Hviezdna pechota Prečo progresívna ľavica nenávidí pôsobivý sci-fi román Roberta Heinleina

Milí priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník.

Vyspelosť národného jazyka sa posudzuje nielen podľa množstva a úrovne domácej literárnej tvorby, ale tiež podľa toho, či sú v jazyku dostupné kvalitné preklady jednak kánonických diel svetovej literatúry a v nadväznosti na to aj najdôležitejších diel jednotlivých literárnych žánrov.

V tomto zmysle je dobrou správou, že v posledných rokoch boli do slovenčiny preložené viaceré klasické diela svetovej science fiction literatúry, ktoré sme doteraz mohli čítať akurát v anglických origináloch alebo vďaka prekladom do českého jazyka.

Napríklad vydavateľstvo Premedia takto vydalo román Duna Franka Herberta aj s jeho pokračovaniami. Slovart najprv prišiel s Douglasom Adamsom a jeho dielom Stopárov sprievodca galaxiou. A neskôr k tomu pribudla aj cyberpunková trilógia Williama Gibsona pozostávajúca z románov Neuromant, Nulák a Mona Lisa na plné gule. Ako fanúšik cyberpunku mám z tohto počinu veľkú radosť.

Vydavateľstvo Lindeni zase prišlo s prekladmi diel spisovateľa Isaaca Asimova ako Ja, robot a tiež s jednotlivými dielmi jeho série o Nadácii.

Vydavateľstvo MAMAŠ zase začalo vydávať slovenské preklady románov Arthura C. Clarka o Rámovi a tento rok tu vyšla aj pozoruhodná a vysoko kontroverzná kniha, o ktorej budeme hovoriť dnes. Román Hviezdna pechota Roberta Heinleina.

Na tomto mieste si nejeden z vás položí otázku: Hviezdna pechota?! Nebol to náhodou nejaký film?

Áno, je to tak. Román, ktorý držím v ruke, poslúžil ako námet na rovnomenný film Starship Troopers režiséra Paula Verhoevena z roku 1997.

No ten film sa knihou len zbežne inšpiroval, viaceré dôležité dejové vrstvy úplne vynechal, iné pozmenil na nepoznanie a ďalšie veci, ktoré ani v románe nenájdete, si dovymýšľal. Filmová Hviezdna pechota by mala byť posudzovaná oddelene od svojej románovej predlohy aj preto, že režisér Verhoeven priznal, že z románu v skutočnosti prečítal len prvé dve kapitoly.

Poďme teda ku knihe a k jej deju. Príbeh Hviezdnej pechoty sa odohráva niekoľko storočí v budúcnosti, keď národy Zeme žijú zjednotené v takzvanej Terranskej federácii. Ľudstvo kolonizuje planéty v iných hviezdnych sústavách a narazilo už aj na mimozemský život.

Rozprávačom a hlavným hrdinom je mladý muž menom Johnnie Rico. Vyrastá v zámožnej rodine a jeho otec má pre neho pripravenú kariéru v biznise. Namiesto toho sa však Rico rozhodne nasledovať po strednej škole príklad svojho najlepšieho priateľa Carla a spoločne sa prihlásia do armády.

Rico skončí v mobilnej pechote. Ide v podstate o obdobu súčasnej námornej pechoty, akurát prenesenej do ďalekej budúcnosti. Inými slovami, ide o vojakov, ktorých vesmírne lode dopravia na cudzie planéty, tam ich vysadia a oni potom bojujú ako pozemná armáda.

Dej sa najskôr odohráva vo výcvikovom tábore kdesi v kanadskej pustatine, kde sa z Rica stáva postupne vojak. Neskôr potýčky s mimozemskou rasou pavúkovcov vyústia do zničenia mesta Buenos Aires a rozpútania skutočnej medzihviezdnej vojny. Tieto pavúkovce, označované v knihe proste ako „chrobač“, sú akousi kolektívnou inteligenciou, ktorej spoločnosť je usporiadaná podobne ako spoločenstvá mravcov alebo termitov.

Johnnie Rico sa po výcviku zúčastňuje na protiútoku na domovskú planétu pavúkovcov Klendathu. Nechcem ísť príliš do detailov, aby som neprezradil dôležité prvky deja.

Stačí, ak prezradím, že čitateľ sleduje jednotlivé bojové scény i postupnú vojenskú kariéru hlavnej postavy, od vojaka až po dôstojníka, aj s náležitým charakterovým vývojom. Zaujímavo sú opísané nielen jednotlivé bojové strety, ale aj zbraňové systémy budúcnosti. Autor veľa priestoru venuje napríklad pancierovým skafandrom príslušníkov mobilnej pechoty, ktoré zvyšujú silu a rozširujú bojové schopnosti vojaka. Tie pancierové skafandre sú niečo medzi mechanickým oblekom Ironmana a bojovým exoskeletom žoldnierov z Avatara.

