Vegánska mantra Naozaj nám kravy ničia planétu?

Existuje jedno pomerne rozšírené tvrdenie, že produkcia mäsa a s tým spojený chov hospodárskych zvierat (vrátane produkcie mlieka či vajec) je jedným z najväčších producentov skleníkových plynov – CO2 a metánu.

Je dokonca natoľko rozšírené, že keď zaznie, berie sa ako všeobecne platný fakt, ako že ráno vychádza slnko. Niečo, o čom sa nepolemizuje.

Používa ho mládež vystrašená správami o klíme, pózerskí vegáni aj politickí ľavicoví extrémisti zneužívajúci meniace sa prírodné podmienky na čoraz väčší štátny dirigizmus nielen v ekonomike, ale aj v osobnom priestore človeka.

Už pred niekoľkými rokmi zaznieval seriózne sa tváriaci návrh na to, aby produkty z mäsa či mlieka boli zaťažené novým druhom akejsi spotrebnej dane – napríklad hovädzie mäso bolo označené za najhorší z existujúcich produktov a malo byť zdanené 40 percentami.

Kravy a býky sú totiž známe tým, že sú to živé tvory, ktoré sa kŕmia rastlinami a pri svojom zložitejšom tráviacom ústrojenstve vypúšťajú zo svojich útrob aj metán viac ako iné hospodárske zvieratá, napríklad ošípané či hydina. Navyše, potrava, ktorou ich kŕmime, sa musí vypestovať na poliach, kde zaberajú miesto potrave, ktorá by slúžila pre ľudí.

Z najnovších trendov spomeňme napríklad návrh na povinné označovanie potravín akousi klimanálepkou, ktorá by označovala, koľko CO2 bolo vyprodukovaných na výrobu kilogramu danej potraviny.

Tvrdenie o škodlivosti živočíšnej výroby pre životné prostredie sa teda stalo novým frontom boja proti globálnym prírodným procesom (či už prirodzeným, alebo s prispením ľudskej činnosti).

Diskusia

Hoci alarmistické správy upozorňujú, že živočíšna výroba je v Európe zodpovedná za viac emisií ako doprava, samotná Európska komisia zverejnila vlani správu, že celé poľnohospodárstvo má na konte 10 percent európskych emisií (z toho hospodárske zvieratá 6 percent). Priemysel 38 a doprava 21 percent.

Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) zas uvádza, že dlhodobo klesá podiel emisií CO2 a metánu z poľnohospodárstva v celosvetovom meradle. Aj inak alarmisticky nastavené organizácie teda dokladajú, že podiel poľnohospodárstva a živočíšnej výroby na produkcii skleníkových plynov klesá.

Ale nemá zmysel behať po celom svete. Pozrime sa na Európu, ktorej politické rozhodnutia nás ovplyvňujú a ktorej politické rozhodnutia by sme mali spätne ovplyvňovať my (minimálne z pozície Slovenskej republiky). Ak FAO uvádza, že živočíšna výroba sa na produkcii skleníkových plynov podieľa celosvetovo 14,5 percentami, v Európe je toto číslo na polovičnej úrovni (7,2 percenta).

Ďalšou obľúbenou tézou vegánskej ideológie je, že pestovanie krmív pre hospodárske zvieratá zaberá veľkú časť poľnohospodárskej pôdy. Viaceré zdroje uvádzajú rozlohu od 40 do 50 percent.

Na globálnej úrovni ide asi o 2,5 miliardy hektárov. Avšak až takmer 2 miliardy hektárov tvoria trávnaté plochy, resp. pasienky. Veľkú časť krmiva pre hospodárske zvieratá (zhruba 19 percent) tvoria zvyšky rastlín, ktoré ľudia nekonzumujú, napríklad stonky, slama, zvyšky z cukrovej trstiny, vedľajšie zvyšky z potravinárskeho priemyslu a podobne. Takmer polovicu – 46 percent – tvorí tráva a lístie.

Hoci teda primárna produkcia smeruje k ľuďom, časť, ktorá by inak skončila v odpade, slúži na výživu hospodárskych zvierat. Ak sa teda preráta objem poľnohospodárskych výnosov použitých na potraviny pre ľudí a krmivo pre zvieratá, dá sa prepočtom dospieť k úrovni 40 percent ornej pôdy využívanej na pestovanie krmiva. Nejde však o výmer pôdy výlučne využívaný na produkciu krmiva.

