Ocenený vedec Čekan Vždy som robil milión vecí a všetko som musel robiť naplno, na čo som doplatil

Prezidentka Zuzana Čaputová v nedeľu ocenila 24 osobností, medzi nimi aj biochemika Pavla Čekana za zásluhy v oblasti vývoja a výroby testov na detekciu koronavírusu SARS-CoV-2. Prečítajte si ukážku z rozhovoru s Pavlom Čekanom z knihy Zákulisie pandémie, ktorú nájdete už v predpredaji.

Kde je počiatok vášho záujmu o vedu?

Už keď som bol sedemročný chlapec, veľmi rád som čítal knihy o prírode a aj atlas sveta. Bol som vždy trošku iný, detské knižky ma nikdy nebavili. No strašne som sa zamiloval do francúzskeho seriálu Bol raz jeden život, ktorý kreslenými postavičkami opisoval fungovanie procesov v ľudskom tele. Doteraz si presne pamätám niektoré obrazy, napríklad ako bojujú biele krvinky proti všelijakým vírusom a baktériám.

Tento seriál vás posunul k biochémii?

Môj záujem vznikol najmä vďaka nemu, no k chémii som sa dostal celkom pragmaticky. Keď som bol piatak alebo šiestak na základnej škole, moji rodičia kúpili chatu na Cemjate, čo je v podstate časť Prešova, odkadiaľ pochádzam. Chatu nám predala pani Povrazníková, učiteľka chémie na našej základnej škole. Súčasťou predaja bola aj dohoda medzi ňou a mojimi rodičmi, aby sa mi venovala a pripravila ma na chemickú olympiádu. Rodičia videli, že ma bavia prírodné vedy, tak ju o to poprosili. A pani Povrazníková si ma zobrala pod svoje krídla a venovala mi veľa času. Chémii som nakoniec podľahol. Nadchla ma. Na strednej škole som mal už v podstate v rámci chémie akoby samostatný študijný plán. Chemikárky ma nerady vyvolávali, lebo som sa už vtedy venoval takmer vysokoškolskej chémii.

Nechceli ste ísť na medicínu?

Samozrejme, že som chcel študovať medicínu, ale nikdy som nechcel byť lekárom. Už v sedemnástich som si plánoval medicínsky výskum. Vtedy som si myslel, že sa k nemu môžem dostať jedine cez štúdium medicíny. Pritom som mohol študovať klinickú biochémiu na Chemicko-technologickej fakulte STU, kde by ma prijali aj bez prijímačiek vďaka výsledkom z chemických olympiád. Vôbec som to však nepostrehol a hlásil som sa na medicínu do Bratislavy a do Martina.

Ale nezobrali vás.

Áno. V Bratislave som úplne vybuchol. Doteraz si pamätám, ako som šiel s mamou nočným vlakom, bol som nervózny a unavený. V Martine som skončil asi piaty pod čiarou. Ten nápor študentov bol vtedy veľký. Chyba bola, že som absolútne nepochopil, že prijímačky sú o memorovaní odpovedí, nie o šikovnosti. Myslel som si, že to dám aj bez toho, ale nevyšlo to. Doteraz nerozumiem, prečo to tak funguje. Pretože takýmto štýlom nedostanete na školu tých najlepších. Práve naopak. Spätne mám však pocit, že som tým veľa nestratil.

Preto ste skončili v Trnave na Univerzite sv. Cyrila a Metoda?

Pôvodne som si myslel, že si dám rok pauzu a budem sa pripravovať na medicínu, ale zrazu v lete Mečiar otvoril nové vysoké školy a medzi nimi aj túto univerzitu, kde ma zobrali na chémiu bez prijímačiek. O tejto univerzite sa hovorilo, že by to mohla byť katolícka vysoká škola, čo ma na nej veľmi lákalo, keďže som bol vtedy aj súčasťou Neokatechumenátu.

Z Trnavy ste už po roku odišli. Prečo?

Štúdium mi išlo, mal som samé jednotky. Jeden z hlavných dôvodov, prečo som odišiel, bolo pričuchnutie k systému. Za prvý rok som sa totiž dostal do fakultného aj univerzitného senátu a keďže sme tam schvaľovali štatúty univerzity a riešili rôzne ekonomické veci, mal som možnosť vidieť do mnohých rozhodnutí. To, ako sa univerzita vtedy manažovala a ako sa politika miešala s akademickým svetom, bolo niečo, čo sa mi vôbec nepáčilo. UCM bola považovaná za Mečiarovu univerzitu. Do toho som dostával rôzne ponuky, aby som vstúpil do mládeže HZDS, a to boli všetko veci, ktoré ma až vyľakali a odrádzali študovať tam ďalej. Mal som len 19 rokov, chodil som k františkánom na stretká a diali sa mi veci, ktoré ma vyslovene vystrašili. Tak som si jednoducho povedal, že tu to nebude pre mňa.

Zo Slovenska vás vypudil mečiarizmus?

Áno, ale boli to skôr deväťdesiate roky ako také. Vysoká nezamestnanosť a hádam nebolo človeka, ktorý vtedy nemal v rodine niekoho bez práce. Nevyhlo sa to ani nám doma. Podmienky na život sme mali veľmi ťažké. Musel som si privyrábať popri škole. Síce som sa na jednej strane naučil poctivej práci, ale nebolo to ľahké. Keď sa mi v roku 1998 naskytla možnosť odísť do Londýna, myslel som si, že odídem iba na tri mesiace. Ale keď som tam zistil, ako ďaleko sa možno dostať poctivou prácou a aké možnosti sa mi otvárajú, prerušil som si štúdium na jeden rok. Z Londýna som sa potom presunul rovno na Island.

V Londýne ste začali najprv ako au-pair, no nestarali ste sa o deti, ale o dvoch jezuitov. Ako ste sa k tomu dostali?

Pol roka pred mojím odchodom odišla do Londýna moja vtedajšia priateľka ako au-pairka. Chcel som ísť za ňou, tak mi našla ubytovanie na Velehrade. Ako kresťansky vedené dievča sa k Velehradu dostala preto, lebo tam bývali česko-slovenské omše. Išlo o charitatívny dom našej národnej komunity, ktorý vznikol ešte v 50. rokoch minulého storočia. Dnes už, žiaľ, nefunguje.

Založil ho otec Lang a Roxana McKayová. Otec Lang bol jezuita, ktorý na založenie charitatívneho domu využil kompenzácie, ktoré dostal od Nemecka za to, že prežil časť svojho života v koncentračnom tábore v Terezíne. A Roxana bola bývalá sekretárka československého prezidenta Edvarda Beneša, s ktorou som sa tiež stretol. Tá zas predala svoj dom v Škótsku. Spolu  s otcom Langom kúpili krásny dom v dnes veľmi vychytenej štvrti Notting Hill.

Starali ste sa o otca Langa?

O neho a aj o otca Pazderku. Na Velehrade od začiatku pomáhali československým emigrantom s usadením, najmä však po Pražskej jari. Ale aj v 90. rokoch, keď začali prichádzať prvé vlny Slovákov za prácou do Londýna. A ja som patril ešte medzi tých prvých. Velehrad slúžil ako útočisko pre au-pairky, ktoré rodiny vyhodili na ulicu, ale aj ako ubytovanie pre pocestných a ako miesto pre československú komunitu.

Do Londýna ste išli s tým, že sa idete starať o jezuitov?

Nie tak celkom, no po mesiaci si ma vybrali za správcu domu. Doteraz nerozumiem, prečo si zvolili práve mňa. Mal som len devätnásť, bol som mladý chalan, nič som o svete nevedel. Počas mesiaca, čo som v Londýne bol, som len umýval riad v arabskej kebabárni Diana oproti Kensingtonskému palácu, kde princezná bývala.

A oni si ma zrazu vybrali, aby som spravoval ich dom, peniaze a staral sa prakticky o všetko. Ubytovávali sme okolo 30 ľudí, s prístelkami niekedy aj 50. Robili sme rekonštrukciu fasády domu, vynovovali interiér. V kaplnke na Velehrade bývali omše každý deň a v nedele aj v jezuitskom kostole v strede Londýna, čiže v rámci svojej práce som sa staral aj o to, každý deň som teda miništroval.

Pomáhali sme tiež ľuďom nájsť si prácu. Prekladali sme im dokumenty a neskôr pre právnikov aj príbehy slovenských Rómov. Tých na konci 90. rokov začalo chodiť veľa s tým, že utekajú zo Slovenska, lebo sú rasisticky prenasledovaní. Žiadali všelijaké azyly. Každé ráno som roznášal aj poštu. Spoznal som tak Markétu Luskáčovú, slávnu českú fotografku, s ktorou som tiež pracoval na rôznych fotografických projektoch, napríklad pre Barclays Bank. Bolo toho za jeden rok naozaj veľa.

Potom ste odišli na Island. Prečo práve tam?

To súvisí s Petrom Vošickým, ktorý na Velehrad prišiel už v roku 1968 po emigrácii z ČSSR. V mojom príbehu zohral dôležitú úlohu. Na prelome rokov 1998/99 prišiel do Londýna na vyšetrenie pre problémy so žalúdkom. Vtedy sme sa spoznali a spriatelili. Do Anglicka chodil často, ale od roku 1986 žil na Islande. Dokonca učil cudzincov prichádzajúcich na ostrov islandčinu. Hovoril mi, že je to krajina, kde môžem získať pracovné povolenie a aj študovať. A vtedy som si povedal, že nemám čo stratiť. Na Oxford sa nedostanem, lebo toľko peňazí na štúdium nemám, a ďalší rok v Londýne by som už strácal dotyk so štúdiom. Mal som nasporených pár tisíc libier, tak som to skúsil. A začala sa moja nová etapa.

Nebola islandčina problémom?

Nie, hoci jazyky mi na strednej škole veľmi nešli. Moje najhoršie známky, aké som kedy mal na vysvedčení, boli z jazykov. Z angličtiny som mal, mimochodom, trojku. Ale na Islande to nejako všetko zapadlo a rýchlo som sa naučil reč.

Dva mesiace som chodil na jazykovú školu pre cudzincov, kde ma z prvého stupňa preradili hneď do štvrtého a nemal som sa už kam ďalej posúvať. Tak som sa rozhodol, že najskôr začnem študovať na klasickej strednej priemyselnej škole a vyberiem si predmety ako matematika a chémia, ktoré som ovládal dokonale. Hovoril som si, že sa nebudem učiť predmet, ale jazyk. A išlo to. Pomohlo mi tiež, že som tam bol vtedy jediný cudzinec.

Popri tom ste však robili aj v ústave pre starých ľudí. Tiež najmä kvôli jazyku?

Bolo ľahké nájsť si tam prácu a zároveň som predpokladal, že starí ľudia budú mať trpezlivosť rozprávať sa so mnou a budem tak môcť zo seba niečo po islandsky dostať. A bolo to naozaj tak. Starí ľudia boli veľmi príjemní, mali vždy čas a bola to dokonca pre nich aj zábava, že nejaký cudzinec sa s nimi snaží komunikovať. Za prvý polrok som sa dosť veľa naučil. A druhý polrok som už nastúpil do posledného ročníka na gymnázium, kde som mal biológiu a chémiu. Potom som si povedal, že to už nejako dám.

Čítajte tiež

Predpredaj Spoznajte zákulisie boja s pandémiou s Čekanom, Kollárom a Visolajským

Lukáš Kekelák

Rozhodli sme sa vydať knihu, ktorá udalosti posledného roka, zákulisie rozhodnutí a životy troch neobyčajných ľudí zmapuje. 

Viac o tom ako v zákulisí vznikaju politické rozhodnutia, aká atmosféra vládne na krízových štáboch a čo nás rok pandémie naučil sa dočítate v našej knižnej novinke.

Nechýbala vám rodina?

Po prvom polroku prišla za mnou moja mama, neskôr sestra s manželom, tí však robili na severe Islandu v rybacej továrni, blízko mestečka Ísafjörður. Mama neskôr odišla za nimi a dokonca si tam kúpila dom. Čiže sme normálne vlastnili na Islande nehnuteľnosť, čo je neuveriteľná vec. Stala sa z nás usadená rodina. Potom sa však mama vrátila so sestrou späť do Keflavíku, čo už bolo blízko mňa, keďže som bol v podstate celých desať rokov iba v Reykjavíku v jednej štvrti Vesturbær, kde bola aj moja vysoká škola.

Rozdiel medzi životom v Prešove a na Islande bol asi celkom priepastný.

Životná úroveň je naozaj úplne niekde inde, ale zase v niečom ten Prešov vyhráva na plnej čiare. Spomienky neoklamete a to mesto svojím spôsobom milujete. Jasné, že to, čo zarobíte na Islande, je diametrálne odlišné od platov na Slovensku. Už len výplata za prácu v starobinci bola 10- až 20-násobne vyššia. Keď som prišiel na leto domov, tak som si dva mesiace fakt užíval.

Ale Reykjavík sa s Prešovom porovnávať nedá a nikdy mi nenahradil to, čo ma spája s Prešovom. Čas strávený na Islande bol však pre mňa novým životom. Je to spoločnosť, ktorá nemá v sebe silné korupčné ani násilné správanie. Je to krajina, kde sa udeje vražda raz za 15 rokov a cítite sa tam absolútne bezpečne. Ľudia sú nadšení, keď zo seba vypľujete jednu islandskú vetu, a nedajú vám pocítiť, že ste cudzincom. A sú veľmi ochotní vždy pomôcť.

Skúste povedať konkrétny zážitok.

Spomínam si, že keď prišla moja mama, musel som nám nájsť väčší byt. Aj sme ho našli, ale bol nezariadený a nemal som peniaze na nový nábytok. Tak mi môj kamarát Peter Vošický poradil napísať inzerát do miestnych novín, že som imigrant zo Slovenska, ktorý sa učí po islandsky a chce sa stať Islanďanom, a uviesť zoznam vecí, ktoré do bytu hľadám.

Za jeden deň som dostal asi 15 telefonátov, za pár tisíc korún som si objednal sťahovák a obišiel som s ním Reykjavík a okolie. Na konci dňa som mal kvalitný nábytok pre tri byty. Tak som sa podelil aj s jedným Poliakom a Rusom. V drvivej väčšine som všetko dostal zdarma. A toto sa mi stalo po šiestich mesiacoch života na Islande.

Takže Islanďania sú štedrí?

Jednoznačne áno. Pri všetkej úcte k Slovákom, viem, že samých seba považujeme za pohostinných a solidárnych, no nie som si úplne istý, či by sa tu niekomu z Moldavska alebo Donbasu stalo niečo podobné. Že by mohol takto obísť Bratislavu a dostať toľko, že by sa dokázal ešte deliť.

Nepodceňujete nás trochu?

Možno hej, dnes by to mohlo byť už iné. No dodnes sa pamätám na ten deň. Keď som videl všetok ten nábytok, tak som si hovoril, že to nie je možné, čo tu za ľudia, preboha, žijú. Predsa nemôžu byť až takí dobrí. Žasol som. Nikdy na to nezabudnem a je to ten príbeh, ktorý jasne hovorí, ako bola v tom čase nastavená islandská spoločnosť nielen k cudzincom.

Po roku pobytu ste sa prihlásili na vysokú školu.

Áno, opäť na medicínu a bolo to náročné štúdium. Skriptá v angličtine, výučba v islandčine a na to som teda jazykovo ešte nemal. Tak som si povedal, že keď nechcem byť lekár, ale vedec, skúsim radšej biochémiu. A veľmi dobre som urobil. Hneď ma preradili, dokonca mi ešte aj uznali niektoré skúšky z Trnavy. Zo štyroch skúšok som tak v prvom semestri musel robiť iba jednu. Keďže som mal veľa času, zašiel som na výskumný ústav vysokej školy. Tam som poznal jedného profesora, ktorý nás učil chémiu, mimochodom, bol to „otec“ využitia vodíka v priemysle a ekonomike, a pýtal som sa ho, či by pre mňa nemal niečo popri škole.

On mi odporučil svojho kolegu, biochemika profesora Bjarniho Ásgeirssona, ktorý hľadal asistenta. Ten ma hneď zobral a ja som už v prvom semestri popri vysokej škole pracoval ako vedecký pracovník. Prácu v starobinci som mohol dať bokom a už som v podstate žil z vedy. To mi dalo neskutočne veľa. Bakalára som končil už s vedeckým článkom z proteínovej biochémie.

Bakalársky titul s publikovaným vedeckým článkom, to nie je celkom bežná vec.

Áno, bola to veľká vec. Už vtedy som mal otvorený svet. Dostal som ponuku preskočiť dvojročný magisterský stupeň a rovno ísť na doktorandské štúdium. V tej chvíli som pochopil, že veda je to, čo mám v živote robiť. Ani som nešiel do zahraničia, hoci som mohol ísť do Švédska aj do Dánska. V poslednom polroku ma totiž začal učiť organickú chémiu profesor Snorri Sigurdsson, ktorý bol vtedy docentom aj na Washington University, a ponúkol mi doktorandské štúdium. Trochu som vymýšľal, ale v momente, keď mi povedal, že štúdium začnem v Seattli, tak som neváhal. Chcel som veľmi odísť do zahraničia a vyskúšať si aj inú študijnú atmosféru. Nastúpil som teda po bakalárovi hneď na PhD.

Vy ste ešte popri bakalárovi učili na katolíckej škole a navštevovali konzervatórium. Ono to vyzerá, akoby ste sa popri tom všetkom stále trochu nudili.

Faktom je, že som nikdy nevedel robiť len jednu vec. Stále som mal čas, tak som jeden celý rok učil na katolíckej škole fyziku a chémiu žiakov 8., 9. a 10. ročníka. Dokonca som napísal aj dve učebnice pre desiaty ročník, ktoré škola niekoľko rokov používala. A na konzervatórium som začal chodiť až v treťom ročníku na výške. Prijali ma na operný spev. No rozvážal som aj pizzu a vždy som si našiel čas ešte aj na florbal. S naším tímom sme vyhrali dokonca islandskú ligu. (Smiech.)

Nerozumiem, ako je možné toto všetko stihnúť.

Ani ja neviem. Keď sa teraz vraciam späť v čase, vôbec tomu nerozumiem. Vstával som naozaj skoro ráno a spať som chodil neskoro večer. Takto som vydržal v plnom tempe rok. Dnes by som to už nedal. Ale s doktorátom som dal učenie v škole bokom a konzervatórium som začal študovať externe.

A zoznámenie s manželkou ste si vo svojom nabitom programe naplánovali ako?

Pred nástupom na doktorandské štúdium som bol v lete 2003 doma a práve vtedy som sa veľmi zblížil s Marínou, dnes už mojou manželkou. Po dvoch mesiacoch sme sa zasnúbili. Ja som bol v tomto veľmi rýchly, ako vo všetkom. Aby som toho nemal málo, v to leto som si ešte urobil vodičák. Po návrate na Island som aj preto začal po večeroch v piatky a cez víkendy robiť v pizzerii, aby som si mohol šoférovanie precvičiť, keďže som nemal auto. Vzhľadom na to, že som bol starší ako všetci ostatní, dávali mi jazdiť veľa, lebo si mysleli, že som nejaký super šofér. Ale ako čerstvý vodič som, samozrejme, neraz autá buchol a pár „späťákov“ aj poodbíjal.

Vede ste sa naplno venovali až v Spojených štátoch?

V podstate áno. V Seattli, kam som odišiel na deväť mesiacov v januári 2004, to bola úplná paráda. Tam som naozaj začal veľa pracovať, v priemere dvanásť hodín denne aj cez víkend, a sústredil som sa už len na vedu. Vtedy som vlastne naštartoval svoju vedeckú dráhu a venoval som sa biochémii nukleových kyselín. Ale mojou úlohou v USA bolo predovšetkým naučiť sa všetky techniky, metódy, aplikácie a fungovaniu strojov v laboratóriu. Následne to spísať a preniesť celé laboratórium z Ameriky na Island. Mal som čo robiť. Pomohlo nám to však rozbehnúť niekoľko projektov a spoluprác v Amerike. Počas doktorandského štúdia som publikoval 18 vedeckých článkov, čo je obrovská vec. Otvorilo mi to dvere takmer do všetkých svetových laboratórií. Popritom som sa stihol oženiť a zakladať islandskú florbalovú ligu.

Takže od florbalu ste ešte neupustili?

Tak rýchlo nie. S islandským mužstvom sme sa dostali až na európsku kvalifikáciu do Ligy majstrov, kde sme však utrpeli obrovský debakel. No v každom zápase som strelil za náš tím jediný gól. Slovensku som tak určite hanbu nespravil. (Smiech.)

Ale vrchol vo florbale som zažil až v Amerike, kde som hral v New Yorku za Manhattan Kings. A to som hral s výbornými severskými ligovými hráčmi. Bol som aj v druhej päťke, no to som musel poriadne makať. V Toronto Cupe, čo je severoamerický pohár, ktorý sa hrá raz za rok, sme v roku 2011 vyhrali v elitnej kategórii dokonca bronz. Celé roky som trénoval pre tieto chvíle. Zažil som niečo, čo sa už nedá zopakovať. Jeden mesiac som hral aj druhú ligu za Prešov, keď som si sem odbehol z Islandu, ale do slovenskej reprezentácie by som sa určite nikdy nedostal.

Okrem vedy a športu sa vo voľnom čase venujete aj hudbe. Prešli ste si folklórom, operným spevom, hrali ste v kapele s Ivanom Táslerom a boli ste aj v latinskom kostolnom zbore.

Áno, je to tak. V ľudovke som hral odmalička, s Ivanom Táslerom som doteraz dobrý priateľ a aj v zboroch som spieval veľa, nielen v tom latinskom v Prešove, ale aj v pravoslávnych či v protestantských na Islande. Spieval som aj v Katedrále svätého Patrika na Piatej avenue v New Yorku. Mám už odspievané kadečo, dokonca aj koncert v Carnegie Hall.

Boli ste aj v semifinále islandskej Superstar či v slovenskej súťaži Zem spieva. Niekto by si už mohol povedať, že ste príliš premotivovaný.

V islandskej Superstar som skončil pred bránami semifinále, lebo sa im nepáčil štýl môjho spevu a popri konkurencii som nemal šancu. Neverili by ste, ale na Islande vie spievať hádam každý. Ale čo sa týka mňa, všetko to vychádza z môjho detstva. V Prešove sme mali dobrú ľudovú školu umenia a popritom som sa venoval ešte aj športom. Ako decko som dva roky robil cyklistiku. Teda veda, hudba aj šport vychádzajú z môjho detstva. Snažil som sa pestovať si každú jednu z týchto vecí a vyhovovalo mi to. Každá z aktivít mi slúžila na odreagovanie sa z tej ďalšej. Svojím spôsobom som takto relaxoval a stimuloval mozog.

Opýtam sa trochu nadnesene. Nikdy nebol váš vzor Matej Bel?

A viete, že áno? Zo slovenskej histórie ma veľmi zaujal. Teda práve to, že bol polyhistor.

Práve preto sa pýtam.

Vždy som si hovoril, že ani vo vede, ani v hudbe, ani v športe nebudem najlepší na svete. Ale keď to nejako dám dokopy v rámci všestrannosti, tak sa cítim spokojne.

Existuje aj niečo, čo rád nerobíte?

Sú aj také aktivity, napríklad tanec. Preto som si vzal za ženu bývalú profesionálnu tanečnicu. (Smiech.)

Vediete k tomuto všetkému aj svoje deti?

Nie, a je to obrovská hanba. Hráme síce spolu florbal, ale s hudbou nemajú nič.

Prečo?

Sám neviem. Myslím si, že sa deti k tomu určite dostanú aj samy. Možno ich do toho netlačím, lebo sám som bol do hudby v detstve dosť tlačený. A deti zas nikdy neprišli za mnou, že chcú hrať napríklad na husliach. Aj kvôli vlastnej skúsenosti im nechcem povedať, že mám s nimi takýto plán. Hoci najlepšie by bolo im prikázať, že ty budeš hrať na tom a ty na tom, a mali by sme doma kapelu. Ale tak to nefunguje. Každý si musí vybrať vlastnú cestu. Ja v nich už teraz vidím čosi pekné aj zvláštne.

Nejeden človek si však môže pomyslieť, že ste to s tými aktivitami na každú stranu už preháňali. Nie je to tak?

Vždy som robil milión vecí a všetko som musel robiť naplno, ale hlavne veľa a stále. Na čo som aj v jednom momente doplatil. V Amerike som to začal brutálne preháňať a mentálne som sa preťažil.

Viac sa dočítate v knihe Zákulisie pandémie, ktorú si môžete kúpiť v predpredaji. Okrem svojho príbehu Pavol Čekan odhaľuje aj politické zákulisie, do ktorého mal počas pandémie možnosť nahliadnuť, opisuje niekoľkohodinové stretnutia s Igorom Matovičom, zamýšľa sa nad tým, čo pandémia vo svete vedy zmení, a približuje aj duchovnú stránku svojho života. V knihe nájdete aj rozhovory s lekárom Petrom Visolajským a matematikom Richardom Kollárom.

Knihu získate v predpredaji so zľavou -20 % v našom internetovom ochode www.obchod.postoj.sk.

Knihy posielame od 9. 7. a od tohto dátumu ich nájdete aj v každom dobrom kníhkupectve.

Foto – Andrej Lojan