Afganec zo Slovenska Američania urobili najväčšiu chybu v tom, že neodišli čo najskôr

Profesor Juma Haydary pôsobí na Fakulte chemickej a potravinárskej techológie STU v Bratislave. Pochádza z Herátu, od roku 1988 žije na Slovensku. Bol aj predsedom Zväzu Afgancov na Slovensku. Afganistan až do roku 2019 pravidelne pracovne navštevoval. 

V rozhovore hovorí aj o tom, ako sa svojho času ocitol v rovnakej situácii, v akej sú teraz niektorí jeho študenti z Afganistanu, ktorí práve skončili štúdium, mali sa vrátiť domov, už mali kúpené letenky, až prišli posledné udalosti a nevedia, čo s nimi bude.

Tiež vysvetľuje niektoré afgánske reálie, používanie jazyka a otázku identity. Zamýšľa sa aj nad možným budúcim vývojom v tejto krajine. 

Kedy ste boli naposledy v Afganistane?

Vo februári 2020, tesne pred vypuknutím pandémie, potom som už putoval do karantény. Bol som tam služobne z našej STU v Kábule, keďže sme tam mali projekty, spolupracujeme so štyrmi univerzitami. Vďaka tomu som bol v neustálom kontakte s afganskými kolegami, darilo sa nám, vybudovali sme tam laboratóriá, vyškolili sme viac ako 70 tamojších učiteľov. Ale to už, žiaľ, vyzerá ako minulosť.

Vedeli ste si predstaviť, že Taliban sa vo vašej vlasti vráti k moci tak bleskurýchlo?

To si nevedel predstaviť nikto. A keď sledujem vyjadrenia predstaviteľov samotného Talibanu, ani tým sa o tom nemohlo snívať. Samozrejme, pol roka dozadu som už tušil, že sa to pomaly začne rúcať.

Aj na nás pôsobia tie súčasné obrazy hrozivo, ale predsa virtuálne, vás sa to bezprostredne dotýka, máte tam rodinu, priateľov, máte o nich strach?

Nuž, mám obavy, žijú tam moji súrodenci, ďalší rodinní príslušníci, navyše niektorí členovia mojej rodiny tam boli aktívni v spoločenskej či ľudskoprávnej oblasti. Všetci s napätím čakáme, čo sa bude diať.

Vráťme sa ešte nazad. Keď ste sem prišli koncom 80. rokov ešte ako začínajúci študent, aj ste predpokladali, že tu už zostanete?

Nie. Svojho času som sa však ocitol v rovnakej situácii, v akej sú teraz niektorí naši terajší študenti z Afganistanu, ktorí práve skončili štúdium, mali sa vrátiť domov, už mali kúpené letenky, až prišli posledné udalosti a nevedia, čo s nimi bude. V polovici 90. rokov, keď som tu dokončil štúdium, som sa chcel tiež vrátiť domov, ale akurát v tom čase dobyl Afganistan Taliban, a tak sa moje životné plány celkom zmenili a už som tu zapustil korene.

Pôvodom ste z Herátu, čo je tretie najväčšie mesto na západe Afganistanu, kde má Taliban asi len minimum prívržencov, keďže tam nežijú Paštúni, ale skôr Tadžikovia. Vy sám patríte k akej etnickej skupine?

Vlastne k žiadnej, som skôr miešanec, mojím materinským jazykom je perzština, mama je z tureckých etnických skupín, z otcovej strany mám paštúnskych predkov. Ale to nie je nič výnimočné, najmä ľudia sú etnicky dosť pomiešaní a je ich ťažké zaradiť do niektorých zo skupín. Každopádne, oficiálnym jazykom mojej provincie Herát je perzština.

To je tá istá perzština, akou sa hovorí v susednom Iráne?

Na spisovnej úrovni je to rovnaký jazyk, ale samozrejme, máme svoj perzský dialekt.

