Renáta Názlerová Tučibomba mi vždy povedali len raz, druhýkrát si nikto netrúfol

Je známou vďaka televíznej postave advokátky a prokurátorky z relácie Súdna sieň na TV JOJ. Renáta Názlerová, ktorá pôsobila aj ako moderátorka a spisovateľka, sa však rozhodla opustiť svet šoubiznisu a minulý rok sa stala riaditeľkou Domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov v Pezinku.

„Je zvláštne, že v dobe, keď sa posilňujú práva už pomaly aj transrodovým ľuďom, odsudzovať moletku pre jej postavu, vylúčiť ju z nejakej akcie alebo ju verejne ponižovať nie je pre niekoho cez čiaru,“ hovorí pre Postoj Renáta Názlerová. 

V posledných týždňoch boli medializované situácie, keď boli ženy zosmiešňované pre svoju váhu. Spomeňme komičku Simonu Salátovú, ktorú po relácii Silná zostava komentovali slovenské celebrity, alebo módnu prehliadku Bratislavských módnych dní, kde z videozáznamu vystrihli modelky kyprejších tvarov. Vy ste pravidelnou kritičkou takýchto prejavov. Prečo sa to deje?

Prvou rovinou je, že ľudia, ktorí majú nízke sebahodnotenie, majú potrebu si svoju dôležitosť umelo navyšovať tým, že ponížia niekoho druhého. Ak latentne vnímajú, že ten druhý ich v niečom prevyšuje, tak namiesto toho, aby sa snažili dotiahnuť na jeho úroveň, snažia sa ju umelo znížiť, aby sa on dostal na tú ich, aby si nemuseli oni pripadať ako menejcenní.

Druhou rovinou je, že ľudia druhým naozaj neprajú úspech. Keď zrazu vidia niekoho, kto nie je ani najmladší, nie je štíhly a pritom je vo verejnom priestore, nevedia to prežuť. Ja sa prezentujem tým, že som šťastne vydatá, mám dieťa, prácu, ktorú mám rada. Dnes je však trend mladých úspešných žien, že menia partnerov, odkladajú deti do vyššieho veku, každý deň sú vo fitku, nenajedia sa, ako je rok dlhý, a nie som si istá, či sú šťastné. Tieto dámy nevedia pochopiť, ako napríklad ja s takým normálnym životom a svojím výzorom môžem mať úspech.  

Čo vám prekážalo konkrétne v prípade tej módnej prehliadky? 

Účasť tých modeliek na prehliadke bola úplne v poriadku, tak majú podľa mňa vyzerať reálne ženy a je dobré, že sa menia štandardy oproti tomu, čo sa tu desaťročia podsúvalo ako norma. Súviselo to zrejme s osobou, ktorá rozhodla o tom, že ich z videa vystrihnú.

Ľudia ešte stále opovrhujú inými, ak nespĺňajú isté sociálne alebo estetické štandardy. Je zvláštne, že v dobe, keď sa posilňujú práva už pomaly aj transrodovým ľuďom, odsudzovať moletku pre jej postavu, vylúčiť ju z nejakej akcie alebo ju verejne ponižovať nie je pre niekoho cez čiaru. To kam sme sa dostali?  

Ale neriešite to preto, že sa vás táto téma bytostne dotýka?

Nie, so svojou postavou som už dávno vyrovnaná, riešim to kvôli ostatným ženám, ktoré mi píšu. Keď si pozriete moje posledné príspevky na facebooku, majú tisícky lajkov a stovky komentárov. Ženy mi píšu, že sa im to deje bežne. Sú ustráchané, už aj tak majú svoje sebavedomie podlomené a ešte niekto im takto nakladá. Niekedy sú ľudia len netaktní a neodhadnú mieru, ale ja sa stretávam skôr s reakciami, že si až vychutnávajú možnosť vás označiť za tučnú a lenivú.  

Povedzme si však úprimne, že ľudí s nadváhou vo verejnom priestore až tak veľa nie je.

