Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
29. júl 2021

Komediálny dokument

O kráľovi Spišského Hrhova

Starosta Ledecký mal rád mediálnu pozornosť, a to využila filmárka Vladislava Sárkány. Urobila o ňom dokument, ktorý niečo naznačuje.

O kráľovi Spišského Hrhova

Večer som bola v kine na dokumente To ta monarchia o fenoméne Ledecký. Pár hodín po tom som si na jeho facebookovej stránke prečítala utrápené vyjadrenie k tomu, čo sa deje v strane Za ľudí, ku ktorej ešte stále patrí. Píše o obrovskom sklamaní a o tom, že Veronika Remišová plánuje viesť stranu autoritársky a nie demokraticky.

To bola výborná pointa k dokumentu To ta monarchia, ktorý o Ledeckom natočila filmárka Vladislava Sárkány. Teda o starostovi, ktorý úspešne viedol Spišský Hrhov od roku 1998 do začiatku roka 2020, keď sa funkcie vzdal a pustil sa do veľkej politiky po boku Andreja Kisku.

Ten dokument mal byť zrejme aj akousi jeho vizitkou pri nástupe do veľkej politiky. Aby ľudia z celého Slovenska videli ten talent, to nasadenie, tie komunikačné schopnosti, nápady, ťah na bránu.

Ledecký pri prestupe z komunálnej do vysokej politiky vzbudzoval veľké očakávania. Čakalo sa, že svoj spišský recept na prácu s Rómami použíje v celoslovenskom meradle. A zároveň ukáže, že šikovní starostovia majú svoje skúsenosti zúročiť vo veľkej politike, lebo sú to zocelení muži činu.

Ale nepredbiehajme, späť k filmu, ktorý vznikal v rokoch 2015 - 2020.

Dokument sama jeho tvorkyňa označila ako komediálny dokument. Malo to byť také uvoľnené, hravé a poučné. Áno, aj sa to začína veľmi vtipne, ako komédia podľa Formanovho strihu, keď Ledecký so svojím tímom chystajú obec na príchod komisie, ktorá v európskej súťaži vyberá Dedinu roka.

Je tam pekný humorný nadhľad, hoci hlavný hrdina ani chvíľu nepôsobí trápne či mimo hry. Má to pod kontrolou.

Vidíme Vladimíra Ledeckého v životnej forme. Je to taký hravý žoviálny človek, ktorý má aj manipulatívne či autoritárske sklony, ale vie ich prekryť svojím mužským, ba až chlapčenským šarmom. Takže to všetko funguje. Starosta presne vie, aké príbehy treba ponúknuť. A aj má čo ponúknuť, bez debaty.

Dedina pod jeho taktovkou rafinovane zabáva aj dojíma medzinárodnú porotu. Cena im ujsť nemôže.

Snímka z filmu zachytávajúca prípravu na príchod komisie zo súťaže Dedina roka.

Ledecký si filmovanie zjavne užíva a nemá problém urobiť všetko, čo od neho filmári chcú, aj uletenosť, ako obliecť sa do kostýmu kráľa a spolu so svojimi poradcami takto šaškovať pred miestnym kaštieľom. Alebo mudrovať nad včelami a úľmi a predvádzať svoje včelie kráľovstvo aj životnú filozofiu.

Je jasné, že keď filmári prišli do Spišského Hrhova, mali už pred sebou obraz dokonalého starostu, o ktorom píšu nielen slovenské médiá, ale aj New York Times. A poznali aj príbeh starostu, ktorý má recept na to, ako Rómov zamestnať a priviesť ich tak k dôstojnejšiemu životu. Presne takéto príbehy majú novinári aj filmári radi (a ony sú potrebné, aby dávali nádej, že nejaké riešenia fungujú).

Ledecký spĺňal všetky predpoklady. Má dobré výsledky, niečo dokázal, ale má aj charizmu, dostatok exhibicionizmu a dokonca aj hereckého talentu, aby presvedčivo zohral úlohu akéhosi westernového hrdinu, či skôr to je easternový hrdina?

Dokonca má ešte aj tie jamky na lícach a nedbanlivý imdiž, ako sa na klasického westernového hrdinu patrí. Namiesto indiánov tu však máme Rómov, s ktorými má hlavný hrdina súcit, ale je na nich aj prísny a má u nich rešpekt.

Stavia im domy, ale chodí im potom kontrolovať čistotu obydlia, dáva im prácu, ale chodí ich ráno budiť, aby poslali deti do školy a tie deti ešte aj zaháňa zo školskej chodby do triedy, keď sa im tam príliš nechce.

Toto všetko je pôsobivé.