Zvonka hľadíme na Afganistan ako na vnútorne rozpadnutú krajinu, ktorú tvoria viaceré etniká a kmene, kde sa medzi sebou ľudia ani nevedia dohovoriť. Je to tak alebo je jazyk, ktorým sa Afganci dokážu ako-tak dohovoriť?

Áno, tým jazykom je perzština, ktorej hovoríme v Afganistane daríjčina, sa dorozumiete viac-menej po celej krajine, hoci sú aj rurálne oblasti Paštúnov, kde vám nebudú rozumieť.

V princípe to však funguje tak, že keď sa stretnú len Paštúni, hovoria po paštsky. Ale keď už je to zmiešaná skupina rôznych etník, tak sa hovorí po perzsky. Perzština je jednoducho najrozšírenejším jazykom, aj keď sa to niektorým Paštúnom nepáči. Ale v zásade sme bilingválni, v školách sa učia obidva jazyky, perzština aj paštčina.

Povedané s istou nadsádzkou, máme si Afganistan po jazykovej stránke predstaviť ako také Švajčiarsko?

(Úsmev.) Asi tak, ja napríklad po paštsky dobre rozumiem, s hovorením je to už trochu ťažšie, ale rozumiem aj po uzbecky.

Celý svet sa teraz fascinovane prizerá, ako sa afganská vláda a armáda zosypala po odchode USA ako domček z karát a Taliban zabral celú krajinu v priebehu pár dní. Vojaci zvyknú bojovať za vlasť alebo za peniaze, nie je tým skutočným problémom Afganistanu, že tam neexistuje povedomie vlasti či národa?

To je chybná západná interpretácia, nie je to tak. U mnohých Afgancov existuje silné povedomie národa aj vlasti.

Teda tam existuje niečo v zmysle „okrem toho, že som Tadžik alebo Paštún, som v prvom rade Afganec?“

Tento pocit tam jednoznačne existuje, samozrejme, na veľmi poprednom mieste je aj náboženstvo. Iste, ak hovoríme o vlasti, v iných krajinách to má možno väčšiu intenzitu, ale treba si uvedomiť, že v dejinách sa už uskutočnilo 90 pokusov o zmocnenie Afganistanu, ale nikomu sa nepodarilo nad ním udržať moc. Preto neplatí, že je to len akýsi umelý zväzok etník a kmeňov. Iste, v dôsledku invázií veľmocí aj po desaťročiach vojenských konfliktov sa toto spoločné vedomie naštrbovalo.

Ak však platí, že nejaká kolektívna afganská identita existuje, prečo sa za pár týždňov rozpadla a nedokázala čeliť Talibanu, ktorý sa napája z paštúnskych kmeňov?

Na to sa dá pozrieť aj z opačnej perspektívy: práveže keby stál Afganistan len na rôznorodom etnicko-kmeňovom základe, dalo by sa očakávať, že v mnohých nepaštúnskych provinciách sa príslušníci iných etník vzbúria proti Talibanu. Vysvetlenie toho, čo sa práve stalo, treba hľadať v iných dôvodoch.

V akých?

V životných okolnostiach ľudí, ktorí vidia, že hoci USA deklarujú, ako minuli v Afganistane stovky a stovky miliárd dolárov, prevažnú časť z toho na vojenskú inváziu, v skutočnosti 30 percent obyvateľov nemá prístup k elektrickej energii. Ani po 20 rokoch masívnej pomoci. Afganec sa preto pýta, kde tie peniaze sú, kam zmizli?

A ako si odpovedá?

Že prevažná časť pomoci sa do Afganistanu ani len nedostala, minula sa na prípravné aktivity...

...teda ešte v korupčných schémach Američanov?

Také je presvedčenie Afgancov, peniaze prechádzali cez toľko rúk, že priamo k ľuďom sa dostalo 10-15 percent vyčlenenej pomoci. Neriešili sa základné problémy obyvateľstva, cesty, elektrina, infraštruktúra, ktorá by zásadným spôsobom zlepšila životy.