To je tak u nás. Všade vo svete je normálne práve z dôvodu, aby televízia nebola povrchná a reprezentovala širokú vzorku ľudí, že sú tam mladí ako starí, chudí ako silní, a jediné kritérium, ktoré by podľa môjho názoru malo v televízii zohrávať rolu, je moderátorská dispozícia. To znamená intelektuálna a rečová výbava. Dnes za krásnu urobíte hocikoho, to je otázka maskérky a dobrého oblečenia. Stavať to na tom, že musí mať 60 centimetrov v páse, je úplne nepodstatné. 

Keď má muž kilá navyše alebo pivné brucho, mávne sa nad tým rukou a ešte sa to pripisuje jeho mužnosti a sile, zatiaľ čo ak priberie žena, berie sa to ako zlyhanie jej ženskosti. Nie je problém aj v nás ženách, že si to príliš pripúšťame a svoju hodnotu odvodzujeme často najprv od svojho výzoru? 

Je to aj tým, ako vedieme deti od malička. Mnohé maminy mi písali, že je hrozné, ako ich dcéry už v skorom detstve riešia, či majú veľké bruško, že odmietajú ísť na telocvik, do školy v prírode, lebo sa tam budú musieť prezliekať… Keď ten Rytmus tak nenávistne zhodnotil Simonu Salátovú za výzor, tak sa pýtam, ako sa bude raz cítiť jeho manželka, ak by sa raz z hocijakých príčin dostala do hormonálnej nerovnováhy a pribrala.

Má tomu rozumieť tak, že v momente, keď priberie viac ako desať kíl, rozvedie sa s ňou a nájde si inú? Ľudia, ktorí sa stali mienkotvornými, nie sú si vedomí zodpovednosti za to, ako ovplyvňujú časť verejnosti vo vzťahu k nejakej téme. Asi je chybou, že známymi sa stávajú aj ľudia, ktorí na to osobnostne ešte nedozreli. 

Často nepoznáme dôvody, prečo niekto výrazne pribral. Môže za tým byť choroba, metabolická porucha, nejaká trauma alebo ťažké obdobie, ktorým si daný človek prešiel. Na čo by sme si mali dať pozor v komunikácii, aby sme sa druhého nedotkli?

Komunikácia medzi dospelými jedincami by mala prebiehať tak, aby druhého nezraňovala. Pokiaľ ja vidím, že pre niekoho je váha citlivá téma, a ja to využijem na presadenie svojich cieľov alebo úmyselne zneužijem na to, aby som mu vedome ublížila, je to podlosť, zlomyseľnosť a taký človek je pre mňa hlupák.

Ľudia si musia byť vedomí toho, čím môžu druhému človeku ublížiť. O to väčšia škoda, ak sa takto správa človek s vplyvom. 

Mnohí ľudia sa však skrývajú v anonymných diskusiách, kde majú pocit, že si to môžu dovoliť. Takéto poznámky pod vašimi statusmi vás nezraňujú? 

Čítam všetky diskusie pod svojimi príspevkami, ale nereagujem, lebo to by som nerobila nič iné. V anonymite sa realizujú aj všelijaké patologické osobnosti, narcisi, psychopati, ktorí si potrebujú niečo dokazovať. Ja som sa obrnila a je mi to úprimne úplne jedno, čo o mne píšu. Vytočiť ma dokáže, len keď útočia na moju rodinu. Môj manžel je zdravotne ťažko postihnutý a jeho chorobu na ňom vidno. Samozrejme, ľudia sa mu posmievajú, napríklad aj v obchode.

Keď sa už môj vtedy desaťročný syn obul do ľudí na ulici s otázkou, „prečo sa smejete na mojom otcovi, viete o tom, že on je vážne chorý?“, tak to už prekročilo hranicu. Je jedno, či je to hmotnosť, výška alebo zdravotný hendikep, nič z toho nie je dôvod na výsmech. A okrem toho, i ja sa môžem rovnako pýtať, či sú modelky zdravé. Chceme hovoriť o tom, akú životosprávu majú? Alebo budeme hovoriť o tom, že to nie je tak dávno, čo dve dievčatá zomreli na prehliadkovom móle od hladu? 

