Knihomoľov zápisník Časonauti, Prečo to Nemci robia lepšie, Marián Lipovský, Strobel a Chesterton

Milí priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri prvom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník v roku 2024.

Voľný čas cez sviatky som využil na dočítanie niekoľkých titulov, na ktoré som sa už dlhšie chystal a ktoré spája jedna vec. Všetky vyšli ešte v roku 2022. Teraz si položíte otázku: Prečo má byť prvá naša knižná relácia v novom roku o tituloch, ktoré vyšli fakticky predvlani?

Nuž možno to poznáte: doma vám rastú komíny neprečítaných kníh, a skôr než stihnete prejsť všetky staršie veci, vytlačia ich z vašej pozornosti aktuálnejšie novinky. No knihy, o ktorých si dnes povieme, nie sú žiadne ležiaky a pozornosť si nepochybne zaslúžia. Hoci vyšli predminulý rok, stále ich nájdete v kníhkupectvách a viaceré akiste aj v knižniciach.

Začnem aj skončím slovenskými titulmi. Milí priatelia, ak trochu poznáte kresťanské prostredie u nás, určite ste už počuli o hudobnom festivale CampFest, ranči v Kráľovej Lehote, kapele Timothy či službe Mládež pre Krista. Všetky tieto fenomény spája jedno meno: Marián Lipovský.

Ján Hudáček zostavil knihu rozhovorov práve s Mariánom Lipovským, ktorá vyšla pod názvom Prinášať premenu. Je to dôverný náhľad do života tejto pozoruhodnej osobnosti slovenského kresťanstva. Dozviete sa napríklad, ako sa Marián Lipovský venoval v mladosti športu, ale na prahu dospelosti zažil osobné obrátenie. Začal sa venovať hudbe, skladal piesne, prešiel si vojenčinou a po roku 1990 pracoval v drevokombináte, kým po večeroch slúžil ľuďom v cirkvi i mimo nej.

V roku 1995 vznikla slovenská pobočka organizácie Mládež pre Krista. Lipovský sa vrhol na plný úväzok do služby, v ktorej bol často bez peňazí, zato s vierou, že Boh vie robiť veľké veci aj na malom Slovensku. Práve kapitoly, kde hovorí o založení CampFestu alebo kúpe ranču v Kráľovej Lehote ako o krokoch viery, patria v knihe k najsilnejším. Marián Lipovský netají ani to, že si v živote prechádzal ťažšími obdobiami. V knihe sa k slovu dostáva aj jeho manželka. Hovoria napríklad o problémoch s vyhorením, ktoré prišlo v jednom období, a potrebe vziať si dokonca sabatikal. Tam čitateľ tiež nájde užitočné postrehy. Dôležité jednak je, aby si človek na sabatikale stanovil pevnú štruktúru svojich dní a vyhol sa tak zleniveniu, čo by mohlo neskôr skomplikovať návrat do práce. Na druhej strane človek si počas oddychu musí premyslieť, ako zmení svoj život po návrate zo sabatikalu, aby opäť nepadol do bludného kruhu, ktorý povedie k ďalšiemu vyhoreniu...

No toto je len ochutnávka z tematicky bohatej publikácie. Knihu Prinášať premenu s podtitulom Rozhovory s Mariánom Lipovským vydalo vydavateľstvo GD IDENTITY a ukazuje, ako bežný človek dokáže robiť veľké veci a pozitívne ovplyvňovať životy množstva ľudí, pokiaľ kráča životom s vierou.

Mnohých ľudí nepochybne ovplyvnil aj vyštudovaný právnik, niekdajší dlhoročný investigatívny novinár a spisovateľ Lee Strobel. Vo svojich knihách ako Kauza Kristus, Kauza viera alebo Kauza nádej sa snaží skúmať argumenty pre pravdivosť ústredných biblických tvrdení o Ježišovi ako Božom synovi, ktorý vstal z mŕtvych.

Z tejto série pochádza aj kniha Kauza milosť, ale trocha sa od ostatných zmienených titulov líši, lebo Strobel sa tentokrát nevenuje vieroučným tvrdeniam kresťanstva, ale skúma príbehy niekoľkých ľudí, ktorí prežili Božiu milosť, a to dramaticky zmenilo ich životy.