Napriek tomu, prečo Taliban ovládol krajinu s takou bleskovou rýchlosťou, ako to nečakali ani samotní vodcovia tohto hnutia?

Tých príčin je niekoľko. Úplne sa vytratila dôvera obyvateľov aj ozbrojených síl, ktoré mali posledný rok pocit, že zostali v štichu. Keď boli obkľúčení Talibancami, nedostali podporu, kým nezahynuli. Tieto situácie využíval Taliban na svoju propagandu, ktorou vyvolali chaos a strach medzi vojakmi. Takže tou najväčšou príčinou bola absolútna demoralizácia bezpečnostných síl v Afganistane. A potom tu bol ten strašný spôsob odchodu.

Myslíte teraz za prezidenta Bidena alebo už proces, ktorý sa odštartoval za jeho predchodcu Trumpa?

Všetko dokopy. Za Trumpa podpísali Američania v Katare dohodu s Talibanom, z ktorej však vylúčili oficiálnu afganskú vládu, tým legitimizovali a posilnili Taliban a, naopak, oslabili vládu. Ponižujúci bol aj spôsob, akým teraz opustili vojenskú základňu Bagram, bez vedomia afganskej vlády, v noci zhasli svetlá a odišli. A ešte k tomu vyhlásenie USA, že budú evakuovať afganských spolupracovníkov americkej armády, to všetko afganských vojakov presvedčilo, že USA počítajú s príchodom Talibanu.

Takže afganskí vojaci už nevideli dôvod, za čo by mali položiť svoj život, veď už bolo všetkým jasné, že moc sa odovzdáva Talibanu. Ale odmietli bojovať aj z dôvodu obrovskej korupcie v afganskej vláde, ktorá už nemala žiadnu podporu medzi obyvateľmi. Títo vojaci si kládli aj inú otázku: máme položiť život za to, aby si títo naši vodcovia kdesi hromadili svoje majetky?

Naopak, bojovníci Talibanu bojovali za niečo, súčasne mali podporu z Pakistanu, vychádzali z madrás, náboženských škôl. No väčšina afganských vojakov bojovala len preto, aby mala čím uživiť rodinu, žiadna väčšia ideológia za tým nestála. Iste, hodnoty posledných 20 rokov ako sloboda, ľudské či volebné práva, práva žien, boli pre mnohých dôležité, ale pre veľkú časť vojakov to nebola motivácia, najmä ak si zhodnotili reálnu situáciu a svoje vyhliadky.

Aj vy ako jeden z dôvodov toho rýchleho pádu vlády v Kábule spomínate obrovskú korupciu. Na druhej strane, z tých obrovských peňazí, ktoré tiekli do Afganistanu najmä z USA a veľká časť odtiekla korupčnými kanálmi, muselo aj niečo v Afganistane zostať a priniesť aj hmatateľné zlepšenie, alebo ani nie?

Samozrejme, za tých 20 rokov sa mnohé zmenilo aj k lepšiemu. V rámci regiónu sme boli naozaj krajinou, kde každý mohol povedať, čo chcel, na politikov, na hocikoho, sloboda slova bola najväčším prínosom. Rovnako aj rozvoj občianskej spoločnosti, práva žien, ktoré mohli chodiť do školy, do práce, mohli sa obliekať, ako chcú, to všetko boli veľké výdobytky.

Iste, vybudovali sa cesty, nemocnice aj školy, zmenila sa tvár miest, keby ste porovnali Kábul spred 20 rokov a dnes, je to iné mesto. Lenže došlo aj k veľkým negatívnym zmenám v každodennom živote Afgancov.

Napríklad?

Narkománia. Za tých 20 rokov sme v podstate z nuly prišli do stavu, keď máme tri milióny narkomanov, je to najmä jav medzi mladými ľuďmi, ktorí sa vrátili z imigrácie v Pakistane či Iráne, kde nezískali prácu. Už tam si možno zvykli na drogy, v Afganistane sa to však veľmi rozmohlo. To kedysi nebolo, drogy – ópium a heroín – sa vyrábali, ale spotreba bola prakticky nulová, teraz je však jednou z najväčších vo svete. To je obrovský problém pre hocakú vládu, teraz pre Taliban.

O ďalšom negatíve, korupcii, sa už hovorí veľa, tento problém máme aj my na Slovensku s eurofondmi, tak si len skúste predstaviť, čo takéto masy peňazí mohli spraviť s krajinou ako Afganistan, kde nie sú stabilné inštitúcie, zákony, dohľad a kontrola.

Žiaľ, o tie hlavné výdobytky ako sloboda slova teraz Afganci zo dňa na deň prídu.

Kde urobil Západ, najmä Američania po roku 2001 najväčšiu chybu?

V tom, že tam boli tak dlho. Už v roku 2001 som v rozhovore pre Slovenskú televíziu povedal, že Afganci sú síce vďační, že im USA pomohli zvrhnúť talibanský režim, ale Američania by mali čo najskôr odtiaľ odísť. To je napokon poučenie z našej histórie, žiadna invázia nebola úspešná, všetci okupanti raz museli odísť.

Lenže aj keby Američania vtedy odišli hneď po zbombardovaní Al-Káidy a vyhnaní Talibanu, nestalo by sa to isté, čo teraz, teda že ich miesto by opäť zabral Taliban?

Možno aj áno. Ale medzitým by uplynulo 20 rokov a dnes by sme boli v inej situácii. Teraz sme po 20 rokoch presne v bode, v ktorom sme mohli byť povedzme pred 16-17 rokmi. No najmä, Američania urobili vtedy najväčšiu chybu v tom, že na konferenciu v Bonne o budúcnosti Afganistanu nepozvali samotný Taliban, ale odovzdali moc ich dovtedajším protivníkom, ktorí tiež neboli ktovieako obľúbení.

A ako som povedal, rovnako sa stala veľká chyba teraz, keď Američania v Katare podpísali zmluvu s Talibanom, no z procesu vylúčili legitímnu afganskú vládu.

Teda vlastne hovoríte, že pred 20 rokmi urobili Američania chybu v tom, že z rokovaní o novej vláde vylúčili Taliban a teraz sa zas poza chrbát afganskej vlády dohodli s Talibanom.

Áno, v princípe im odovzdali moc.

Podľa niektorých názorov by bolo pred tými 20 rokmi možno najlepšie, keby Američania rozdelili Afganistan medzi ostatné štáty, Irán, Pakistan, Tadžikistan, Uzbekistan, ktoré by si poradili s Talibanom aj inými problémami.

Lenže Afganistan má bohatú, 5-tisícročnú históriu, až na výnimky pár storočí bolo dnešné územie súčasťou toho istého štátneho útvaru, teda tie národy vždy spolunažívali v rámci rovnakého útvaru, aj keď sa nevolal Afganistan. Dnes sú aj v Afganistane úvahy o federálnom usporiadaní, ale ani to nie je vôbec také jednoduché, naráža to na veľkú vlnu odporu.

Nie je veľkým problémom Afganistanu to, že Paštúni, ktorí tvoria relatívnu väčšinu, považujú Afganistan za svoj štát a nechcú sa oň deliť s Tadžikmi, Hazarmi či Uzbekmi, a aj preto to má Taliban jednoduchšie?

Iste, mnohí môžu zmýšľať tak, ako hovoríte, lebo vládcovia moderného Afganistanu boli z paštúnskeho etnika. Súčasne platí, a to musí pochopiť čo najviac vzdelaných ľudí v Afganistane, že takto sa v krajine nedá vládnuť, pretože je to multietnická spoločnosť. Ak Taliban nebude brať do úvahy práva ostatných, nebude vláda udržateľná, a stroskotá aj on, ako teraz stroskotala centrálna vláda. 