Čitateľ si užije aj drsno-vtipné vojenské hlášky kombinované s celkom hlbokými úvahami. Spomeniem dva citáty z knihy, ktoré sú akoby definíciou vojny a mieru. Na jednom mieste sa píše: „vojna je riadené násilie, vykonávané s politickým zámerom“. To je definícia, ktorú by možno podpísal aj kolega Andrej Žiarovský. A na inom mieste zase: „Mier je stav, v ktorom si žiadny civilista nevšíma vojenské straty, ktoré sa neprebojovali na titulnú stranu novín a nehlásia ich medzi prvými správami – pokiaľ v nich nefiguruje nik z jeho najbližších.“

Heinleinova Hviezdna pechota sa stala akousi matkou subžánru sci-fi, ktorému sa hovorí „military science fiction“ alebo „vojenská vedecká fantastika“. Kniha vyšla v roku 1959, no na prvý pohľad to vôbec nie je poznať.

Keď sa však do diela zavŕtame hlbšie a prečítame si čosi o okolnostiach jeho vzniku a kontroverziách, ktoré dodnes vyvoláva, ten odtlačok doby je tam zreteľne prítomný.

Len pre načrtnutie širšieho kontextu: Keby ste sa v desaťročiach po druhej svetovej vojne spýtali, kto sú najväčší vtedy žijúci autori science fiction, väčšina by povedala tri mená: Isaac Asimov, Arthur C. Clarke a... Robert Heinlein.

Posledný menovaný tvoril od konca 40. rokov 20. storočia až do svojej smrti v roku 1988. Je autorom vyše troch desiatok románov. Popri Hviezdnej pechote sem patrí napríklad Občan galaxie, Cudzinec v cudzej krajine, Vládcovia bábok či Mesiac je drsná milenka. Ak vám nevadí čítať po česky, množstvo českých prekladov jeho kníh nájdete v knižniciach aj u nás.

Heinleinove knihy sa veľmi dobre čítajú. Jeho príbehy sú prehľadné, priamočiare, ale popritom veľmi zručne vystavané. S postavami sa rýchlo stotožníte. A mnohé nápady, ktoré sú dnes štandardnou súčasťou science fiction, vniesol do žánru práve on.

No román Hviezdna pechota sa z jeho ostatnej tvorby predsa len v čomsi vymyká. Napriek popularite knihy u čitateľov a jej prekladom do množstva cudzích jazykov Heinleinovi táto kniha od niektorých kritikov vyniesla tvrdé reakcie. Vraj v knihe zvelebuje vojnu, násilie a militarizmus. Navyše, popri dobrodružných a akčných scénach do knihy vniesol aj svoje spoločenské úvahy, ktoré sa časti kritikov zdajú až „fašizoidné“.

Ide najmä o dve veci, ktoré sa týkajú organizácie ľudskej spoločnosti v ďalekej budúcnosti. Po prvé, vo svete románu Hviezdna pechota je niekoľkoročná dobrovoľná vojenská služba predpokladom na nadobudnutie plného občianstva, keďže právo voliť a byť volení majú len ľudia, ktorí slúžili. Je za tým myšlienka, že len jednotlivec, ktorý obetoval svoj čas spoločnému dobru, dokáže volebné právo využívať nielen vo svoj prospech, ale v prospech celku.

Johnnie Rico počas svojho výcviku často spomína na svojho stredoškolského učiteľa občianskej výchovy Jeana Duboisa, ktorý na jednom mieste spomína, že demokracie 20. storočia skolabovali, lebo ľudia dospeli k presvedčeniu, že stačí hlasovať za čokoľvek, po čom sebecky zatúžili.

Pre niektorých čitateľov je hlásanie takýchto myšlienok priveľa. No spoločenské zriadenie, ktoré Heinlein opisuje, nie je vojenskou diktatúrou, ale skôr akousi „demokraciou veteránov“. Vojenská služba nie je povinná a ľudia majú garantované svoje základné práva. Okrem aktívneho a pasívneho volebného práva, ktoré sú vyhradené absolventom vojenskej služby z už spomenutých dôvodov.

Druhý prvok románu, pre ktorý niektorým čitateľom, najmä z ľavej strany politického spektra, stúpajú pri jeho čítaní vlasy dupkom, sú telesné tresty.

Johnnie Rico pri jednej príležitosti spomína na stredoškolskú hodinu občianskej výchovy s profesorom Duboisom. Ten svojim študentom opisuje, ako sa v druhej polovici 20. storočia rozmohla kriminalita mladistvých, ktorým kvôli módnym výchovným teóriám nikdy nikto nedal „po zadku“. Išli z polepšovne do polepšovne, často až do momentu, kým spáchali nejaký hrdelný zločin.