Ide o pôsobivé osudy. Je tu napríklad príbeh kórejskej miešanky, ktorú po vojne odvrhla vlastná matka. Nasleduje svedectvo narkomana, ktorého Božia milosť vyslobodila z drogovej závislosti. Silný je príbeh jedného z vodcov kambodžských Červených Khmérov, ktorému napriek jeho zločinom bolo odpustené. Alebo príbeh bezdomovca, ktorému jedna kresťanka pri náhodnom stretnutí prejavila milosrdenstvo, on si dal život do poriadku a neskôr sa ich cesty opäť skrížili a navzájom sa zosobášili.

No a napokon je tu aj svedectvo samotného autora, ktorý mal problémy s alkoholom, zlý vzťah s vlastným otcom, ale hraničná skúsenosť s ohrozením vlastného života mu pomohla lepšie precítiť plný rozsah Kristovej milosti.

Lee Strobel: Kauza milosť. Kniha vyšla vo vydavateľstve Porta libri. Veľmi hlboké a povzbudzujúce dielko!

Do tretice tu dnes mám ešte jeden knižný titul s kresťanským podtónom od autora, ktorého diela sme v našej relácii už mali častejšie, tentokrát z dielne Spolku svätého Vojtecha: Gilbert Keith Chesterton a jeho kniha Svätý Tomáš Akvinský. S rozsahom asi 180 strán je to skutočne len náčrt života a diela veľkého stredovekého teológa a filozofa.

Akvinský mal na škole povesť ťažkopádneho mlčanlivého študenta s býčím telom. Neskôr však pomohol stredovekej cirkvi znovuobjaviť Aristotela. Chesterton ako katolícky autor vidí dominantný spor stredovekého myslenia ako spor medzi podľa neho pochmúrnym a puritánskym Augustínom na jednej strane, s optimistickejším a rozumovejším Tomášom Akvinským na strane druhej. Nejeden filozof by to asi vyhlásil za priveľké zjednodušenie. Navyše, najhorším výplodom Augustína je podľa Chestertona Martin Luther páliaci v 16. storočí Akvinského knihy. Toto by asi bolo na roztomilú polemiku.

Niektorí diváci by sa teraz mohli začudovať, že v jednej relácii dám najskôr dve knihy protestantských osobností – mám na mysli Lipovského a Strobela – a zaklincujem to katolíckym apologétom Chestertonom, ktorý konkrétne v tejto knihe si občas kopne do reformácie a popri tom ešte aj do kapitalizmu, keďže anglický originál vyšiel v roku 1933, teda v čase veľkej hospodárskej krízy. No hoci je táto kniha trošku jedovatá, aj v nej sa nájdu niektoré prenikavé postrehy či bonmoty.

V jednom momente si napríklad Chesterton všíma, aké všelijaké ohavnosti sa dajú prikryť slovíčkom „pokrok“. A výslovne píše, že (citujem) „najmodernejší zo všetkých moderných ľudí sa takmer všetci stávajú fašistami a hitlerovcami“. Ešte raz opakujem, Chesterton to napísal v roku 1933, keď naozaj fašizmus bol „v móde“ a anglický spisovateľ si všímal okolo seba, že ľudia, ktorí notoricky podliehajú akýmkoľvek vrtochom najnovšej módy, teda doboví „frikulíni“, sa v tom čase stávali fanúšikmi tejto vtedy novej a sľubnej ideológie.

Na inom mieste zase Chesterton hovorí takú peknú všeobecnú životnú pravdu, ktorú som si dokonca vypísal. O tom, že človek je ako (citujem) „strom, ktorého korene sú živené z pôdy, zatiaľ čo jeho najvyššie konáre takmer siahajú ku hviezdam“. Toto vyjadruje aj môj názor.

G. K. Chesterton: Svätý Tomáš Akvinský. Aj v na prvý pohľad polemickej knihe veľkorysý čitateľ nájde záblesky veľkej múdrosti.

Presuňme sa teraz k iným témam. John Kampfner je britský novinár. Jeho mama bola anglická zdravotná sestra, kým jeho otec pochádzal z Bratislavy. Ako židovský utečenec opustil Slovensko tesne pred druhou svetovou vojnou a dostal sa až do Singapuru, kde sa dvojica zoznámila.

