História Pred sto rokmi vznikla v Československu komunistická strana. Z vôle Lenina

Založenie komunistickej strany nebol zvyčajný akt ako pri iných politických subjektoch. Pritom tých bolo po vzniku Československa neúrekom. V prvých parlamentných voľbách v roku 1920 súťažili o priazeň viac ako dve desiatky strán. Takže ak sa mala pridať ďalšia, nebola by to žiadna významná udalosť.

Napriek tomu bola. Z viacerých dôvodov. Komunistická strana vznikla vyštiepením zo sociálnodemokratickej strany – najsilnejšieho politického subjektu, ktorý mal po voľbách vo vláde najvýraznejšie zastúpenie a v rukách moc.

Ešte významnejšou skutočnosťou bolo, že v Československu vznikla inštitúcia, ktorá nekonala už len z vlastného popudu, ale počúvala inštrukcie zo zahraničnej centrály. A tá ju dokonca ani neevidovala ako samostatnú stranu, ale len akúsi vnútornú sekciu.

Československá komunistická strana sa prihlásila k doktríne centrály, ktorá sa mala uplatniť vo všetkých štátoch, kde takéto sekcie vznikli – vyvolať proletársku revolúciu, odstaviť všetky ostatné strany a nastoliť diktatúru.

Tou centrálou bola Komunistická internacionála, krátene nazývaná Kominterna, a jej sídlo sa nachádzalo v ruskej Moskve, prvom štáte, kde sa podarilo zvíťaziť boľševikom, ktorí sa medzitým premenovali na komunistov.

Keď to nejde vojnou, použije sa stranícka sieť

Keď v závere prvej svetovej vojny vyvolali ruskí boľševici s pomocou nemeckého cisára v Rusku revolúciu, v zmysle teoretických poučiek i rozpracovanej stratégie ju hodlali rozšíriť smerom na západ do Európy a potom do celého sveta.

Vlastne to bolo trochu naopak alebo s predstihom. Veci sa mali dať na pravú mieru. Vladimír Lenin si uvedomoval, že revolúcia musí najskôr rozvrátiť kapitalistický systém v najvyspelejšej časti kontinentu, v Nemecku. Rusko malo byť len akousi prípravou. Podľa toho konal.

Preto Lenin ešte v závere svetovej vojny a tesne po jej skončení podporoval lokálne revolúcie v rozpadajúcom sa Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. V roku 1919 sa nádejne vyvíjali boľševické pokusy v Maďarsku a na Slovensku, kde načas vznikli sovietske republiky. Podobné pokusy boli v Nemecku, hlavne v jeho bavorskej časti. Ale ostalo len pri pokusoch.

Keď to nešlo týmto spôsobom, Lenin stavil priamo na vojnu. Reagujúc na východnú rozpínavosť obnoveného Poľska prešiel do protiútoku a v roku 1920 obliehal Varšavu. Poliaci sa však ubránili, ich robotníci sa nevzbúrili proti vlastnej vláde, ako sa nádejal Lenin. Súpera odrazili a nepripustili, aby sa boľševické vojsko dostalo do cieľovej zastávky, do Nemecka. Lenin sa v plánoch dokonca videl až v Londýne.

Boľševici v Rusku za cenu všeobecného utrpenia odrazili útoky zahraničných armád vrátane československej, ustáli občiansku vojnu a dobrovoľne-nasilu zmenili taktiku.

Ešte počas pokusov o vytvorenie stabilných sovietskych republík v bývalom Rakúsko-Uhorsku založili v roku 1919 Kominternu, prísne riadenú inštitúciu so zahraničnými oddeleniami, ktorá mala podchytiť strany v jednotlivých štátoch. Pevnú stratégiu prijali o rok neskôr.

Na druhom kongrese Kominterny v lete 1920, keď do Moskvy prišli revolucionári z Európy i zámoria, prijala Kominterna prísnych 21 podmienok, ktoré mali plniť jej členovia. Hlavným princípom bolo centralizovanie riadenia z Moskvy, kde sa vytvoril akýsi štáb svetovej revolúcie. Lenin zdôrazňoval nevyhnutnosť čistoty každej komunistickej strany.

Komunistické strany mali byť organizované podľa vojenského vzoru a mali sa v nich vykonávať čistky, aby sa zbavovali vnútorných nepriateľov. Členské strany už neboli samostatné, ale boli iba sekciami Kominterny a boli povinné bezvýhradne počúvať najvyššie centrum v Moskve.

V to leto to vyzeralo nádejne, v čase prijatia 21 podmienok sa boľševické vojská blížili k Varšave. Z víťazstva napokon nebolo nič a Leninovi ostala už len nevojenská cesta používajúca vojenskú poslušnosť – rozhlodať kapitalistické systémy v európskych štátoch cez ovládané miestne komunistické strany.

Lenin si dobre uvedomoval, že v Československu bola významná a početná sociálnodemokratická strana so skúsenosťami ešte z monarchie. Jeho pozornosť priťahovala o to viac, že so sociálnymi demokratmi v susednom Nemecku, ktoré ho zaujímalo najviac, nenašiel spoločnú reč. Ako určitá náhrada s cezhraničným vplyvom sa ukazovala sociálna demokracia pôsobiaca v silnej nemeckej menšine v Československu.

Lenin chcel v Československu komunistickú stranu

V čase konania letného kongresu Kominterny v roku 1920 malo Československo už potvrdené hranice, lebo mesiac predtým podpísali víťazi vojny v Paríži Trianonskú mierovú zmluvu. Vytvorilo prvú vlastnú ústavu a koaličnú vládu, kde mali rozhodujúce slovo sociálni demokrati na čele s predsedom vlády Vlastimilom Tusarom.

