Dilemy slovenského špeciála Keď mi do rúk v dave podávali batoľa, na sekundu som zamrzol

Bol jedným z tých, ktorých Slovensko vyslalo do Afganistanu, keď ho minulý rok v auguste preberal Taliban. Ako jedni z posledných koaličných vojakov mal odtiaľ dostať 24 ľudí s väzbami na Slovensko, kým ich dostanú oni. S členom elitnej jednotky sme však neriešili Afganistan – misiu, za ktorú vojaci 5. pluku aktuálne dostali ocenenie Vojenský čin roka.

Rozprávali sme o človeku, ktorý má poslanie a snaží sa ho ustáť čo najlepšie.

Jakub (meno sme zmenili, pozn. autorky) sa na misiu do Kábulu tešil, na podobné úlohy je on a ďalší predsa cvičený. „Bola to moja misia,“ hovorí muž z 5. pluku špeciálneho určenia, no jeho slová znejú trochu ako floskula. Ako čosi, čím sa človek chráni pred tým, aby si naplno uvedomil, že ho môžu hocikedy postreliť, dobodať, roztrhať výbušninou uloženou pod košeľou. 

Čomu všetkému čelí vojak, ale najmä človek v takejto situácii? Do akej miery sa na ňu možno pripraviť? Ako uvažuje, keď mu v dave do rúk podávajú batoľa, a ako sa on a vlastne všetci členovia jednotky bránia pred akútnym stresom?

Mám to stále v hlave

S Jakubom sa stretávame v Žiline vo vojenskom komplexe, kde sídli elitný 5. pluk, súčasť Síl pre špeciálne operácie ozbrojených síl.

„Ako často sa v myšlienkach vraciate k udalostiam spred roka?“ Pozriem na muža pred sebou, keď si sadáme na gauč okolo nízkeho dreveného stola. Je zjavné, že sa mu rozprávať nechce, akosi veril, že túto šnúru má už za sebou, tá akcia sa konala predsa pred rokom, tak načo ho znova oslovujú novinári?

No my tu nie sme nato, aby sme sa ho pýtali na Afganistan, ani aby sme ho heroizovali. Chceme zistiť, ako funguje rozhodovanie človeka v situácii, na ktorú sa vopred nedá pripraviť. Kde máte v hlave tri scenáre a prihodí sa štvrtý.

„Iste, mám tie udalosti stále v hlave,“ hovorí, keď sa počas nášho rozhovoru vraciame na letisko, kde sa množstvo ľudí snaží dostať von z krajiny a prežiť. A kde aj na ňom záležalo, komu sa to podarí.

Vojenský bordel

Keď lietadlo so slovenskou posádkou pristávalo v Kábule, bola okolo nich tma. Letisko je obrovské, vedie k nemu niekoľko vstupných brán. Vojenská časť letiska bola tichá a prázdna, akoby sa v okolí nič nedialo. Keď sa však vydesení ľudia zo všetkých strán snažili dostať dovnútra, vojaci NATO brány uzavreli. Obávali sa, že utečenci sa usadia na odletových dráhach a z Kábulu už neodletí nik.

„Hľadali sme veliteľstvo,“ opisuje Jakub, ako vystúpili do tmy a snažili sa zorientovať. Okolo nich boli odpadky a vraky obhorených áut, vojenský bordel, ako to volá, keď sa neďaleko nich odrazu zjavil pick-up.

„Boli to Američania. Dobehli sme za nimi a snažili sa zistiť, kde je veliteľstvo,“ opisuje, ako k nim všetci štyria naskočili a previezli sa na druhú stranu letiska – do časti pre civilov, do ktorej sa tlačil rozvášnený dav. A kde bolo treba nájsť a vyzdvihnúť 24 ľudí uvedených na zozname od slovenskej vlády.

„Mali sme výhodu, že mobilné siete stále fungovali, takže sa nám podarilo spojiť s našou miestnou spojkou.“ Šlo o jednu ženu zo zoznamu evakuovaných občanov so slovenským občianstvom, ktorá podľa inštrukcií vojakov organizovala ďalších ľudí uvedených na zozname. A s ktorou si vojaci vopred dohodli signál, aby sa v mase ľudí našli.

Spojka

Jakub vyliezol na múr a nad davom začal divoko mávať oranžovou látkou. Ľudia boli všade, tlačili sa jeden na druhého, bolo počuť krik, rev a plač, keď si všimol, že v diaľke ktosi dvíha nad hlavu fialovú šatku.

„Vedel som, že je to ona. Mával som na ňu a snažil sa jej ukázať, nech sa usiluje dostať k bráne,“ opisuje, ako sa žena s vypätím síl približovala. Bola od nich len dva-tri metre, no ďalej sa už dostať nedokázala. Jakub zoskočil z múra a vošiel do davu.

Dav bol príliš tesný, príliš agresívny. „Pretláčal som sa smerom k nej, videl som ju, jej tvár, našiel jej ruku a snažil sa ju stiahnuť k sebe. Keď to však ľudia zbadali, ťahali ju naspäť. Myslel som, že ju v tlačenici stratím, no naši chalani ma schytili, držali a spoločne sme ju ponad dav dostali až za bránu.“  

Takto Jakub spolu s ostatnými vojakmi vytiahli z ľudskej masy prvých štyroch ľudí. Zostávalo ešte dvadsať. No ten moment, na ktorý zrejme nikdy nezabudne, prišiel následne.

Vezmite aj moje dieťa

Jeden z tímu zostal strážiť ľudí na letisku, kým traja šli hľadať ďalších. Opakovane vchádzali do davu s myšlienkou, že kým nenájdu všetkých, z Kábulu neodídu.

Ak by som to dieťa vzal, čo by bolo ďalej? Zomrie to dieťa, keď ho tam nechám?Zdieľať

„Bol som v dave hľadať ďalších, ktorých naša spojka navigovala k bráne. Náhle som si uvedomil, že mi jedna žena podáva do rúk svoje dieťa – celkom malé batoľa. Mohlo mať tak dva-tri mesiace... Tlačila mi ho do náručia, zjavne chcela, aby som ho vzal. Zamrzol som... Jedna vec je niekoho ťahať z davu či vystavovať sa streľbe niekde na vysokom múre nad davom. Iná vidieť, ako vám vystresovaná matka či otec tlačí do rúk svoje niekoľkomesačné dieťa.“

„Ako ste reagovali?“

„Držal som ruky pri sebe. Ak by som to dieťa vzal, čo by bolo ďalej? Je to moment, kde sa ozve všetko, súvislosti i následky: zomrie to dieťa, keď ho tam nechám? Nie je iba vstupenkou pre rodičov, aby sa aj oni dostali na palubu lietadla? Boli to sekundy, keď mi hlavou šli tieto myšlienky. Otočil som sa, odvrátil zrak a sústredil sa na svoju misiu: musím nájsť tých, ktorí boli na zozname, a bezpečne ich dopraviť domov.“ Jakub sa posadí hlbšie do kresla.

„Samozrejme, nie je to vždy jednoduché. Videl som, ako sa tam jeden americký vojak opieral hlavou o stenu a plakal. Po tom všetkom, čo videl, sa tomu asi ani nečudujem. Ľudia sa tlačili, bol to nápor. Človeku napadne, že rozhoduje o ich osude – že časť z nich bude mať lepší život, no veľká časť v krajine zostane.“ V krajine, v ktorej mali za chrbtami Taliban.

Ak by sa to stalo, stane sa to

„Ak by Taliban odstrelil vojaka NATO, zbytočne by riskoval odvetu,“ vysvetľuje Jakub, ako bolo vtedy na letisku množstvo vojakov z rôznych kútov sveta, a dôvod, prečo sa až tak neobával vyliezť na múr nad davom a vystaviť sa nebezpečenstvu, že ho člen znepriatelenej skupiny odstrelí.

„Iste, ak by sa to stalo, stane sa to. To isté platí aj v momente, ak by mal hociktorý Talibanec v dave samovražednú vestu. Nemali by sme šancu. V takej mase ľudí to nemožno rozoznať,“ stíchne.