Priznám sa, že Kampfnerovu knihu s názvom Prečo to Nemci robia lepšie s podtitulom Zápisky z dospeláckej krajiny v preklade bývalého slovenského veľvyslanca v Berlíne Igora Slobodníka som bral do rúk s veľkými očakávaniami. Nemčina bola môj prvý cudzí jazyk a do istej miery som vyrastal na nemeckej popkultúre 90. rokov. Spolkovú republiku som prirodzene viac ráz navštívil. Od Nemecka a Nemcov sa dá mnohému učiť, v inom sú zase skôr odstrašujúcim príkladom. Bol som teda zvedavý, ako sa témy zhostí britský novinár.

Najviac treba oceniť, že Kampfner vyzdvihuje nemecký Mittelstand, teda stredne veľké firmy, na ktorých stojí tamojšia ekonomika. Ba čo viac, všíma si, že v Nemecku často sídlia technologicky vcelku vyspelé priemyselné podniky, ktoré pôsobia aj medzinárodne, v relatívne menších mestách. A tam sú zvyčajne veľkou oporou lokálnej ekonomiky. V mnohých prípadoch ide o rodinne vlastnené podniky. Toto by si v krajine ako Slovensko, ktoré trpí veľkými regionálnymi rozdielmi, zaslúžilo väčšiu pozornosť. A je otázkou, prečo sa zdá, že v Nemecku je podnikateľská iniciatíva nielen vecou niekoľkých veľkomestských centier.

Kampfner, samozrejme, vyzdvihuje aj také nemecké vlastnosti ako úcta k pravidlám či schopnosť vyrovnať sa s negatívnymi stránkami vlastných dejín po druhej svetovej vojne. No kniha britského novinára si v niečom zaslúži aj kritiku. Priveľmi je z nej totiž cítiť, že autor ju napísal pre svojich britských spoluobčanov, aby ich z vysokého sedla pokarhal za brexit. Kampfner kritizuje Borisa Johnsona a Donalda Trumpa. Veľmi vyzdvihuje Angelu Merkelovú vrátane jej kontroverzných rozhodnutí ako otvorenie hraníc utečencom – to povestné „wir schaffen das“ z roku 2015 – či jej klimatickú politiku.

Práve tu sa ukazuje, že niektoré knihy je lepšie čítať s časovým odstupom. Dnes sú totiž rozhodnutia Merkelovej éry v oblasti prisťahovalectva a klímy aj v samotnom Nemecku vnímané omnoho spornejšie než ešte pred pár rokmi. Platí to aj pre jej vlastnú stranu, Kresťanskodemokratickú úniu (CDU), ktorá pod vedením jej nového predsedu Friedricha Merza hľadá cesty, ako sa od svojej predchodkyne dištancovať. Angela Merkelová sa dokázala pri moci udržať celých 16 rokov aj preto, že mnohé problémy neriešila, ale nechala ich vysedieť. A dnes sú preto väčšie. Preto zrejme bude Angela Merkelová s odstupom času hodnotená omnoho negatívnejšie než počas svojej vlády. A tiež omnoho kritickejšie, než ju vidí John Kampfner.

Anglický originál knihy Prečo to Nemci robia lepšie bol publikovaný ešte pred ruským útokom na Ukrajinu. No prekladateľ a diplomat Igor Slobodník sa rozpisuje o tejto téme aspoň v doslove na konci knihy. Slovenský preklad vydalo vydavateľstvo MAMAŠ.

Milí priatelia, začali sme knihou domáceho autora a dielom slovenského spisovateľa tiež skončíme. Časonauti sú zbierkou desiatich sci-fi poviedok spisovateľa Antona Stiffela, ktoré spája téma cestovania v čase.

