí, že v CSU takto vedia rozmýšľať.

Josef Ratzinger, ktorý z Bavorska pochádzal, raz povedal, že „naše Bavorsko je preto také pekné, lebo viera prebudila jeho najlepšie sily“. Politika nie je vždy pekná, ale v podaní CSU je aspoň zábavná.

A nedá sa dostatočne často zdôrazňovať, že v podaní CSU má politika aj veľmi hmatateľné výsledky. Súčasné Bavorsko je v istom zmysle výkladom kresťanskej konzervatívnej politiky. Ak viete po nemecky a zaujímate sa o politiku, odporúčam vám zaobstarať si túto knihu. A slovenskí konzervatívci, či už tí v KDH alebo v iných stranách, by mali podrobne študovať bavorský politický zázrak CSU.

Milí priatelia, ďakujem, že ste si nás dnes zapli. Ďakujem tiež Nadácii Hansa Seidela Slovensko za podporu pri príprave tejto relácie. Ak nás sledujete cez YouTube, lajknite prosím toto video a staňte sa odberateľom kanála Postoj TV.

Vidíme sa nabudúce pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0