Asi netreba zdôrazňovať, že v Heinleinovej budúcnosti, ako ju opisuje román Hviezdna pechota, sú telesné tresty prípustné a aj využívané. Ľudská spoločnosť vďaka tomu trpí len zanedbateľnou kriminalitou. Toto je, samozrejme, silná káva pre progresívneho čitateľa, ktorý vízie budúcnosti vníma ako projekčnú plochu pre svoje vlastné politické predstavy. Vezmite si len rôzne súčasné tlaky, aby sa rodičom úplne zakázalo fyzické trestanie detí.

Na obranu autora by sa však dalo namietnuť, že Heinlein už v roku 1959 predpovedal nárast kriminality v Spojených štátoch počas nasledujúcich desaťročí, ktorú mali páchať najmä mladiství páchatelia a mladí dospelí, na ktorých výchovu buď rodičia nemali dosť síl, alebo na ňu proste rezignovali. Naproti tomu trebárs ázijský mestský štát Singapur sa porovnateľnému nárastu spoločenskej anómie vyhol. A možno aj preto, že nikdy nerezignoval na fyzické tresty za niektoré trestné činy.

Pokiaľ ide o tento druh úvah, knihu Hviezdna pechota možno zaradiť do jednej línie s vynikajúcim románom Boh múch britského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Williama Goldinga, ktorý vyšiel v roku 1954, a s románom Mechanický pomaranč Anthonyho Burgessa z roku 1962. Všetky tieto tri diela rozoberajú, ako sa z dospievajúceho dieťaťa stáva či už delikvent, alebo, naopak, zodpovedný dospelý.

Slovami postavy profesora Duboisa z románu Hviezdna pechota: „Mladistvý sa stáva dospelým až vtedy, keď pochopí svoje povinnosti, prijme ich za vlastné a sú mu drahšie ako sebaláska, s ktorou sa narodil.“

Napokon, ani výčitka voči románu Hviezdna pechota, že zvelebuje vojnu alebo militarizmus, tak celkom neobstojí. Na jednom mieste profesor Dubois adresuje Ricovi tieto slová: „Najšľachetnejší skutok, ktorý môže človek vykonať, je vlastným smrteľným telom chrániť svoj domov pred hrôzami vojny.“ To však nie je bagatelizovanie vojny, ale vyzdvihnutie myšlienky, že obrana domova je úctyhodnou myšlienkou, v ktorej jadre je obetavosť, nie vyžívanie sa v násilí.

Hrôzy vojny, aj keď proti mimozemským pavúkovcom, Heinlein nezľahčuje. Sám zamladi slúžil v americkom vojnovom námorníctve a absolvoval dokonca námornú vojenskú akadémiu v Annapolise. Vojenské prostredie dobre pozná. Skôr ako sa Johnnie Rico a jeho kamarát Carl dobrovoľne prihlásia do armády, odhovára ich od toho náborový pracovník bez nôh a s odtrhnutou rukou, opisujúc im všemožné hrôzy, ktoré ich pravdepodobne čakajú...

Napriek tomu sa viacerí autori vojenskej sci-fi Heinleinom nielen inšpirovali, ale sa proti nemu aj vyhraňovali. Asi najznámejší je príklad protivojnového sci-fi románu Večná vojna z roku 1974, ktorý napísal spisovateľ a veterán vietnamskej vojny Joe Haldemann.

Veľa autorov science fiction stálo politicky vľavo. Robert Heinlein sa z nich trochu vymyká. Nenávidel komunizmus a kolektivistická spoločnosť pavúkovcov je vlastne metaforou pre komunistické zriadenie. Určite sa však nedá označiť ani za konzervatívca. Heinlein sám seba pokladal za libertariána, ktorý spolu s Patrickom Henrym kričí: „dajte mi slobodu alebo ma zabite“. Jeho postava profesora Duboisa na jednom mieste románu Hviezdna pechota dokonca vysvetľuje študentom, prečo je marxistická teória objektívnej hodnoty nezmysel a cena je, naopak, na trhu vždy subjektívna... Proste nádhera!

Milí priatelia, román Hviezdna pechota Roberta Heinleina v sebe kombinuje vojenskú akciu v háve vedeckej fantastiky, príbeh o dospievaní a súčasne kritickú filozofickú reflexiu modernej západnej spoločnosti. Chcel by som na tomto mieste vyzdvihnúť aj prácu prekladateľa Patricka Franka, ktorý vždy nájde ten správny slovenský výraz. Najmä prekladanie literárnej fantastiky vôbec nie je jednoduchá záležitosť.

Ak ešte nemáte kúpený vianočný darček, Hviezdnu pechotu nájdete v kníhkupectvách.

Pokiaľ sa vám toto video páčilo, dajte nám, prosím, lajk a staňte sa odberateľmi kanála Postoj TV. Potom už žiadne podobné video neunikne vašej pozornosti. Pekný deň a príjemné sviatky.