Už keď sa dostal Taliban prvýkrát k moci v polovici 90. rokov, sever Afganistanu kontrolovala takzvaná Severná aliancia, teda uzbecko-tadžické milície. Je aj teraz možné, že Taliban po triumfe posledných dní čoskoro príde o časť územia?

Ak sa Taliban nedohodne s inými etnikami na deľbe moci a tie budú mať pocit – tak ako doteraz Taliban – že sú vylúčené z politického procesu, takýto scenár je možný. Neudeje sa to hneď zajtra, pretože momentálne nahráva Talibanu aj problém obrovskej kriminality.

V akom zmysle?

Vonku v meste sa ľudia necítili bezpečne, kde-tu ich prepadávali ozbrojenci alebo ich okradli, uniesli, kým na územiach, ktoré ovládal Taliban, sa to nedialo, lebo vedeli nastoliť poriadok. Toto v prvej fáze ocenia najmä ľudia na vidieku, ktorých nezaujímajú ľudské práva. Ale časom budú dôležité aj iné hodnoty, obživa, práca, vzdelanie, a to už Taliban nezvládne, ak nezapojí do moci ostatných.

Teraz sa veľa diskutuje, a je to kľúčová otázka, či sa Taliban bude správať inak, ako keď sa dostal k moci prvýkrát. Vtedy boli ženy vylúčené zo vzdelávania, bola zakázaná akákoľvek forma zábavy, kiná, televízia...

Minimálne v jednej veci sa Taliban zmenil, stačí sa pozrieť, aký veľmi aktívny je na sociálnych sieťach. Ale veľa ľudí neverí tomu, že budú iní, neveria tomu ani tí, ktorí si to veľmi želajú. Myslia si, že postupne nastolia podobný režim ako predtým. Veľmi to závisí od toho, čo chcú robiť. Ak chcú naozaj vládnuť v tej krajine, tak musia spolupracovať aj s inými a brať do úvahy ich záujmy.

Veľa sa spomína úloha Číny. V Afganistane sú veľké nerastné zdroje a Čína má peniaze, ktoré bude Taliban potrebovať. Môže Čína vyplniť priestor po Američanoch?

Tento scenár má veľký potenciál. Čína už vyjadrila ochotu s Talibanom spolupracovať. Tým, že Čína má dobré vzťahy s Pakistanom, kde má rozbehnuté veľké projekty, hodilo by sa im zapojiť do nich aj Afganistan. Prepojili by tým vetvy Hodvábnej cesty z juhu na sever. Aj oni však vyčkávajú na to, či Taliban bude schopný nastoliť bezpečnosť a poriadok. Tento scenár môže byť reálny, ale v dnešnom globálnom svete nestačia len vzťahy s Čínou. Na to, aby Taliban dokázal vládnuť, potrebuje vzťahy aj s inými hráčmi. So susednými štátmi aj so Západom.

Medzi vašimi príbuznými a známymi v Afganistane sú ľudia, ktorí sú prívržencami Talibanu a ktorých zmýšľanie by ste tak poznali z prvej ruky?

Nie, takýchto ľudí nemám vo svojom okruhu, my sme vždy boli skôr mestskí ľudia a nikdy sme neboli ani prívržencami mudžahedínov. Veľké mestá mali pod kontrolu vždy skôr strany a skupiny, ktoré propagovali vzdelávanie a pokrok. V provincii Herát, odkiaľ pochádzam, sme doteraz Taliban vôbec nemali.

Má Taliban šancu, aby sa mu podarilo uchytiť aj mimo jeho paštúnskej základne?

Áno, pretože jeho ideológia môže slúžiť ako zjednocujúci prvok a aj sa to snažia využívať. Nikdy sa neprezentujú ako hnutie jednej etnickej skupiny, ale ako ľudia jednej náboženskej ideológie. Podobne rozmýšľajúci ľudia sú v Afganistane vo všetkých etnikách, aj keď nemusia hneď držať kalašnikov a bojovať za Taliban.