Čo je to kritérium zdravia? 

Samozrejme, je iné, keď je človek sebakritický a vo svedomí cíti, že ešte neurobil všetko pre svoje zdravie. Alebo keď mu najbližší priatelia alebo rodina povedia, že vieš čo, nepôsobíš zdravo, možno by bolo fajn, aby si sa s tým pokúsila niečo urobiť. To je úplne iné, keď v tom vnímate úprimný záujem o svoju osobu alebo keď iného o radu požiadate a on vám ju dá.

Mnohé ženy s nadváhou sú posudzované ako lenivé. Stretli ste sa s tým? 

Jasné, ale to je blbosť. Keby napríklad niekto pracoval tak ako ja, pochopil by to. A ak bude na základe môjho výzoru tvrdiť, že som lenivá, je somár. Ja tiež nepotrebujem všade roztrubovať, že mám amputovanú štítnu žľazu. Kto ma chce vidieť ako tučnú a lenivú, ten ma tak bude vidieť. Kto ma chce vidieť ako krásnu a ako dobrého človeka, bude ma tak vidieť. Chcem sa však zastať žien, ktoré sa nevedia obrániť, ktoré nevedia, že majú právo žiadať slušné zaobchádzanie, rešpekt a úctu. 

Vy ste mali od detstva problémy s váhou?

Som veľká žena, so širokou kostrou, s enormným svalovým aparátom a, samozrejme, mám aj nadváhu. Celý život som športovala, robila som bojové športy, ťažkú atletiku, súťažnú streľbu a vďaka týmto rokom fyzickej driny som, chvalabohu, na tom aj dnes tak, ako som.  

Som však aj zo statného rodu, statná matka, statný otec. Keď máte veľkú tmavookú a tmavovlasú mamu a veľkého tmavovlasého a tmavookého otca, nemôže z toho vyjsť krehká modrooká blondína. (Smiech.) Dostala som teda do vienka to, čo som dostala. 

Mali ste komplexy? 

Počúvala som to od detstva, ale tým, že som robila špecifické športy, vždy som mala okolo seba mužské osadenstvo, ktoré ma akceptovalo. Bola som najväčšou bitkárkou v škole, takže som mala rešpekt. Tučibomba mi vždy povedali len raz, druhýkrát si nikto netrúfol. 

Potom však prišiel citlivý pubertálny vek, kde som to už vnímala, a keby som povedala, že mi to neprekážalo, klamala by som. Tiež mi však opäť pomohol šport, kde som sa druhým pohlavím cítila stále rešpektovaná. Neznášala som však narážky typu: „Dôležitá je vnútorná krása!“ To je, akoby vám povedali, že no chúďatko, príliš si tej krásy nepobrala, ale aspoň nie si blbá. 

Kedy u vás nastal moment, že ste prijali samu seba bez snahy to za každú cenu riešiť?

To je u mňa asi výsledok výchovy. Moji rodičia ma viedli k sebauvedomovaniu si vlastných kvalít. Vyrastala som v jednoduchých pomeroch, v časoch socializmu, keď sme všetci mali rovnako, polovica triedy mala rovnaké nohavice, druhá polovica mala rovnaké pulóvre. Bola som vedená viac k intelektuálnemu svetu a k iným hodnotám, ako je materializmus. To ma chránilo. Samozrejme, že keď som potom prišla do zamestnaní, kolegyne mi neraz dali pocítiť, že som iná. 

Pri prijímaní do zamestnania ste nemali nikdy problém s tým, že by vás niekto posudzoval podľa výzoru a zaškatuľkoval vás ako ženu, ktorá nevie uchopiť zdravie do svojich rúk, pretože je moletná?