Ak by sme súčasnú rozlohu obhospodarovanej pôdy využívali čisto na vegánsku stravu pre ľudí (teda nikto by už nejedol mäso a nebolo by treba pestovať krmivo pre zvieratá), výživová hodnota čisto rastlinnej stravy by nakŕmila menej ľudí ako súčasná kombinovaná rastlinno-živočíšna potrava.

Hoci sa teda na produkciu mäsa využíva napríklad aj časť dopestovaného obilia, mäso je koncentrovanejší zdroj energie. Nehovoriac o tom, že na pokrytie súčasnej kalorickej spotreby by bolo treba vyprodukovať omnoho viac rastlinnej stravy a to by znamenalo potrebu rozširovať plochu obhospodarovanej pôdy, väčší nárok na spotrebu vody na zavlažovanie a aj väčšie transportné kapacity. Toto všetko dohromady by spôsobilo väčšie environmentálne škody, ako sú aktuálne tie, ktoré pochádzajú z chovu hospodárskych zvierat.

A ak sme spomenuli vodu, ide o ďalšiu z obľúbených výčitiek voči „mäsožravcom“. Na jeden kilogram hovädzieho mäsa sa vraj spotrebuje až 15-tisíc litrov vody.

To však platí len v prípade, ak rátate naozaj všetku vodu. Teda aj tú, ktorá je obsiahnutá v krmive a dostala sa doň úplne prirodzene – dažďom. Táto tzv. zelená voda tvorí až 90 percent tzv. vodnej stopy. Ak by sme rátali len pitnú a technickú vodu, dospejeme k číslu 550 litrov na kilogram hovädzieho mäsa.

Neraz sa pri presadzovaní vegánskej agendy hovorí aj o tom, že čisto rastlinná strava je pre človeka zdravšia ako tá mäsitá. Ani toto tvrdenie však neplatí vo všeobecnosti. Iste, ak sa niekto kŕmi len údeným, asi svojmu zdraviu príliš nepomáha. No ani pestovanie rastlín nie je bezchybné. Tlak na vyššie výnosy a produkciu vedie k väčšiemu využívaniu umelých hnojív, chémie na likvidáciu škodcov a urýchlenej genetickej modifikácii, ktorá preskakuje osvedčené modely dlhodobého šľachtenia. To sú takisto riziká, ktoré môžu negatívne vplývať na zdravie.

Riešenia

Chov hospodárskych zvierat nie je bez problémov a tieto treba otvorene pomenovať. Podmienky v mnohých veľkochovoch nie sú práve ukážkou starostlivého prístupu, čo v neposlednom rade znižuje aj kvalitu samotného mäsa získaného z trvalo vystresovaných zvierat.

Práve zlepšovanie podmienok a efektívnejšia produkcia však vedie aj k znižovaniu produkcie skleníkových plynov či k šetreniu vody potrebnej na odchovanie zvierat. Existuje množstvo riešení, ktoré dokážu zefektívniť živočíšnu výrobu bez toho, aby to malo vplyv na množstvo produkcie či cenovú dostupnosť produktov z mäsa a mlieka.

Európa dlhodobo znižuje svoj podiel emisií zo živočíšnej výroby, najmä technologickými inováciami. Dôraz sa kladie na odolnejšie plemená, ktoré menej podliehajú chorobám (čo znižuje aj potrebu veterinárnych antibiotík), pribudli technológie na úpravu močoviny a jej využitie ako hnojiva bez úniku dusičnanov.

A napríklad skoršie jatočné zabitie zvieraťa o jeden mesiac ušetrí 270 kiloton skleníkových plynov bez zníženia jatočnej hmotnosti. Zároveň s tlakom na to, aby zvieratá neboli chované v uzavretých halách stojac doslova celý život pri kŕmnych válovoch, ale mali k dispozícii voľný výbeh, stúpa zároveň tlak na to, že rovnaké množstvo zvierat potrebuje väčšiu rozlohu zabranej pôdy.

Hnoj, ktorý vzniká pri chove, môže byť následne využívaný jednak ako zdroj energie aj ako účinné „bio“ hnojivo. Hoci sa to deje už tisícročia, moderné postupy tieto možnosti práve objavujú.