Máte od príbuzných informácie, že vo vašom Heráte sa už začali diať prvé čistky?

Začali sa robiť nejaké domové prehliadky a evidencia ľudí, ale o tom, že by Taliban niekoho trestal, zatiaľ nemám informácie.

V Heráte je aj veľa Hazarov, ktorí sú šiíti, čiže by mohli byť terčom pre sunnitský Taliban.

V Heráte je síce veľa Hazarov, ale nemajú väčšinu. Okrem toho nie sú pôvodnými obyvateľmi, ale veľké skupiny sem v 90. rokoch a na začiatku milénia prišli z Iránu. Hazari však žijú prevažne v centrálnych provinciách Afganistanu.

V Európe sú teraz obavy z veľkej migračnej vlny, ktorá by mohla prísť z Afganistanu. Môže k tomu dôjsť?

Určite áno. V Afganistane je obrovská neistota. Migráciu nespôsobujú ani tak priame boje, ako obavy z budúcnosti, či budú môcť ľudia chodiť do školy, alebo či budú mať prácu. Veľa ľudí si zvyklo na určitý spôsob života, na slobodu vyjadrovania, na možnosť chodiť na výlety, ísť si sadnúť do reštaurácie. Teraz sa boja, že to všetko stratia. Jednou z najväčších hrozieb pre Afganistan je teraz aj to, že vzdelaná vrstva ľudí, ktorá sa tam za ostatných dvadsať rokov vytvorila, odíde preč.

Je ešte reálna možnosť, že sa Taliban dokáže deliť o moc aj s niekým iným, a teda bude chcieť vtiahnuť vzdelanejších ľudí z iných etník?

Od odpovede na túto otázku veľa závisí. Ak budú chcieť dlhodobejšie vládnuť, musia to urobiť. Aj preto, že veľa Afgancov považuje Taliban za formu pakistanskej invázie. A ako vieme, žiadna invázia nebude v Afganistane úspešná.

Kto by sa však mohol v najbližšom čase postaviť Talibanu, keď to teraz nikto nebol schopný urobiť?

V najbližšom čase nikto, bude to postupný proces, tak ako sa postupne vracal k moci Taliban. Keby ste v rokoch 2004 alebo 2005 išli aj do tých najodľahlejších častí Afganistanu, tak by ste tam žiadneho Talibanca nevideli. Postupne sa však znovu zorganizovali. Podobne to môže platiť aj teraz pre protitalibanské sily, lebo ich tiež nie je málo. Taliban sa síce bude snažiť ostatné sily odzbrojiť, ale to sa nedá. Snažila sa o to aj afganská vláda, ktorá sa spolu s medzinárodným spoločenstvom snažila odzbrojiť milície, ktoré kedysi bojovali proti Talibanu. To bol mimochodom tiež jeden z dôvodov dnešného rýchleho úspechu Talibancov. Tých odzbrojiť nikto nedokázal.

Vy veríte tomu, že Taliban by mohol byť iný, pragmatickejší ako v 90. rokoch?

Aj oni sa poučili z vlastných chýb. Určite si uvedomujú, že ak chcú vládnuť, potrebujú spolupracovať s ostatnými. Oni sú bojovníci, možno dokážu zabezpečiť poriadok, ale nedisponujú personálom schopným riadiť štát.

Prezident Biden ešte v júli sebavedomo vyhlasoval, že Afganistan sa podarí udržať, pretože vládne jednotky majú okolo 300-tisíc ľudí a Talibancov je len 70-tisíc. Zrejme nesedelo žiadne z týchto čísiel, vieme aspoň približne, koľko bojovníkov môže mať Taliban?