Toto sa zrejme deje bežne. Ale to môžete povedať aj o fajčiarovi alebo inom závislom, že sa nevie kontrolovať, akurát na tom fajčiarovi, pokiaľ nemá žlté prsty a zuby, to na pohovore nevidno. Mne sa to však nestalo. Kde som sa o zamestnanie hlásila, tam som sa aj dostala. 

Rovnako aj do televízie? 

Myslím, že do televízie som sa dostala len vďaka formátu relácie Súdna sieň, ktorý nejako nebazíroval na výzore, skôr tam išlo o rečovú výbavu. Nikto tam nikdy nenaznačil, že by bol problém v mojej postave. Prišiel však čas a ja som sa rozhodla nedávno opustiť šoubiznis a úplne som zmenila prácu. 

Stali ste sa šéfkou Domova sociálnych služieb v Pezinku. Bol to vedomý krok – zmeniť takto radikálne náplň práce?

Áno, vždy sa sústreďujem na veci, ktoré mi dávajú zmysel. Mala som pocit, že tam som potrebná a že sa chcem dať do služby tým, ktorí sú na tom dnes najhoršie, starým ľuďom a zdravotne ťažko postihnutým. Netolerantnosť zažívam však aj tu, prejavuje sa voči seniorom denne. Viete, akí sú napríklad lekári neúctiví a netrpezliví k starým ľuďom?

Nenechajú ich ani dohovoriť, všetko, čo povedia, relativizujú, lebo však staroba, demencia. Keď potrebujeme vybaviť hospitalizáciu, tak dostaneme odkaz, že tí vaši klienti počkajú, veď aj tak už majú svoje dni zrátané… Prekáža mi to rovnako ako pri silných ženách, tak aj pri starých ľuďoch. Útočiť na najslabších a zraniteľných je strašné.

… vy ste tam prišli potom, keď boli v zariadení počas prvej vlny pandémie takmer všetci klienti pozitívni na covid a 16 z nich na následky ochorenia zomrelo. Vedenie kraja požiadalo vtedajšiu riaditeľku zariadenia o okamžité skončenie vo funkcii. Potom ste nastúpili vy.

Áno, chcela som vrátiť dobré meno zariadeniu, ktoré má za sebou zlý príbeh, ale v skutočnosti to je aj príbeh veľkých, hoci pred svetom skrytých hrdinstiev. A chcela som si dokázať, že aj po 50-ke môže človek úplne zmeniť profesiu a začať odznova. Pred rokom mi zomrela mama, s čím sa stále neviem úplne vysporiadať, a tak som si povedala, že na smútok je potrebné byť činorodý a najlepšie tam, kde sú najväčšie výzvy.

Rodia sa kampane a hnutia, v rámci ktorých sa ženy s obezitou v spodnej bielizni fotia ako posolstvo, že nemajú problém ani s nahotou a je jedno, ako vyzerajú. Je to podľa vás v poriadku?

Žiaden extrém nie je zdravý. Ak im to psychicky pomôže, v poriadku, každý má iný prístup. Ten môj je iný, ja si psychiku vyrovnávam športom.

Pravdou je, že som tiež zverejnila na internete svoju decentnú fotku v plavkách a som rada, že som to urobila. Ozvala sa mi napríklad pani, ktorá sa ma spýtala, či mi môže zavolať. Asi hodinu sme spolu volali a ona mi hovorí, neuveríte mi, bola som pri mori desaťkrát, ale ani raz som sa v tom mori neokúpala. Tak sa jej pýtam, či si robí srandu. Ona jednoducho nezvládla vyzliecť sa do plaviek pre svoju postavu. A to je ukrutné, že sme v niekom vyvolali taký pocit úzkosti z toho, ako vyzerá, je mi to úprimne ľúto.

Neviem, či máme spoločensky dobre nastavené normy. 

Kritici kampaní okolo takzvaného body shamingu riešia, či takéto kampane nevedú k propagácii obezity a nezdravého životného štýlu.