No filmový štáb chodil do dediny päť rokov, a tak sa im pomaly začal skladať aj iný obraz, trochu menej mediálne pôsobivý, ale hlbší. Nie všetky motívy, ktoré sa zrazu začali objavovať, však dokázali dobre využiť. Akoby sa filmári občas zľakli, že už to nebude také komediálne.

Inzercia

Napríklad keď pred kamerou hovoria ľudia, ktorým sa nepáči, že starosta je zameraný na Rómov a oni sa potom cítia ako diskriminovaná biela väčšina. Zároveň chápu, že robí dôležitú vec. A sami si s tou otázkou nevedia dať rady. Alebo sa im nepáči, že miestna škola je naozaj veľmi inkluzívna, ale pre rodičov, ktorí chcú pre svoje deti dobré vzdelanie, už nie je zaujímavá. Lebo musí všetku svoju energiu vydať pre deti z ťažkého sociálneho prostredia.

Akoby sa filmári tejto témy zľakli a nerozvíjali ju ďalej, lebo by si s ňou nevedeli rady. Pritom ľudia, ktorí tému nastoľujú, to robia kultivovane a bez nenávisti.

Alebo sa obci podarí prilákať na pekné pozemky za dobrú cenu, ako aj na dobré meno obce, nových ľudí z mesta. Lenže prišelci už netúžia po klasickom vidieckom živote s množstvom spoločných podujatí, ktoré organizuje rozšafný starosta. Čo to s dedinou urobí?

Pozorný divák zároveň vidí ešte aj inú vec – ten okúzľujúci starosta s vysokou sociálnou inteligenciou a mimoriadnym komunikačným talentom sa v istých momentoch naozaj mení na šarmantného manipulátora. A ľudí používa na svoje promo. Niektorým to neprekáža, na iných vidno mierne otrávenie z tej večnej mediálnej pozornosti, niektorí už majú aj pocit, že je to za čiarou. Že dedina stále musí hrať v nejakej reality šou, že sa takto vlastne buduje aj kult starostu.

Aj on sám sa už do tej dedinskej bodrosti musí skôr nútiť, už je z nej aj unavený. Zdieľať

No aj Vladimír Ledecký má záblesky sebareflexie, nebojí sa jej. Aj sám už cíti, že nie je normálne ani zdravé, aby obec viedol dvadsať rokov a že v tomto smere nie je v zákone žiadne obmedzenie.

Cíti aj priznáva, že už nemá veľmi čo obci dať a že je čas odísť, lebo aj veľkej hviezdy sa raz ľudia nabažia. A navyše aj on sám sa už do tej dedinskej bodrosti musí skôr nútiť, už je aj unavený. Túto líniu však režisérka až tak nerozvíja, lebo potom by to už možno nebol až taký humorný dokument.

A končí sa to v najlepšom. Starosta síce stále dokáže vyhrať komunálne voľby, ale ohlasuje, že to chce skúsiť vo vysokej politike.

Povesť legendárneho starostu by bol zrejme hriech nevyužiť. Dostane ponuku od svojho priateľa Andreja Kisku a ide do toho. Teda na kandidátku strany Za ľudí. Po voľbách dostane post štátneho tajomníka so zodpovednosťou za regionálny rozvoj.

Skutočnú pointu však filmu dodala až realita.

Vladimír Ledecký rozhodne vo vysokej politike nezažíva také hviezdne chvíle. Naopak, skôr je to trápenie.

Nerozumel si so svojou šéfkou Remišovou v úrade. Funkcie štátneho tajomníka sa teda v apríli tohto roka vzdal a vrátil sa do parlamentu. Aktuálne vedie sociálny výbor, ale veľká politika mu zatiaľ veľmi nesvedčí. Často ho vidieť, ako stojí pri dôležitých chvíľach po boku svojej dcéry Vladimíry. Akosi rozpačito ju sleduje, keď sa ona rozhorčuje nad správaním ich spoločnej straníckej šéfky.

Akoby ten človek vo filme a v parlamente boli dve rôzne osoby.

Ledecký ako štátny tajomník Veroniky Remišovej. 9. júl 2020. FOTO TASR - Dano Veselský

Ale tieto úvahy už sú trošku mimo dokumentu, ktorý možno vidieť ešte aj v auguste v kinách.

Mimochodom, keď som sedela v bratislavskom kine, ozývali sa okolo mňa najmä hlasy so silným východniarskym prízvukom. Možno boli k filmu aj kritickí, ale Ledecký ich stále zaujíma a vzrušene o ňom debatovali.

Aj o tom, prečo dokázal presvedčiť, zaujať a uchvátiť Slovensko i svet, keď bol doma, v Hrhove. A prečo zapadol, keď sa ocitol v Bratislave.

Vec hodná úvahy.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva