Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
10. apríl 2021

Dokážeme to?

Recept na to, ako dávať životu nekonečnú chuť

Je nevyhnutné, aby nás sklamalo všetko to, čo je konečné, pominuteľné.

Recept na to, ako dávať životu nekonečnú chuť

Caravaggio: Večera v Emauzách. Olejomaľba z roku 1601. FOTO – Wikimedia Commons

Na prašnej ceste smerom do Emauz, malej dediny vzdialenej len pár kilometrov od Jeruzalema, sa dvaja muži vášnivo rozprávajú, keď sa k nim zrazu pridruží zvedavý osamelý pútnik: „O čomže sa takto idúcky rozprávate?“ Obaja muži majú smutný výraz tváre a jeden z nich mu odpovedá napoly udivene a napoly ironicky: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ Pútnik sa pýta: „Čo také?“

Tí dvaja mu zhrnujú fakty: oni dúfali, že Ježiš Nazaretský mal byť Mesiáš a tak sa stali jeho učeníkmi, ale bol brutálne ukrižovaný a jeho telo zmizlo z hrobu. Táto 24. kapitola, ktorá je záverečnou kapitolou z Evanjelia podľa Lukáša, mi robila spoločnosť v týchto veľkonočných dňoch a zaujala ma preto, lebo de facto vyšachuje (možno didakticky necháva bokom) všetky očakávania čitateľa, či už je veriaci, alebo nie.

Pútnik, ktorý sa dáva označiť spoluputujúcimi za neznalého udalostí, ktoré sa v Jeruzaleme udiali, je presne tým mužom, o ktorom mu rozprávajú: „Ale ich oči ho nedokázali rozpoznať.“

Toto tajomstvo je dvojaké: mŕtvy muž kráča so svojimi priateľmi a oni, hoci sú schopní vnímať jeho prítomnosť, predsa ho nevedia rozpoznať. Vnímanie a rozpoznávanie sú tu umiestnené na dvoch rôznych a, zdá sa, nekompatibilných úrovniach. Tento text a tajomstvo, ktoré v sebe ukrýva, ma vždy vedeli tak trochu zamotať.

Čitateľ by teraz azda mohol očakávať akési veľké svetlo na konci tunela alebo šťastný koniec na spôsob antických príbehov: cudzinec odhalí svoju identitu a následne ich odrovná.

Ježiš sa „v ich očiach“ ukázal ako blúznivec, a preto sa rozhodli vrátiť do svojich zabehaných koľají starého života, života bez chuti. Zdieľať

Naozaj, takýto koniec sa už odohral vo všetkých tých príbehoch, v ktorých sa realita prevracia silou, počnúc od Homérových básní a následne. Avšak tu sa deje čosi iné, k zvratu totižto dochádza nečakaným spôsobom: cudzinec namiesto toho, aby otvorene zjavil svoju totožnosť, tu kráča s nimi ďalej po ceste, pretože oni sú tí, ktorí by svoj neprimeraný zorný uhol mali prevrátiť.

Veru, tí dvaja dúfali v nejaké to teplé miestečko v kráľovstve Mesiáša, ale Ježiš sa „v ich očiach“ ukázal ako blúznivec, a preto sa rozhodli vrátiť do svojich zabehaných koľají starého života, života bez chuti. Chuť, ktorá sa stráca, keď sme chorí: všimli ste si, že z piatich zmyslov, ktoré máme, je práve chuť tým zmyslom, ktorý používame ako metaforu na vyjadrenie kvality života?

Život „bez chuti“ je pozbavený „zmyslu“: okusovať chuť – zmysel dokážu iba tí, ktorí vedia vnímať a rozpoznávať hodnotu niečoho. Preto im pútnik vykladá, „čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“, a takto usmerňuje a narovnáva ich očakávania zaslepené obmedzenou túžbou po sebapotvrdení.

Týmto spôsobom lieči ich zmarené nádeje: je totiž nevyhnutné, aby nás sklamalo všetko to, čo je konečné, pominuteľné a v čo sme dúfali, že to dá nášmu životu zmysel. Keďže ľudská túžba je podľa definície nekonečná, tak potom nám predsa nič „konečné“ nikdy nebude stačiť.

Ale práve v takých situáciách (ako je aj tá súčasná), keď strácame svoje konečné, pominuteľné alebo falošné istoty, sa stávame viac vnímavými a otvorenými na to, aby sme dokázali rozpoznať nekonečno.

Inzercia

Tajomstvo graduje: keď ho vidia, nespoznávajú ho, keď ho zrazu spoznajú, zmizne im z očí. Zdieľať

Cudzinec citlivo upriamuje ich „prehliadnutie“: nie je to množstvo sily, ktoré dáva životu zmysel, ale množstvo lásky. Oni ho vlastnými silami nedokážu rozpoznať, pretože on prišiel slúžiť, nie dominovať. Oni si totiž želali jeho mocný triumf (aby zostúpil z kríža a porazil nepriateľov), ale láska nechce ovládať, ona sa dáva a necháva slobodu, nepodrobuje si nikoho nasilu, ale budí úžas a svojou nehou presviedča pochybujúcich. Často sa snažíme so samochlácholiacimi maskami skrývať nedostatok lásky, ktorú sme buď dostali, alebo ktorú sme ako-tak niekomu preukázali. Ale keď nám zrazu padnú masky, kto v skutočnosti sme?

„Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naňho naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“ Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.“

Tajomstvo graduje: keď ho vidia, nespoznávajú ho, keď ho zrazu spoznajú, zmizne im z očí. Rozpoznanie nie je dané očiam, ale duchu. Stáva sa to aj nám, keď povieme niekomu, koho máme radi: už ťa viac nespoznávam! Ten druhý zmizol z nášho pohľadu, preto ho musíme znovu nájsť vo väčšej hĺbke.

Veru, sklamanie tých dvoch, nutný dôsledok ich falošných očakávaní, je vyliečené („Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“) a premenené v túžbu: žiadajú ho, aby zostal na večeru. A až vtedy ho rozpoznajú.

Miesto, na ktorom znova našli „chuť“, sa nachádza v každodenných veciach, žitých s otvorenosťou a starostlivosťou tých, ktorí pozvali priateľa na večeru. Dokonca títo dvaja hneď odišli do Jeruzalema, aby rozpovedali všetko ostatným. A hoci by mohli byť ešte smutnejší, pretože ho znova stratili z očí, zistili, že je s nimi všade. („Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“) Totižto, vzkriesenie je tým druhom „prevratu“ (v tal. rivoluzione – dosl. revolúcia), ktorý sa má prijať, a nie robiť („Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“).

Keď človek a Boh večerajú pri tom istom stole, tak vtedy sa to zvyčajné stáva nezvyčajným. Zmŕtvychvstanie je tým vychýreným receptom na to, ako dávať životu nekonečnú chuť, pretože nám umožňuje rozpoznať život ukrytý v každej veci: doma, v práci, v bolesti, únave, vo vzťahoch, vo svetle na listoch... vo všetkom, pretože iba to, čo sa robí s láskou a pre lásku, sa stáva živým.

Tak sa „obyčajný“, každodenný život stáva tým „neobyčajným“, večným životom. Iba takto „to spolu dokážeme“.

 

 

Odporúčame