Čo je propagáciou na tom, že sa má človek rád taký, aký je? Hendikep môžete získať hocikde a hocijako, predsa nejde len o hmotnosť. Niekto má strie a ovisnuté brucho po pôrode, niekto je na vozíku a zato, že sa objaví v reklame, akože robí reklamu invalidom?

Ale hendikep je často nezmeniteľný stav, zatiaľ čo s obezitou sa dá niečo robiť.

Ten, kto skúšal schudnúť, vie, že chudnutie, odvykanie od fajčenia či iných závislostí má presne ten istý vzorec, ktorý vám potvrdí každý lekár, a to je, že hrozí 95-percentná recidíva. Na alkoholikovi to možno nikto nevidí, na obéznom, žiaľ, áno. Čo sa čudujeme, že väčšina žien, ktoré chudnú, potom recidivuje? Aj mne sa to stalo. Ja schudnem, potom priberiem a stále dokola. 

Je niečo z tohto „body shamingového“ hnutia, čo vás vyslovene irituje? 

Myslím si, že to netreba hnať do extrému. Ani my by sme nemali ľudí pohoršovať, lebo je to o tom, ako máme všetci nastavené hranice. Keď vidím pri mori nemecké turistky, ktoré nemajú problém s nadváhou ísť na pláž hore bez, tak som pochopila, že hranice sú relatívna vec.

Veľakrát sú ľudia s nadváhou možno aj v obmedzenom stravovacom režime, hoci ich okolie si myslí, že sa v jedle úplne opustili. Vy sa v jedle musíte obmedzovať?  

Každý si myslí, že keď máte nadváhu, nerobíte od rána do večera nič iné, len sa napchávate, jete sladkosti a zalievate ich kolou. Teraz som prišla do nového kolektívu a moja priama kolegyňa je môj presný opak, keď má 50 kíl, tak je veľa. Po čase mi hovorí, že však vy, pani riaditeľka, vôbec nejete veľa, a mňa to pobavilo, lebo to počúvam stále.

Keď som bola s kamoškou, ktorá je štíhla, na dovolenke, povedala mi, že ona tam pojedla desaťkrát viac ako ja. Môj metabolizmus je pomalý, stravujem sa, žiaľ, nepravidelne, veľa času trávim v práci, už nemám toľko sily na šport ako kedysi.

Keby som chcela, tak môžem byť tri hodiny denne v posilke, ale ja som radšej tie hodiny v práci, kde si pripadám užitočnejšia. Myslím si, že keby sme takú pozornosť, akú venujeme telu, venovali aj duchu, tak by sme veľmi prospeli tomuto národu a spoločnosti.

Posledné roky sa však mení trend ultra štíhlych modeliek a celebrít a kypré krivky už nie sú úplné tabu. Mení sa to pomaly aj na Slovensku? 

Keď som pred štyrmi rokmi dostala pozvánku na Ples v opere, myslela som si, že sa asi pomýlili. Zisťovala som cez organizačný tím, či nedošlo k nejakému omylu, lebo nikdy som sa nepovažovala za tak spoločensky významnú, aby som mohla čo i len dúfať v takéto pozvanie. Ale ono prišlo. Riešila som s každým zo svojho okolia, či tam mám ísť, či to nebude vyznievať ako karikatúra, lebo ja zase som sebakritická, viem, kde sú moje slabé stránky.

Najprv som oslovila návrhárku, či by vôbec bola ochotná navrhnúť šaty vo veľkosti 56. A ona mi povedala, čo bláznim, že môžem takto pomôcť mnohým ženám. Zobrala som to ako výzvu, že v živote sa dá všetko, nešla som tam však len za seba, ale za všetky moletky. A bolo úžasné, že som si mohla zažiť svoju princeznovskú rozprávku.

Vy nemáte problém obliecť si veci podľa poslednej módy, líčite sa, nezakrývate sa dlhými tričkami. Toto bol proces, alebo ste sa tak obliekali vždy? 