Predstavte si, že na základni mimo času existuje organizácia, ktorá stráži prúd času pred pokusmi zmeniť budúcnosť ovplyvňovaním minulosti. Časonauti sú členmi takejto organizácie. Svojich členov obvykle verbujú na miestach počas dejín, keď náhle zahynulo veľké množstvo ľudí, a tak zmiznutý jednotlivec nebude nikomu chýbať. Hlavný hrdina a rozprávač jednotlivých poviedok sa v úvode takto vydá do Hirošimy v roku 1945, aby tesne pred výbuchom atómovej bomby zverboval za časonautku japonské dievča menom Ayumi. Podarí sa mu ju vyslať na cestu, ale sám tam uviazne doslova pár minút pred výbuchom. Neskôr ho odtiaľ zachránia a medzi hlavným hrdinom a Ayumi sa vyvinie milostný vzťah. Ako časonauti následne prežívajú dobrodružstvá v rôznych dobách. Okrem Hirošimy v roku 1945 nás kniha zavedie napríklad do Prahy 17. novembra 1989, keď sa počas demonštrácie študentov, ktorá spustila Nežnú revolúciu, rozšírila fáma o smrti študenta Šmída. Jedna poviedka je o vianočnom prímerí na západnom fronte v roku 1914. No časonauti sú zaplatení aj do tajuplného zmiznutia letu Malajských aerolínií v roku 2014, tunguskej udalosti v roku 1908, tajuplnej skazy deväťčlennej Ďatlovovej expedície na Urale v roku 1959 a, samozrejme, do vraždy Kennedyho v Dallase v roku 1963.

Asi najlepšia poviedka celej zbierky má až mierne hororový nádych. Hlavný hrdina hľadá svoju lásku Ayumi po bytoch na rôznych miestach a v rôznych časoch, kde krátko predtým niekto spáchal samovraždu, zomrel opustený na starobu alebo bol zavraždený...

Anton Stiffel už v inej svojej zbierke sci-fi poviedok, Zabudnutý vesmír, ukázal, že je talentovaným autorom, ktorého tvorba sa veľmi dobre číta. Pritom základný predpoklad tejto knihy vôbec nie je originálny. Mám na mysli organizáciu, ktorej agenti skáču v čase, aby iným frakciám zabránili meniť dejiny. Podobnú tému rozoberal napríklad Poul Anderson vo svojich prózach z cyklu Stráž času už od 50. rokov minulého storočia. Modernejším príkladom je románová trilógia Davida Wingrova Ríša času, Oceán času a Pán času. Navyše, tému „časovej studenej vojny“ riešil aj kapitán Jonathan Archer v televíznom seriáli Star Trek Enterprise.

No napriek tomu som nemal pocit, že by samotné príbehy, ktoré v tomto známom rámci Stiffel rozohráva, boli neoriginálne. Snáď okrem poviedky o tunguzskej udalosti, kde sa mi pointa zdala predvídateľná. Napriek tomu, že zbierka Časonauti, ktorú vydalo vydavateľstvo Hydra, je v rámci slovenskej literárnej science-fiction pohodový počin, bol by som rád, keby autor v tomto svete napísal ešte viac príbehov. Dá sa z toho vyťažiť pokojne desať-dvadsať ďalších poviedok.

Ako čitateľ by som privítal aspoň jednu poviedku priamo zo slovenských dejín. Najbližšie tomu bol asi príbeh z Nežnej revolúcie, ale ten sa odohrával v Prahe. Ďalšia vec je, že žiadna z poviedok tejto série nejde ďalej do minulosti, než je rok 1908. Pritom vzdialenejšia minulosť ponúka tiež dosť zaujímavých kulís: stredoveké križiacke výpravy, staroveká Rímska ríša, dinosaury... Alebo niečo zo stredoeurópskeho pohľadu úplne obskúrne ako Japonsko v ére šogunátu...

Stiffelovi časonauti tiež neboli nikde v budúcnosti. A mnoho zápletiek by mohlo vyplynúť aj z konfliktov medzi časonautmi. Čo keby si napríklad nejaký časonaut povedal, že sa mu zachraňovať časovú líniu nechce, a rozhodol by sa ukradnúť trochu striebra z pokladu, ktorý kráľ Inkov Atahualpa v 16. storočí zozbieral ako výkupné pre španielskeho conquistadora Pizarra, pričom z nakradnutého by si časonaut kúpil vilu na Slovensku v 21. storočí, kde by spokojne dožil svoj život?

To je len jeden z možných námetov. Čiže dúfam, že časonauti Antona Stiffela ešte nepovedali posledné slovo, autor sa do tohto sveta vráti a vydoluje z neho ďalšie vedecko-fantastické poviedky.

Milí priatelia, ďakujem vám, že ste si nás dnes zapli. Ak sa vám toto video páčilo, dajte nám lajk a staňte sa odberateľmi kanála Postoj TV. Potom ani v budúcnosti žiadny ďalší Knihomoľov zápisník neunikne vašej pozornosti.

Dovidenia a pekný deň.