„Samozrejme, existujú symptómy – človek sa viac potí, správa sa viditeľne inak než ostatní. Vie, že ide zomrieť. Osobne si však myslím, že šanca, aby som ho v tom dave včas spozoroval a zastavil, je minimálna. Našťastie sa nič podobné nestalo,“ hovorí muž, keď spolu vo vojenskom priestore pijeme kávu.

Bolo to len pár dní po odchode slovenskej posádky, keď sa v blízkosti kábulského letiska odpálili bojovníci Islamského štátu.

Keď na vás doma čakajú

Až keď dokončím danú úlohu, začne svet okolo mňa znova existovať.Zdieľať

Prirodzene, hladina adrenalínu je v podobných situáciách enormná. Nabudzuje a pomáha zvládnuť úlohu, pri ktorej je nevyhnuté absolútne sa sústrediť. To sa dá vtedy, ak človek dokáže načas vypnúť svoje emócie. Najmä tie, ktoré sa viažu k jeho blízkym.

„Ešte pred odletom som volal svojej priateľke. Nepovedal som jej detaily o misii, iba toľko, že smerujeme do Afganistanu. Pýtala sa, či si robím srandu. Médiá boli v tom čase plné záberov z Kábulu a sťahujúcich sa vojsk.“

Počas medzipristátia sa jej Jakub snažil napísať správu. „V Azerbajdžane som si na chvíľu zapol mobil, o dve minúty nato mi píplo, že som prečerpal 50 eur. Láska, neláska, rýchlo som jej napísal, že sa ozvem znova, až keď prídem na Slovensko,“ povie Jakub a náhle sa usmeje. „Iste, neskôr ma za to zvozila.“

„Dá sa tej reakcii trochu rozumieť.“

„Dá. No akýkoľvek podobný kontakt s blízkymi počas misie odpútava pozornosť, ťahá to emócie tam, kde nemajú miesto, do priestoru, kde mám na rozhodnutia niekoľko sekúnd. V tom čase existuje len moja misia. Až keď dokončím danú úlohu, začne svet okolo mňa znova existovať.“ Podobne fungujú vojaci, ale i požiarnici. Preto je to poslanie.

„Áno, je to poslanie. A keď ho vykonávam, všetko ostatné ide bokom. Musí ísť, pretože pri takýchto úlohách ide obvykle aj o život.“

Elita. No najmä rodina

Celá záchranná misia sa napokon vydarila, lietadlo z kábulského letiska odletelo aj so všetkými 24 ľuďmi s väzbami na Slovensko, po ktorých prišli. Keď doleteli späť do domoviny, čakal na vojakov debriefing.

Deje sa tak po každej vojenskej operácii, kde si celá jednotka aj s veliteľmi spolu sadne a spätne hodnotia svoje pôsobenie. Je pritom jedno, či stretnutie prebieha za okrúhlym stolom v kancelárii alebo v neoficiálnej atmosfére pri pive. Primárnym cieľom je, aby sa po misii vyvodili závery – osobné i tímové –, kde sa všetko spoločne preberie a vyrozpráva. A zostane len medzi nimi.

V elitnej jednotke sú si navzájom ako rodina. Musia byť. Bez vzájomnej dôvery by fungovanie pluku nebolo možné.

„Či by som v Afganistane urobil niečo inak?“ premýšľa Jakub, keď sa pomaly zdvíhame a vychádzame von. „Dobrá otázka. Myslím si, že by som konal rovnako,“ hovorí, keď náhle zastane. „Keď ste sa ma však pýtali, ako by som na to batoľa reagoval už ako otec, na to, úprimne, nechcem ani pomyslieť.“

Jakub má okolo tridsiatky a zatiaľ nie je ženatý. Napätie z misií pravidelne roztápa v športe, najmä behu a turistike. „A v čiernom humore, ten máme všetci špeciáli veľmi radi,“ povie s úsmevom, keď sa lúčime pri bráne.

„Iste, ak by nás niekto pri tom počul, pomyslí si, že nám preskočilo. Je to však iba snaha udržať tú realitu, ktorá nás občas obklopuje, o kúsok ďalej od seba. Tak dokážeme ako vojaci fungovať efektívne – a zostať stále ľuďmi,“ dodáva.