Sociálni demokrati mli pevnú vládnu pozíciu a vyzeralo to pre nich nádejne. Ministrom pre správu Slovenska bol vtedy slovenský sociálny demokrat Ivan Dérer. No zároveň sa očakávalo nové pnutie, ktoré tlelo už počas medzinárodných rokovaní o hraniciach Československa.

Niečo sa dalo tušiť v jarných mesiacoch v roku 1920. Ako píšu autori prorežimovej literatúry spred roka 1989, politický život vtedy ovplyvnil postup Červenej armády do Poľska, „dodávajúc povzbudenie marxistickej ľavici“. To je do určitej miery pravda, hlavne ak si uvedomíme, že konanie proboľševických železničiarov vtedy vyvolalo vážnu krízu medzi Prahou a Varšavou.

Československí ľavicoví železničiari v júni 1920 štrajkovali a postavili sa proti presunu zbraní z Francúzska na pomoc Poľsku. V tom čase bola podľa vtedajšieho slovenského politika Milana Hodžu situácia vážna, lebo na pražskú vládu útočili miestni budúci komunisti, ktorí mali pokyny priamo z Moskvy.

Kým po skončení prvej svetovej vojny vysielali do európskych štátov vyškolených agitátorov, ako bol Béla Kun, ktorý sa uchytil v čase vytvorenia maďarskej a slovenskej republiky rád, teraz si pozývali nádejných politikov na poučenie priamo do Moskvy.

Na jar 1920 bol na pobyte v sovietskom Rusku predstaviteľ českých marxistických sociálnych demokratov Bohumír Šmeral. Stretol sa priamo s Leninom a vysvetľoval mu, že víta revolúciu v Rusku, ale v Československu nemožno postupovať rovnakým spôsobom. Lenin však ďalej tlačil na vytvorenie boľševickej strany v Československu a ďalších štátoch, na čo Kominterna prijala vzápätí manuál.

Predohra na Slovensku, bodka v Česku, centrála v Moskve

Ľavicoví marxisti, neskorší komunisti, boli na Slovensku slabší ako v Čechách a na Morave, ale mali za sebou skúsenosť z republík rád z roku 1919, ale aj z aktivít socialistov-amerikánov z rozvinutého Zámoria. To im dodalo v Československu predstih.

V januári 1921 zvolal do Ľubochne zjazd Marek Čulen – komunista, ktorý predtým prišiel zo Spojených štátov. Živý ohlas vyvolal príhovor Júliusa Verčíka, ktorý práve dorazil domov v revolučnej nálade z Ruska, kde sa stretol priamo s predsedom Kominterny Zinovievom. Delegáti založili Komunistickú stranu na Slovensku a prijali 21 podmienok na vstup Kominterny.

Vyštiepenie českých komunistov zo sociálnej demokracie nasledovalo až po ľubochnianskej predohre. Predchádzal mu tvrdý boj vnútri tejto strany. Ľavicoví členovia na čele so Šmeralom neváhali vyvolať celoštátne nepokoje vrátane štrajkov. Vnútorné spory preniesli na celú spoločnosť.

Kominterna zohrávala v tomto procese významnú úlohu. Kroky marxistickej ľavice usmerňovali takí ľudia ako spomínaný Kun či ďalší po maďarsky hovoriaci boľševik Mátyás Rákosi. Do miestnych ľavicových sociálnych demokratov pumpovali peniaze, aby presvedčili aj miestnu základňu. Ako píše historik Juraj Benko, na aprílovej tajnej schôdze predstaviteľov československých ľavičiarov s Leninovým sprostredkovateľom Kunom v Drážďanoch sa už len vyjasňovali podrobnosti ako dátum zjazdu, zloženie výkonného výboru novej strany, obsadenie redakcií hlavných tlačových orgánov.

Prvomájová demonštrácia v Prahe v roku 1921. Zdroj Wikimedia.org

Prvý zjazd Komunistickej strany Československa sa konal v máji 1921 po úplnom rozkole v sociálnej demokracii. Rovnako ako v Ľubochni i v Prahe prijali 21 podmienok Kominterny.

Slovenskí komunisti sa k novej československej strane pridali, no bokom ostali ostatní. V tom istom čase sa etabluje Židovská komunistická strana v Československu. Po nátlaku z Moskvy sa napokon Židovská strana a všetky národnostné frakcie v novembri 1921 zlúčili do jedinej strany – Komunistickej strany Československa. Tým sa naplnila podmienka Kominterny, že v jednom štáte môže byť len jedna národná sekcia.

Tak sa Komunistická strana Československa stala sekciou Kominterny a poddala sa verdiktom z Moskvy. Najskôr zdráhavo, potom už bez pripomienok.

Francúzsky historik François historik Furet nazval Kominternu s jej 21 podmienkami „inštitucionálnym rozšírením Októbrovej revolúcie v Európe a vo svete“. Pravovernosť sa podľa neho udržiavala za cenu toho, že z odchýlok sa robilo kacírstvo. Komunistický svet sa začal podobať na obrovskú sektu s miliónmi členov.

Komunisti v Československu a v ďalších štátoch bedlivo sledovali líniu nastavenú v Moskve. Bola plná zvratov. Kto nebol ochotný počúvať, musel v lepšom prípade odísť, v horšom, ak sa ocitol na sovietskom území, mohol až prísť o život. Disciplína vynucovaná strachom sa sovietskym komunistom pod vedením Josifa Stalina oplatila. Po druhej svetovej vojne v štátoch v sovietskej sfére vplyvu miestni komunisti poslušne odstránili protivníkov a dokonali dielo proletárskej revolúcie. U nás pod vedením Komunistickej strany Československa.