Keď máte päť kíl navyše, môžete ich oblečením skryť. Keď máte päťdesiat kíl navyše, je zbytočné sa o to snažiť. Takže sa obliekam tak, v čom sa dobre cítim, čo sa mi páči – a to, že nadváhu vidno? Tú by bolo vidno tak či tak. Na Slovensku ešte pokrivkáva výber módy pre moletky, ale nejaké obchody už sú. Problém mám skôr s topánkami, lebo potrebujem číslo 43/44 a to už nie je bežná ženská veľkosť.

Je zraňujúce, ak vás niekto nazve tučnou? Pýtam sa aj preto, ako viesť deti k rešpektu k ľuďom s nadváhou, keď chcú napríklad slušne opísať ich výzor.

Slovo tučný je normálne spisovné slovo, otázka je, ako sa použije. V mojom detstve bol každý, kto nosil okuliare, okuliarnik indický. To patrí k tomu veku a nevyzretosti. Deti by sme však ako rodičia mali viesť k tolerancii. So slovom tučný mám problém vtedy, ak to niekto hovorí s dešpektom. Prišla som raz k jednej lekárke, tá sa na mňa zahľadela a bez toho, aby riešila primárnu príčinu, prečo som prišla, tak zahlásila: „Vy viete o tom, že ste tučná?“ Tak jej hovorím: „Fakt? To ste ma teraz zaskočili.“ (Smiech.) To je môj spôsob obrany, že to jednoducho zironizujem.

Aký výraz je pre vás rešpektujúci?

Keď môj stav nejaký lekár opíše v papieroch ako obezita, tak má pravdu. Keď si však na internete prečítam, že som morbídne obézna, a je to ešte zasadené v nenávistnom kontexte, tak to v poriadku nie je. Ten človek to tam nepíše preto, aby sa vecne k niečomu vyjadril, ale preto, aby vás urazil. Spoločensky je úplne v poriadku, ak niekto povie, že som moletná, pri tele alebo kyprých tvarov.

Ak ženy nevládzu alebo nevedia zmeniť svoj stav z rôznych dôvodov, čo by mali robiť pre svoje sebaprijatie?

V prvom rade by si mali zadefinovať, kedy sa budú samy so sebou cítiť dobre. Nie podľa manžela, nie podľa susedky, nie podľa kolegov v robote, podľa seba. A potom sa pokúsiť ten cieľ naplniť. Ak si poviem, že ja sa budem dobre cítiť, keď budem mať dobrú kondíciu, tak začnem behať alebo chodiť do fitka. Dávať si tiež treba reálne ciele. Keď má niekto 150 kíl, nemôže chcieť schudnúť na 50. Keď je nejaká žena po hormonálnej liečbe, lebo sa jej nedarilo roky otehotnieť a skúša to znovu a znovu, jasné, že jej hormonálny systém sa rozsype, a je nemysliteľné, aby si dala telo za dva roky dokopy.

Sebaprijatie je veľká téma, majú s tým problém aj štíhle ženy, aj mladé ženy. Mali by sme pátrať, prečo to tak je, či nebolo to ich potvrdenie niekde v minulosti poškodené. Nikto sa nenarodí s názorom na seba samého, každý si ho počas života tvorí vekom a skúsenosťami. Zrejme tam niekde niečo zlyhalo. Buď sa to stalo v rodine, kde sa rodí ten základ sebavedomia. Ďalej sú učitelia, rovesníci, ktorí vám dávajú spätnú väzbu, takisto je dôležité, ako vás vníma partner a ako vás vidia vo vašej práci. Keď sú ľudia na seba citlivejší, zrejme sa niekde niečo stalo a tento moment je potrebné zahojiť. Dôležité však je, aby nadváha nikoho spoločensky nelimitovala v jeho cieľoch a schopnosti byť šťastný.   

Foto: Andrej Lojan