Sú to všetko len nepresné odhady. V Afganistane už päťdesiat rokov nebolo žiadne sčítanie obyvateľstva, ani tam neexistujú presné databázy. Preto bol aj v armáde priestor vytvárať mŕtve duše, na ktoré sa čerpali peniaze. Tieto čísla preto vôbec nemusia odrážať realitu. Mám známeho vojaka a asi pred mesiacom, keď začal Taliban postupovať, som sa ho pýtal, prečo nebojujú. Odpovedal, že vojakom už stačilo počuť takéto vyhlásenia Američanov, tak ušli. Čiže ťažko tu šermovať s nejakými číslami.

Vaši príbuzní v Heráte uvažujú o odchode z krajiny?

V Afganistane skoro každý uvažuje o odchode. Len to nie je jednoduché a vyžaduje si to obrovskú odhodlanosť. Aj členovia mojej rodiny teraz žijú v neistote, najmä tí, ktorí boli verejne aktívnejší.

Boja sa o život?

Báť sa o život, to sa boja, ale na to sú tam už všetci zvyknutí.

Čo si v Heráte, ktorý nebol talibanským mestom, ľudia mysleli o Američanoch?

Ustavičné vojny a konflikty majú aj jedno pozitívum. Aj tí málo vzdelaní Afganci sa stali politicky zdatnými. Musia stále sledovať, čo sa deje, pretože to má veľký vplyv na ich život. Všetci boli presvedčení o tom, že Američania neprišli nezištne pomáhať Afgancom, ale že sledujú svoje záujmy. Časť ľudí však hovorila, že to treba využiť, spojiť naše záujmy s ich záujmami a dosiahnuť nejaký prospech pre krajinu. Ďalší boli presvedčení, že sa proti tomu treba postaviť.

Vy ste boli pred časom aj predsedom Zväzu Afgancov na Slovensku. Aká je to vlastne veľká komunita?

V čase, keď som bol ja predsedom, tak nás bolo okolo sto. Prevažná časť boli, tak ako ja, bývalí študenti, ktorí tu ostali. Odvtedy sa tá štruktúra trochu zmenila. Prišla sem skupina migrantov, pre ktorých Slovensko nebolo cieľovou krajinou, ale nejako tu boli nútení zostať. Tiež to môže byť tak do sto osôb. Čiže tá komunita sa ani tak nedelí podľa etnicity, ale na základe toho, kedy tu tí ľudia prišli. Na starých a nových.

Stretávate sa medzi sebou?

Ešte dva roky dozadu fungovala tradícia, že sme raz do roka organizovali väčšie stretnutie. Na deň, kedy sa v Afganistane oslavuje nový rok. Ale v menších skupinách sa stretávame stále.

Keď sa stretávate, tak sa rozprávate po perzsky alebo po slovensky?

Po perzsky.

Aj so slovenskými Paštúnmi?

Aj. (Úsmev.) Ale keď sa stretnú dvaja Paštúni v Bratislave, bavia sa po paštsky.

Je nejaká afganská politická téma, na ktorej sa viete pohádať?

Ani nie, lebo tí ľudia, ktorí sa stretávame, máme veľmi podobné názory.

Kedy sa najbližšie dostanete do Afganistanu?

Neviem, ale za talibanského režimu asi ťažko. Niežeby som sa bál o život, ale s tou ideológiou mám problém. Nejakú oficiálnu spoluprácu si neviem predstaviť.

Vaše projekty v Afganistane sa teda skončili?

Máme jeden prebiehajúci projekt s univerzitou v Kábule, ktorý musíme nejakým spôsobom uzavrieť. Univerzity sú tam štátne, teda budú teraz patriť pod riadenie Talibanu, nevieme, čo povolia a čo nie. Cestovať tam nebudeme. Náš projektový manažér hovorí, že v pondelok sa bol pozrieť na univerzite, pred ňou stáli Talibanci, ktorí ho poslali preč, že nesmie ísť dovnútra. Tak uvidíme.
 

Foto: Andrej Lojan