Znižovanie záťaže na životnom prostredí vedie aj cez samotnú spotrebu dopestovaných a dochovaných potravín. 40 až 50 percent ovocia a zeleniny sa podľa FAO vyhodí už pri zdroji, teda na mieste pestovania a pri primárnom spracovaní. Takýto odpad zo živočíšnej výroby tvorí 20 percent z produkcie. Vo vyspelom svete 40 percent potravín vyhodia obchodníci (lebo ich nepredali) a spotrebitelia (lebo ich nezjedli). Odhad hovorí o tom, že potravinový odpad je zodpovedný za 8 percent všetkých emisií.

A aj zdravotné problémy súvisiace s trávením najčastejšie nevznikajú z toho, že by človek jedol mäso, ale preto, že je jeho strava nevyvážená, často jednostranná. Podliehajúca módnym diétnym trendom či vylučujúca aktuálne „zlé“ potraviny. Raz sú to vajcia, potom tuk, potom múka, potom cukor, inokedy mlieko, čokoľvek. O takomto nezdravom prístupe k jedlu hovoril nedávno v rozhovore pre Postoj výživový špecialista Dušan Plichta.

S mierou a bez ideológie

Pri jedle, rovnako ako pri všetkom, je teda najlepšie zostať pri zdravom rozume. Platí totiž staré klišé, že nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili.

Človek je jednoducho všežravec. Aj rôzne prostredia, ktorým sa prispôsobil, vyžadujú a ponúkajú rôzne typy stravy. Ťažko môžete napríklad eskimákov presviedčať na vegánstvo, keď to, čo majú vo svojom prostredí prirodzene k dispozícii, je mäso a akúkoľvek zeleninu či obilie by si dokázali dopestovať len s vysokými nákladmi.

Naše prostredie zas počas roka ponúka rozličné klimatické podmienky. Prirodzene dopestovaná čerstvá zelenina či ovocie je k dispozícii obmedzené obdobie, na pokrytie celoročnej spotreby potrebujeme konzervované produkty, na jeseň či v zime zas potraviny s vyšším obsahom tuku a koncentrovanejšej energie, ktorú nám dodáva mäso či iné živočíšne produkty.

Bojovať v mene ideológie za to, aby ľudia prestali jesť mäso, lebo je to morálne zlé, je pomýlené. Takíto pózerskí vegáni totiž bojujú za to, aby boli zlikvidované miliónové stáda dobytka a aby sa k nim čerstvá zelenina vozila z druhého konca planéty, kde je práve sezóna, alebo pestovala v trvale vyhrievanom skleníku.

Vegánsky ošiaľ zašiel už tak ďaleko, že táto skupina pomenúva svoje lahôdky podľa skutočných jedál – napríklad najnovšie tzv. vegánska slanina.

Nejdeme sa púšťať do samoúčelnej kritiky vegánov vo všeobecnosti. Mnohí k svojim stravovacím návykom dospeli po zdravotných problémoch a tie by nemali byť predmetom posudzovania. Kritiku si však určite zaslúži vegánska ideológia, ktorá tentoraz z konzumácie mäsa robí nepriateľa číslo jeden celosvetového mierumilovného raja, ktorý by chceli vybudovať. Ako v jehovistickej príručke, kde ktoviezčoho nasýtený usmievavý lev objíma pokojne sa pasúce kozľa.

Ak sú však vegánski ideológovia presvedčení, že práve mäso je tým zásadným zlom, ponúka sa konečné riešenie tohto problému. Zabite všetkých bylinožravcov a zabite aj všetkých mäsožravcov a všežravcov. Zabite aj všetkých ľudí, lebo všetci pri trávení nejaký ten metán vyprodukujeme.

Na záver trochu menej vážne. Viete, že dýchaním vyprodukujeme zhruba 300 kilogramov CO2 za rok? Vynásobte si to počtom obyvateľov planéty a dostanete číslo, z ktorého sa Gréta tak vyplaší, že razom prestane dýchať alebo aspoň začne viesť kampaň za obmedzenie dýchania. No a keď sa revolúcia vyrovná s tými, ktorí jedia mäso, ďalší nepriateľ je naporúdzi. A to už je len krôčik k distopickému zdaneniu dýchania.